Jedným z cieľov tejto konferencie bolo upozorniť na to, že podpora z fondov EÚ sa má dostať aj medzi matky, deti a rodiny. A nielen k lobistickým organizáciám, ktoré primárne podporujú potratovú turistiku a LGBTI ideológie.

MUDr. Kováčová v rozhovore pre Hlavné správy vysvetľuje, prečo považuje podporu materstva za najdôležitejšiu hodnotu, ktorú by mala Európa chrániť. Opisuje emotívne svedectvá žien, ktoré prežili potrat, hovorí o tlaku potratovej a LGBTI lobby v európskych inštitúciách, ale aj o tom, ako sa vytráca dôstojnosť matky a dieťaťa z verejného priestoru.

Hrozí EÚ morálny rozklad, ak sa nevráti k základným princípom ľudskej dôstojnosti a nebude chrániť život od počatia? Ako na Slovensku pristupujeme k ochrane matky, detí a rodiny? A je to s duševným zdravím našich detí naozaj tak zlé? Dozviete sa vo videorozhovore.

Minulý týždeň ste sa v Bruseli zúčastnili podujatia, ktorého cieľom bola v prvom rade skutočná podpora matky, dieťaťa a rodiny. Ale aj upozorniť na to, aby sa fondy EÚ využívali na podporu materstva a nie len na účely, ktoré presadzujú rôzne lobistické organizácie – ako napríklad IPPF a ďalšie – v súvislosti s „potratovou turistikou“. Aký ohlas táto konferencia mala? Začnú sa veci aj v tomto smere konečne hýbať k lepšiemu?

 Dá sa povedať, že áno. Pro-life organizácie tam podpísali spoločnú deklaráciu. Konferencie sa zúčastnilo 200 ľudí z 20 členských štátov a množstva mimovládnych organizácií, mala názov „Skutočná voľba znamená skutočnú podporu“. Federácia One of Us združuje približne 50 organizácií a tento raz si predvolala viacerých europoslancov.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Cieľom bolo predstaviť im svedectvá žien, ktoré sa v živote dostali do situácií, keď potrebovali konkrétnu pomoc pre seba a svoju rodinu. Tieto ženy rozprávali o tom, ako sa im takejto pomoci často nedostalo. Boli tam zástupkyne z Portugalska, Španielska, Francúzska, Talianska, Holandska aj Slovenska. Pred publikom otvorene hovorili o tom, ako prežili umelý potrat, ku ktorému boli v niektorých prípadoch dokonca donútené.

Na záver konferencie sme podpísali deklaráciu o záväzku k podpore matiek. Dokument vyzýva EÚ, aby zlepšila právne ustanovenia týkajúce sa materstva, aby zaručila rovnaký prístup k podpore pre ženy, ktoré čelia ťažkostiam, a aby presadzovala politiku, ktorá bude chrániť ľudský život od počatia.

Na konferencii vystúpilo viacero europoslancov – napríklad Miriam Lexmann zo Slovenska, ale aj zástupcovia zo Španielska, Francúzska, Talianska, bývalej Juhoslávie a ďalších krajín. Všetci sú pro-life orientovaní. Samotný predseda federácie One of Us, Tonio Borg, bývalý eurokomisár pre zdravie, pôsobil v Európskom parlamente dvanásť rokov. Je z Malty a vedie túto organizáciu ako právnik.

Posledné roky sa federácia postavila proti iniciatíve, ktorá zbierala podpisy za tzv. občiansku iniciatívu za potrat – teda za voľný potrat v rámci EÚ. Tento návrh by umožnil ženám z krajín, kde je potrat zakázaný (napr. Taliansko, Poľsko, Malta), obchádzať vlastné zákony. Takéto opatrenie by bolo v rozpore so základnými princípmi EÚ, najmä so zásadou subsidiarity.

Zároveň by to znamenalo, že európske fondy by boli použité na financovanie niečoho, čo mnohé členské štáty a ich občania odmietajú. A práve tu vzniká otázka – prečo sú mnohé tzv. dúhové organizácie či IPPF tak výrazne financované, zatiaľ čo pro-life iniciatívy nie.

My sme v porovnaní s nimi ako Dávid proti Goliášovi. Naše mimovládne organizácie nemajú finančné zázemie ani silu ako tieto obrovské inštitúcie. Oni majú multimiliardové zisky z potratových služieb, my sme len matky, ktoré sa snažia hovoriť za tie, čo hlas nemajú.

Najohrozenejšie sú práve tie matky, ktoré ostávajú samé. Ženy, ktoré sa rozhodnú dieťa si ponechať, často nedostanú žiadnu podporu. Tonio Borg preto vyhlásil, že podpora matiek v ťažkostiach nie je len morálna povinnosť – je to spôsob, ako brániť dôstojnosť ženy, slobodu a základné princípy demokracie. Nie potratová turistika, ale úcta k životu by mala byť symbolom Európy.

Chcem spomenúť aj svedectvo jednej ženy z Francúzska – Charlène. Mala 27 rokov, otehotnela, chcela si dieťa ponechať, no v poradenskom centre IPPF jej psychológovia povedali, že to „nie je dieťa, ale len zhluk buniek“. Psychologička jej dokonca sama naplánovala potrat. Charlène dlhý čas odolávala, no pod tlakom lekárov, priateľa a okolia nakoniec zákrok podstúpila. Výsledkom bola hlboká depresia a rozpad vzťahu.

Jej výzva politikom znela jasne – chráňte práva žien pred tlakom a vytvárajte skutočné alternatívy.

Takýchto svedectiev sme na konferencii počuli viac. Boli nesmierne dojímavé, pretože tieto ženy spoločnosť nepočúva. Aj ja, hoci som detská psychiatrička a desiatky rokov sa venujem tejto problematike, som na tomto podujatí získala nové poznatky o tom, ako veľmi trpia ženy po potrate.

Viedla som tam workshop o postabortívnom syndróme z pohľadu detského psychiatra. Uviedla som niektoré prípady pacientiek, ktoré trpeli depresiami, úzkosťami, sebapoškodzovaním, suicidálnymi pokusmi – a až pri hlbšom rozhovore sa ukázalo, že v pozadí ich problémov bol potrat.

Naše myslenie je stále poznačené 20. storočím. V roku 1922 bol v Rusku legalizovaný potrat, odtiaľ sa táto prax rozšírila do Európy a Ameriky. Keď profesor Jérôme Lejeune – zakladateľ genetiky – objavil príčinu Downovho syndrómu, spustila sa diskusia o hodnote ľudského života. A v 70. rokoch vznikol ostrý konflikt medzi tábormi pro-life a pro-choice.

Je to obrovská etická dilema, ale len na princípe rešpektu k ľudskej dôstojnosti môžeme ako civilizácia pokračovať ďalej. Lebo od potratu je len krok k eutanázii a k eliminácii „nežiaducich“ ľudí. Nemôžeme akceptovať relativizmus ani útok na dôstojnosť človeka.

Som v tomto hnutí viac než tri desaťročia. Už po revolúcii v roku 1993 som sa stretla s francúzskou političkou Christine Boutin, ktorá bola aj kandidátkou na prezidentku Francúzska a v Prahe predstavila knihu Občan embryo. Táto téma je stále aktuálna – aj na poslednej konferencii v Bruseli o tom hovoril profesor Georg Pupik zo Štrasburgu, ktorý už 30 rokov vedie Európske centrum pre právo a spravodlivosť.

Pýtal sa – je embryo občanom? Môžeme mu udeliť štatút človeka? Keď ukážeme malému dieťaťu obrázok usmievajúceho sa bábätka v maternici, odpovie – to je človek. Ale v našich zákonoch to stále nie je samozrejmé.

Tieto naše boje trvajú roky – cez konferencie, vedecké inštitúty, zapájanie bioetikov, embryológov, právnikov. A hoci často zvíťazí moc peňazí, nesmieme sa vzdať.

Na konferencii vystúpila aj predsedníčka nemeckej organizácie Áno za život, ktorá poukázala na to, že IPPF a potratová turistika sú súčasťou multimiliardového biznisu. Zistili dokonca, že niektoré fondy EÚ dnes financujú len minimum programov, ktoré skutočne pomáhajú chudobným, zatiaľ čo väčšina ide na podporu potratov.

Spomenula sa konferencii aj nedávna novela Ústavy SR, v ktorej sa okrem iného riešia aj adopcie, či náhradné materstvo? Ako to vníma napríklad federácia One Of Us?

One of Us sleduje tieto témy veľmi pozorne. Konferencia bola zameraná najmä na podporu matiek, ale aj tu zazneli prejavy týkajúce sa adopcií. Napríklad francúzsky europoslanec, ktorý má dve adoptované deti, hovoril o tom, aké náročné je pre manželský pár získať adopciu – čakal desať rokov.

Keď Národná rada SR prijala ústavnú novelu, z Bruselu mi prišla okamžitá reakcia, naši partneri to ocenili ako veľmi dôležitý krok. Tešili sa, že Slovensko jasne definovalo manželstvo, zadefinovalo pohlavia a zakázalo náhradné materstvo.

Surogátne materstvo je totiž obchod s ľudským telom, nie pomoc. V praxi znamená vykorisťovanie žien – do procesu vstupujú agentúry, kliniky, poisťovne. Je neprijateľné, aby si niekto „objednal“ dieťa a biologická matka sa musela zriecť dieťaťa, ktoré vynosila.

Preto federácia One of Us prijala rozhodnutie Slovenska s veľkým potešením – ako potvrdenie, že národné a kultúrne normy musia mať prednosť pred ideologickým tlakom zvonka.

V návrhu rozpočtu EÚ sa hovorí o miliardách eur na podporu LGBTI organizácií. Dostávajú nejakú podporu aj organizácie, ktoré bojujú za život a materstvo?

Údaje o 3,6 miliardy eur sú nové, ale aj naši zástupcovia v Bruseli potvrdzujú, že ide o reálne čísla. Aj preto sme vytvorili federáciu One of Us – aby sme spoločne vyjadrili hlas matiek.

Nechceme bojovať proti niekomu, ale za niečo. Chceme, aby mala každá žena v Európe rovnaký prístup k podpore a pomoci.

Na konferencii zazneli aj príklady z Talianska, kde funguje okolo 400 centier pre tehotné ženy. Ich predsedníčka hovorila, že za 40 rokov zachránili 285-tisíc detí. To je obrovské číslo.

Ja sama som od roku 1997 pôsobila v ženských organizáciách aj v Európskej asociácii matiek. Robili sme veľké výskumy, ktoré financovala EÚ, ale do praxe sa toho dostalo veľmi málo. Katolícke ženské organizácie síce získavali financie na vzdelávanie žien, na ich angažovanosť v politike, kultúre či cirkvi, ale organizácie matiek – tie, ktoré priamo pomáhali rodinám – nikdy nič nedostali. Všetko sme robili z vlastných zdrojov.

Je to tak stále?

Áno. Je to beh na dlhé trate. A začína sa vnútri každej ženy.

Keď som pred päťdesiatimi rokmi končila školu, materstvo nebolo mojou prioritou. Chcela som študovať, pracovať, cestovať. Až časom som pochopila, že nič dôležitejšie ako deti a vnúčatá v živote nemám. Je to najnaplňujúcejšie povolanie, hoci plody prináša až neskôr.

Dnešné ženy to majú ťažké – nechať na čas kariéru a venovať sa deťom si vyžaduje odvahu. Ale biologické hodiny nepustia. Môžu mať deti desať rokov a potom štyridsať rokov kariéru. Opačne to nejde.

To je ten skutočný boj o hodnoty. Vidíme, ako sa mení myslenie, ako prichádza ideológia individualizmu. Na detskej psychiatrii vidím, že čoraz viac mladých ľudí nevie, čo je zmysel života. Majú všetko – cestujú, užívajú si – ale sú nešťastní. Nevedia, čo znamená obetovať sa, pomáhať druhému, darovať zo seba niečo.

A keď matka hľadá len seba, nemá čo dať deťom. A takáto generácia potom vyrastá bez koreňov.

Ako sú na tom dnes slovenské deti z hľadiska psychického zdravia?

Žiaľ, nemám dobré správy. V ambulancii vidím stále väčší tlak – napríklad v poslednom roku výrazne pribudli kontroly z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny práve u detí, ktoré potrebujú pomoc. Ideme opačným smerom, než by sme mali.

Rodiny sú preťažené, rodičia pracujú priveľa, majú vysoké odvody a málo príspevkov. Nemajú čas na deti – a pritom je to tá najlepšia investícia, akú by mohli urobiť. Keď deti necítia záujem rodičov, podliehajú mediálnym vplyvom, kamarátom, ideológiám.

Výsledkom je nárast depresií, pokusov o samovraždu, vzdoru voči rodine, škole aj lekárom.

Preto treba sústrediť pozornosť na duševné zdravie detí aj matiek. Ak sa naruší rovnováha u matky, ak trpí ona, trpí celá rodina.

Nepočúva sa to dobre… Dúfajme, že keď sa budeme rozprávať nabudúce, bude reč aj o pozitívnych veciach.

Ja verím, že áno. Napriek všetkému som z konferencie prišla povzbudená. To, že sme mohli hovoriť pred europoslancami a že sa počúvali svedectvá žien, bolo mimoriadne silné.

Boli tam ženy, ktoré napriek ťažkostiam vychovali štyri deti, študovali, pracovali a dokázali im dať lásku. Takíto ľudia sú nádejou pre spoločnosť.

Spomeniem aj jednu vetu z konferencie Práca a človek v 21. storočí. Francúzsky prednášateľ tam povedal: „Tam, kde sa rozšírila bieda, rozšírila sa aj pomoc.“ A to je podľa mňa optimizmus, ktorý potrebujeme.

Na Slovensku máme viacero organizácií, ktoré pomáhajú matkám – napríklad poradňa Alexis alebo domy pre tehotné ženy. Každý zachránený život stojí za to.