Hrnko pre HS: Toto je chyba, ktorá môže rozbiť slovenský národ

Podľa neho nejde o bezvýznamné gestá, ale o nebezpečné precedensy, ktoré môžu v budúcnosti viesť k oslabeniu slovenskej identity a k oživovaniu iredentistických tendencií susedov. Slovensko by sa malo poučiť z chýb Západu a trvať na integrácii všetkých prisťahovalcov do slovenskej spoločnosti.

V rozhovore pre Hlavné správy upozorňuje aj na dvojaký meter pri hodnotení dejín, osobitne v porovnaní postojov k Tisovi a Esterházymu, a hovorí o úpadku spravodlivosti i politickej odvahy v Európe. Súčasnú Európsku úniu prirovnáva k neskorému komunistickému režimu, neschopnému reformy a závislému od vlastnej byrokracie. Jediná k stabilite vedie cez „Európu od Atlantiku po Ural“ a zachovanie jednoty slovenského národa.

Viac sa dozviete vo videorozhovore s historikom a bývalým politikom, PhDr. Antonom Hrnkom, CSc.

Nedávno ste kritizovali nápad, ktorý sa zrodil na spoločnom rokovaní slovenskej a ukrajinskej vlády, vznik ukrajinskej školy u nás. Prečo vás to znepokojilo?

Pretože si treba uvedomiť, že Slovensko je v istom geopolitickom rámci. Keď sa pozrieme napríklad na Poľsko, kde bola ukrajinská menšina oveľa početnejšia než u nás, Poliaci po druhej svetovej vojne pristúpili k problému veľmi tvrdo. Po akcii „Visla“ ich rozptýlili po krajine, aby sa nemohli znovu sústreďovať do jedného regiónu.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

A keď vypukla vojna na Ukrajine a do Poľska prišli státisíce utečencov, poľská vláda hneď prijala rozhodnutie, že deti týchto Ukrajincov nemajú chodiť do menšinových ukrajinských škôl, ale do poľských. Cieľ bol jasný – integrácia. Nechceli vytvárať novú, silnú a samostatnú komunitu, ktorá by mohla opäť ovplyvňovať menšinovú politiku.

Podobne by mala konať aj slovenská vláda. Musíme si uvedomiť, že keď sa povie iredenta, nemyslí sa len maďarská. Silné iredentistické prúdy voči Slovensku existujú aj v Poľsku a na Ukrajine.

Po druhej svetovej vojne to poľské vlády síce nerady priznali, ale tieto myšlienky v spoločnosti prežili. A pokiaľ ide o Ukrajinu – keď v roku 1938 vznikla tzv. Karpatská Ukrajina, jej predstavitelia vyhlasovali, že jej územie siaha až pod Tatry, že celé východné Slovensko patrí im.

Vtedy predseda autonómnej vlády Vološin tvrdil, že „Podkarpatská Rus je až po Poprad“. Tiso mu na to odkázal, že ak s tou rétorikou neprestane, pôjde nie len do Popradu, ale rovno do Ilavy. A po vojne tí istí ľudia prešli na stranu Sovietov a vytvorili Ukrajinskú národnú radu pri Jasličinách, ktorá žiadala pripojenie časti východného Slovenska k Ukrajine.

My nemôžeme vytvárať nové prostredie, ktoré by mohlo oživovať takéto myšlienky. Ukrajinské a rusínske školy majú zmysel pre našu ukrajinskú a rusínsku menšinu, ktorá tu žila celé generácie. Ale tí, ktorí sem prišli pre vojnu teraz, sa majú integrovať do slovenskej spoločnosti. Ak nechceme dopadnúť ako krajiny na Západe, kde zlyhala integrácia migrantov, musíme byť opatrní.

Podľa vás teda aj takéto, na prvý pohľad drobné kroky, môžu mať v dlhodobom horizonte nebezpečné dôsledky?

Presne tak. V septembri bola napríklad veľká púť Goralov do Spišskej Kapituly – údajne na podporu zachovania „goralskej identity“. Boli tam tisíce ľudí, všetci v krojoch. Lenže tie kroje neboli autentické, vyrába ich jedna fabrika v Poľsku. Celé to pôsobilo ako divadlo, ktoré niekto dobre zorganizoval a zaplatil.

Už v roku 2022 som vedel, že sa takáto aktivita chystá a upozornil som na to aj Slovenskú informačnú službu. Hovoril som, že sa tu deje niečo podozrivé – že niekto cielene financuje rozbíjanie slovenského národa. A keď prišiel návrh uznať „goralskú menšinu“, Matovičova vláda ho odmietla, Ódorova tiež. Až Fico na svojom prvom zasadnutí tento krok odklepol – bez analýzy, bez vedeckého podkladu.

Chybné rozhodnutie sa môže stať. Ale žiť v chybe, to je problém. Vláda by mala mať odvahu priznať, že urobila omyl, a to uznesenie zrušiť. Namiesto toho sa tvária, že sa nič nestalo. A takto sa národ rozbíja.

A pre tých, ktorí v komentároch na sociálnych sieťach tvrdia, že mám „obsesiu s Goralmi“ – tak nemám. Len bránim slovenské národné záujmy. Základom je jednota slovenského národa.

My nepotrebujeme Horalov, Lazníkov, Záhorákov ani Holopupkárov ako nové národnosti. Potrebujeme Slovákov – hrdý slovenský národ. A poviem to napokon jednoducho – čo je to za štát, kde je výhodnejšie byť menšinou, než patriť k štátotvornej väčšine?

O vzniku „goralskej menšiny“ sa väčšina Slovákov dozvedela z večerných správ. Odrazu, z jedného dňa na druhý a mnohí boli prekvapení.

A právom. Ja som roky skúmal slovensko-poľské vzťahy, napísal som k tomu viacero odborných štúdií. Takže viem, o čom hovorím. Najviac tento krok uškodil Slovákom, ktorí žijú v Poľsku. Tamojší Gorali sú v skutočnosti slovenského pôvodu, len sa to historicky pomenovalo inak. A teraz, keď poľskí úradníci počujú, že slovenská vláda uznala Gorala ako samostatnú menšinu, tak sa im vysmejú do očí – akí ste vy Slováci, keď aj vaša vláda tvrdí, že nie ste?

Tí, ktorí o tom rozhodli, sa ani len nezamysleli nad dôsledkami. Slovensko sa samo oslabuje. Namiesto toho, aby sme držali národ pokope, ešte pridávame kliny medzi vlastných ľudí.

Pozrite, dnes sa to už obrátilo na hlavu. Keď niekto uráža Slovákov, má pokoj a ešte mu tlieskajú. Keď sa niekto Slovákov zastane, hneď ho označia za nacionalistu. To je pre mňa nepochopiteľné.

Demokracia má zmysel len vtedy, keď platí rovnaký meter pre všetkých. Nemôžeme mať iný prístup k maďarskej iredente a iný k slovenskej. Veď aj história hovorí jasne – Jozef Tiso bol pasívny politik, ktorý sa snažil vyhnúť tlakom, zatiaľ čo János Esterházy aktívne podporoval Hitlera a maďarskú iredentu. Napriek tomu má dnes v Košiciach sochu a v Maďarsku sa o ňom konajú konferencie. A nikomu to neprekáža.

A potom sa čudujeme, že ľudia strácajú vieru v spravodlivosť. Ak majú byť zákony a morálka len pre niektorých, táto krajina sa rozpadne zvnútra. Ja sa pýtam – kde sú naši prokurátori, kde sú orgány, ktoré majú chrániť štát?

Vidíme chaos aj v zahraničí. Nedávno som čítal text o tom, že Trump vraj uvažuje o útoku na Venezuelu. A hneď mi napadlo – ak by to urobilo Rusko, EÚ by zaviedla sankcie. Ale keď ide o Ameriku, mlčia. Takto sa predsa nedá budovať svetová rovnováha.

Ak chceme mier v Európe, musíme sa pozerať na všetkých rovnakým metrom. Bez Ruska bezpečnosť nebude. Jediná možná cesta je tá, ktorú kedysi pomenoval Charles de Gaulle – Európa od Atlantiku po Ural. Len taká Európa môže byť stabilná a silná. Kto to nechápe, ten škodí celej Európe.

Hovoríte teda o absencii lídrov typu De Gaulla, ktorí by dokázali Európu opäť postaviť na nohy.

Presne. Dnešná Európska komisia mi pripomína stranícke vedenie z konca komunizmu. Keď sa rozpadal systém a prišiel Gorbačov, všetci sa ho doprosovali, aby ho udržal, lebo sa báli o svoje posty. Dnes to isté robia bruselskí úradníci. Nedokážu si predstaviť Európu, ktorá by fungovala samostatne, bez ich dohľadu. To je tragédia.