O rozruch sa postarali napríklad aj záležitosti, ktoré sa týkajú dopravy, najmä stanovenie maximálnej rýchlosti na chodníku. Internet, aj mnohé médiá, sa predháňali v tom, kto prijatú legislatívu najviac zosmiešni, ale je to vôbec na mieste? Bohužiaľ, snaha byť za každú cenu vtipný u nás často nahrádza premýšľanie.

Motoristický novinár Alexander Štefuca v rozhovore pre Hlavné správy vysvetľuje, prečo považuje stanovenie maximálnej rýchlosti na chodníkoch za krok správnym smerom. Vôbec totiž nejde o „zákon o chôdzi“, ale o snahu upratať chaos spôsobený kolobežkármi a cyklistami, ktorí sa po chodníkoch preháňajú ako na pretekoch. Ide o reakciu na realitu, nie o nezmysel a legislatíva len reaguje na správanie sa ľudí.

Poslanci sa venovali aj ďalšej „vodičskej“ legislatíve, ktorá upravuje vekové limity na zdravotné prehliadky seniorov, na overenie ich spôsobilosti šoférovať. „Nie je fér zakazovať šoférovať podľa veku. Posudzujme zdravie, nie číslo v občianskom“, tvrdí Štefuca. Schválené úpravy ale hodnotí pozitívne, celkovo totiž ide o rozumné opatrenie, nie o „buzeráciu“.

Pozitívne vníma aj odsúhlasenie predného brzdového svetla na automobiloch ako možnosť doplnkovej výbavy. Ide o praktickú záležitosť, ktorá takisto môže pomôcť zabrániť nehodám aj tým, že okrem iného zlepší komunikáciu medzi vodičmi, aj chodcami.

V rozhovore však nechýbala ani téma umožnenia merania rýchlosti v obciach samosprávou, ako aj mestskými políciami. Takýto krok by mal zmysel vtedy, ak by sa vybrané peniaze investovali späť do bezpečnosti – do osvetlenia, priechodov či chodníkov. V praxi sa ale ľahko môže stať, že samosprávy budú radary využívať najmä ako zdroj príjmov.

Viac o tom, že do legislatívy, ale aj správania sa za volantom, treba opäť vrátiť zdravý rozum, ale aj o tom, prečo mnohé súčasné predpisy a zákony o cestnej premávke už absolútne nereflektujú realitu, budete počuť vo videorozhovore s motoristickým novinárom, Mgr. Alexandrom Štefucom.

Poslanci NR SR na októbrovej schôdzi okrem iného schvaľovali aj veci, ktoré sa týkajú dopravy, motoristov, aj chodcov. Začnime tou, ktorá prevalcovala internet – stanovenie maximálnej rýchlosti na chodníkoch na šesť kilometrov za hodinu. My sme sa o tom už rozprávali dávnejšie a zhodli sme sa, že s premávkou na chodníkoch sa už dávno malo niečo robiť.

Podľa mňa to bol krok správnym smerom. Pomôže to vniesť aspoň trochu poriadku na chodníky, kde sa to dnes mieša úplne všetko – kolobežkári, cyklisti, skútristi, chodci, deti, starší ľudia… Chaos ako vyšitý.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Je to zaujímavá sociálna sonda do toho, ako vlastne žijeme. Namiesto toho, aby sa ľudia potešili, že sa niekto začal zaujímať o ich zdravie a bezpečnosť, začali sa smiať a robiť si z toho srandu. A pritom ide o normálnu vec – o ochranu zdravia, aj zdravia našich detí.

Niektorí cyklisti jazdia po chodníkoch ako blázni. Nechcem to zovšeobecňovať, ale poznáš to – videli Sagana v telke, majú dres Bora-Hansgrohe, bicykel za pár tisíc a myslia si, že sú pretekári Tour de France. Jazdia štyridsiatkou medzi chodcami a sú presvedčení, že robia niečo hrdinské.

Namiesto toho, aby si ľudia povedali – fajn, niekto sa začal zaujímať o poriadok, reagujú podráždene. Vraj sme jediná krajina na svete, ktorá obmedzuje rýchlosť chôdze. Áno, je to zvláštne, ale reaguje to na realitu – my máme, žiaľ, obmedzených niekedy aj ľudí, ktorí porušujú pravidlá zdravého rozumu. A keď sa ľudia správajú hlúpo, musíme mať hlúpe zákony. To je celé.

Veď ak musí byť na americkej práčke napísané, že „neslúži na pranie srsti živých mačiek“, tak aj my musíme mať napísané, akou rýchlosťou sa smie pohybovať po chodníku.

Samozrejme, veľa ľudí si ten zákon hneď vysvetlilo po svojom. Na internete sa začali objavovať vtipy o teniskách s radarom, o policajtoch, ktorí merajú rýchlosť chodcom… Úplne mimo. Nikto nikdy nepovedal, že sa to bude týkať chôdze. Ide o kolobežkárov a cyklistov, ktorí jazdia medzi chodcami.

Predstav si, že do teba vrazí 90-kilový chlap na kolobežke rýchlosťou 20 kilometrov za hodinu. V lepšom prípade máš zlomenú nohu, v horšom chrbticu. A keď vybehne malé dieťa z kaviarne a zrazí ho cyklista idúci tridsiatkou, to už nie je vtipná situácia.

Preto hovorím, že to je síce celé na prvý pohľad kuriózne, ale v skutočnosti to má zmysel.

Zároveň je to pekná ukážka, ako sme ako spoločnosť nastavení – radšej sa smejeme, ako by sme ocenili, že sa niečo rieši. Namiesto diskusie máme hneď memečká a recesiu. Ale aspoň tá diskusia vznikla, a to je dobre.

Možno to otvorí širšiu tému – ako sa vlastne správajú cyklisti, kolobežkári, chodci. Napríklad ja mám čerstvú fotku na mojom Facebooku – tri bicykle odložené priamo v strede chodníka pred školou. Ty tam nemôžeš ani zastaviť autom, lebo by si dostal pokutu, ale bicykle tam stoja veselo, bez problémov a bez trestu.

Takže áno, bolo to treba upraviť. Ale hneď chcem povedať – nemám rád prístup „zakážme to celé“. Sú mestá, ktoré to urobili, úplne zakázali kolobežky. To nie je riešenie. Nezakazujme si hneď bicykle ani kolobežky. Diskutujme o tom, hľadajme pravidlá, ktoré budú logické. A trochu sa aj zasmejme, to je v poriadku – len nech tá diskusia má hlavu a pätu.

V konečnom dôsledku ide len o jedno – správať sa normálne, aby sme boli v bezpečí. My všetci.

Poslanci ošetrili aj povinné zdravotné prehliadky pre vodičov – seniorov. Tie sa budú robiť raz za päť rokov a veková hranica sa zvyšuje z 65 na 70 rokov. Malo by to platiť od začiatku budúceho roka. Argumentom je, že starší vodiči nespôsobujú toľko nehôd, ako sa často tvrdí. Súhlasíš?

Myslím, že áno. Ono je to celkom milé opatrenie, ktoré má hlavu aj pätu. Mnohí ľudia, ktorí sa považujú za seniorov len preto, že dovŕšili nejaký vek, to berú veľmi osobne. Vnímajú to ako urážku – že „čo som ja nejaký dedko, aby som musel chodiť na prehliadku?“ Lenže keď sa na to pozrieme triezvo, ide o zdravie a bezpečnosť.

Ja sa tam vekovo už pomaly blížim a úprimne – necítim sa ako človek, ktorý potrebuje špeciálnu lekársku prehliadku kvôli vodičáku. Cítim sa byť zdravý, svieži, vnímam okolie, reagujem včas. Ale na druhej strane chápem, že sú aj takí, ktorí už môžu mať zdravotné problémy a sami si ich neuvedomujú.

Preto sa mi páči, že sa tieto prehliadky dajú zlúčiť s pravidelnou preventívnou prehliadkou u lekára. Keď tam človek ide, môže rovno požiadať o vyšetrenia potrebné pre vodičský preukaz a má to vybavené. Nemusí behať po ďalších doktoroch, platiť znova, riešiť nové termíny. Zjednoduší sa to a zároveň sa tým podporí prevencia.

Súhlasím s tým, že posunutie hranice z 65 na 70 rokov je rozumné. Dnešní sedemdesiatnici sú často aktívni, športujú, jazdia na bicykli, chodia na túry, starajú sa o seba. Spoločnosť sa zmenila, ľudia starnú pomalšie.

Samozrejme, nie všetci seniori sú rovnakí. Niektorí sú v úžasnej kondícii, iní majú zdravotné problémy, ktoré ich limitujú. Preto by sa to malo riešiť individuálne – nie podľa čísla v občianskom, ale podľa skutočného zdravotného stavu.

Sú krajiny, kde stanovili pevný vekový limit, po ktorom už človek nesmie šoférovať. A to je podľa mňa úplne scestné. Nemôžeme osemdesiatnikovi, ktorý je fit, zakázať jazdiť len preto, že má osemdesiat. A naopak, niekomu, kto má 60, ale má vážne problémy so zrakom alebo s pozornosťou, by sa malo šoférovanie radšej obmedziť.

V tomto prípade je dôležitý individuálny prístup. Zákon by mal vytvárať rámec, ale nie plošne trestať všetkých starších vodičov.

A ešte jeden detail – mne sa veľmi páči, že tie prehliadky môžu mať aj preventívny charakter. Teda že nejde len o vodičák, ale aj o zdravie samotné. Často práve pri takejto návšteve lekár odhalí niečo, čo by sa inak neodhalilo – problémy so zrakom, tlakom, srdcom… A to môže zachrániť nielen život vodiča, ale aj životy ostatných.

Čiže celkovo to vnímam pozitívne – nie ako buzeráciu, ale ako snahu nastaviť systém, ktorý pomáha.

Od roku 2029 bude platiť, že predné brzdové svetlo môže byť oficiálne dobrovoľnou výbavou vozidla. Ty si sa k tomu už vyjadroval a hodnotil si to ako pozitívnu vec.

Áno, priznávam, prešiel som vývojom. Keď som to počul prvýkrát, hovoril som si – preboha, čo zase vymysleli? Aké ďalšie svetielka nám chcú montovať na auto? Veď už teraz niektoré autá vyzerajú ako vianočný stromček. Vtedy som bol striktne proti. Ale časom som zmenil názor.

Vidíš to v praxi a pochopíš, že to má zmysel. Raz som išiel po vedľajšej ceste, auto na hlavnej začalo brzdiť a ja som to zaregistroval práve vďaka tomu, že malo takéto svetlo. Mal som čas zareagovať, vyhol som sa kolízii, nič sa nestalo. Vtedy som si povedal – aha, tak toto nie je úplne zlá myšlienka.

Človek sa učí celý život. Keď som to videl opakovane v premávke, pochopil som, že to naozaj pomáha. Vieš dopredu, že auto na vedľajšej ceste spomaľuje, že sa možno chystá zastaviť, že ťa zaregistrovalo. To všetko znižuje stres a riziko.

Takže dnes hovorím – páči sa mi to. Myslím si, že niektoré automobilky to začnú montovať dobrovoľne ešte skôr, než to legislatíva schváli ako štandardnú výbavu. Dnes, 1. novembra 2025, veštím, že o pár rokov sa to stane úplne bežnou vecou.

Automobilky sa s tým začnú hrať, rovnako ako sa kedysi hrali so svetelnými linkami, podsvietením masiek či logami. Slho bolo zakázané, aby znak na aute svietil. Dovolili len svetelnú linku, ale znak svietiť nesmel. Teraz už to povolili. Tak prečo nie aj predné brzdové svetlo?

Legislatíva v tomto smere postupne dospieva. A ja sa tomu teším. Lebo všetko, čo zvyšuje bezpečnosť, má zmysel.

Samozrejme, ako vždy, hneď sa ozvali „odborníci“ a začali riešiť nezmysly – že keď bude svietiť zelené svetlo, chodec to pochopí ako signál, že môže vojsť na priechod, a auto ho zrazí. To sú úplne absurdné argumenty.

Veď ani keď ide auto po hlavnej a má zapnutú smerovku, ty predsa nesmieš vojsť na hlavnú len preto, že on bliká. Musíš počkať, kým naozaj zabočí.

Rovnako to je s týmto svetlom – keď auto spomaľuje a zasvieti mu zelené svetlo, nie je to pozvánka, aby si mu skočil pred kapotu. Je to len informácia, že vozidlo brzdí. Ďalší prvok, ktorý pomáha vodičom aj chodcom navzájom sa lepšie pochopiť.

Je to len o komunikácii. My vodiči aj chodci si musíme viac dôverovať a reagovať na signály, nie ich prekrúcať. A čím viac takýchto pomôcok v premávke máme, tým lepšie.

Je tu ešte jedna téma, ktorá vyvoláva diskusie. Povolenie pre samosprávy merať rýchlosť v obciach. V zahraničí je to celkom bežné, napríklad v Taliansku, kde to svojho dokonca až „prepískli“, kamery tam boli pomaly na každom kroku. Ako by to podľa teba fungovalo u nás, išlo by naozaj o zvýšenie bezpečnosti alebo skôr o naplnenie obecnej pokladnice?

Pozrime sa na to úprimne. Ja som síce typ vodiča, ktorého by niektorí nazvali dynamickým – možno až príliš – niekto by možno povedal „pirát diaľnic“. Ale v obci absolútne súhlasím s tým, že treba jazdiť rozumne. Neznamená to však, že máš skočiť na brzdy presne pri tabuli s názvom obce, lebo si zrazu uvedomíš, že už nesmieš ísť sedemdesiatkou. Nie, ide o zdravý rozum.

Pred pár rokmi som bol lyžovať v Dolomitoch a mal som so sebou palubnú kameru. Tá má databázu európskych radarov a keď ideš okolo, zahlási „speed camera ahead“. No a poviem ti, že v Taliansku sa jej zobák nezavrel. V každej dedine pípala, každých pár sto metrov. Tam to naozaj prehnali. Človek mal pocit, že ani nemôže dýchať, aby ho niečo neodfotilo. A obávam sa, že podobne by to mohlo dopadnúť aj u nás, ak sa do toho pustia obce naplno.

Naše mestá a obce už dlhé roky túžia po tom, aby mohli merať rýchlosť samy. Mestské a obecné polície by to veľmi chceli. Lenže treba si povedať o druhej strane veci – tieto polície boli pôvodne založené na niečo úplne iné.
Mali riešiť statickú dopravu, poriadok, drobnú kriminalitu. Ale, úprimne, to ich už veľmi nebaví. Omnoho pohodlnejšie je postaviť radar, nechať ho fotiť a potom posielať pokuty. Nemusia sa s nikým naťahovať, nemusia vysvetľovať, nemusia riešiť agresívnych ľudí. Kamera to spraví za nich.

Lenže tým sa stráca výchovný efekt. Keď ťa zastaví policajt a povie ti – pozrite, tu je kostol, o chvíľu skončí omša, vyjde 150 ľudí, spomaľte – to má váhu. To si zapamätáš. Ale keď ti len príde obálka so šekom, tak ťa to len nahnevá. Zaplatíš a ideš ďalej. Toto nie je cesta, ktorá by zlepšila správanie vodičov.

A teraz druhá vec – ak by tie peniaze, ktoré sa vyberú na pokutách, naozaj šli späť do obcí a použili by sa rozumne, bolo by to fajn. Mnohé obce dnes v noci nesvietia, pretože šetria. Nie sú osvetlené priechody pre chodcov, niektoré ani nemajú chodníky. Ľudia otvárajú bránky rovno na cestu, lebo ich plot končí pri krajnici. Mamičky s kočíkmi idú po ceste, lebo inde sa nedá. To je absurdné.

Ak by teda samosprávy tie peniaze využili na osvetlenie, bezpečné priechody, nové chodníky, dopravné značenie – tak im držím palce. Potom by som to bral ako užitočný nástroj. Ale obávam sa, že vo väčšine prípadov pôjde len o výber peňazí do rozpočtu.

Už niekoľko rokov sa hovorí aj o tom, že mestská a obecné polícia by mohla dostať kompetenciu merať rýchlosť. Mnohí vodiči sa pri tej predstave prežehnávajú, lebo je jasné, že mestskí policajti by číhali asi naozaj za každým kríkom.

Áno, presne. To je ten problém. Vždy sa nájde niekto, kto povie – ale keď jazdíš podľa predpisov, nemáš sa čoho báť. Lenže tie predpisy sú často také staré, že už dávno neodrážajú realitu. Cesty sú kvalitnejšie, autá sú bezpečnejšie, technológie pokročili. Ale rýchlostné limity zostali rovnaké, ako keď sme jazdili v škodovkách, ktoré sa triasli pri stovke.

Keby som takéhoto „puristu“ posadil vedľa seba a odviezol ho, potom mu ukázal záznam, videl by, že sme na mnohých úsekoch išli o 15–20 kilometrov rýchlejšie, než je povolené. A predsa by nemal pocit, že ide ako blázon. Išli by sme plynulo, bezpečne. Zákony by mali reagovať na realitu, nie byť dogmou.

Samozrejme, nie som zástancom bezhlavého preháňania sa. Ale bolo by fajn, keby sa vrátil do dopravných predpisov zdravý rozum. Lebo momentálne sa z toho stala taká mechanická záležitosť – číslo, radar, šek. Bez ľudského faktora.

Návrat zdravému rozumu by určite nezaškodil. Spomínali sme ho niekoľkokrát – pri meraní rýchlosti, samotnom spávaní sa v premávke, pri chodcoch, kolobežkároch…

To by bolo ideálne. A ešte by som využil príležitosť a pripomenul všetkým chodcom – teraz ide jeseň, skoro sa stmieva. Prosím, obliekajte sa aj do svetlých farieb, používajte reflexné prvky, baterky, čokoľvek, čo vás spraví viditeľnými.

Nie je nič horšie, ako keď vodič v tme zrazu zbadá človeka v tmavom kabáte, bez reflexu, bez svetla. Nikto nemá radosť, keď zrazí chodca.

Takže my vodiči sa budeme snažiť jazdiť opatrnejšie a vy nám pomáhajte tým, že budete viditeľní. Potom to bude bezpečnejšie pre všetkých.