Neprejde deň, aby sme nepočuli o zverstvách, ktoré Rusi páchajú na Ukrajine. Ako úmyselne útočia na civilistov, či objekty, ktoré z vojenského hľadiska nemajú žiaden význam…

Bojový konflikt kdekoľvek na svete je bezpochyby to najhoršie, čo ľudí, ktorí v zasiahnutom regióne žijú, môže stretnúť. To nikto nespochybňuje. Ale to, čo počúvame o Rusoch na Ukrajine, je ako keby ani neboli ľudia a snažili sa len o to, aby aj medzi civilistami napáchali čo najviac škôd a hrôzy.

V našom mediálnom priestore sú za dezinformácie automaticky označené v podstate všetky správy, ktoré nezapadajú do obrazu, ktorý sa naše „mienkotvorené“ médiá a niektorí politici snažia vytvoriť.

Aj v tomto smere je denne skloňované Rusko, ktoré vraj všetkými dostupnými kanálmi do sveta posúva dezinformácie rôzneho druhu a v podstate na celej planéte sa snaží destabilizovať situáciu „hybridnými operáciami“. Nedávno sme sa od predstaviteľa slovenskej intelektuálnej elity dozvedeli, že dokonca aj rozpad Česko-Slovenska bol jednou z takýchto ruských operácií.

Každému človeku, ktorý nemá klapky na očiach a snaží sa na základe všetkých dostupných informácií získať triezvy a nezaujatý pohľad na dianie vo svete je jasné, že to asi s tými dezinformáciami a hybridnými operáciami nebude také čiernobiele.

Verte alebo nie, ale aj v Rusku majú s dezinformáciami svoje skúsenosti a bojom proti nim sa zaoberajú systematicky. V niektorých ohľadoch by sa z ich prístupu mohol dokonca inšpirovať aj ten náš vyspelý a demokratický, západný svet.

Nedávno bola v Moskve veľká, medzinárodná konferencia, ktorá bola zameraná práve na boj s dezinformáciami. Svoje zastúpenie na nej malo aj Slovensko. Jej účastníkom bol Tomáš Špaček, ktorý dokonca v rámci konferencie vystúpil so svojim príhovorom.

V rozhovore pre Hlavné správy sa zamýšľa nad tým, ako sa so samotným pojmom dezinformácia manipuluje u nás, aj v celej EÚ. Vysvetľuje, ako podľa neho vznikajú mediálne mýty o Rusku a konflikte na Ukrajine, poukazuje na prípady, ktoré považuje za zinscenované alebo skreslené, a hovorí aj o tom, že západní politici namiesto snahy o mierové riešenie tohto konfliktu zámerne šíria propagandu, ktorá v ľuďoch vyvoláva vojnovú mentalitu.

Viac o týchto témach, ale aj o stúpajúcom napätí medzi USA a Venezuelou, budete počuť vo videorozhovore s predsedom Slovanského výboru, Mgr. Tomášom Špačekom.

Keď si vaše meno niekto zadá do vyhľadávača, hneď na prvých miestach vyskočia rôzne odkazy – napríklad aj od pána Benčíka, ktorý vás označuje za jedného z najväčších konšpirátorov a dezinformátorov na Slovensku. Ako sa pozeráte na takéto hodnotenia?

Ja to nevnímam negatívne, vzhľadom na to, aké osoby o mne tieto veci šíria. Bolo by čudné, keby pán Benčík o mne povedal niečo dobré. Ak by ľudia ako Benčík, či Šnídl zrazu hovorili v môj prospech, musel by som sa vážne zamyslieť, či nerobím niečo zle.

Žijete v Bratislave, ktorá je známa svojím silným liberálnym podhubím. Ako sa vám tu žije s názormi, ktoré zastávate?

Je to zaujímavé. Keď idem mimo Bratislavy, reakcie sú väčšinou pozitívne, no aj v hlavnom meste vidím, že čoraz viac ľudí sa preberá do reality a začína sa zaujímať o to, čo sa naozaj deje vo svete.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Keď sa pozriem na štatistiky mojej facebookovej stránky, ktorá má asi 70-tisíc sledovateľov, najväčšia časť z nich je práve z Bratislavy. To ma úprimne prekvapilo, aj keď je to logické – je to najväčšie mesto na Slovensku, ale aj tak ma to vysoké číslo potešilo.

Dá sa povedať, že aj tu sa tie nálady pomaly menia. Nedávno ste sa zúčastnili veľkej konferencie v Moskve, ktorá bola venovaná boju proti dezinformáciám. Ako to tam vyzeralo? A ako vôbec vnímajú v Rusku problém dezinformácií?

Rusko sa tejto téme venuje veľmi intenzívne, čo je pochopiteľné. Je terčom obrovského množstva dezinformácií – od úsmevných tvrdení, že tam nemajú toalety, až po závažné klamstvá ako masaker v Buči či útok na plynovod Nord Stream.

Spomeňme aj prípad, keď sa hovorilo, že ruská raketa zabila Poliakov – neskôr sa ukázalo, že to nebola pravda. Tieto falošné správy sa neustále šíria a Rusko musí reagovať, chrániť si svoju digitálnu suverenitu a obraz vo svete. Jednou z reakcií je práve táto konferencia.

U nás sa za dezinformáciu označuje prakticky všetko, čo nezapadá do obrazu, ktorý šíria európske „elity“. Ako to ale vyzerá s dezinformáciami v Rusku?

V Rusku sa zaoberajú širokým spektrom dezinformácií – od klasických internetových podvodov až po zložitejšie manipulácie. Riešia napríklad prípady, keď niekto volá ľuďom a snaží sa ich oklamať, aby z nich vylákal peniaze, ale aj medzinárodné a lokálne dezinformácie.

Pôsobia tam rôzne západné a ukrajinské zložky, ktoré cielene vytvárajú lži s cieľom destabilizovať Ruskú federáciu. Rusko na to reaguje a podniká konkrétne kroky, aby sa bránilo.

Ako na to Rusi reagujú?

Napríklad organizujú rôzne podujatia, ako bolo aj spomínané fórum, kde ľuďom ukazujú, ako si majú overovať informácie a kde hľadať pravdu. Vznikajú inštitúcie, ktoré sa špeciálne zaoberajú bojom proti fejkom. Tých spôsobov je naozaj veľa.

Podľa mňa by sme sa mohli Ruskom inšpirovať aj u nás, pretože dezinformácie sú globálny problém a treba s nimi bojovať všade, aj na Slovensku.

Na Slovensku sa ľuďom odporúča kontrolovať fakty v médiách hlavného prúdu, ktoré však často nie sú nezávislé. Ako to robia Rusi? Ako si podľa nich majú ľudia overovať informácie?

Podstata je podobná, no Rusi viac zdôrazňujú pôvod samotného zdroja. U nás sa stáva, že aj keď informáciu prinesie takzvané mainstreamové médium, nemusí byť pravdivá.

Príkladom je novela zákona o cestnej premávke – niektoré médiá, napríklad TA3, ju pôvodne interpretovali tak, že chodci budú obmedzení na rýchlosť šesť kilometrov za hodinu, čo bola úplná hlúposť. Neskôr to síce opravili, ale chybu prevzali aj iné médiá.

To je ukážka, že si všetko treba overovať. Keď porovnám západné a ruské médiá, tie ruské sú podľa mňa pravdovravnejšie. Sledujem konflikt na Ukrajine a porovnávam rôzne zdroje, geolokácie, zábery z dronov. Keď si potom prečítam vyjadrenia Zelenského a porovnám ich s tým, čo hovorí ruské ministerstvo obrany, je jasné, že realite viac zodpovedajú ruské zdroje.

Dnes, keď som išiel na tento rozhovor, zachytil som v aute informáciu o tvrdeniach ukrajinských predstaviteľov – vraj prezident Putin asi nemá správne informácie o vývoji na fronte. Je možné, že by sa k nemu nedostávali reálne fakty?

To je úplne absurdné. Ruské ministerstvo obrany dokonca na jednom brífingu zverejnilo aktuálne mapy, ktoré sa nápadne zhodovali s mapami nezávislých pozorovateľov konfliktu. Takže predstava, že by Putin nemal správne informácie, je podľa mňa úplná fantasmagória.

Mimochodom, ako sa teda momentálne vyvíja situácia na fronte?

Nie je pravda, že sa nenapreduje. Napríklad Pokrovsk je podľa mojich informácií z 90 percent pod kontrolou ruskej armády. Ešte sú tam menšie oblasti, kde sa ukrajinské jednotky bránia, ale tie sú často odrezané od informácií a v podstate obkľúčené.

Ďalšími ohniskami sú mestá Myrnograd, Siversk a Kupiansk – aj tam Rusi postupujú. Ich stratégia je pomalá, ale premyslená. Šetria svojich vojakov a postupujú systematicky.

Takže informácie o tom, že sa front nehýbe, sú podľa vás tiež dezinfo?

Jednoznačne. Je to typická mediálna manipulácia. Ruské jednotky napredujú, len nie spôsobom, aký by si želali západní komentátori.

Zúčastnili ste sa spomínanej konferencie o boji proti dezinformáciám. Ako prebiehala a kto sa jej zúčastnil?

Bola to veľká udalosť, hoci trvala len jeden deň. Zúčastnilo sa jej okolo štyritisíc ľudí – odborníci, profesori, študenti, novinári z celého Ruska aj zo zahraničia.

Ja som vystúpil s príspevkom o mediálnom priestore v Európskej únii – o tom, ako je ovplyvnený dezinformáciami, ktoré sú paradoxne šírené priamo z európskych inštitúcií.

Tieto dezinformácie sú podľa mňa veľmi nebezpečné, pretože vytvárajú v ľuďoch vojnovú mentalitu. Neustále sa hovorí, že Rusko nás napadne, že musíme byť pripravení na vojnu. Ale ja nevidím žiadny reálny impulz z Ruska, ktorý by naznačoval, že chce vojnu s EÚ alebo NATO. Naopak – sú to naši lídri, ktorí svojou rétorikou tlačia spoločnosť do konfliktu.

Európska únia tieto dezinformácie nielen toleruje, ale sama ich vytvára a podporuje.

Vy ste tam boli ako zástupca Slovenska. Zúčastnili sa konferencie aj ľudia z iných krajín Európskej únie alebo NATO?

Áno, zo Slovenska sme tam boli dvaja – ja a pani Gánovská. Okrem nás prišli zástupcovia z Česka, Francúzska, Portugalska, dokonca aj môj kamarát z Argentíny. Bola tam v podstate reprezentácia z celého sveta, dokonca aj z USA.

Najznámejšou osobnosťou bola hovorkyňa ruského ministerstva zahraničných vecí Mária Zacharovová. Mala dlhý príhovor a potom aj diskusiu s publikom, kde sa mohol ktokoľvek pýtať na tému dezinformácií, či na jej postoje k medzinárodnej politike.

Spomeniete niektoré zaujímavé otázky, ktoré tam zazneli?

Ľudia sa pýtali napríklad na to, ako dezinformácie ovplyvňujú diplomaciu a ktoré oblasti sú najzraniteľnejšie. Zacharovová hovorila veľmi zaujímavo a otvorene.

Zdôraznila, že s informáciami treba narábať veľmi zodpovedne, najmä ak človek pracuje na vyššej úrovni – v diplomacii, v médiách či v politike. Dezinformácie totiž dokážu spôsobiť obrovské škody, ktoré sa potom len ťažko napravujú.

Európski predstavitelia často hovoria o obrovskej hrozbe, ktorú vraj Rusko predstavuje. Na Slovenku je mnoho ľudí, ktorí si o tom myslia niečo iné, ale ako to podľa vás vnímajú ľudia v iných krajinách EÚ?

V mnohých krajinách, napríklad v Nemecku, ľudia nemajú chuť bojovať proti Rusku. Vidieť to aj na výsledkoch volieb – EÚ sa snaží ich ovplyvňovať, aby dopadli v jej prospech, no čoraz častejšie to už ide len tesne.

Napríklad v Moldavsku to bolo veľmi tesné. Európska únia tam posielala milióny eur, aby ovplyvnila výsledok volieb, a zapojili sa aj Spojené štáty.

Podobne to vidno aj na výsledkoch volieb do Európskeho parlamentu. Strany, ktoré kritizujú momentálne smerovanie EÚ, získavajú stále viac hlasov. Ľudia začínajú otvárať oči, hoci pomaly.

V úvode, keď sme preberali dezinformácie, ste spomenuli aj masaker v Buči. Čo o tom vieme?

Rusi o Buču prejavujú veľký záujem, pretože sú z nej obviňovaní. Opakovane žiadajú prístup k dôkazom a menám obetí. Lavrov aj Zacharovová o tom otvorene hovoria.

Je tam viacero otáznikov – napríklad, prečo sa o masakri začalo hovoriť až niekoľko dní po tom, čo Ukrajinci mesto obsadili. Prvý deň tam starosta natáčal videá, kde oslavoval „oslobodenie“, no o žiadnych telách ani slovo.

Až o tri dni neskôr tam prišli špeciálne jednotky pre psychologické operácie, čo podľa mňa naznačuje, že išlo o zinscenovanú udalosť.

Rusi preto žiadajú medzinárodné vyšetrovanie s účasťou krajín, ktoré nie sú zapojené do konfliktu – z Ázie, Afriky či Južnej Ameriky. Lebo ak by vyšetrovanie robila len EÚ a NATO, výsledok by bol vopred jasný.

Videli sme vtedy mnoho politikov, aj slovenských, ktorí Buču navštívili. Takže podľa vás išlo o inscenáciu?

Môj osobný názor je, že áno. Opieram sa aj o vyjadrenia bývalého amerického vojenského prokurátora, ktorý tvrdil, že všetko nasvedčuje tomu, že išlo o pripravenú mediálnu operáciu.

Podobne emotívna bola aj téma ukradnutých ukrajinských detí. Ukrajinská strana najprv tvrdila, že Rusko unieslo milión detí, potom státisíce, neskôr desaťtisíce. Nakoniec sa ukázalo, že ide možno o tri stovky prípadov, o ktorých sa momentálne rokuje.

To je typický príklad, ako sa z malého čísla spraví obrovský mediálny príbeh. Najprv emócie a obvinenia – a potom ticho.

Poďme ešte k rusko-ukrajinskému konfliktu. Robia európski lídri kroky, ktoré by mohli viesť k mieru, alebo skôr naopak?

Podľa mňa robia presný opak – robia všetko preto, aby sa konflikt neskončil. Mierová dohoda bola na stole už v roku 2022, ale západní politici ju sabotovali.

Boris Johnson pricestoval do Kyjeva a podľa medializovaných informácií pod tlakom zbrojárskych firiem presvedčil ukrajinskú vládu, aby dohodu odmietla. Neskôr za to údajne dostal miliónové odmeny.

Takýto tlak zbrojárskeho priemyslu cítia desiatky, možno stovky politikov. Preto nevidím situáciu ružovo.

Mnohí verili, že Donald Trump by po návrate do Bieleho domu mohol ten konflikt zastaviť. Vy to tak nevidíte?

Nie. Mnohí si mysleli, že Trump je rozumnejší než Biden a prinesie riešenie, ale keď sa pozriem na jeho vyjadrenia a kroky, som skôr opačného názoru.

Vidíme, ako USA pokračujú v dodávkach zbraní na Ukrajinu, ako posielajú satelitné snímky a informácie. A teraz, za Trumpa, to dokonca platíme my – Európania. Predtým to aspoň financovali Američania.

Pre mňa bol v tomto ohľade Biden dokonca lepší, pretože Európa mala vtedy o niečo výhodnejšiu pozíciu.

Kedy by sa to podľa vás mohlo skončiť? Čo by sa muselo stať, aby nastal mier?

Rusi majú jasne stanovené podmienky – denacifikácia, demilitarizácia a oslobodenie oblastí, ktoré považujú za ruské. Tam žije ruskojazyčné obyvateľstvo, ktoré v referendách rozhodlo, že chce patriť k Rusku.

Ťažko povedať, kedy sa to skončí, závisí to najmä od západných štátov. Ak budú ďalej tlačiť Ukrajinu do pokračovania vojny, mier nepríde.

Ukázalo sa, že keď bola dohoda možná, bola zámerne sabotovaná. A kým budú vplyvné skupiny zarábať na zbraniach, nič sa nezmení.

Európski lídri však tvrdia, že práve Moskva je prekážkou mieru, lebo stále prichádza s novými požiadavkami.

To je ďalšia dezinformácia. Rusko od začiatku hovorí to isté – chce odstrániť príčiny konfliktu. Žiadne nové podmienky si nevymýšľa.

Ak niekto považuje za „novú požiadavku“ to, že Rusko žiada kontrolu nad Chersonskou či Záporožskou oblasťou, treba pripomenúť, že to je dôsledok odmietnutia mieru zo strany Ukrajiny.

A ak bude Kyjev pokračovať v tvrdohlavom postoji, nečudoval by som sa, keby Moskva v budúcnosti žiadala aj ďalšie regióny – napríklad Odeskú či Charkovskú oblasť.

Objavili sa správy, že Spojené štáty sa chystajú na inváziu do Venezuely. Mohlo by im to Rusko prekaziť?

To je zložitá otázka. Venezuela je v pomerne izolovanej pozícii. Áno, má dobré vzťahy s Ruskom, ale to má momentálne ruky zviazané vojnou na Ukrajine.

Čína je síce veľká mocnosť, ale je ďaleko a podľa mňa nebude riskovať konflikt so Spojenými štátmi len kvôli Venezuele. Takže aj keď tam možno pristávajú ruské lietadlá, nevieme, čo presne prevážajú.

Napríklad systém protivzdušnej obrany by vyžadoval niekoľko veľkých transportov, aby sa tam dostal vcelku, takže tie dohady o „masívnych dodávkach“ sú veľmi otázne.

Venezuela síce používa ruskú techniku, ale nie tú najmodernejšiu. Ak sa USA rozhodnú konať, dokážu v tej oblasti veľmi rýchlo sústrediť obrovskú vojenskú silu. Preto si nemyslím, že spojenectvo s Ruskom ju zachráni, ak sa Washington rozhodne pre zásah.

Objavujú sa aj teórie, že USA majú o Venezuelu záujem pre jej obrovské zásoby ropy. USA a Európska únia nedávno podpísali obchodnú dohodu, v ktorej sa Únia zaviazala odoberať obrovské množstvo energetických surovín z USA. Lenže Amerika také množstvá ani nemá a vraj práve preto sa pozerá po Venezuele. ako po náhradnom zdroji.

Určite áno. Venezuela má najväčšie zásoby ropy na svete – nepamätám si presné číslo, ale odhady hovoria o približne 300 miliardách barelov.

Hovoriť, že ide o „boj proti drogám“, je len zámienka. Existujú krajiny, ktoré pašujú do USA omnoho viac drog než Venezuela, a predsa sa proti nim žiadna invázia nechystá. Skutočným dôvodom sú energetické zdroje.