Krátky, ktorý pomohol k novele Ústavy, pre HS: Matovič z toho spravil telenovelu. On bol sudca, boli vinníci aj zachránení. Marek Krajčí bol „zachránený“, ja som bol potrestaný

Najnovší nezaradený poslanec v našom parlamente tvrdí, že hlasovanie vnímal ako civilizačnú a hodnotovú otázku, rozhodne nie ako politický kalkul a definitívne rozhodnutie v ňom dozrelo doslova len niekoľko minút pred hlasovaním.

V rozhovore pre Hlavné správy tvrdí aj to, že Igor Matovič potrebuje konflikty, aby prekryl vlastné zlyhania. Otvorene opisuje situáciu pred hlasovaním aj po ňom, ako aj svoj súčasný vzťah s Marekom Krajčím a svojimi bývalými kolegami v hnutí.

Má slovenský konzervatívny politický priestor má šancu zjednotiť sa a vytvoriť tretiu silu medzi socialistami a progresívcami? Čím súčasná politika unavuje spoločnosť a odrádza mladých od záujmu o verejný život? Dozviete sa vo videorozhovore s bývalým poslancom Hnutia Slovensko, Mgr. Rastislavom Krátkym.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Už nie ste členom Hnutia Slovensko, bývalého OĽANO. Je to tak?

Je to tak.

Dôvodom je hlasovanie za zmeny v Ústave SR. Po pár týždňoch, neľutujete to rozhodnutie?

Rozhodnutie o hlasovaní by som určite nemenil. Som veľmi rád, že to prešlo. Teším sa, že máme v Ústave takéto významné a vzácne zmeny.

To, čo by som dnes po tej skúsenosti nastavil inak, je komunikácia, ale to je bežná vec. Politici sa neustále učia, ako lepšie komunikovať.

Prečo to nakoniec dopadlo tak, ako to dopadlo? Niektoré médiá upozorňovali, že ešte deň pred hlasovaním ste mali iné vyhlásenia a napokon ste – ako keby z večera do rána – zmenili názor. Ako to teda bolo?

Už asi pol roka som na poslaneckom klube hovoril, že je to pre mňa civilizačná otázka a chcel by som, aby novela prešla. Dohoda bola, že budeme spolupracovať s KDH na tom, aby tieto veci prešli tak, že ich predložia oni. Pre nás to nebola otázka inej politiky, ale princípu.

Chceli sme, aby predkladateľom bolo KDH. Na tomto sme neustále pracovali, vyvíjali tlak. Vo štvrtok, po tlačovej konferencii premiéra a ministrov, kde povedali, že toto je poslednýkrát, čo ich strana dodá hlasy, som pochopil, že tento týždeň je poslednou možnosťou, ako tému Ústavy a civilizačných otázok dostať do praxe.

Inak povedané – v tomto volebnom období by sa už k tomu parlament nedostal. Ale stále som bol len ten 89. poslanec, ten chýbajúci hlas, ale nemalo pre mňa význam len formálne sa prihlásiť k niečomu, čo aj tak neprejde. Nemal som ambíciu byť len symbolom neúspešného hlasovania.

Ale kľúčový moment číslo dva nastal v piatok ráno, hodinu pred hlasovaním, keď som sa stretol s kolegom Marekom Krajčím. Aj on to vyhodnotil tak, že máme poslednú možnosť priniesť túto zmenu. Keďže práve ten jeden hlas chýbal, aby bolo potrebných deväťdesiat, dohodli sme sa, že ideme hlasovať za novelu Ústavy – s plným vedomím dôsledkov, ktoré to bude mať. Bolo nám jasné, že svoje konanie budeme musieť vysvetliť a odôvodniť.

A to robíme doteraz. Obaja máme rovnaký pohľad. KDH neprinieslo garancie, že by ich návrh mohol byť schválený. K tomu sa jasne nevyjadrila ani strana Smer – až do štvrtka večera – a Hlas vôbec. Keby to predložilo KDH, hlasovali by len oni a náš klub, a tam by sa to skončilo. Stratila by sa možnosť, aby to prešlo, čo bol kľúčový moment.

Navyše sme mali vtedy informáciu – ktorá sa mi neskôr potvrdili z rôznych zdrojov – že Progresívne Slovensko bolo dohodnuté s poslancami Hlasu, aby sa nová deväťdesiatka v parlamente nevytvorila. Hlasy postupne ubúdali aj z iných dôvodov – napríklad úmrtie pani Anny Záborskej alebo zmena postoja niektorých poslancov. Pán František Majerský z KDH, či pán Ferenčák, ktorí si na poslednú chvíľu našli dôvody, pre ktoré nehlasovali. Tie dôvody boli celkom rozumné a ja by som bol ochotný diskutovať a posilniť ústavnú ochranu, zvýšiť to kvórum. Ale zároveň – prísť teraz s týmto dôvodom za to, aby som nezahlasoval za kľúčovú tému, to je podľa mňa zlé vyhodnotenie situácie.

Tie hlasy postupne ubúdali a zároveň Progresívne Slovensko avizovalo, že sú poslanci ochotní stiahnuť podporu. Bola to veľká dilema. Vyhodnotili sme to tak, že ideme hlasovať.

Rozhodnutie padlo asi 40 minút pred hlasovaním – a vtedy už nemáte priestor postaviť sa pred médiá. Igor Matovič mi vyčítal, že som mal vystúpiť pred novinármi tesne pred hlasovaním a všetko by bolo v poriadku. Ale prakticky to nebolo možné. Uvažoval som o tom, ale kým by sa novinári zhromaždili, zapli kamery, pýtali sa otázky – trvalo by to 10 až 15 minút a hlasovanie by som zmeškal. A nebolo to možné ani z praktických dôvodov.

Povedali ste, že tento váš pohľad na novelu ústavy ste v klube komunikovali dlhodobo. Prečo teda okolo toho potom vznikol taký rozruch? A koľko poslancov zdieľalo váš názor?

Treba na rovinu povedať, že možno päť alebo šesť poslancov sa jasne vyjadrilo, že by zahlasovali za novelu KDH. Zvyšní boli skôr v polohe, že ak to bude dohoda klubu, tak tie hlasy dajú. Aj keď sa neustále otvárala diskusia, či naozaj, keď to teda predloží KDH. Niektorí kolegovia, ktorí majú liberálnejšie zmýšľanie, sa stále vracali k otázke, či to vôbec podporia.

Postupne som začal strácať dôveru v to, že keby to predložilo KDH, všetci by za to naozaj hlasovali. Keby novela neprešla, pol roka by sa o nej znova nedalo rokovať. A pri pohľade na váhanie kolegov som si uvedomil, že to potom už zrejme neprejde. Preto sme sa s Marekom Krajčím rozhodli konať.

Kritika, ktorá sa potom spustila, mala najmä praktický dôvod. Naše hnutie čelilo útokom za to, že Ústava prešla. Pritom sme dlhodobo, od februára či marca, hovorili, že obsahovo s návrhom súhlasíme. Problém nebol v obsahu, ale v emócii, ktorú pol roka budoval Igor Matovič – že s Robertom Ficom sa nehlasuje.

Táto emócia bola veľmi silná a bolo ju potrebné rýchlo otočiť, lebo hnutie ju samo vybičovalo, aby na nej politicky zarobilo. Teraz hovorím čisto politicky, marketingovo – ale to bol cieľ Igora Matoviča. Ja som však povýšil civilizačné otázky nad stranícky konflikt medzi nami a Smerom.

Tým nepopieram, že máme Smeru čo vyčítať. Veľa ich politík by sme robili opačne. Ale v tejto otázke boli návrhy, ktoré prišli z koalície, naformulované dobre. Mal som ich mesiace naštudované, konfrontoval som ich s právom EÚ, judikatúrou Ústavného súdu aj s právnymi princípmi. Nebolo to tak, že by som sa deň pred hlasovaním rozhodol impulzívne.

Ja som túto agendu presadzoval celý rok. Lenže keďže obsahovo sme s návrhom súhlasili, no marketingovo to neladilo, Igor Matovič to chcel prekryť. Potreboval negatívnu emóciu, aby odvrátil pozornosť. On sa netají tým, že 90 percent politiky je podľa neho o emóciách. Chcel ju teda využiť.

Spravil z toho telenovelu. On bol sudca, boli vinníci aj zachránení. Marek Krajčí bol „zachránený“, ja som bol potrestaný. Všetky zápletky a emócie tam boli. Nakoniec sa Igor Matovič postavil sám do opozície a mohol tvrdiť, že vďaka nemu to prešlo. Tým zakryl fakt, že hnutie Slovensko hlasovalo s Ficom.

Ja som tú situáciu pochopil a nechcel som ísť do konfliktu s vlastným hnutím. Chcel som hovoriť o tom, čo sa obsahovo podarilo. Preto som sa do mediálnej hádky nezapojil. Nechal som Igora Matoviča, nech si rozpráva svoju verziu. Dnes, keď už emócie opadli, sa môžeme baviť vecne – o tom, čo novela Ústavy priniesla.

Vieme teda, čo hlasovaniu predchádzalo, ale zaujímavé bolo aj to, čo sa dialo potom. Najprv šok a ticho, následne hystéria, kritika, až po vaše vylúčenie z klubu. Marek Krajčí mohol ostať, lebo sa vraj k tomu postavil ako chlap, zatiaľ čo vy ste „hrali mŕtveho chrobáka“. Bol to podľa vás hlavný dôvod vášho odchodu?

Tak to komunikoval Igor Matovič, ale realita bola úplne iná. Ja som v politike videl veľa rozchodov. Stáva sa, že partneri v strane alebo klube sa nezhodnú a začnú to riešiť cez médiá. To som nechcel. Zvolil som opačný prístup – rozhodol som sa, že v médiách neprehovorím.

Mal som pozvania už v pondelok po hlasovaní, mohol som byť v troch veľkých médiách. Odmietol som to z dvoch dôvodov. Po prvé, ochorel som. Bol som týždeň chorý. Po druhé, chcel som to riešiť interne. Napriek chorobe som sa viackrát s kolegami stretol alebo som im telefonoval.

Chcel som situáciu riešiť pokojne, ale Igor Matovič reagoval svojím zaužívaným spôsobom – okamžite označil tých, ktorí sa mu „vymkli spod kontroly“, za zradcov. Robil to vždy. Urobil to Veronike Remišovej, Eduardovi Hegerovi, Jaroslavovi Naďovi, Richardovi Vašečkovi… Každý dostal nálepku „zradca“.

Teraz sme ju dostali aj my. Hlasovali sme pritom z presvedčenia. Nebol to kalkul, vedeli sme, že prídu útoky, ale urobili sme to, čo sme považovali za správne. A keď nás klub požiadal, aby sme odišli, odmietol som.

Povedal som, že nechcem odísť, pretože by to len potvrdilo, že som zradca. To by bola politická samovražda. Oni ma označili, a ešte by som sám odišiel? To by bolo absurdné. Dali mi dokonca ultimátum – jeden deň.

Povedal som im, že takéto vážne veci sa neriešia v panike, keď sú médiá rozbúrené, keď je človek chorý a všade je hystéria. Treba čas. Ale oni chceli rýchly verdikt.

Za tie roky v politike som sa naučil, že v kríze sa nehľadajú vinníci, ale riešenia. Hľadá sa komunikácia, politický postup, ako z toho von. Nie spôsob, ako niekoho vyhodiť. To bola vždy filozofia, ktorú som s Igorom Matovičom zdieľal. Lenže tentoraz to neplatilo.

Oni videli, že nie som zlomený, že viem, čo som urobil, že si to viem obhájiť. To im prekážalo. Bol som pre nich človek, ktorého sa nedá ovládať. A tak ma vylúčili. Klub videl, že si stojím za svojimi hodnotami a že nie som ochotný v panike utekať z klubu a obetovať všetko, čomu verím.

Keďže som sa nedal, vylúčili ma. A zároveň to použili na zakrytie vlastného chaosu. Neriešili to konštruktívne, ale spravili zo mňa obetného baránka. To, čo urobil Igor Matovič na tlačovke, bol pokus o politický atentát. Ale ja som mu z tej lopaty ušiel.

Po vylúčení sa objavili aj výzvy, aby ste sa vzdali mandátu.

To som odmietol. Ak niekto poruší klubovú disciplínu, sankciou je vylúčenie – s tým problém nemám.

Ale nechápem, prečo to prerástlo do osobných útokov a urážok. Veď s týmito ľuďmi som spolupracoval deväť rokov. Na prvej schôdzi po vylúčení som sa normálne prišiel prezentovať, hlasoval som, pozdravil som ich – neodzdravili.

Je to zvláštne. Oni sami to posunuli do roviny osobného konfliktu. Ja to neriešim. Politika má byť o riešeniach, nie o pomste.

Čo hovoríte na Mareka Krajčího, ktorý napokon mohol v klube ostať?

Rozumiem tomu. Ani on nechcel odísť, rovnako ako ja. Ale nerozumiem tomu, že sa nevyhradil voči tomu, ako Igor Matovič začal hovoriť o kresťanoch. Keby ostalo len pri kritike mojej osoby, nepoviem nič. Ale on to stiahol do roviny, že „kresťania sú problém“. Čakal som, že sa Marek ozve, aspoň symbolicky. Nestalo sa.

Možno to bola stratégia – vybičovať emóciu ešte viac. Najprv antifico-agenda, potom antikrátky-agenda. Aby bola téma a prekrylo sa to, čo sa naozaj stalo – hlasovanie o Ústave. To už neviem posúdiť.

Dnes to sledujem len zvonku, spolu s ostatnými, ktorí sledujú hnutie Slovensko.

Aká bude vaša politické budúcnosť, vraví sa o otvorených dverách v KDH?

Programovo mi je blízka aj Kresťanská únia, poznám tých ľudí – boli súčasťou klubu Hnutia Slovensko. Richard Vašečka potom odišiel, ale spolu sme dlhodobo spolupracovali aj s KDH, napríklad na uznesení, ktoré sa vymedzovalo voči politikám Európskeho parlamentu.

Otázka je, či má konzervatívny svet zostať rozdelený. Ak si každý bude hrať len na svojom piesočku, zostane slabý. Ale ak využijeme, že sa podarilo novelizovať Ústavu a vytvoriť synergiu, ak sa konzervatívci spoja, môže z toho vzniknúť silný pohyb. To ma zaujíma.

Zatiaľ som nezaradený poslanec. Pripravujem niekoľko projektov, ktoré v dohľadnej dobe predstavím verejnosti. Ako nezávislý mám viac možností konať. Ak sa podarí vytvoriť spoluprácu v konzervatívnom spektre, rád sa pridám.

Mojou prioritou je spájať konzervatívne sily, vytvárať spoločné iniciatívy a posilniť konzervatívne politiky. Konzervatívci môžu byť treťou silou v politike – popri socialistoch a progresívcoch. Môžu priniesť iné videnie sveta. Zatiaľ ale nie sme takí výrazní, lebo sme rozdelení.

Ako to dnes vyzerá v Hnutí Slovensko? Prevládajú tam konzervatívne alebo liberálnejšie postoje? Viete si predstaviť povolebný hodnotový prienik OĽAN-o s napríklad aj s liberálmi, niektoré hodnoty by sa potlačili?

Hodnoty by sa nikdy nemali odkladať na poličku. Sú súčasťou identity človeka. Nehovorme o tom, že sa majú vytratiť, ale o tom, ako hľadať spoločné prieniky a sústrediť sa na ne.

Kým som bol členom hnutia, predkladal som konkrétne návrhy, ako budovať konzervatívne politiky. Hnutie má liberálnych aj konzervatívnych voličov. Mojím cieľom bolo osloviť tých druhých, aby mali v politike zastúpenie.

Dnes je otázne, kam sa hnutie posunie. KDH od začiatku volalo po spolupráci, ale Igor Matovič to odmietal. Myslím si, že by sme sa mali rozprávať o programe – ako priniesť prácu do regiónov, zlepšiť sociálny systém, a ako sa postaviť k Európskej únii.

EÚ sa teraz preháňa v hodnotových a ľudskoprávnych témach, ale zabúda na svoje korene – ekonomickú spoluprácu. Slovensko sa z tohto priestoru nevytrhne. Musíme si jasne povedať, čo chceme.

Treba sa vrátiť k pôvodnému zmyslu únie – k spolupráci, investíciám a infraštruktúre. To sú témy, ktoré spájajú všetkých. Neviem si predstaviť politika, ktorý by bol proti dokončeniu diaľnice do Košíc. Len to musíme konečne urobiť.

PS po hlasovaní o Ústave vyhlásilo, že s Igorom Matovičom nikdy nepôjde do vlády. Čo si o tom myslíte?

To je detinský prístup. Progresívne Slovensko vylúčilo hnutie Slovensko zo spolupráce, do ktorej ich ani nikdy nepozvalo. Je to smiešne. Ak chce PS vládnuť, musí sa naučiť zvládať aj kritiku a ťažké situácie.

To, čo sa stalo pri hlasovaní o Ústave, bola pre nich politická porážka. Zakotvili sa princípy, ktoré sú v priamom rozpore s tým, čo oni presadzujú. Dospelý líder by si to mal uvedomiť, upokojiť emócie a pripraviť plán, ako ďalej. Ale nie – oni sa urazili a išli sa sťažovať do médií.

V politike by sme mali prestať s takýmto detským správaním. Neustále sa tu hrotí emócia, všetko sa bičuje do extrému. To ľudí unavuje, demotivuje, najmä mladých. Tí sa potom o spoločnosť prestávajú zaujímať, lebo vidia len hádky a negativitu.

Skúsme urobiť krok späť a začať formulovať veci pozitívne – čo sa dá urobiť, ako to spraviť a čo môžeme spoločne dokázať. To je ponuka, ktorú by sme mali dať mladým, ak chceme, aby tu zostali.

Prijal by Rastislav Krátky pozvanie do štúdia Hlavných správ aj prípade, že by bol stále členom Matovičovho hnutia a jeho poslaneckého klubu? Dozviete sa vo videorozhovore.