Bývalý policajný prezident Tibor Gašpar v rozhovore pre Hlavné správy podrobne hovorí o skutočných príčinách nárastu drobnej kriminality, o zmenách v trestnom zákone, ako aj o spoločenskej klíme, ktorá podľa neho prispieva k nárastu agresivity a nenávisti medzi ľuďmi.

V rozhovore sme sa vrátili aj k téme zahraničných mocností a mimovládnych organizácií, ktoré zasahujú do politického diania na Slovensku. Hodnotili sme aj stav polície, prokuratúry a justície, ktoré stále nesú pozostatky predchádzajúcej éry a bez očistenia týchto inštitúcií sa dôvera ľudí v spravodlivosť neobnoví.

Viac aj o tom, že v našej spoločnosti musíme prestať živiť strach, ak chceme znovu získať pocit bezpečia, budete počuť vo videorozhovore s podpredsedom NR SR, generálom v.v. PeadDr. Tiborom Gašparom.

Téma, ktorá v spoločnosti rezonuje už niekoľko týždňov, je rastúca kriminalita. Počúvame protichodné hlasy – jedni tvrdia, že nič také sa nedeje, druhí, že situácia je alarmujúca. Ako to vidíte vy? Stúpa u nás kriminalita alebo je trend opačný?

Začnem konkrétnym príkladom, článkom z Košického korzára, ktorý opisoval, že na najväčšom sídlisku v Košiciach sa zvyšuje počet vlámaní do áut. Takéto prípady sa rýchlo dostanú do médií, vyvolajú pocit ohrozenia a ľudia nadobudnú dojem, že kriminalita rastie. No ak sa pozrieme na štatistiky ministerstva vnútra, realita je iná.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Keď porovnáme prvých deväť mesiacov roka 2025 s rovnakým obdobím roka 2024, máme o približne 1 500 trestných činov menej. Nehovorím to len ako politik, ale ako človek, ktorý roky pracoval s údajmi o kriminalite. Tie čísla sú dostupné verejne a každý si ich môže overiť.

Samozrejme, v rámci kriminality treba rozlišovať – máme násilnú, majetkovú, ekonomickú, drogovú. Niektoré druhy klesajú, iné kolíšu. Napríklad ekonomická kriminalita je dlhodobo stabilná, pri násilných činoch vidíme menší nárast, ale nie dramatický. Zvýšil sa počet úmyselných ublížení na zdraví, čo je z môjho pohľadu zrkadlom rozdelenej spoločnosti, plnej nenávisti a napätia. Ľudia sa dnes hádajú a bijú za veci, ktoré by kedysi prešli bez konfliktu.

Časť verejnosti aj opozícia však tvrdia, že všetko spôsobil nový trestný zákon. Že novela spôsobila, že sa môže kradnúť. To je úplný nezmysel. Trestný čin krádeže vlámaním sa nemenil. Ak vám niekto vykradne auto alebo byt, stále ide o trestný čin, či je škoda päťdesiat eur alebo päťsto.

Zmenila sa len hranica škody pri drobných krádežiach – z 266 na 700 eur. A to z jednoduchého dôvodu – aby sme znížili počet ľudí, ktorí sa dostávajú do väzenia za banality. Dovtedy sa stávalo, že človek, ktorý dvakrát v priebehu roka ukradol niečo v hodnote pár desiatok eur, dostal nepodmienečný trest. Takýto človek štát stál tisíce eur ročne. Preto sme sa rozhodli upraviť hranicu škody.

Lenže médiá a niektorí politici to celé prekrútili. Hovorili, že „Gašparova novela“ dáva zlodejom voľnú ruku. Opakovali to dookola a ľudia tomu začali veriť. A tu sa dostávame k paradoxu – aj keď sa zákon reálne nezmenil v tom, čo sa týka vlámaní, časť verejnosti si osvojila myšlienku, že „kradnúť sa už môže“.

Hovorím tomu psychologická beztrestnosť. Niektorí si povedali, že keď je to do 700 eur, môžu v obchode zobrať, čo chcú, a nič sa im nestane. No keď sa pozrieme na štatistiky, zistíme, že priemerná hodnota ukradnutého tovaru je okolo 60 eur. To znamená, že ľudia nekradnú kvôli tej novele, ale preto, že nadobudli falošný pocit, že za to nič nehrozí.

Mimochodom, aj pri majetkovej kriminalite ako takej vidíme pokles. Dnes sa jednoducho kradne menej ako pred rokmi – aj vďaka technológiám, kamerovým systémom, zabezpečovacím zariadeniam. Takže keď niekto tvrdí, že ľudia rabujú obchody, nehovorí pravdu. Je to mediálna skratka, ktorá má vyvolať politický efekt.

Myslíte, že politické vyjadrenia a mediálne interpretácie môžu mať na ľudí až taký vplyv, že podľa nich reálne konajú?

Určite áno. Netreba podceňovať silu mediálneho obrazu. Keď sa mesiac čo mesiac v televízii a v novinách opakuje, že vláda dala zlodejom voľnú ruku, niektorí ľudia tomu uveria. A keď sa k tomu pridajú populisti, ktorí na tom stavajú svoju politickú agendu, vznikne veľmi nebezpečný efekt – ľudia začnú veriť, že zákony už neplatia.

Ale nebolo by fér zvaľovať všetko len na politiku. Kriminalita má svoje regionálne špecifiká. Iná je situácia v Bratislave, iná v Michalovciach, iná v osadách alebo vo väčších priemyselných mestách. Ak v nejakom regióne zatvoria fabriku, narastie nezamestnanosť a s ňou aj počet krádeží. Inde môže ísť o problém marginalizovaných skupín alebo ľudí závislých od drog. Preto nemá zmysel hovoriť o Slovensku ako celku. Každý región má iný problém a inú realitu.

Teraz sa však téma kriminality používa ako politický nástroj. Do médií chodia primátori krajských miest – Rybníček z Trenčína, Hattas z Nitry či Vallo z Bratislavy – a rozprávajú, že u nich kriminalita prudko rastie. Všetci sú v jednej organizácii, Únii miest a obcí, ktorá sa rada stavia do opozície voči vláde. Ich vyjadrenia znejú dramaticky, ale keď sa pozriete na čísla, realita je iná.

Dal som si vypracovať štatistiky tzv. pouličnej kriminality, ktorá je pre bežných občanov najviac viditeľná – lúpeže, vlámania, vreckové krádeže, vandalizmus. A v porovnaní s rokom 2024 táto kriminalita klesla. To sú fakty. Takže keď niekto tvrdí, že ľudia sa boja vyjsť na ulicu, treba sa pýtať, z čoho presne vychádza.

Podľa mňa ide do veľkej miery o politickú rétoriku. Budúci rok sú komunálne a regionálne voľby a téma bezpečnosti sa vždy dobre predáva. Kto by nechcel byť primátorom, ktorý priniesol poriadok do mesta? Niektorí si tým robia kampaň, iní sa chcú zviditeľniť na úkor vlády. Ale to nie je férové voči občanom, lebo to deformuje obraz reality.

Ale napríklad aj primátor Kežmarku, pán Ferenčák, tiež tvrdí, že v ich meste drobná kriminalita výrazne stúpla.

Môže to byť pravda v konkrétnom regióne. Nikdy som netvrdil, že nikde na Slovensku kriminalita nestúpa. Ale ak sa pozrieme na celkové dáta, za deväť mesiacov tohto roka je na Slovensku menej trestných činov ako vlani. To je fakt.

Narástli len tzv. majetkové priestupky – teda prípady, keď niekto ukradne niečo v hodnote do 700 eur. Ale keď sa pozrieme na štruktúru týchto priestupkov, väčšina má hodnotu okolo 60 eur, teda pod hranicou, ktorá platila aj pred novelou. To jasne ukazuje, že zvýšenie hranice zo 266 na 700 eur nemalo vplyv. Ľudia nekradnú viac preto, že sa zmenil zákon, ale preto, že si to ospravedlnili tým, čo čítajú a počujú.

Treba pripomenúť, že pred novelou sa uplatňovala tzv. recidíva drobných krádeží – ak niekto ukradol tovar do roka dvakrát, už to bol trestný čin. Táto úprava sa zrušila. Dnes sú to dva priestupky. Generálny prokurátor už avizoval, že by bolo rozumné túto zásadu obnoviť. Sudca by mal mať možnosť rozlíšiť medzi človekom, ktorý kradne jedlo pre rodinu, a tým, kto to robí zo zvyku.

Zmyslom novely však nebolo urobiť Slovensko rajom zlodejov. Cieľom bolo odstrániť absurditu, že niekto dostal nepodmienečný trest za dve krádeže rožkov alebo za telefón za pár desiatok eur. Taký človek potom sedel vo väzení medzi násilníkmi a štát za to platil 34 tisíc eur ročne. To nemá zmysel ani ekonomicky, ani spoločensky.

Lepšie je, ak taký človek dostane šancu – verejnoprospešné práce, sociálnu pomoc, možno resocializačný program. Nie väzenie, ktoré z neho spraví recidivistu. O tom bola tá novela. Ale opozícia a niektoré médiá z nej urobili symbol rozvratu poriadku.

Čím si vysvetľujete, že napriek celkovému nižšiemu počtu trestných činov pribúda drobná kriminalita – najmä tie menšie krádeže v obchodoch? A dá sa tomu vôbec zabrániť?

Príčin je viac, ale najdôležitejšia je podľa mňa psychológia. Dva roky sa ľuďom opakuje, že novela trestného zákona umožnila kradnúť. To je lož, ale keď ju počujete dosť dlho, uveríte jej. A potom si niektorí povedia – tak keď ma za to nezavrú, môžem skúsiť.

Každý trest má mať odstrašujúci účinok. Ale čo odradí človeka, ktorý nemá čo jesť? Pokuta nie. Pokuta zaberá len na tých, ktorí sú solventní. A takých medzi páchateľmi drobných krádeží veľa nie je.

Debata o sprísnení sankcií je teda legitímna, ale treba rozlišovať. Ak niekto kradne preto, že si chce kúpiť alkohol alebo drogy, tam má tvrdší trest zmysel. Ale keď matka zoberie v potravinách potraviny pre deti, treba sa pozrieť, prečo to robí.

Často sa hovorí o alternatívnych trestoch – napríklad verejnoprospešné práce. S tým súhlasím, ale tieto tresty treba aj reálne vykonávať. Nestačí rozhodnutie súdu. Ak niekto dostane povinnosť zametať ulice a nepríde, musí mať aj jasne stanovené následky. Vtedy to funguje.

Lenže slovenské obce a mestá nemajú kapacitu, aby to kontrolovali. Nemôžeme postaviť ku každému človeku s metlou dvoch policajtov, ktorí nad ním budú osem hodín stáť. To je nereálne. Starostovia ani mestskí policajti na to nemajú prostriedky. Preto musí byť alternatívny trest spojený s reálnou možnosťou kontroly – buď cez dohľad, elektronický systém, alebo cez jasne definované sankcie za nenastúpenie.

V praxi to vyzerá aj tak, že niektorí bezdomovci úmyselne urobia niečo, aby ich na zimu zavreli – v zimnom období majú teplé jedlo a strechu nad hlavou. To nie je výmysel, zažil som to ako vyšetrovateľ. Takže problém nie je len v zákonoch, ale v sociálnom systéme. Ak niekomu neviete ponúknuť základné podmienky pre život, trest ho nezmení.

Čo sa týka reťazcov a obchodov, tie majú dnes dostatok bezpečnostných opatrení – kamery, elektronické kódy, SBS, alarmy. A nedá sa ani povedať ani to, že by štát nechával obchody bez ochrany. V mnohých prípadoch ide aj o individuálne zlyhanie – zlý personál, nedostatok strážnikov alebo proste nepozornosť.

A teraz si položme otázku – koľko policajtov má Slovensko? Asi 20-tisíc. Keď sa povie, že treba viac, kričí sa, že budeme policajný štát. Keď sa povie, že treba šetriť, povie sa, že polícia nič nerobí. Oboje naraz sa nedá. Preto musíme ísť cestou modernizácie.

Technológie dnes dokážu pomôcť aj v teréne. Drony, kamery, monitoring verejných priestranstiev, umelá inteligencia pri rozpoznávaní opakujúcich sa priestupkov – to všetko sú nástroje, ktoré môže polícia využiť. Ale musí mať na to podmienky.

Ak teda niekde drobná kriminalita rastie, treba hľadať príčinu. Či ide o ekonomický problém, o regionálnu nerovnosť, alebo len o to, že médiá a politici vytvárajú dojem beztrestnosti. A keď sa zistí, čo je za tým, treba konať – kombináciou sociálnych, právnych aj preventívnych opatrení. Nie populizmom a strašením.

Ľudia ale majú čoraz silnejší pocit, že ulice sú menej bezpečné a že agresivita v spoločnosti rastie. Je to len dojem, alebo realita?

Čísla hovoria, že násilná kriminalita nevzrastá, skôr mierne klesá. Hovorím to opakovane, lebo fakty sú jasné. V mestách, kde primátori tvrdia opak – napríklad Bratislava, Trenčín či Nitra – údaje ministerstva vnútra ukazujú pokles takzvanej pouličnej kriminality. Áno, môžu nastať lokálne výkyvy, ale celkovo Slovensko patrí medzi najbezpečnejšie krajiny v regióne.

Lenže bežného človeka nezaujíma štatistika. Ak mu niekto rozbije okno na aute alebo mu vykradnú pivnicu, má pocit, že štát zlyhal. Aj drobné krádeže, vandalizmus, bitky v krčmách či agresívni vodiči – to všetko vytvára atmosféru strachu. A keď médiá každý taký incident nafúknu, výsledkom je dojem, že kriminalita exploduje.

Polícia v takých prípadoch musí reagovať rýchlo a cielene. Ak sa ukáže, že v konkrétnej lokalite sa niečo deje opakovane, treba tam presunúť sily, zvýšiť hliadky, nasadiť operatívcov. Väčšina týchto činov totiž nie je náhodná – ide o malé skupiny, ktoré sa zamerajú na konkrétny typ majetku. Pri bytových vlámaniach to bývajú organizované partie, ktoré prídu do mesta na pár týždňov a zmiznú. Preto sa musí spolupracovať medzi okresmi aj s kriminálnou políciou.

Je dôležité, aby verejnosť videla, že polícia funguje. Keď ľudia vidia, že páchateľov chytia, majú väčšiu dôveru v štát. Dôvera je základ pocitu bezpečia. Ak chýba, aj malé incidenty vyvolávajú paniku.

V jednej relácii ste povedali, že kriminalita na Slovensku – paradoxne – najviac stúpala v rokoch 2020–2023. Čím si to vysvetľujete?

To nie je len môj názor, ale záver Inštitútu strategických analýz, ktorý sledoval vývoj trestnej činnosti od roku 2005. Kriminalita dlhodobo klesá – s výnimkou práve rokov 2022 a 2023. Vtedy sa zhoršila spoločenská atmosféra.

Bola to éra pandémie, obmedzení, nervozity, neskôr ekonomických otrasov a rastúcich cien. Ľudia boli vyčerpaní, frustrovaní, nahnevaní na všetkých – na štát, politikov, susedov. A do toho sociálne siete, ktoré fungujú ako urýchľovač nenávisti. Kedysi sa ľudia pohádali v krčme, dnes si to vybijú na Facebooku a hneď sa nájde niekto, kto tú nenávisť ešte rozdúchava.

Vidíme to aj na cestách – vodiči, ktorí sú schopní vystúpiť z auta a ísť sa biť za zatrúbenie. Kedysi to bolo nemysliteľné. A nie je to len o doprave. V spoločnosti sa stratil rešpekt, základná slušnosť. Každý má pocit, že má právo na hnev.

Samozrejme, sociálne napätie má aj ekonomické pozadie. Ale nie je pravda, že žijeme v chudobe. Slovensko má najnižšiu nezamestnanosť v histórii, mzdy aj dôchodky rastú. Lenže niektoré médiá a opozícia potrebujú vytvárať obraz, že krajina kolabuje, aby to politicky využili. Na jednej strane hovoria, že ľudia nemajú čo jesť a na druhej strane cestovné kancelárie hlásia rekordné tržby. Kde je teda pravda?

Netvrdím, že všetci sa majú dobre, ale netreba zneužívať ťažké životné situácie na politiku. Ak budeme neustále hovoriť o kríze, ľudia sa začnú správať, akoby v kríze naozaj boli. A to zvyšuje napätie.

Často sa používa pojem „pocitová bezpečnosť“. Ako to vnímate vy?

Je to kľúčová vec. Pocit bezpečia sa nestráca len kvôli zločinu, ale aj kvôli tomu, ako o ňom hovoríme. Ak vám politici a médiá denne opakujú, že sa máte báť, tak sa báť začnete. Aj keď objektívne nie je dôvod.

Treba sa na to pozrieť v európskom kontexte. Choďte do niektorých miest v západnej Európe, do takzvaných „no-go zón“, kam sa aj polícia bojí vstúpiť. Tam ľudia naozaj nemôžu ísť večer von. Na Slovensku nič také nemáme. Sme stále bezpečná krajina, len si ju sami kazíme tým, ako o nej rozprávame.

Nie som zástanca toho, aby sa problémy zamlčiavali. Ale nesmieme z nich robiť apokalypsu. Treba hovoriť pravdu – nie len o kriminalite, ale aj o tom, že polícia má výsledky, že väčšina ľudí žije pokojne, že Slovensko nie je rozpadnutý štát. Lebo ak budeme donekonečna opakovať, že tu vládne zločin, presne tak sa začneme cítiť. A to je začiatok chaosu.

Začiatkom leta sme tu mali kauzu údajného zasahovania Veľkej Británie do slovenských volieb. Tá téma vtedy vyvolala veľký rozruch, no postupne z verejnej diskusie zmizla. Čo sa s ňou deje dnes?

Nezmizla, len sa o nej prestalo hovoriť. Ale my sme ju neodložili. Na najbližšej schôdzi parlamentu máme v programe bod, ktorý sa jej bude venovať, konkrétne ide o postup britskej ambasády počas kampane pred voľbami v roku 2023.

Britská ambasáda zatiaľ komunikuje veľmi opatrne. Informácie, ktoré má poskytnúť nášmu ministerstvu zahraničných vecí, poskytuje po častiach a len veľmi všeobecne. My chceme vedieť, koľko peňazí išlo na rôzne aktivity, aké projekty podporovali, s kým spolupracovali. Pretože ak niekto z cudziny financuje kampane, mimovládky či médiá, ktoré zasahujú do vnútorných vecí Slovenska, je to problém.

Nejde len o peniaze. Ide o princíp – že cudzie veľvyslanectvo na území Slovenska sa zapája do predvolebného procesu. Takéto správanie by bolo neakceptovateľné v akejkoľvek demokratickej krajine. A je jedno, či by išlo o Britániu, Nemecko alebo inú krajinu.

Myslíte, že išlo o ojedinelý prípad?

Určite nie. Takzvané vplyvové operácie zo zahraničia sa dejú neustále – otázka je len, kto ich práve vedie a v akom rozsahu. Pamätám si zasadnutie Bezpečnostnej rady štátu, kde sa táto téma riešila. Sedel tam aj prezident republiky a po vypočutí správ od spravodajských služieb sám povedal, že situácia je vážna. Nebolo to o žiadnom „prevrate“, ako to neskôr nazvala opozícia, ale o koordinovaných pokusoch zvonka ovplyvňovať náladu v krajine, politické smerovanie a výsledky volieb.

Takéto snahy sú bežnou súčasťou geopolitického zápasu. Dejú sa v Srbsku, v Maďarsku, v Rumunsku aj v Česku. Všade tam, kde sa vlády snažia mať suverénnejší postoj a nie sú ochotné slepo prikyvovať veľkým hráčom. A práve preto sa často stávajú terčom – médiá sú financované z grantov, mimovládne organizácie z cudzích fondov, a cez ne sa potom šíri určitý typ politiky a propagandy.

Nedá sa hovoriť o jednej strane barikády – záujem o Slovensko majú všetci. Takzvaný Západ, ktorý chce, aby sme držali líniu Bruselu, aj iné mocnosti, ktoré sa snažia rozložiť jednotu Európy. Slovensko je malá krajina, ale má strategickú polohu. A preto je ideálnym priestorom na tieto hry.

Myslím si, že našou povinnosťou je chrániť suverenitu. Suverenita nie je fráza. Znamená, že rozhodujeme sami za seba. Že budeme v Európskej únii, ale nebudeme pritakávať na všetko, čo príde z Bruselu. Že si povieme svoj názor, aj keď nie je populárny.

Pracujem na tom, aby sa do zákona dostala skutková podstata trestného činu ovplyvňovania volieb zo zahraničia. Ide o to, aby akékoľvek zasahovanie cudzích subjektov do volieb – priamym financovaním, cez mimovládne organizácie, nadácie či mediálne projekty – bolo postihnuteľné.

Keď niekto hovorí, že je to útok na slobodu prejavu, mýli sa. Sloboda prejavu je jedna vec, ale financovanie politických kampaní zo zahraničia je niečo celkom iné. A v mnohých krajinách je to trestné. Ak to chceme mať čisté, musíme mať pravidlá.

Ako do toho zapadá činnosť Slovenskej informačnej služby?

SIS v týchto veciach zohráva kľúčovú úlohu. Ale treba pochopiť, že jej činnosť je neverejná. Môžete ju kritizovať, že sa nebráni, ale ona sa brániť nemôže. Zo zákona nemá právo hovoriť o tom, čo robí.

Keďže jej riaditeľom je môj syn, nechcem, aby to vyznelo osobne. Ale poviem len toľko – verím, že SIS robí to, čo má. A som presvedčený, že sa tomu venuje dôsledne. Tieto veci sa dajú riešiť len odborne a potichu, nie pred kamerami. Na najbližšej schôdzi parlamentu bude správu o činnosti SIS prerokovávať aj výbor pre obranu a bezpečnosť. Verím, že z nej bude jasné, že služba robí presne to, čo jej zákon ukladá – chráni Slovensko.

Kriticky ste sa už vyjadrili aj k práci ministra vnútra aj vedenia polície. V čom vidíte hlavné problémy?

Najväčší problém je absencia výsledkov. Polícia aj ministerstvo majú rozpracovaných veľa vecí, no verejnosť z toho nevidí nič. V rezorte vnútra bol vytvorený špeciálny tím, ktorý mal riešiť ekonomické zneužívania počas pandémie – teda všetko, čo súviselo s nákupom testov, vakcín, rúšok, so zmluvami počas COVID-u. Dnes, po dvoch rokoch, nevieme, v akom štádiu to je. Nikto nič neoznamuje, nevydávajú sa tlačové správy, nevznikajú uznesenia o obvinení. A keď sa pýtate, odpoveď je, že vec sa preveruje.

Toto je problém systému. Máme tu dlhodobý chaos. Na čele polície sa vystriedali štyria či piati prezidenti – raz poverený, raz riadny, potom nový, potom opäť poverený. To sa v žiadnej organizácii neprejaví pozitívne. Každý prinesie iný systém riadenia, zmení štruktúru, reorganizuje útvary, a polícia sa stále prispôsobuje. Takto sa dlhodobo pracovať nedá.

Keď som ja viedol políciu, vždy som v januári predstúpil pred verejnosť a urobil odpočet roka. Ukázali sme výsledky – počet trestných činov, objasnenosť, dopravnú nehodovosť, medzinárodnú spoluprácu, aj problémové oblasti. Ľudia videli konkrétne čísla, grafy, mapy. V ktorom regióne je viac krádeží, kde sa darí, kde sa zlepšilo bezpečie. Dnes to chýba.

Minister ani súčasné vedenie polície verejne nekomunikujú. A keď nekomunikujete, prázdne miesto zaplní niekto iný – médiá alebo opozícia. Preto dnes väčšina ľudí verí, že polícia nerobí nič, hoci to nemusí byť pravda. Len to nikto nevysvetľuje.

A odpočet by mali robiť aj prokurátori, pretože verejnosť často netuší, že každý trestný spis má svojho dozorového prokurátora. To on rozhoduje, či sa bude pokračovať, či sa vec zastaví, alebo sa podá obžaloba. Polícia môže pracovať, ako chce, ale ak prokurátor povie „nie“, nič sa nestane. Preto nestačí kritizovať len políciu. Odpočet musí robiť aj prokuratúra. Ľudia musia vidieť, kto nesie zodpovednosť.

Máme tu aj kauzu tzv. čurilovcov. Mnohí ich považujú za hrdinov, iní za symbol zneužívania právomocí. Ako to vidíte vy?

Čurilovci sú najlepším príkladom toho, ako hlboko prenikla politika do polície. Niektorí z nich sú síce postavení mimo služby, ale stále majú vplyv. Ich kontakty, väzby, prístup k médiám – to všetko pôsobí aj dnes. A mnohí policajti, ktorí na ich prípadoch pracujú, sa jednoducho boja. Boja sa, že keď sa raz zmení politická situácia, títo ľudia sa vrátia a začnú sa im mstiť.

To je choré. Takto sa vyšetruje ťažko. Niektorí vyšetrovatelia sú frustrovaní, lebo robia svoju robotu, ale vidia, že tí, ktorí ju pred nimi zneužívali, sú chránení. A nie len to, dostali ešte aj ochranu od Úradu na ochranu oznamovateľov. Prokuratúra dostala niekoľko podnetov, aby preskúmala, či tá ochrana bola udelená oprávnene, ale odpovedala, že na to nemá právomoc. Takže rozhodnutia platia ďalej. To je absurdné.

Časť prokurátorov z bývalého Úradu špeciálnej prokuratúry prešla na Generálnu prokuratúru. Niektorí dokonca kontrolujú výkon väzby a trestov – teda tí istí ľudia, ktorých rozhodnutia Ústavný súd označil za nezákonné, dnes kontrolujú iných. To je ako keby ste dali líšku strážiť kurník. Takto sa dôvera v spravodlivosť nebuduje.

Ako by sa to podľa vás dalo zmeniť?

Riešenie je jednoduché – treba vytvoriť nezávislý vyšetrovací tím, ktorý sa pozrie na celé obdobie týchto praktík. Mal by mať vlastný mandát, niekoho z Generálnej prokuratúry ako dozor, a absolútnu nezávislosť od politiky. Tím by mal vyhodnotiť, čo sa v skutočnosti stalo, aké metódy sa používali, kto bol obeťou a kto vinníkom. A výsledky treba zverejniť, aby ľudia videli fakty. Lebo dnes sa o všetkom hovorí len na úrovni emócií – kto komu fandí, koho médiá chránia, na koho útočia.

Polícia potrebuje pokoj, stabilitu a profesionálny manažment. Nie politické výmeny každé tri mesiace. Potrebuje jasnú víziu, kam sa má uberať – personálne, technicky, finančne. A hlavne musí mať podporu štátu, nie neustálu kritiku. Policajt, ktorý ide ráno do služby, musí cítiť, že stojí za ním systém, nie že ho niekto pri prvej chybe hodí cez palubu.

Niektorí hovoria, že v systéme stále pôsobia ľudia blízki bývalej vláde, ktorí majú svoje kontakty a vplyv.

To je fakt. Títo ľudia zostali v štruktúrach – v prokuratúre, na ministerstvách, v niektorých úsekoch polície. A čakajú. Čakajú na to, kým sa politická situácia otočí, aby sa mohli vrátiť. Niektorí to ani neskrývajú. Otvorene hovoria o „hlbokej orbe“, o pomste. To nie je normálne.

Videli sme napríklad články, kde sa zverejnila vizualizácia „budúcej zločineckej skupiny“, ktorú majú údajne tvoriť policajti z inšpekcie, ktorí dnes vyšetrujú čurilovcov. Predstavte si, čo to robí s tými ľuďmi. Oni robia svoju robotu a médiá z nich robia mafiánov. Takto sa zastrašuje systém.

Na najbližšej novembrovej schôdzi parlamentu budeme na výbore pre obranu a bezpečnosť žiadať, aby vedenie polície aj prokuratúry predložilo informácie, kam sa posunuli veľké kauzy – COVID, nákupy zbraní, Dubajský bar, ale aj veci okolo čurilovcov. Ľudia majú právo vedieť, čo sa s nimi deje.

Máte ešte dôveru, že sa situácia dá zmeniť?

Musíme veriť, že áno. Inak by sme sa mohli rovno rozlúčiť s právnym štátom. Nie som naivný, viem, že to nebude jednoduché. Ale stále si myslím, že Slovensko má šancu. Potrebujeme len odvahu pomenovať veci pravým menom, bez strachu, bez ohľadu na to, komu sa to nepáči.

Ak sa polícia a prokuratúra očistia, ak sa prestane rozhodovať podľa politických sympatií, ak sa vráti férovosť – potom sa obnoví aj dôvera ľudí. A bez dôvery nemôže fungovať žiadna demokracia.