Rada pre mediálne služby medzi slobodou a cenzúrou

Len pred pár dňami sme písali, že Rada pre mediálne služby môže fungovať dvomi spôsobmi – buď ako garant slobody slova, alebo ako jej cenzor. Schválenie kandidatúry Rebeky Riabovej dáva nádej, že Rada v jej osobe bude stáť na strane tvorcov obsahu a chrániť ich ústavné právo na slobodu slova a prejavu.

Prípad videa „Maslovičko Reel“ z platformy Meta ukazuje druhú tvár Rady – tú, ktorá si osobuje právo posudzovať nielen zákonnosť, ale aj správnosť názorov.

Podnet sa na rokovanie Rady dostal po tom, ako Meta odmietla príspevok na základe podania právnickej osoby zmazať. Rada preto využila svoje právomoci a voči platforme iniciovala správne konanie.

Konaním rady sa slovenský občan – tvorca obsahu – ocitol v situácii, keď čelí dvojitej cenzúre: najprv súkromnej, potom štátnej. Ak totiž nestačia interné pravidlá „komunity“ na to, aby ideologicky závadný obsah zo sociálnej siete zmizol, vždy je tu ešte Rada – so svojimi neobmedzenými právomocami, ktorá môže spustiť správne konanie voči platforme len preto, že cenzúru nevykonala sama.

Kritika „prajdu“ ako „nelegálny obsah“

Autor videa Andrej Pálka hovorí priamo:

„Nebudem chodiť okolo horúcej kaše. 19. júla je v Bratislave Pride, dúhový pochod. A pravda je taká, že to je pochod úchylákov. Normálnych, plnokrvných úchylákov, ktorí propagujú úchyláctvo, ktorí tvrdia, že úchylné praktiky nepatria do spálne, ale na vererejnosť, na Pride, čiže na verejnosť. Aby to videli všetci, aby to videli vaše deti, aby ste to videli vy. … Organizátori dúhového Pridu ste úchyláci, účastníci ste úchyláci tiež, lebo úchyláctvo podporujete….pretože sado-masochistické praktiky, keď predstierate, že ste pes a máte svojho pána a máte ho na obojku, to je úchylka. A kto má úchylku je úchylák. Dúhový Pride je úchylná záležitosť“

Slová ostré, expresívne, ale spisovné. Vyjadrujú hodnotový postoj – odmietnutie verejnej propagácie sexuálnych deviacii. Senát Rady v zložení, ktoré ako ukázal prieskum niekoľkých zápisníc z rokovania Rady, hodnotí nezákonný obsah na sociálnych sieťach spoločnosti Meta v rovnakom zložení – predseda senátu doc. Mgr. Pavel Izrael, PhD. a členky senátu Mgr. Andrea Cox a Mgr. Katarína Začková – však vo videu vidí „nelegálny obsah“, ktorý podľa neho „môže prispievať k atmosfére nenávisti voči LGBTI komunite“.

Členky senátu dokonca naznačujú súvislosť s teroristickým činom na Zámockej ulici z roku 2022, čím nadhodnocuje kontext, aby mohli video vyhodnotiť ako prejav, ktorý prekročil hranice chráneného prejavu podľa článku 10 dohovoru a napĺňa znaky nenávistného prejavu.“. Tým zároveň posúvajú celé konanie do roviny morálneho obvinenia.

Vo svojom hodnotení pracujú s interpretáciou, ktorá vytvára fiktívny kontext – akoby autor videa svojím prejavom priamo navádzal na násilie alebo šíril nenávisť. Takýto posun významu je však typickým príkladom tzv. argumentačného slameného panáka: najprv sa obsah prekrúti, nadhodnotí jeho závažnosť, a potom sa na základe tohto zveličenia morálne odsúdi. V praxi to znamená, že Rada nehodnotí skutočný prejav, ale vlastnú interpretáciu toho, čo si myslí, že mohol znamenať.

Veď ak by bolo trestným činom to, že niekto nazve sexuálnu deviáciu úchylkou, potom máme vážny problém. Znamenalo by to, že štát začína chrániť nie slobodu slova, ale city menšín – a to aj za cenu umlčania väčšiny.

Rada v hodnotení uvádza, že výrok „Myslím si, že už tie rukavičky, ktoré si ľudia niekedy zvyknú dávať aby náhodou niekoho neurazili, aby náhodou nemali problémy, si treba stiahnuť A holými rukami povedať holú pravdu,“ môže podnecovať komunitu autora k agresívnemu správaniu a že ide o nenávistný prejav. Lenže v bežnom jazyku tento obrat znamená presný opak: povedzme si to na rovinu, bez politickej korektnosti. Nie „bijme sa“, ale „hovorme otvorene“.

Ak aj bežnú reč začneme čítať ako skrytý kód nenávisti, potom už nejde o ochranu verejnosti, ale o snahu vychovávať názorovo poslušného občana. To je presne ten moment, keď sa z regulačného orgánu stáva ideologický tribunál. Morálka pod zátkou „tolerancie“.

„Prajd“ neohrozuje mravnosť. Naozaj?

Členky senátu sa vo svojom hodnotení odvolali aj na „výskum Kancelárie Rady“, podľa ktorého „od roku 2010 nie sú dostupné žiadne informácie o tom, že by počas pochodov Pride došlo k ohrozovaniu mravnosti“.

Otázka znie: ako a podľa čoho sa toto skúmalo? Ak Rada čerpala len z mediálnych výstupov alebo absencie trestných oznámení, neznamená to, že k ohrozovaniu mravnosti nedochádza – len to, že sa o ňom oficiálne nepíše. Veď aj samotné zobrazovanie sexuálnych fetišov, nahoty či sado-masochistických symbolov na verejnosti pred mladistvými možno právne subsumovať pod „ohrozovanie mravnosti“ podľa § 151 ods. 2 zákona o mediálnych službách.

Inými slovami, Rada tu nahrádza chýbajúcu morálnu metodiku vlastnou interpretáciou spoločenského ticha. A keď ticho verejnosti vyhlási za dôkaz, že k ohrozeniu mravnosti nedochádza, stáva sa z nej nie arbiter pravdy, ale jej výrobca.

Prezentácia fetišistických pomôcok, nahoty či sado-masochistických symbolov na verejnosti určite nepatrí medzi prejavy, ktoré posilňujú mravnú výchovu mladistvých. Ak takýto prístup prijmeme ako normu, potom by sme nemohli namietať ani proti podobným „vzdelávacím kurzom“ priamo na školách – veď predsa, podľa Rady, ide o „ľudské práva“.

Týmto postojom Rada nielenže ignoruje prirodzené hranice verejnej morálky, ale zároveň rozpúšťa samotný pojem mravnosti v ideologickej terminológii o tolerancii a rozmanitosti.

Lenže demonštrácia sexuálnych deviácií nie je a ani nikdy nebola ľudským právom. Žiadny medzinárodný dokument – ani Európsky dohovor o ľudských právach, ani Charta základných práv EÚ – nepozná právo verejne prezentovať sexuálne praktiky. Článok 10 ods. 2 Dohovoru výslovne hovorí, že slobodu prejavu možno obmedziť, ak je to „nevyhnutné v záujme ochrany morálky“.

Ak sa teda niekto verejne predvádza v psej maske s obojkom, či symbolicky simuluje sexuálne správanie pred deťmi, nejde o slobodu prejavu, ale o zneužitie verejného priestoru. Ak by to robila heterosexuálna skupina, polícia by zasiahla. Keď to robí Pride, hovorí sa o „ľudských právach“. To je dvojaký meter, nie princíp rovnosti.

V súvislosti s podnetom č. 0130/SO/2025  prerokovanom na zasadnutí Rady pre mediálne služby dňa 8.10.2025, týkajúcim sa videa „Maslovičko Reel“ uverejnenom na platforme Facebook spoločnosti Meta sme položili Rade pre mediálne služby niekoľko otázok. Odpovede zverejníme dodatočne.

Rada nezávislá, no bez zodpovednosti

Zásadný problém nie je len v interpretácii, ale v samotnom systéme. Rada pre mediálne služby je nezávislý orgán, no bez osobnej zodpovednosti. Členovia rozhodujú o tom, čo je „nelegálne“, no ak sa mýlia, škodu hradí štát – teda daňoví poplatníci, vrátane toho, kto sa proti Rade bráni.

Spor s Radou je pre občana nerovný: trvá roky, stojí peniaze, a kým súd rozhodne, video je odstránené, reputácia zničená. Rada pritom disponuje štátnym právnym servisom, ktorý ju bráni bez ohľadu na to, či konala správne alebo svojvoľne. Tým vzniká asymetria moci – občan riskuje, Rada nie.

Ak by išlo len o jednotlivý prípad, bola by to administratívna chyba. No keď všetky podnety rieši rovnaký senát, ide už o ideologickú sústavu, nie o náhodu. V nej sa opakuje rovnaký výklad – konzervatívny názor je „stigmatizujúci“, morálna kritika „nenávistná“, a každá odchýlka od liberálneho slovníka „nelegálna“.

Takto sa postupne buduje precedens cenzúry s pečiatkou nezávislosti. A hoci sa členovia senátu možno úprimne považujú za ochrancov práv menšín, v skutočnosti formujú kultúru strachu a autocenzúry.

Čo s tým môže Slovensko urobiť?

Slovensko však nemá byť len pasívnym pozorovateľom. Otázka znie: kto môže Radu zastaviť, ak sa odchýli od svojho mandátu?

Najvyšší správny súd môže zrušiť nezákonné rozhodnutie, ak sa preukáže, že Rada prekročila rámec zákona alebo konala v rozpore s ústavou. Ústavný súd môže potvrdiť, že zásah Rady predstavuje porušenie slobody prejavu podľa článku 26 Ústavy a článku 10 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Národná rada môže meniť zákon, vyžadovať vysvetlenie, vypočuť predsedu Rady a v krajnom prípade odvolať členov, ak stratili dôveru verejnosti.

A napokon verejnosť – občania, novinári, odborníci – má právo kontrolovať, analyzovať a vytvárať tlak. Rada síce nie je voleným orgánom, ale čerpá svoju legitimitu z dôvery, že rozhoduje nestranne.

Súdna cesta trvá roky a verejná debata je často spomalená. Preto by politická a spoločenská kontrola mala byť rýchlejšia a priamejšia. Ak sa ukáže, že Rada dlhodobo prekračuje svoj mandát, parlament by mal zvážiť nielen revíziu jej právomocí. Svojvôli členov Rady by zabránilo zavedenie osobnej zodpovednosti členov za nezákonné rozhodnutia. Takáto reforma by Rade nezobrala nezávislosť, len by jej vrátila rovnováhu medzi mocou a zodpovednosťou – medzi tým, kto posudzuje slovo, a tým, kto nesie dôsledky za vlastné rozsudky.

Sloboda slova totiž nie je len právny pojem, ale kultúrna kompetencia. Rada môže byť štítom plurality – ak bude trvať na tom, že ostrý jazyk a morálny nesúhlas sú legitímnou súčasťou verejnej diskusie. Ale ak sa z nej stane morálny tribunál, spoločnosť sa začne báť hovoriť skôr, než sa báť klamať.

Rada pre mediálne služby tak stojí na rázcestí. Môže ostať pri práve a chrániť pluralitu – alebo sa nebadane posúvať k roli cenzora. Rozhodne o tom zloženie senátov a hodnotové nastavenie ich členov so 6 ročným mandátom. Kým však budeme ticho, „neprítomnosť informácií“ o ohrozovaní mravnosti sa bude podsúvať ako dôkaz, že mravnosť neexistuje. A „ochrana menšín“ sa zmení na nový jazyk pre staré slovo: cenzúra.