Jedným z tých, ktorí tento návrh odsudzujú je aj poslanec NR SR za Smer-SSD Marián Kéry. Snahy Bruselu zasahovať do citlivých tém otvorene kritizuje a upozorňuje na to, že EÚ sa stále viac odvracia od tradičných hodnôt rodiny.

V rozhovore pre Hlavné správy sa vyjadruje sa aj k vojne na Ukrajine, sankciám proti Rusku a postaveniu Slovenska v rámci Únie. Tvrdí, že Európska únia o mier na Ukrajine v skutočnosti nestojí a že vojna sa stala ziskovým biznisom. Hovorí aj o ťažkej pozícii premiéra Roberta Fica, o dvojakom metre európskych politikov a o tom, prečo Srbsko ani po dvoch desaťročiach nebolo prijaté do EÚ.

Nechýba ani kritika nových, diskriminačných opatrení voči ruskej menšine v Lotyšsku a varovanie v zmysle, že Európa sa tak vracia k praktikám, ktoré pripomínajú 30. roky minulého storočia. Viac sa dozviete vo videorozhovore s predsedom Zahraničného výboru NR SR, Mgr. Mariánom Kérym.

Minulý týždeň ste na sociálnej sieti upozornili na iniciatívu EK, ktorou chce umožniť zmenu pohlavia u detí bez obmedzenia veku, bez súhlasu rodičov či lekárov. Ako to vnímate?

Patrím k politikom, ktorí dávajú do popredia aj hodnotové témy. Som rád, že som v roku 2014 ako poslanec Národnej rady SR hlasoval za zmenu Ústavy SR, kde sme definovali manželstvo ako zväzok jedného muža a jednej ženy. Nedávno sa nám v parlamente opäť podarilo presadiť ústavnú zmenu, ktorá potvrdzuje, že existujú len dve pohlavia – muž a žena.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Ešte pred pár rokmi by nám ani nenapadlo, že takéto veci bude treba zakotviť priamo v Ústave. Ale liberálno-progresívna agenda je veľmi silná, má silnú mediálnu podporu, a preto musíme chrániť aj to, čo by malo byť úplne prirodzené.

Bol som zdesený, keď som sa dozvedel, že v Nemecku je možné meniť si pohlavie už od 14 rokov – a to aj bez súhlasu rodičov. Je to podľa mňa v priamom rozpore s právami rodičov.

Deti sú náchylné podľahnúť rôznym vplyvom a manipuláciám. Ak dnes nejaké dieťa povie, že sa necíti ako chlapec, ale ako dievča – rodičia s tým nemusia súhlasiť, ale súd ich názor ani nemusí brať do úvahy. Výskumy pritom ukazujú, že veľká časť týchto detí má po tranzícii vážne psychické problémy, často trpí depresiami a niekedy to vedie až k samovraždám.

Som zdesený, že sa Európska únia, Európska komisia aj parlament zaoberajú takýmito témami. Máme predsa oveľa dôležitejšie problémy. Tento prístup je chorý a pre mňa absolútne neprijateľný.

Naša opozícia tvrdí, že nás Únia bude za nedávnu novelu Ústavy SR sankcionovať. Ako to vnímate, aj ako predseda zahraničného výboru parlamentu?

Dnes som sa stretol s novou veľvyslankyňou Španielskeho kráľovstva na Slovensku. Zhodli sme sa, že napriek kultúrnym rozdielom máme podobné hodnoty – rešpekt k rodine, viere a tradíciám. Bohužiaľ, Európa ide opačným smerom.

Bolo by zaujímavé vidieť, či sa aj niektoré krajiny, napríklad Taliansko, neinšpirujú aj našou ústavnou zmenou, kde sme jasne zakotvili, že existujú len dve pohlavia. Európa sa podľa mňa rúti zlým smerom – prestáva riešiť problémy, ktoré trápia väčšinu ľudí, a namiesto toho rieši marginálne témy.

Nemám nič proti inakosti. Ak sa niekto hlási ku komunite LGBTI, má mať rovnaké práva a povinnosti ako všetci ostatní. Ale prekáža mi ten exhibicionizmus a násilné pretláčanie tejto témy do verejnosti.

Na Pride príde pár tisíc ľudí a médiá o tom píšu týždeň pred a týždeň po akcii. No keď sa konal Národný pochod za život v Košiciach s desiatkami tisíc účastníkov, v televízii sa objavil len krátky 30-sekundový šot. To je absolútne selektívny prístup.

Prejdime ku konfliktu na Ukrajine. Svet s napätím očakával, že sa v Budapešti opäť stretnú prezidenti Trump a Putin a možno už dospejú k dohode a najmä k následnému mieru. Stretnutie sa však neuskutoční. Čo na to hovoríte?

Včera sme mali v Národnej rade zasadnutie výboru pre európske záležitosti, na ktorom sa zúčastnil aj predseda vlády Robert Fico. Podľa vystúpení opozičných poslancov to vyzeralo, že im ide viac o to, aby bol Putin vo väzení, než aby sa vojna skončila.

Mám pocit, že viacerí európski politici urobili všetko preto, aby sa pripravovaný samit v Budapešti neuskutočnil. Nechcú, aby sa Viktor Orbán posilnil ako medzinárodný hráč. A najmä, EÚ podľa mňa o mier na Ukrajine ani nestojí. Vyhovuje jej súčasný stav. Vyrábajú sa zbrane, munícia, funguje vojenský biznis a niekto na tom zarába.

V roku 2022, krátko po vypuknutí vojny, sa v Turecku rodila mierová dohoda. Bola na spadnutie, ale potom prišiel do Kyjeva Boris Johnson a Ukrajina zrazu stratila záujem v rokovaniach pokračovať. Keď som to neskôr spomínal v diskusiách, politici z našej opozície tvrdili, ide o hoax.

No dnes o tom píše aj denník The Guardian – že Johnson mal dokonca dostať milión libier od zbrojárskej spoločnosti, ktorá z vojny profitovala. A následne zobral jej predstaviteľov na Ukrajinu, aby ich predstavil tamojšiemu vedeniu. To už nie je žiadna konšpirácia.

Neskôr, keď Ukrajina dobyla späť Charkov, verila, že dokáže získať naspäť celé územie, a stratila motiváciu k mieru. Teraz sa zase Ruskej federácii vojensky darí, takže ani ona nemá veľkú chuť k dohode. Jednoducho, mier nechce momentálne nikto – ani Kyjev, ani Moskva.

Veľmi som sa tešil zo stretnutia Trump – Putin, ktorý sa konal na Aljaške. Trump – nech si o ňom hovorí kto chce čo chce – má odvahu konať podľa vlastného úsudku. Chcel dosiahnuť mier a nebojí sa podať ruku ani Putinovi. Dokonca sa hovorí, že sa dohodli na dvoch možných verziách ukončenia konfliktu – buď zachovanie súčasného stavu na fronte, alebo posun línie na hranice Donbasu a Donetska. Ale Trump potreboval čas, aby o tom rokoval s prezidentom Zelenským a európskymi lídrami, ktorí však odmietajú ustúpiť čo i len o centimeter.

A potom počúvame výroky, ako ten od poľského ministra zahraničia, že ak Putin poletí cez poľský vzdušný priestor, oni „nemôžu zaručiť“, že nezávislý súd nevydá príkaz na jeho zatknutie. To je absurdné. Český minister Lipavský sa dokonca teší, že sa podarilo summit v Budapešti zmariť. To je niečo neuveriteľné.

Hovorím to stále – vojna na Ukrajine sa nezačala v roku 2022, ale už v rokoch 2013–2014. Vtedy vypukli veľké protesty, ktoré vyústili do takzvanej majdanizácie. Legitímne zvolený prezident Janukovyč musel ujsť z krajiny, inak by ho zabili. A hoci s ním rokovali ministri zahraničia Poľska, Nemecka a Francúzska, ktorí sa s ním dohodli na nových voľbách, Američania do toho vstúpili a všetko sa zrútilo. Nasledoval štátny prevrat a prijímanie zákonov namierených proti rusky hovoriacej menšine – zákaz používania ruštiny, zákaz jej výučby, útoky na médiá aj cirkev.

Povedali ste, že sa vám zdá, akoby dnes ani Rusko nemalo veľký záujem na ukončení vojny. Naozaj je to tak?

Áno. Jedna vec je zastavenie bojov, druhá vec riešenie príčin konfliktu. A tie Západ ignoruje. Rusi sa cítia oklamaní, a podľa mňa právom. Bývalá nemecká kancelárka Merkelová po skončení vo funkcii otvorene priznala, že Minské dohody boli uzatvorené len preto, aby Ukrajina získala čas na vyzbrojenie.

Takéto vyhlásenie je pre Putina darček – môže ho púšťať ruským médiám dookola ako dôkaz, že Európa je klamár. Od rozpadu Sovietskeho zväzu si Západ zvykol, že s Ruskom môže zaobchádzať, ako chce. Ale dnes je situácia iná. Rusko zostáva veľmocou, ktorú treba brať vážne – rovnako ako USA či Čínu.

Naša opozícia často preberá postoje zo Západu. Má podľa vás vôbec vlastný názor?

Myslím si, že vo väčšine prípadov len opakujú to, čo zaznie z úst európskych alebo amerických politikov. Ak ma za to kritizujú, že mám vlastný názor, som rád. Ak ma kritizujú, že nepodporujem tzv. „koalíciu ochotných“, tiež mi to neprekáža.

Chcem, aby sa konal nový samit amerického a ruského prezidenta, lebo verím, že len dialógom možno dosiahnuť mier. Oni ma za to môžu napádať, ale naše pohľady sú diametrálne odlišné. My chceme mier, oni hovoria o porážke Ruska, čo je úplne nereálne.

Tí, ktorí si myslia, že Rusko možno vojensky poraziť, sú naivní. To sú plány, ktoré pripomínajú éru Hitlera a Mussoliniho, len sa o nich dnes hovorí sofistikovanejším jazykom. Vtedy chceli zničiť slovanské národy, využiť ich územie a zdroje. Dnes niektorí západní politici uvažujú rovnako, len to nazývajú „demokratickými hodnotami“. A to je podľa mňa veľmi nebezpečné.

A nie je to jediný konflikt, ktorý má takéto presahy. Pozrime sa napríklad na Pásmo Gazy. Keď Hamas zaútočil na Izrael, bol to teroristický čin, ktorý všetci odsúdili – a Izrael mal právo na obranu. Ale spôsob, akým odpovedal, bol v rozpore s humanitárnym právom. Zahynulo viac ako 60-tisíc civilistov, polovica z nich ženy a deti. To je neospravedlniteľné.

Aj na stretnutí s izraelským veľvyslancom som povedal, že ak sa to nezastaví, zrodí sa nová vlna nenávisti voči Židom – a to bude nebezpečné aj pre Európu. Som rád, že sa podarilo dosiahnuť aspoň krehké prímerie. Verím, že dvojštátne riešenie, o ktorom hovorí aj OSN, je jedinou cestou. Slovenská republika, rovnako ako bývalé Československo, uznáva Palestínu ako štát – a ja som na to hrdý.

Poďme k ďalšej téme. V Bruseli bol práve schválený 19. balík protiruských sankcií. A vraj sa už pripravuje dvadsiaty. Dokedy to bude pokračovať?

To je dobrá otázka. Hovorím to aj v diskusiách – ak devätnásť balíkov sankcií nezmenilo nič, Rusi nezmenili svoje ciele ani správanie, tak aký to má zmysel? Len si škodíme. V Európe sme boli zvyknutí na stabilné dodávky plynu a ropy z Ruska za prijateľné ceny. Dnes sa tešíme z nových sankcií, ale v skutočnosti trpíme my.

Robert Fico aj Viktor Orbán to hovoria jasne. Fico žiadal od Európskej komisie záruky, že Slovensko bude mať prístup k energiám za normálnych podmienok, ak sa zastaví tranzit ruského plynu cez Ukrajinu. Nikto mu ich nedal. A pritom my máme s Gazpromom platnú zmluvu až do roku 2034 – a v nej je klauzula „take or pay“ – buď ber, alebo plať. Ak nám niekto prikáže plyn nebrať, prehráme arbitráž a zaplatíme obrovské peniaze. Kto to zaplatí?

Bohužiaľ, v Bruseli nás nikto nepočúva. Rakúsko sa chvíľu tvárilo, že nás podporí, ale po dvoch dňoch cúvlo. Robert Fico hovorí veci, ktoré sú pre Slovensko životne dôležité, ale Brusel sa na to díva s nezáujmom.

Viktor Orbán si to môže dovoliť viac, lebo Maďarsko nedostáva z eurofondov takmer nič. My si to dovoliť nemôžeme. Keby Slovensko z Únie vylúčili – hoci je to nezmysel – opozícia by kričala, že „vidíte, my sme vás varovali“. Preto musíme postupovať rozumne. Vážiť si členstvo v EÚ, ale nebáť sa ozvať, keď ide o naše národné záujmy.

Spomenuli ste situáciu Roberta Fica na európskej úrovni a že nie všetci si uvedomujú, v akej zložitej pozícii sa nachádza. Mnohí tvrdia, že pred voľbami hovoril inak než dnes, či už ide o Ukrajinu alebo protiruské sankcie.

My sme hovorili jasne – na Ukrajinu nedáme zo štátnych zásob ani náboj, ani zbraň. A za tým si stojíme. Humanitárna pomoc je niečo iné. Pomáhame Ukrajincom, ktorí prišli o domov, dávame im strechu nad hlavou, prácu, prístup k vzdelaniu. Proti tomu nikto nič nemá.

Mnohí však kritizovali aj Roberta Kaliňáka, že daroval Ukrajine odmínovací systém Božena. Ale to nie je zbraň. Naopak – je to zariadenie, ktoré zachraňuje ľudské životy.

A treba povedať aj inú vec. Nie všetci Ukrajinci milujú režim prezidenta Zelenského. Mnohí s ním nesúhlasia, ale nemôžu to otvorene povedať, lebo v štáte vládne cenzúra. Ak má niekto iný názor, skončí mimo krajiny, často s prepadnutým majetkom a zmrazenými účtami. Takto sa správa demokratický štát? Keď naše médiá hovoria o Rusku ako o diktatúre, mali by sa pozrieť aj na Ukrajinu. Tam je to v mnohých ohľadoch ešte horšie.

A ako človeku, ktorý má úctu k histórii, mi prekáža, že si Európa zatvára oči pred tým, koho Ukrajina oslavuje. Bandera bol regulárny nacista, ktorý spolupracoval s hitlerovským Nemeckom. Chcel etnicky čistú Ukrajinu a mal úplne iné postavenie než bežní väzni aj keď bol v koncentračnom tábore – obedoval s nemeckými dôstojníkmi, navštevovala ho manželka. A dnes mu tam stavajú pomníky.

Som presvedčený, že keď sa vojna skončí, Poľsko sa k tejto téme vráti – a bude to oveľa výbušnejšie než dnes. Lebo v ich pamäti stále žije tragédia z Volyne.

Objavujú sa ale hlasy, že premiér Fico by mal mať pred samitmi s európskymi lídrami radšej jemnejšie vyjadrenia. Oháňa sa vetovaním a blokovaním, ale napokon za európske návrhy vždy zahlasuje, výmenou za jednu – dve vety v záverečných výstupoch zo stretnutí. Súhlasíte?

Nie, nemyslím si. Nedá sa donekonečna stáť s nohou medzi dverami. To nejde. Fico nie je len „hlas pre domáce publikum“. On tie isté veci hovorí aj na rokovaniach so svojimi kolegami v Bruseli. Opozícia to vždy zhodí, že aj tak nič nevyjednal. Ale niekedy aj to, že sa v záverečnom komuniké objaví jedna veta, ktorú Slovensko presadilo, je úspech.

Bol by som rád, keby ľudia pochopili, že sme súčasťou Európskej únie a máme z toho veľa výhod. Ale keď sa prijímajú rozhodnutia, ktoré idú proti našim záujmom, musíme sa ozvať. Sme malí, sami veľa nezmôžeme, ale ak by napríklad V4 fungovala lepšie, dokázali by sme presadiť viac.

Patrí podľa vás Ukrajina do Európskej únie? Už sa to prezentuje ako hotová vec. Jediný, kto je otvorene proti, je Viktor Orbán. Je Ukrajina na to pripravená?

Nikdy nebudem súhlasiť s tým, aby sa Ukrajina stala členom NATO. Čo sa týka členstva v Európskej únii, ak raz splní všetky prísne kritériá, nech sa o tom rokuje. Ale dnes je oveľa lepšie pripravený Západný Balkán – Čierna Hora, Srbsko či Albánsko.

Ukrajina má pred sebou ešte dlhú cestu. Nevidím to skôr než o desať až pätnásť rokov. A čo je zaujímavé – tí, ktorí dnes Ukrajinu najhlasnejšie podporujú, budú prví, čo sa začnú vyhovárať, keď pôjde do tuhého. Napríklad nemeckí či francúzski farmári určite nebudú nadšení, ak im zrazu pribudne konkurencia z Ukrajiny.

Spomenuli ste Srbsko. To čaká na vstup do Únie už dve desaťročia. Ako to vnímate?

Srbskí predstavitelia mi často hovoria, že sa cítia ako ľudia, ktorých nechali čakať na chodbe. Splnili všetky požiadavky, ale dvere sa neotvárajú. Takisto Čierna Hora, je to malý štát, prijali euro ako menu, majú stabilné inštitúcie – a stále nič. Keby ich Únia prijala, bol by to jasný signál pre ostatných – splňte kritériá a budete súčasťou európskej rodiny.

Slovensko je veľkým podporovateľom rozšírenia EÚ o štáty Západného Balkánu. Hovoríme, že bez ich začlenenia nie je európska integrácia dokončená.

Srbský prezident Vučič má s Bruselom komplikované vzťahy. Často mu vyčítajú nedostatok demokracie.

To je taká univerzálna výhovorka. Keď chce Brusel niekoho potrestať, vytiahne frázu o „absencii demokracie“. Tak sa dá zdôvodniť čokoľvek.

A keď sme pri Srbsku – je úplne scestné, že niektorí európski politici hovoria, že Srbsko môže do Únie vstúpiť len vtedy, ak uzná nezávislosť Kosova. To je absurdné. Srbsko nikdy neuzná Kosovo. A pevne verím, že ani Slovensko nie. Kosovo vzniklo v rozpore s medzinárodným právom a mnohé štáty, ktoré ho vtedy uznali, dnes vyčítajú Rusku anexiu Krymu.

Slovensko, Španielsko, Rumunsko aj Grécko sú v tomto konzistentné – vždy rešpektujeme medzinárodné právo.

O dvojitých štandardoch európskych „elít“ by sa dalo hovoriť dlho.         

Áno. A je tu ďalšia vec, o ktorej sa u nás takmer nehovorí – situácia v Lotyšsku. Tam sa rozhodli preskúšavať ľudí ruskej národnosti zo znalosti lotyšského jazyka. Kto neprejde, musí krajinu opustiť. To je ako z tridsiatych rokov minulého storočia.

Budeme týchto ľudí označovať nejakou hviezdou a deportovať? Aj na Slovensku by pri povinnej jazykovej skúške mnohí neobstáli. Jedna vec je občianstvo, ale druhá vec je ľudská dôstojnosť. Takéto postupy odmietam.