Hodnotí aj doterajšie kroky štvrtej vlády Roberta Fica a to z pohľadu pôsobenia na medzinárodnej, ale aj domácej scéne. Takisto komentuje súčasnú slovenskú politickú opozíciu, ktorú označuje za neskúsenú a naivnú a ktorej podľa neho chýba suverénne myslenie.

Nechýba ani kritika médií, ktoré častokrát úmyselne zatajujú niektoré informácie a ignorujú fakty a takisto hodnotí prvé kroky nového vedenia verejnoprávnej STVR.

Témou rozhovoru bol aj rusko-ukrajinský konflikt, ktorý je podľa Draxlera výsledkom dlhoročného ignorovania bezpečnostných obáv Ruska. Tvrdí, že mier neprinesú sankcie ani dodávky zbraní, ale jedine dialóg a nová bezpečnostná architektúra v Európe.

Priestor dostala aj kritika EÚ za hospodársku závislosť od USA a varovanie, že ak sa Európa nevráti k normálnym vzťahom s Ruskom, bude sa ďalej ekonomicky oslabovať.

Viac sa dozviete vo videorozhovore s bývalým ministrom školstva, vedy, výskumu a športu SR, Jurajom Draxlerom.

Parlament sa na októbrovej schôdzi venoval mnohým veciam, okrem iného aj novele školského zákona, ktorá napokon bola aj schválená. Dlho sa o nej diskutovalo, najmä v súvislosti s financovaním cirkevných a súkromných škôl. Boli ste ministrom školstva, ako ju vnímate?

Priznám sa, že som nesledoval úplne všetky detaily a ani som to nepovažoval za potrebné. Táto takzvaná „veľká reforma“ sa mi nezdala prelomová. Už samotný proces, ktorý sa začal ešte za predchádzajúcej vlády, mi prišiel trochu chaotický. Hovorilo sa o kurikule, o rôznych čiastkových zmenách, ale základné otázky, ktoré by mali stáť na začiatku každej reformy, ostali nezodpovedané.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Ak chcete meniť školstvo, musíte mať jasnú predstavu, ako má vyzerať celý systém, nie vyberať z neho len jednotlivosti – či má byť osem alebo deväť ročníkov, ako presne má fungovať financovanie a podobne. To by malo vyplynúť z vízie, z celkovej predstavy o tom, aké školstvo vlastne chceme mať.

A úprimne, trochu mi prekáža aj to, že v rezorte sa v posledných rokoch objavuje priveľa aktivistických hlasov. Ľudia, ktorí majú pocit, že cez školstvo môžu ventilovať svoje frustrácie a pritom tvrdia, že im ide o reformu. Školstvo je oblasť, kde treba pokoj, rozvahu a chladnú hlavu. Treba sa pozrieť na potreby detí, spoločnosti, učiteľov a až z toho odvodiť konkrétne kroky. Nie postaviť reformu na emotívnych výkrikoch a konferenčných gestách.

Viacerí komentátori tvrdia, že v školstve je liberálne podhubie veľmi zakorenené. Takisto bývalý minister Gröhling viackrát povedal, že súčasný minister Drucker v podstate iba pokračuje v tom, čo bolo nalinkované ešte za jeho pôsobenia. Súhlasíte s tým?

Do veľkej miery áno. A ani to nie je žiadne tajomstvo. Minister Drucker sa v podstate ani netají tým, že nadväzuje na prácu svojho predchodcu. Kurikulárna reforma, ktorú spustil Gröhling, ale podľa mňa nebola vhodným základom pre skutočnú reformu školstva.

Školstvo je súčasťou štátu a má odrážať jeho sebavedomie. Silný štát si má vedieť určiť, čo sa učí v školách a má to robiť čo najneutrálnejšie. Vzdelávanie má byť samozrejme rôznorodé, ale nesmie sa dopustiť, aby doň vstupovali rôzne skupinky s vlastnými agendami. Tie potom do prostredia školstva vnášajú nekonštruktívne emócie a politické boje. To považujem za nešťastné.

A to, čo vidíme dnes – že niektoré médiá distribuujú do škôl ideologicky ladené materiály – to už presahuje hranicu. Takto sa vážna reforma robiť nedá.

Sme v polovici volebného obdobia štvrtej vlády Roberta Fica. Ako hodnotíte jej doterajšie pôsobenie?

Skúsim začať tým, čo je asi najviditeľnejšie – zahraničnou politikou. Slovenská vláda má, našťastie, o niečo realistickejší prístup než predchádzajúce kabinety, najmä smerom na východ. Som presvedčený, že Ruská federácia je prirodzeným strategickým partnerom Slovenska aj Európskej únie. Tak by to malo byť.

V posledných rokoch sa vzťahy medzi EÚ a Ruskom zbytočne vyostrili. Z ekonomického aj kultúrneho hľadiska to bola chyba. Chválim vládu, že sa snaží o konštruktívny prístup, vrátane postoja k ukrajinskému konfliktu. To neznamená, že máme byť „pod Ruskom“, ako to niektorí z komfortu kaviarní podsúvajú, ale že máme premýšľať vlastnou hlavou.

Napokon, o vládnutí rozhodnú voliči. Nie každý sleduje detaily, ale programové vyhlásenie by malo byť zrkadlom, podľa ktorého budú vládu hodnotiť.

Mňa zaujala najmä jedna vec – spôsob, akým sa robila konsolidácia verejných financií. To bola strategická chyba. Dalo sa to riešiť oveľa premyslenejšie a elegantnejšie, no namiesto toho sa to každý rok len lepilo narýchlo pred schvaľovaním rozpočtu. Namiesto pohodlnej cesty po chodníku sa ide po skle a klincoch. A táto konsolidácia, ktorá je zatiaľ len mediálnou témou, bude mať čoskoro aj reálne dopady. Ľudia ich pocítia od januára a to veľmi konkrétne.

V predvolebných sľuboch sa hovorilo o prešetrení šafárenia počas pandémie, darovaní zbraní Ukrajine, neprijímaní ďalších protiruských sankcií, atď. Uplynuli dva roky – podľa vás – neprešlo už priveľa času bez reálnych výsledkov?

Úprimne, mám obavy, že mnohé veci sa už nikdy nevyšetria. Po dvoch rokoch sa stráca pamäť aktérov, niektoré dokumenty sa stratili, iné možno zmizli zámerne. Mrzí ma, že v tejto oblasti sa prakticky nič neudialo.

Ak to vláda myslela vážne, mala hneď po voľbách zriadiť parlamentnú vyšetrovaciu komisiu. Tieto témy sú príliš rozsiahle na to, aby sa hodili len na plecia polície či prokuratúry. Bolo treba jasne určiť, čo sa má preveriť, aké materiály pozbierať, koho vypočuť, ako to zdokumentovať. Inak sa výsledku nedočkáme.

A poviem to otvorene – Igor Matovič by už dávno nemal behať po slobode. Minimálne by mal absolvovať niekoľko kôl výsluchov, kde by vysvetľoval svoje rozhodnutia z čias pandémie. Nie len on, ale aj tí, ktorí mu to celé umožnili. Miesto toho opäť oblepil Slovensko billboardmi, akoby sa nič nestalo. Pre mňa je to veľké mínus tejto vlády.

Ak by sme teda vládu hodnotili školským spôsobom, zahraničná politika by dostala jednu mínus?

Povedzme, že áno. V tejto oblasti vidím viac svetlých stránok. Uvidíme, ako sa to bude vyvíjať ďalej, najmä v súvislosti s konfliktom na Ukrajine, pretože situácia sa môže ešte vyostriť. Americký prezident zaujal postoj, ktorý Rusku nedáva dôvod na zdržanlivosť. Ruská federácia dnes vidí, že čo si nevydobije na bojisku, to jednoducho nedostane. A to je nebezpečné.

Slovensko je členom Európskej únie, nemôže sa tváriť, že stojí mimo diania. Premiér má dobré diplomatické cítenie, vie vyjednávať a vystupuje zdržanlivo, čo je veľká výhoda. No aj on potrebuje silný štátny aparát – schopných ľudí, ktorí ho v zákulisí podoprú pri rokovaniach. Ak ich nebude mať, bude to veľmi ťažké. Budem mu držať palce, ale čakajú nás náročné mesiace.

A ak by sme mali oznámkovať domácu politiku?

Tu si radšej zachovám istú mieru diplomacie. Pohybujem sa síce mimo aktívnej politiky, ale ešte stále mám isté kontakty, preto by nebolo korektné byť príliš konkrétny.

Poďme aj k opozícii. Tá vládu kritizuje prakticky za všetko. Má podľa vás súčasná opozícia aj nejaké reálne riešenia alebo je to len o prázdnych heslách a starom známom „lebo Fico“?

Základom dnešnej opozície je Progresívne Slovensko. Nepopieram, že sa tam nájdu aj šikovní ľudia, ktorí niektoré technické veci zvládajú, napríklad v oblasti hospodárskej politiky. Ale celková atmosféra je extrémne naivná.

Roky sme tu počúvali klišé typu – odporúčajú to medzinárodné inštitúcie, tak to musíme urobiť. Takto sa ale politika robiť nemá. Sebavedomá vláda sa musí rozhodovať doma, po konzultácii so spojencami, ale nie podľa ich diktátu.
V Progresívnom Slovensku ani v SaS to, žiaľ, neplatí. Aj keď sa tvária ako odborníci na ekonomiku, v praxi ich návrhy nezaujali ani odbornú verejnosť, ani bežných občanov.

To je typické pre našu opozíciu – zopár ľudí má pekné obleky, naučilo sa zopár cudzích pojmov, ale chýba im schopnosť hlbšieho uvažovania. Keď s nimi vediete vecnú diskusiu, rýchlo zistíte, že nerozumejú kontextu. Ak by sa dostali k moci, očakávam chaos – veľa marketingu, málo obsahu.

A v zahraničnej politike by to bolo ešte horšie. Robert Fico, nech si o ňom myslí kto chce čo chce, má skúsenosti, má diplomatické cítenie a vie vystupovať na medzinárodných fórach. Keby ho mal nahradiť Michal Šimečka, bol by to krok späť. Nemá ani politickú vyzretosť, ani schopnosť „čítať“ zahraničných partnerov. Ak by k takej zmene došlo, úprimne – hanbil by som sa za to, ako by Slovensko vyzeralo navonok.

Myslíte si, že vládna koalícia vydrží celé volebné obdobie?

Podľa mňa áno, ale nie z pozitívnych dôvodov. Vydrží preto, že mnohí v koalícii si uvedomujú, že po voľbách sa do politiky možno vôbec nevrátia – alebo nie v takom postavení, v akom sú teraz. To ich bude spájať viac než spoločné hodnoty či vízia.

Vidíme však, že napätie tam je. Objavujú sa vnútrostranícke boje, spory medzi jednotlivými frakciami, aj osobné animozity. Ľudia, ktorí po Matovičovej ére dúfali, že príde upokojenie, sa ho zatiaľ nedočkali. A ako budú pribúdať hospodárske problémy, bude rásť aj nervozita. Obávam sa, že druhá polovica volebného obdobia bude ešte rozbúrenejšia než tá prvá.

Vo svojich príspevkoch na sociálnych sieťach často kritizujete médiá. Čo vám na nich najviac prekáža?

V prvom rade jednostrannosť. Nemám problém s tým, ak niekto zastáva iný názor – napríklad že Rusko nemalo vtrhnúť na Ukrajinu. To je legitímna pozícia. Ale mám problém, keď médiá zamlčujú argumenty druhej strany a z diskusie robia monológ.

Typickým príkladom je práve ukrajinský konflikt. Tváriť sa, že Rusko konalo tak, ako konalo len preto, aby zabralo cudzie územia, je nezmysel. Ak by im išlo o expanziu, urobili by to už v roku 2014, keď bola ukrajinská armáda v rozklade.

Rusi dlhodobo hovorili, že majú vážne obavy o svoju bezpečnosť, pretože na Ukrajine sa hromadila západná vojenská technika a budovali sa zariadenia, ktoré umožňovali obsiahnuť celé územie Ruska, až po Ural. Keď tieto argumenty v médiách úplne chýbajú, je to manipulácia.

A to sa netýka len Ukrajiny. Rovnaký prístup vidíme aj pri iných témach. Ak chce byť novinár objektívny, musí ukázať celý obraz, nie len jeho vystrihnutý kus.

Jedna vec sú súkromné médiá, iné je to však vo verejnoprávnej inštitúcii. Bývalá RTVS bola často kritizovaná za jednostranné spravodajstvo a vedenie politických debát. Teraz už máme STVR, vyše pol roka s novým vedením. Máte pocit, že sa udiali zmeny k lepšiemu?

Je to celkom zaujímavá situácia – ako keby teraz nebolo možné vyhovieť nikomu. Na jednej strane je „kaviareň“ nahnevaná, lebo nová generálna riaditeľka vyhodila Michala Havrana, stopla ideologizovaný „fact-checking“ a zrušila niektoré relácie s pochybnými postavičkami. Na druhej strane sú ľudia, ktorí tvrdia, že zmien je málo alebo že sa dejú pomaly.

Ja si myslím, že zmeny prebiehajú a sú viditeľné. Nabiehajú nové relácie, v spravodajstve sa objavuje viac tém, ktoré boli predtým tabu. Nedávno napríklad RTVS priniesla pomerne vyrovnanú diskusiu o českých voľbách, čo by pred pár rokmi bolo nemysliteľné.

Postupne sa mení aj spravodajstvo. To nie je jednoduché – ide o obrovský kolos, kde sa veci nedajú otočiť lusknutím prsta. Preto je správne, že vedenie ide cestou nastavovania štandardov a pravidiel, ktoré sa potom vynucujú. Mohlo by to ísť rýchlejšie, ale posun tam vidno.

STVR nikdy nebude alternatívnym médiom a ani by nemala byť. Má mať svoju verejnoprávnu misiu. Problém je v tom, že politici ju celé roky zanedbávali.
Stačí sa pozrieť do Maďarska – Viktor Orbán tam do verejnoprávnych médií nalial peniaze, omladil manažment, vybavil ich modernou technikou.

U nás je STVR stále ako chudobná príbuzná. Je to jediná celoplošná televízia, ktorá nemá vlastný štandardný prenosový voz. Ťažko potom očakávať, že bude konkurovať súkromným staniciam. Ak chceme, aby verejnoprávne médiá boli silné, musíme im vytvoriť dôstojné podmienky – finančné aj technické. Inak sa nič nezmení.

Poďme aj k zahraničných témam. Naša opozícia neustále tvrdí, že konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou bol zo strany Ruskej federácie nevyprovokovanou agresiou. Súhlasíte s týmto pohľadom?

Nie, to jednoducho nie je pravda. Ruská federácia roky upozorňovala na to, čo sa deje na Ukrajine a jej obavy boli úplne konkrétne. V roku 2014 tam došlo k neústavnému prevratu, ktorý Západ s nadšením privítal, hoci Ukrajinci pri ňom porušili vlastnú ústavu.

Poslanci boli vyháňaní z parlamentu, niektorí fyzicky napádaní, budovy strán, ktoré sa im nehodili, horeli. Je absurdné hovoriť, že to bola „normálna demokratická výmena moci“. A keď sa ešte k tomu pridal známy telefonát Viktorie Nulandovej s americkým veľvyslancom, kde sa dohadovali, kto bude ministrom v ukrajinskej vláde, bolo jasné, že Ukrajina sa dostáva do úplne inej sféry vplyvu.

Každá veľmoc musí riešiť svoju bezpečnosť. Ruská federácia si nemohla dovoliť mať za hranicami nepriateľské územie plné západnej techniky a raketových základní. Navyše, východná hranica Ukrajiny je blízko priemyselných a veliteľských centier Ruska. Ak by tam Západ rozmiestňoval zbrane, ohrozoval by celé ruské územie.

Samozrejme, reakcia Ruska bola tvrdá a krvavá, ale tvrdiť, že išlo o túžbu zaberať územia, je nezmysel. Keby chceli, urobili by to už v roku 2014, keď bola ukrajinská armáda v rozklade.

Západ síce pripúšťa aj to, že na východe Ukrajiny dochádzalo k útokom na etnických Rusov, no tvrdí, že nie je jasné, kto ich páchal. Ako to vnímate?

Tá situácia bola veľmi chaotická. Dochádzalo k vraždám politicky nepohodlných ľudí, k útokom na rusky hovoriacich obyvateľov, k vypaľovaniu redakcií aj kaviarní. Stačilo povedať, že „u nás ste vítaní, či hovoríte po rusky alebo po ukrajinsky“ a už prišli vyhrážky. Tajné služby vtrhávali do bytov ľuďom, ktorí sa len spýtali, prečo sa s Ruskom jednoducho nedohodneme.

Na Donbase v roku 2014 bombardovali ukrajinské zložky celé oblasti len preto, že tam ľudia nesúhlasili s novým režimom. To zanechalo obrovskú nenávisť. Potom sa nikto nemôže čudovať, že tí ľudia už nechceli, aby nad nimi mal Kyjev akúkoľvek moc.

Vidíte v blízkej budúcnosti šancu na mier?

Úprimne, veľmi nie. Tie „mierové návrhy“, ktoré prichádzajú zo Západu, sú skôr receptom na pokračovanie vojny. Ako môžete hovoriť o mieri, keď v rámci mierových rokovaní plánujete posielať západné jednotky na Ukrajinu alebo konfiškovať ruské aktíva? To je výsmech. Rusi to vnímajú ako dôkaz, že Západ sa s nimi nechce baviť vážne, a tak si povedali – čo si nevydobijeme na bojisku, to mať nebudeme. Konflikt sa raz vyčerpá, ale zatiaľ nič nenasvedčuje, že by sa končil.

Ukrajina má veľké problémy s ľudskými zdrojmi aj so zásobovaním. Ak dôjde k prielomu, môže sa to zvrtnúť úplne iným smerom. A nech je to akokoľvek, Spojené štáty do toho vnášajú len ďalšiu neistotu – prezident koná nevyspytateľne, často podľa biznisových záujmov. Nebol by som prekvapený, keby sa konflikt ešte viac vyhrotil.

Pre Slovensko a strednú Európu je preto dôležité, aby sa do rokovaní zapojili aj naše vlády. Slovenská, maďarská, aj česká – všetky by mali v Európe tlačiť na rozumné riešenie, nie na ďalšie sankcie. Možno sa ozve aj nemecký priemysel, ktorý trpí vysokými cenami energií. Tam, keď začne ekonomický tlak, býva to signál, že sa veci môžu pohnúť.

V jednom z vašich príspevkov ste napísali, že ak by Európska únia mala normálne vzťahy s Ruskom, bola by z nej najsilnejšia ekonomika sveta. Je ešte šanca, že by sa to niekedy mohlo stať realitou?

Šanca tu vždy je, ale cesta bude dlhá. Zmena sa nemôže udiať len v Bruseli, musia k nej dospieť aj národné vlády, najmä v Berlíne, Paríži a vo Viedni. Potrebujeme politické hnutia, ktoré chápu, že Rusko nie je nepriateľ, ale partner, s ktorým má Európa spoločné záujmy.

Z krátkodobého hľadiska sa to zlomí na ekonomike. Európa má dnes drahé energie a je závislá od Spojených štátov. Američania otvorene hovoria, že kontrolujú námorné trasy – teda že môžu kedykoľvek obmedziť dodávky ropy a plynu.

Európski priemyselníci to začínajú vnímať, ale zatiaľ nekričia dosť nahlas. Keď sa však ekonomický tlak zvýši, možno práve z Nemecka alebo Francúzska príde impulz, aby sa začalo hovoriť o obnovení normálnych vzťahov s Ruskom.
Ak k tomu dôjde, bude to mať zmysel.

Európa s Ruskom by mohla byť najsilnejším hospodárskym blokom na svete. Máme vedomosti, technológie, Rusko má zdroje, energiu a kultúrnu blízkosť. To všetko by sa dalo využiť. Len treba prestať s politickou slepotou.

Čomu sa Juraj Draxler venuje v súčasnosti? Uvažuje nad návratom do vysokej politiky? Dozviete sa vo videorozhovore pre Hlavné správy.