Keď prichádza nová vízia, treba bilancovať tú starú

V Európskej únii vrcholí ladenie parametrov nového rozpočtového obdobia. Ursula von der Leyenová už predstavila víziu pre roky 2028 – 2034: rozpočet má byť „strategický, zodpovedný a moderný“. No podobné sľuby sme počuli aj pred siedmimi rokmi.

Mottom prejavu šéfky Komisie v roku 2020 bolo: „Budovanie sveta, v ktorom chceme žiť: vitálna únia v krehkom svete.“

Po piatich rokoch však z jej najnovšej Správy o stave Únie 2025 rezonuje iné slovo – „boj“:

„Európa zvádza boj. Bojuje za seba ako kontinent, za svoju celistvosť a mier. Za slobodnú a nezávislú Európu. Bojujeme za naše hodnoty a našu demokraciu, za našu slobodu a schopnosť rozhodovať o vlastnom osude. Môžete si byť istí, že tento boj je bojom o našu budúcnosť.“

Na mieste je otázka: kam sa únia za päť rokov dostala, keď namiesto sveta, v ktorom sa oplatí žiť, vybudovala svet, v ktorom musíme zvádzať boj na každom fronte? Ako sa naplnili sľuby Leyenovej? Čo Európa svojim občanom v roku 2020 prisľúbila – a čo z toho dnes, v roku 2025, reálne cítime v živote ľudí, podnikov a regiónov?

Únia si dala veľké ciele: modernizovať hospodárstvo, znížiť emisie, premeniť Európu na digitálnu veľmoc, posilniť sociálnu súdržnosť a odolnosť.
Pandémia COVID-19 však spustila bezprecedentné zmeny – vznikol fond obnovy NextGenerationEU a s ním aj prvé spoločné zadlženie v histórii únie. Malo ísť o „jednorazové riešenie“ a „skok do budúcnosti“.
Dnes, o päť rokov neskôr, je z tohto skoku maratón bez cieľovej pásky. Rozpočet EÚ sa zmenil na trvalé laboratórium, v ktorom sa viac míňa, než hodnotí.

Ak teda Komisia žiada nové miliardy pre „víziu budúcej Európy“, je fér sa pozrieť, ako naplnila tú súčasnú.
A či zmeny, ktoré sľubovala občanom, priniesli prosperitu – alebo len nové dlhy, regulácie a únavu z ďalších „strategických cieľov“.

Spoločné zadlženie: míňame spoločne, splácame osamote

Pandémia COVID-19 bola pre Brusel zlomovým momentom. V roku 2020 Komisia po prvý raz presadila spoločné zadlženie prostredníctvom fondu NextGenerationEU – symbol európskej solidarity, ktorý mal „znovu postaviť Európu na nohy“. Z jednorazového nástroja sa však stala nová norma.

Únia si požičala stovky miliárd eur, ktoré prerozdelila medzi členské štáty ako granty a pôžičky.
Lenže spoločné míňanie neviedlo k spoločnému rastu. Najväčší príjemcovia – Taliansko, Španielsko, Francúzsko – síce dostali miliardy, no ich dlh ďalej rastie. Z obnovy sa stal len dotovaný odklad problémov.

Spoločný dlh neznamenal spoločnú zodpovednosť. EÚ sa zaviazala splácať pôžičky až do roku 2058, pričom zisky z rastu sú súkromné, ale dlhy spoločné. Privatizácia ziskov a socializácia strát – to je nový rozpočtový model únie.

Navyše, NGEU sa nikdy nestal mechanizmom znižovania dlhov členských štátov. Naopak – Brusel dnes hovorí o potrebe „nových vlastných zdrojov“, čo v praxi znamená nové dane: uhlíkové, digitálne, plastové. Únia si tak zvykla na dlh ako na systém – nie ako na výnimku.

Začalo to ako solidarita, skončilo ako spoločné prežitie na dlh. A keď sa v roku 2025 hovorí o „nových európskych investíciách“, už len málokto sa pýta, kto ich bude splácať.

Zelená transformácia: ideológia pred realitou

Európska komisia sľubovala, že 30 % rozpočtu pôjde na klímu a že do roku 2050 bude Európa prvým klimaticky neutrálnym kontinentom. Zelená transformácia mala priniesť lacnejšiu energiu, nové pracovné miesta a moderný priemysel. V roku 2025 sa však ukazuje, že priniesla hlavne drahší život.

Cieľ znížiť emisie o 55 % do roku 2030 sa v praxi zmenil na daňovú reformu. Pod heslom Fit for 55 Brusel rozšíril emisné kvóty aj na budovy a dopravu, zaviedol uhlíkové clo a plánuje koniec spaľovacích motorov.
Klimatická politika tak postihla bežných ľudí viac než znečisťovateľov. Poplatky za emisie, ktoré sa dotýkajú kúrenia či dopravy, zasiahnu domácnosti aj malé podniky. Zelená agenda sa stala novým zdrojom príjmov, nie riešením klimatickej zmeny.

Do klimatických fondov smerovali stovky miliárd, ale výsledky zostávajú rozptýlené v tisícoch projektov bez systémovej zmeny. Často ide o kozmetické opatrenia – výmeny technológií, dotácie na „zelené značky“ či PR kampane. Sľubovaná revolúcia sa zmenila na technokratický prechod, ktorý brzdí priemysel a zdražuje energiu. Farmári, dopravcovia aj priemyselníci protestujú, vlády žiadajú „realistický prechod“. Dokonca aj Komisia v roku 2025 priznala, že niektoré opatrenia ako napr. zákaz spaľovacích motorov po roku 2035 treba „prehodnotiť“, lebo oslabujú konkurencieschopnosť Európy.

Po odstrihnutí sa od ruských surovín sa Európa stala závislou od drahších dodávok z USA a Blízkeho východu. Deklarovaná „nezávislosť“ priniesla vyššie ceny a menšiu istotu. Priemysel presúva výrobu mimo EÚ, kde sú podmienky voľnejšie, takže emisie možno klesajú len štatisticky. Európa tak síce „zachraňuje“ planétu – ale na úkor vlastných občanov.

Zelená transformácia mala byť projektom budúcnosti. Dnes je pre mnohých symbolom rozporu medzi ideológiou a realitou. Miesto lacnej energie prišli vysoké účty, miesto nových pracovných miest útlm tradičných odvetví. Z vízie lídra v boji s klimatickou zmenou sa stáva varovanie, ako sa dá dobrý cieľ stratiť v byrokracii.

Digitálna Európa: viac regulácie, menej suverenity

V roku 2020 sľubovala Komisia, že Európa sa do roku 2030 stane digitálne suverénnym kontinentom – s vlastnými technologickými šampiónmi, inováciami a bezpečnou online identitou. Po piatich rokoch sa však ukazuje, že EÚ digitalizáciu neriadi, ale reguluje.

Zákony Digital Services Act a Digital Markets Act mali oslabiť moc veľkých platforiem. V praxi však len zvýšili náklady a byrokraciu aj pre malé firmy. Z „digitálnej rovnosti“ sa stal labyrint formulárov a compliance auditov, v ktorom prežijú len tí, čo majú právnikov.

Kým USA a Ázia stavajú svoj rast na rýchlosti a riziku, EÚ sa utápa v prevencii a obavách. AI Act mal byť prelomom, stal sa brzdou. Firmy presúvajú vývoj mimo Európy, lebo inde sa dá inovovať skôr než regulovať.

Digitalizácia verejnej správy sa tiež minula účinku. Štáty síce postavili nové portály, no väčšina z nich len preniesla papier do online prostredia. Pre občana to znamená viac hesiel, viac systémov a menej komfortu.

Európa chcela byť lídrom digitálnej éry, no namiesto prepojenej siete vytvorila sieť povolení.

Z digitálneho priestoru slobody sa stala administratívna zóna s najprísnejšími pravidlami na svete – a s najmenším tempom inovácií.

Sociálna Európa: viac fondov, menej istoty

EK sľubovala „EÚ, ktorá nenechá nikoho pozadu“. Rozbehla stovky sociálnych programov financovaných rôznymi fondami: Európsky sociálny fond Plus (ESF+), Fond pre spravodlivú transformáciu, Fond solidarity a desiatky menších schém. Každý z nich má vlastné ciele, logá a rozpočty – ale pre bežného občana je výsledok rovnaký: rast cien, neistota na trhu práce a prehlbovanie regionálnych rozdielov. No po piatich rokoch je bilancia jasná: fondy rastú, ale istota nie.

Rozdiely medzi regiónmi sa nezmenšili, len sa dotujú. Programy vytvárajú pracovné miesta, ktoré by bez dotácie neexistovali, a podporujú projekty, ktoré prežívajú len vďaka grantom. Únia sa stala najväčším zamestnávateľom vlastných schém.

Krátkodobá pomoc sa zmenila na trvalú závislosť – štátov, samospráv aj mimovládok. Z pojmu „sociálna odolnosť“ sa stala byrokratická schopnosť prerozdeľovať bez výsledkov.

Sociálne podniky, ktoré mali pomáhať znevýhodneným, sa často menia na administratívne projekty bez reálneho dopadu. Čím viac peňazí do systému prúdi, tým menej istoty ľudia cítia. Európa má najvyššie sociálne výdavky na svete, ale aj rastúcu frustráciu obyvateľov. Podľa údajov z roku 2025 ide v EÚ ročne na sociálne výdavky vyše 30 % HDP, no miera sociálnej neistoty rastie. Sociálny model, ktorý mal byť pilierom európskej stability, sa stáva jej najväčšou rozpočtovou záťažou. Štáty si plnia kvóty, ale sociálny prínos sa meria počtom vyčerpaných eur, nie počtom ľudí, ktorým sa zmenil život.

Z projektu solidarity sa stal projekt udržiavania závislosti. Sociálna Európa prežila – no občan, ktorému mala pomôcť, sa z nej stratil.

Európa mieru: z projektu zmierenia sa stala projektom udržiavania vojny

Keď Ursula von der Leyenová v roku 2020 predstavovala víziu novej Európy, hovorila o únii, ktorá má byť „projektom mieru“. Spomínala povojnovú myšlienku integrácie, ktorá mala zabrániť ďalším konfliktom na kontinente. Európsky rozpočet mal slúžiť ako nástroj spolupráce, obnovy a solidarity – nie ako finančná výzbroj.

O päť rokov neskôr je tento sľub vzdialenejší než kedykoľvek predtým. EÚ sa ocitla v logike permanentného konfliktu, kde sa mier nespomína ako cieľ, ale ako hrozba „strategickej slabosti“. Od roku 2022, keď vypukla vojna na Ukrajine, sa únia definitívne posunula od civilného projektu k vojenskému. Vytvorila Európsky mierový nástroj (EPF), ktorým financuje zbrane pre Kyjev, prijala už devätnásť balíkov sankcií voči Rusku a rokuje o dvadsiatom, pričom sa diskutuje aj o využití výnosov – a dokonca aj samotných – zmrazených ruských aktív.

Tým sa zmenila nielen rétorika, ale aj identita EÚ. Namiesto hľadania diplomatickej rovnováhy medzi Východom a Západom sa stala súčasťou vojnového frontu, hoci nemá jednotnú armádu ani zodpovednosť za bezpečnostné rozhodnutia. Kým niektoré členské štáty presadzujú deeskaláciu, iné žiadajú ďalšie zbrojenie. Z európskej jednoty sa stal kompromis medzi tlakom USA a ekonomickou únavou členských krajín.

EÚ dnes nemá autoritu, s ktorou by mohla rokovať o mieri – a nielen o ňom. S Moskvou sa nebaví, ponižujúca obchodná dohoda s Trumpom vznikla doslova na golfovom ihrisku a Peking jej predstaviteľom odkazuje, že s Úniou nemá o čom rokovať. Kým v minulosti dokázala Európska únia sprostredkovať rokovania na Balkáne, v Iráne či v Afrike, dnes nie je pozvaná za žiaden mierový stôl. Je prítomná len cez fondy, nie cez vplyv. Ak sa v roku 2020 hovorilo o „Európe ako globálnom aktérovi“, v roku 2025 je realita opačná: EÚ síce platí najviac, ale rozhoduje najmenej.

Z pôvodne mierového projektu sa stala sponzorom konfliktu, nie jeho arbitrom. Po troch rokoch vojny na Ukrajine sa únava pretavila do skepsy. Podpora Ukrajiny klesá, verejnosť v mnohých krajinách žiada rokovania a diplomatické riešenie. Napriek tomu sa v Bruseli stále hovorí o „strategickej vytrvalosti“ – eufemizme pre pokračovanie tam, kde chýba vízia. EÚ neponúka plán, ako konflikt ukončiť, len ako ho udržať bez kolapsu. Tým sa však vytráca samotný zmysel európskeho projektu: z mechanizmu, ktorý mal zabezpečiť mier na kontinente, sa stáva inštitúcia spravujúca permanentný stav napätia.

Najnovšia debata o zabavení zmrazených ruských rezerv ukazuje, ako hlboko sa posunuli hodnotové hranice. Krok, ktorý by ešte pred pár rokmi považovala EÚ za neprípustný zásah do vlastníckeho práva, sa dnes prezentuje ako „morálna povinnosť“. Ak by k tomu došlo, Únia by síce vyslala signál odhodlania, no zároveň by podkopala dôveru investorov aj vlastný právny poriadok. Európa by tak stratila to, čo ju odlišovalo od zvyšku sveta – predvídateľnosť a rešpekt k pravidlám.

Môže sa EÚ ešte vrátiť k diplomacii a mieru? Teoreticky áno – ak získa politickú odvahu hovoriť iným jazykom než Londýn, namiesto bojkotovania snáh mierových snách Trumpa, ich začne podporovať. A ak sa jej podarí obnoviť dôveru medzi Východom a Západom. V praxi to však znamená zmenu generácie lídrov, ktorí dnes stavajú kariéry na rétorike konfrontácie. Ak sa nič nezmení, Európa vstúpi do ďalšieho rozpočtového obdobia nie ako garant mieru, ale ako spolufinancovateľ vojny, ktorá nemá koniec.

Keď sľuby prežijú výsledky

Keď Ursula von der Leyenová v roku 2020 predstavila rozpočet na obdobie 2021 – 2027, dala mu motto:
„Budujme svet, v ktorom chceme žiť: Únia vitality vo svete krehkosti.“ Znie to poeticky, no o päť rokov neskôr sa musíme pýtať: Aký svet sme vlastne vybudovali?

Z únie vitality sa stala únia únavy – z motora integrácie brzda vlastného rozvoja. Na papieri síce grafy rastú, ale životná úroveň klesá.

Energia je drahšia, štáty zadlženejšie, byrokracia zložitejšia. Podnikatelia sa topia v reguláciách, mladí odchádzajú za príležitosťami mimo kontinentu a politická dôvera v európske inštitúcie dosiahla historické minimum. Nie preto, že by ľudia neverili v myšlienku Európy, ale preto, že neveria v spôsob, akým ju  riadia.

Európska únia dnes znovu hovorí o „novej vízii“ – tentoraz pre obdobie 2028 – 2034. Zelený rast, obrana, konkurencieschopnosť, digitálne inovácie – všetko opäť zaznieva v rovnakých frázach ako pred siedmimi rokmi. Lenže základná otázka neznie čo chce EÚ dosiahnuť, ale prečo by jej mal niekto ešte veriť, že to dokáže.

Ako môže občan dôverovať vízii Leyenovej 2025, keď tá predošlá skončila fiaskom? Keď sľuby z roku 2020 sa zmenili na prázdne slogany a miliardové deficity? Keď miesto sveta, „v ktorom chceme žiť“, dostávame kontinent, v ktorom sa žije čoraz ťažšie – energeticky, ekonomicky, hodnotovo aj bezpečnostne?

Ak má mať Európa budúcnosť, musí si priznať, že jej problém nie je v nedostatku peňazí, ale v nedostatku zodpovednosti. Rozpočet sám osebe nie je vízia. Je to len zrkadlo, ktoré ukazuje, kam smerujú priority. A ak v ňom občania namiesto vitality vidia únavu, potom je čas nie na nové slogany, ale na nový prístup.

Európska únia stojí na križovatke – medzi svojou pôvodnou misiou mieru a realitou únavy z vlastnej politiky. Otázka teda neznie, koľko miliárd investuje v ďalšom rozpočte, ale či si ešte pamätá, prečo vôbec vznikla alebo slúži už len tým, čo ju riadia.