Vo svojich osemdesiatich šiestich rokoch denne píše blogy, vydáva knihy a zamýšľa sa nad zmyslom života. Hovorí o viere, rodine, o potrebe dialógu a tolerancie. V jeho slovách cítiť nadhľad človeka, ktorý prešiel vedou, politikou i duchovným hľadaním a ktorý stále verí, že napriek rozdeleniu a chaosu nakoniec všetko dobre dopadne.

V rozhovore pre Hlavné správy spomína na roky vedy i politiky, hodnotí dnešné KDH a otvorene hovorí aj o etických otázkach. Dotýka sa mediálnej manipulácie, rozdelenia spoločnosti, krízy európskych lídrov a vojny na Ukrajine, ktorú vidí ako dôsledok dlhodobého napätia medzi Východom a Západom.

Viac sa dozviete vo videorozhovore s doc. RNDr. Jozefom Mikloškom, DrSc.

Váš životopis je tak bohatý, že by vydal na tri životy. Zaujalo ma, že už v rokoch 1985 – 1990 ste boli vedúcim medzinárodného bázového oddelenia pre umelú inteligenciu. AI považujeme za fenomén dneška, ale vy ste sa jej venovali už v osemdesiatych rokoch. Ako to vtedy vyzeralo?

Bol som 27 rokov matematikom na Ústave technickej kybernetiky Slovenskej akadémie vied. Práve vtedy sa začalo hovoriť o umelej inteligencii – a raz sa akademik Plander rozhodol, že založíme v Bratislave medzinárodné bázové oddelenie pre umelú inteligenciu.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

V Moskve to dohodli a na naše prekvapenie to schválili všetky socialistické krajiny. Sovietsky akademik Alexandrov bol z tej myšlienky nadšený, prišlo množstvo ľudí z rôznych krajín – celkovo asi dvestotridsať vedcov z dvanástich štátov, vrátane Číny, Kórey a Vietnamu.

Počas piatich rokov sme spolupracovali na výskumoch, viedol som to oddelenie posledné tri roky. Každý rok sme chodili na cesty po týchto krajinách – do Tbilisi, Taškentu, Samarkandu, Buchary či k Bajkalu, kde sme raz predebatovali celú noc. Bola to pestrá doba.

Umelá inteligencia vtedy vyzerala inak, ale v princípe bola podobná tej dnešnej. Dnes sa to slovo používa pre všetko – od televíznej grafiky po jednoduché úpravy zvuku – no v skutočnosti ide o rozsiahlu oblasť.

Základné odbory boli reprezentácia poznatkov, spracovanie obrazov, počítačová grafika, rozpoznávanie reči, diagnostika chorôb, aj hľadanie nerastov či analýza seizmických dát. Vtedy sa už skúmalo, ako naučiť počítač rozpoznávať slová a reagovať na hlas človeka – lenže musel byť „natrénovaný“ na konkrétny jazyk.

Téma sa potom rozšírila do množstva oblastí. Dnes sa o umelej inteligencii hovorí veľmi všeobecne, čo ma trochu mrzí. Malo by sa to vysvetľovať presnejšie, lebo táto veda má veľa odborov a zaslúži si viac než len módne heslo.

Vyštudovali ste matematiku a chémiu, neskôr ste pôsobili ako vedec, politik, diplomat, teraz sa venujete písaniu. Na ktoré obdobie najradšej spomínate?

Študoval som matematiku a chémiu a zároveň som bol športovec – dorastenecký majster Slovenska v skoku o žrdi. Na tréningu som preskočil 3,80 metra a slovenský rekord som mal 3,52. Vtedy sa skákalo najprv na bambusových a kovových tyčiach, laminátové som už nezažil.

Keď som prišiel na ústav technickej kybernetiky, povedali mi, že potrebujem ešte numerickú matematiku. Tak som si ju dorobil popri práci. Matematika človeku zostane v hlave navždy – učí presnosti a logike. Vďaka nej si doteraz pamätám rôzne súvislosti, polynómy, ortogonálne funkcie… Dnes to už mladí ani nepoznajú, ale pre nás to bola veda s dušou.

Revolúcia v roku 1989 všetko zmenila. Manželka mi často vyčítala, že som nechal matematiku, ale bola doba, keď bolo treba hovoriť a pomáhať. Zavolali mi, že ma chcú ako podpredsedu vlády pre ľudské práva, tak som odišiel do Prahy.
Potom som bol ešte poslancom Federálneho zhromaždenia, poradcom prezidenta Kováča a neskôr diplomatom.

Ale dnes som už pokojný senior – mám jedenásť pravnúčat, a keď môžem byť doma v tichu a písať, som spokojný. Jeden ruský spisovateľ povedal, že osudom spisovateľa je samota. A má pravdu – keď som doma sám a žena ide nakupovať, vtedy sa mi píše najlepšie.

Vaša politická dráha je spojená s KDH. Ako vnímate toto hnutie dnes?

Členom KDH som od roku 1989. Vtedy sa tam dalo vstúpiť z presvedčenia, bez kariérizmu, a strana bola plná nadšenia. Cez KDH som sa dostal aj do funkcií, to je pravda. Jeden kolega mi kedysi povedal – bez KDH by si nebol tam, kde si. Možno mal pravdu, ale v tom čase bolo možné posunúť veci aj bez čistého politického kalkulu, s vedomosťami a pokojom v hlave.

KDH však dnes kritizujem. Nemôžu sa tváriť, že budú v opozícii do konca sveta. To nie je zmysel politiky. Strana má prevziať zodpovednosť, ísť do vlády, ponúknuť riešenia. S progresívcami to nepôjde – rozdiely v hodnotách sú príliš veľké. Ale so Smerom, ktorý vyhral voľby, by spolupracovať mali. Súčasný premiér je štátnik, má prehľad, všade ho vo svete berú vážne. Treba sa s ním rozprávať, nie len kritizovať.

Ako spomínate na obdobie, keď bol predsedom KDH Alojz Hlina?

Zle. Po odchode pána Figeľa sme tri mesiace nemali predsedu, strana sa hľadala. A potom prišiel Hlina – vystúpil s plamenným prejavom, rozprával o peniazoch, ktoré má, a čo všetko by mohol pre stranu urobiť. V tej chvíli to vyzeralo, že nás zachráni. Ale časom sa ukázalo, že to bola chyba. Bol nepokojný, všade videl problém, všade bol najmúdrejší. Chýbal mu nadhľad a pokora. To sú v politike najvzácnejšie veci.

Zastávali ste množstvo verejných funkcií – podpredseda federálnej vlády, poslanec, poradca prezidenta, diplomat… Ako si spomínate na svoje pôsobenie v Taliansku?

Do Talianska som odišiel po zvláštnych okolnostiach. Rok sa debatovalo, kto tam pôjde. Medzitým som kandidoval na rektora Trnavskej univerzity, ale jezuiti mi nedali hlas – a dnes im za to ďakujem. Vďaka tomu som šiel do Ríma.

Strávil som tam päť rokov a neľutujem ani deň. Taliansko je krajina, kde človek nechá svoje srdce. Každé mesto má svoju dušu a ľudia vedia žiť. O tom období som napísal aj knihu. Po piatich rokoch som sa ale vrátil domov – stačilo. Diplomacia bola zaujímavá, ale človek sa napokon rád vráti do svojho prostredia.

V roku 2015 ste spolu s poslancami KDH predložili návrh zákona, ktorý sa týkal aj asistovanej reprodukcie a vyvolal veľkú diskusiu. Ako sa na to pozeráte dnes, aj v súvislosti s nedávnymi zmenami ústavy?

Bolo to 15. decembra 2015, posledný deň, keď sa ešte dali podávať návrhy. Kolegovia prišli autom, priniesli obrovský materiál – asi stostranový zákon – a chceli, aby sme ho traja podpísali. Ja, Kuffa a Kvasnička. Urobili sme to, a bola to chyba. Nemali sme ani čas poriadne si to prečítať. V zákone bola aj pasáž o asistovanej reprodukcii.

Táto téma je nesmierne citlivá. Ale keď ide o život, človek musí mať jasno. Na Slovensku bolo za desaťročia ukončených okolo 1,5 milióna tehotenstiev. To človeka musí bolieť.

Pri asistovanej reprodukcii je nebezpečné to, že oplodnia viac vajíčok, než sa použije, a zvyšok sa zlikviduje. A to už sú podľa lekárskej vedy ľudské embryá.
Vo Veľkej Británii ich majú zmrazené miliardy – nevedia, čo s nimi. Nechávam to na Boha, ale človek by sa s tým nemal zahrávať.

Pritom je toľko detí v detských domovoch, ktoré čakajú na adopciu. Matka nie je chladnička, aby niečo vynosila a predala. Náhradné materstvo je biznis – v Amerike drahý, na Ukrajine lacnejší. Ale dieťa nie je tovar. U nás je to zakázané, a správne. Adopcia je cesta, nie obchod.

Podporoval som adopcie na diaľku. Písal som o tom v Katolíckych novinách a na druhý deň sa prihlásili tisíce ľudí, ktorí začali pomáhať deťom v Bosne aj v Afrike. Slovensko má veľké srdce. Len médiá to často neukážu. Preto je dôležité, aby existovali médiá, ktoré sa neboja hovoriť pravdu.

Po prijatí ústavnej zmeny sa hovorilo, že Slovensko môže mať problém. Opozícia tvrdila, že EÚ nás môže žalovať či sankcionovať. Ako to vnímate?

Je to smiešne aj smutné. Západné krajiny sú samy po uši zadlžené – Amerika má vládny dlh 31 biliónov dolárov, Francúzsko, Británia či Nemecko po niekoľko biliónov, Taliansko 150 percent HDP, Grécko 180. Všetci žijú na dlh. A keď niekto ako my povie, že chce žiť normálne, tak ho chcú poučovať.
Slovensko má stále nižší dlh než väčšina Západu, žije pokojne a bezpečne.

Nedávno som stretol manželský pár z Malty na prechádzke v Svätom Jure. Povedali mi – hľadáme krajinu, kde sa dá žiť v pokoji, kde sa môžeme prejsť a dať si kávu. To je Slovensko – krajina, kde sa dá dýchať. A to by sme si mali vážiť.

Ako vnímate vojnu na Ukrajine? Mnohí hovoria, že ide o nevyprovokovanú agresiu Ruska.

Nie je to také jednoduché. Všetko sa začalo dávno predtým. Americký prezident sľúbil, že sa NATO nebude rozširovať na východ. A stal sa presný opak.
V roku 2002 som bol ako veľvyslanec v Taliansku pri rokovaniach Bush – Putin – Berlusconi. Hovorilo sa o mieri a spolupráci. A dnes má NATO osemnásť krajín navyše, všetky okolo Ruska.

Neospravedlňujem žiadnu vojnu, ale treba vidieť kontext. Ukrajina chcela vstúpiť do NATO už v roku 2008. Rusi vtedy povedali, že je to červená čiara. Nik ich nepočúval. Od roku 2014 sa tam strieľalo, vznikli republiky, ktoré sa chceli osamostatniť. Vojna nič nevyrieši – len ničí. Riešením sú rokovania a kompromis.

Vidíte dnes v Európe skutočných politických lídrov?

Žiaľ, nevidím. Francúzi, Nemci – každý by chcel byť hlavným hlasom Európy, ale Nemci by mali byť ticho. Dvakrát už v 20. storočí priviedli Európu ku katastrofe.

Ako matematik som v Nemecku strávil dva roky, vážim si ich prácu a presnosť, ale znova idú cestou militarizmu. Lenže dnes sa už neposielajú vojaci, ale drony. A výsledok je ten istý. Médiá o tom mlčia, pretože hovoria len to, čo chcú počuť ich majitelia.

Kedy sa podľa vás spoločnosť dostala do tohto stavu? Kedy médiá prestali informovať objektívne?

Ťažko povedať, stalo sa to postupne. Za komunizmu bola jednostrannosť – vedeli sme, že keď sa v novinách písalo o ďalšom „úspechu“, bola to propaganda. Dnes je to podobné, len sofistikovanejšie. Človek číta titulky a vie, že pravda bude niekde inde.

Ja sledujem všetko – ruské, anglické, nemecké, americké aj slovenské médiá. Ale väčšina ľudí číta len nadpisy a hneď vie „pravdu“. To je najväčší problém – ľudia stratili schopnosť hľadať súvislosti a spájať fakty.

Niektoré médiá, ktoré boli kedysi liberálne, dnes už trochu obracajú – občas napíšu aj niečo pravdivé, len aby nevyzerali jednostranne. Ale gro zostáva rovnaké – neustále podsúvanie jedného názoru, jednej pravdy, jedného nepriateľa.

To nie je sloboda. To je len iná forma manipulácie.

Ľudia ako keby prestali mať schopnosť kriticky rozmýšľať. Najmä mladí.

Je to tak. Mladí ľudia sú dnes otroci mobilov. Sedem hodín denne čumia do obrazovky, všetko riešia na internete, tam žijú svoje „životy“. V školách sa mobily zbierajú, ale tie dobré si nechávajú v taškách – a učitelia to vedia.

V mojej rodine je veľa učiteľov a všetci vravia, že mobil do školy nepatrí.

Dnes sa deti vedia dostať k informáciám, ale nevedia s nimi pracovať. Poznajú povrchné fakty, ale nie podstatu. Mali by čítať, učiť sa históriu, rozmýšľať. Lenže internet ich učí, že všetko sa dá „vygoogliť“ a rozmýšľanie je strata času. To je tragédia – pretože bez rozmýšľania sa človek stáva manipulovateľným.

Momentálne sa už venujete najmä písaniu. Kedy ste s tým začali?

Písal som celý život, ale najprv len do šuflíka. Možno som to zdedil po mame – bola redaktorkou katolíckeho časopisu Hlas domova a písala pre misijné periodiká. My sme bývali len pár desiatok metrov od kostola, misijný dom bol našou súčasťou. Mama zomrela mladá, mala len 52 rokov, ale zanechala vo mne túžbu písať a hovoriť o zmysle života.

Celý život som si robil poznámky na papieriky a do zošitov. Keď ma niekde odvolali z funkcie alebo som mal viac času, začal som ich triediť a zrazu z toho boli knihy. Prvá vyšla v roku 1995 – o mojom detstve a mladosti.

Potom nasledovali ďalšie – spomienky na revolúciu, na slobodu, na život v Taliansku.

Koľko kníh ste doteraz napísali a o čom sú vaše diela?

Teraz vychádza moja trinásta kniha. Píšem viac, odkedy som starší – mám na to čas a chuť. Prvú knihu som vydal v roku 1995 – volala sa Ako sme boli malí.
Potom nasledovali knihy o revolúcii, o slobode, o politike, o Taliansku, kde som pôsobil ako diplomat. Jedna z nich, Ľudia a doba z môjho života, má takmer sedemsto strán a je to pohľad na svet od roku 1989 až po dnes.

Nie je to beletria, skôr úvahy a spomienky. Často sa tam vraciam k veciam, na ktoré sa už dávno zabudlo – k ľuďom, udalostiam, drobnostiam, ktoré formovali našu krajinu.

Napísal som aj desiatky blogov – 260 pre SME, vyše 160 pre Postoj, dnes píšem hlavne na Facebook. Za posledných 28 dní som tam mal 480-tisíc zobrazení a viac než päťtisíc priateľov. Na sociálnych sieťach zdieľam každý deň texty, fotografie, úvahy. To je moja forma komunikácie s ľuďmi.

Ďalšia kniha, ktorú práve dokončujem, sa bude volať Ľudia a doba 2 – pokračovanie tej prvej. A napísal som aj rozprávkovú knihu Kačky rapotačky, pre deti. Sú tam príbehy o zvieratkách, o prírode, o ľudových pesničkách, ktoré sa dajú aj zaspievať. Fotky sú z väčšej časti moje, niektoré som našiel v databázach.

Dnes si knihy vydávam sám, už ich nedávam do distribúcie – radšej ich rozdávam priateľom. Je to osobnejšie, a hlavne – nemusím riešiť faktúry a účtovníctvo.

Vo viacerých knihách sa zamýšľate aj nad zmyslom života. Aký je podľa vás?

To je téma na samostatné rozprávanie. Keď máte osemdesiatšesť rokov, pochopíte, čo má hodnotu a čo nie. Vyrastal som v Nitre, blízko kostola. Mama ma naučila viere – a tá ma drží celý život. Viera dáva človeku istotu, že nič nekončí. Že aj keď zomrieme, všetko má pokračovanie. Často si hovorím, že raz sa tam hore porozprávam s Einsteinom a so všetkými múdrymi, ktorí odišli.

Verím, že Boh je milosrdný, že sa pozerá do srdca človeka, nie na to, čo vidia ostatní. Každého chce mať pri sebe. Kardinál Ratzinger, ktorého som osobne poznal ešte ako prefekta Kongregácie pre náuku viery, raz povedal, že do neba vedie toľko ciest, koľko je ľudí. To je krásna myšlienka. A hoci ma za to niektorí teológovia kritizujú, ja verím v to, že nakoniec všetko dobre dopadne.

Dnes je najdôležitejšie vedieť sa rozprávať, aj keď spolu nesúhlasíme. Spoločnosť rozdelená päťdesiat na päťdesiat. To nevedie nikam.

Ak sa chceme pohnúť ďalej, musíme sa znova naučiť počúvať jeden druhého.

A to je možno ten skutočný zmysel života – pochopiť, že aj keď máme iné názory, môžeme byť priatelia.