Macronova večera lídrov európskych krajín v Paríži je testovacím balónom ochoty Európanov ísť do vojny

Vo svete politiky a diplomacie sa to zvykne tak robiť, že mimoriadne citlivé a otázky vyvolávajúce zámery sa nepredkladajú na oficiálnych fórach, ale najprv sa otestujú na neformálnych stretnutiach, napríklad na obede, či večeri. Nie je ťažké si domyslieť, kto pošepkal prezidentovi, čo má otestovať pri dobrom francúzskom víne.

Ukázalo sa, že premiér Robert Fico mal pravdu, keď ako prvý avizoval, že na programe môže byť nebezpečná myšlienka vyslania európskych vojsk do bojov s ruskými vojskami na Ukrajine a razantne sa vyslovil proti takýmto úvahám. Pravdu mal aj v tom, keď pomenoval atmosféru na večeri ako militantnú, vychádzajúc z toho, že tam nepadli žiadne slová o mieri a mierovom programe EÚ alebo NATO, len podpora pre pokračovanie vo vojne, ktorá má už teraz za následok státisícové počty obetí, mnohonásobne väčšie ako udávajú bojujúce strany.

Kým v roku 2022 víťazili ukrajinské ozbrojené sily, v roku 2023 prevzali iniciatívu a nadobudli prevahu ruské vojská. Avizovaná jarná protiofenzíva zlyhala a keď to Valerij Zalužnyj priznal v rozpore s tvrdením Zelenského, bol z funkcie odvolaný. Úplne rovnako pomenoval renomovaný americký ekonóm a politológ profesor Jeffrey Sachs koncom februára militantný prístup Washingtonu k vojne na Ukrajine. Kritizoval vyjadrenia v Bielom dome a v Kongrese, kde nepadlo ani jedno slovo o tom ako vojnu na Ukrajine riešiť.

Vôbec tam nebola reč o tom, ako hľadať politické a diplomatické riešenie vojny. Žiadne rokovania ale len vojnový prístup „a war only approach“. Žiadny záujem na ukončení vojny. Prečo? Odpoveď je možné nájsť aj v tomto vyhlásení, ktoré tlmočil pred časom významný senátor za štát Utah Mitt Romneyho „To je skvelá vojna, Rusko prehráva a ani jeden americký život nebol stratený“.

Spomenúť treba aj významnú analýzu zo strany vysoko postaveného generála Bundeswehru a kedysi aj predsedu vojenského výboru NATO (2002 – 2005) generála Haralda Kujatu, ktorý zdôrazňuje, že kľúč k riešeniu vojny na Ukrajine je vyrokovaný mier. Generál cituje amerického admirála Charlesa Richarda, ktorý bol svojho času zodpovedný aj za rozmiestnenie jadrových síl USA, ktorý označil terajšiu etapu vojny za „zahrievaciu fázu“, s tým, že veľká kríza ešte len príde. Generál Kujata označil tvrdenia, že Rusko môže byť vojensky porazené, za fikciu.

Žiada sa položiť si otázku, čím bola vyvolaná potreba testovať možnosť vyslania vojakov členských štátov Únie a NATO do vojny na Ukrajine? K tomuto testu došlo, pretože vojská Ukrajiny sú na ústupe, dodávky zbraní a munície zo Západu výrazne zaostávajú za požiadavkami Zelenského, balík pomoci v sume 61 mld. USD bol v Kongrese USA zabrzdený, ale hlavne pre fakt, že ozbrojené sily Ukrajiny nemajú dostatok vojakov. Celková finančná pomoc Spojených štátov už dosahuje takmer 100 mld. dolárov, lenže zbrane ani financie nemôžu nahradiť vojakov.

V ostatnej dobe, a to aj v súvislosti s myšlienkou vyslania vojsk členských krajín NATO na Ukrajinu, sa objavila zmienka testovať nový postup vo vojenskej podpore Ukrajiny aj na báze článku 4 Severoatlantickej zmluvy (Washingtonskej zmluvy).

Článok 4 sa vo všeobecnosti považuje za východiskový bod pre veľké operácie NATO, a preto je určený buď pre núdzové, alebo pre naliehavé situácie. Oficiálne vyzýva na konzultácie o vojenských záležitostiach, ak je „ohrozená územná celistvosť, politická nezávislosť alebo bezpečnosť ktorejkoľvek zo zmluvných strán“.

Článok 4 (tak ako aj článok 5) Washingtonskej zmluvy je viazaný na územia členských štátov NATO. Môžeme však vylúčiť, že sa nenájde konštrukcia, ktorá by článok 4 umožnila aplikovať? Chytráčenie nemá medze a nedá sa vylúčiť, že napríklad cestou bilaterálnych zmlúv uzatvorených medzi Ukrajinou a niektorými členskými štátmi NATO by mohlo ísť o pokus dostať Ukrajinu do NATO „cez zadné dvierka“. Ďalší vývoj to potvrdí, alebo vyvráti.

Odborníci na oboch stranách zastávajú názor, že ak Západ bude chcieť vstúpiť do bojov aj vlastnými vojakmi, mohlo by to viesť k vojne v celej Európe, medzi Ruskom a Európou, nie však k priamemu stretu dvoch jadrových veľmocí USA a Ruskej federácie. Tomuto sa obe strany vyhýbajú.

Vojna zbraní a vojakov medzi Ukrajinou a Ruskom, ktoré v rozpore s medzinárodným právom obsadilo cca 23 percent ukrajinského územia, sa preniesla do vojny argumentov a vzájomne sa napádajúcej propagandy. V rétorike Západu je kľúčovým argumentom ten, že po zabraní Ukrajiny Rusko bude zaberať aj ďalšie krajiny, a teda silné angažovanie sa v tej vojne je nevyhnutné pre obranu krajín NATO.

Táto argumentácia však kríva na obe nohy. Rusko na začiatku stretu malo 190 tisíc vojakov a Ukrajina dvakrát viac. Na relatívne malom území bývalej NDR mal Sovietsky zväz 300 tisíc vojakov. Keď Hitler napadol Poľsko, jeho armáda mala 1,5 mil. vojakov. Ak by Rusko malo obsadiť celú Ukrajinu, vojenskí experti odhadujú, že by na to Rusko potrebovalo ďalšiu dvojmiliónovú armádu. Západní politológovia preto poukazujú na to, že neexistuje žiadny dôkaz o teritoriálnych snahách Moskvy. Putin sám opakovane tvrdí, že Rusko je teritoriálna veľmoc a má dosť vlastných teritórií, nepotrebuje ďalšie.

Novým rozhodujúcim momentom budú americké prezidentské voľby. Ak vyhrajú Demokrati a prezident Joe Biden, vývoj na strane NATO je predpovedateľný aj napriek tomu, že veľká časť mladých Američanov (18 – 27 rokov), ktorí obvykle volia prezidenta Demokratov, má výhrady voči vojne na Ukrajine. Ak získa primárky Donald Trump a bude zvolený za prezidenta, môže vo vojne nastať zvrat. Nie, že by dokázal ukončiť vojnu za 24 hodín, ako to kdesi vyhlásil, to by nebolo reálne. Ale nebude váhať vstúpiť do priamej komunikácie s Vladimírom Putinom. To by mohol byť začiatok hľadania politického riešenia a intenzívnych diplomatických rokovaní.

Vojenskou cestou sa vojna na Ukrajine nedá vyriešiť. Jedinou správnou cestou je dosiahnuť prímerie a následne začať rokovať o podmienkach mieru. Na to však treba mať štátnickú múdrosť, odvahu, politickú zrelosť, nadstranícke myslenie a morálny prístup k otázkam vojny a mieru.

Dnes neexistuje žiadny mierový plán. Členské štáty EÚ by mali žiadať vypracovanie mierového plánu Únie a ten by mal byť odobrený konsenzom všetkých členských štátov EÚ, teda za existencie práva na veto.

Veľvyslanec Jozef Šesták

Prečítajte si tiež:

• Pentagón potvrdil, že Macron má pravdu: NATO bude musieť ísť do vojny s Ruskom
• Lídri EÚ a NATO sa snažia očistiť si meno