Advokát Martin Ribár, ktorý strávil vo väzbe viac, ako rok a pol, má s nimi aj osobnú skúsenosť a v obsiahlom rozhovore pre Hlavné správy otvorene hovorí o praktikách čurillovcov, ktorí sa podľa neho roky správali ako „zákon sám o sebe“. V rozhovore opisuje, ako sa podľa jeho skúseností manipulovalo s dôkazmi, inštruovali sa svedkovia a ako sa v mene „očisty spoločnosti“ zavádzala metóda „účel svätí prostriedky“.

Tvrdí, že práve tento prístup zničil dôveru v spravodlivosť a rozdelil spoločnosť na dva tábory – tých, ktorí čurillovcov vnímajú ako hrdinov, a tých, ktorí ich považujú za symbol zneužitia moci. Kritizuje aj dvojaký meter médií a prokuratúry, ktorá podľa neho reaguje inak, keď sa nezákonnosti týkajú „našich chlapcov“ a inak vtedy, keď ide o tých, ktorých čurillovci vyšetrovali.

„Ak sa bude vyšetrovať takto, môže sa to raz stať každému z nás,“ upozorňuje advokát a opisuje aj konkrétne prípady, prepojenia vyšetrovateľov a prokurátorov i absurdné výhody pre niektorých kajúcnikov. Viac sa dozviete vo videorozhovore s JUDr. Martinom Ribárom.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Čurillovci, tento výraz sa na nás z médií valí už celé roky. Keď si človek chce o tejto skupine policajných vyšetrovateľov prečítať viac, na internete na neho vybehnú „tony“ článkov a po chvíľke má z toho hlavu ako autobus. V jednej skupine článkov sa píše o tom, že čurillovci sú asi najväčšie zlo, aké sme kedy v polícii mali, druhá skupina ich – naopak – stavia na piedestál, ako bojovníkov za právo a spravodlivosť. Vy s nimi máte osobnú skúsenosť a asi patríte skôr k tej prvej skupine. Je to tak?

Áno, je to tak. Skončil som vo väzbe na základe ich vyšetrovacej činnosti. Tvrdím, že som nikdy nemal byť ani len obvinený, nieto ešte väzobne stíhaný.

V kolúznej väzbe ste boli zhruba rok a pol.

Spolu to bolo 565 dní, teda osemnásť a pol mesiaca, z toho viac ako štrnásť mesiacov kolúzna väzba.

O podmienkach kolúznej väzby u nás sa v tomto rozhovore radšej ani nerozprávajme, vráťme sa k čurillovcom. Čo sú zač?

Dám k tomu taký zvláštny úvod. Názov čurillovci spočiatku niektorí považovali za hanlivý, no oni sami sa ním začali hrdiť, najmä po vydaní knihy Čurillovci od pána Vagoviča. Predtým ich bývalý prezident Policajného zboru nazval „naši chlapci“. Takže máme dve pomenovania – naši chlapci alebo čurillovci.

Išlo o skupinu vyšetrovateľov a ich operatívcov na NAKA, ktorí sa mali zameriavať na najzávažnejšiu trestnú činnosť. Postupne však podľa môjho názoru dospeli do stavu, keď mali pocit, že oni sú zákon – ako šerifovia na Divokom západe. Rozhodovali o tom, kto je vinný a kto nevinný. Zásady trestného konania a základné pravidlá sa na nich zrejme nemali vzťahovať.

Do ich práce prenikla zásada „účel svätí prostriedky“. Ak si o niekom mysleli, že je vinný, robili všetko preto, aby to dokázali – bez ohľadu na dôkazy. Porušovali sa pritom aj ustanovenia hmotného práva, tzv. nadkvalifikáciou skutkov.

Ich typický postup vyzeral takto – niekoho obvinili, často len na základe jedného či dvoch kajúcnikov, obvinený skončil vo väzbe, najčastejšie v kolúznej, kde sa naňho vytváral nátlak, aby začal spolupracovať. Keď sa zlomil a vypovedal, spustil sa domino efekt, ktorý viedol k ďalším obvineniam.

Pre mňa je dôležité zdôrazniť zásadu prezumpcie neviny. Tá platí pre všetkých – aj pre čurillovcov. Stále sú v niektorých prípadoch obvinení, v inom už obžalovaní, ale až súd rozhodne o vine či nevine.

Zvláštne je, že ich podporovatelia túto zásadu uplatňujú dvojitým metrom. Keď ide o čurillovcov, trvajú na prezumpcii neviny. Ale ak ide o osoby, ktoré oni vyšetrovali, tam podľa nich prezumpcia neplatí. To je pokrytectvo.

A ešte jedna vec – mne osobne v práve, najmä v trestnom, prekáža politizácia. Celá téma čurillovcov je extrémne politicky polarizovaná. Vytvoril sa naratív, že sú stíhaní len preto, že vyšetrovali korupciu politikov. Lenže to je nepravdivá skratka. Týmto prípadom sa venujem od svojho zadržania a počas väzby som publikoval aj články o ich postupoch.

Koľko času už ubehlo od vášho zadržania?

O dva týždne to bude presne šesť rokov. Stále zdôrazňujem, že som apolitický – prípady, ktorým sa venujem, nemajú s politikou nič spoločné.

Hovorí sa o „vojne v polícii“. Médiá nám podsúvajú, že prebieha boj medzi policajtmi, zneužívanie právomocí, dokonca aj tajnej služby. V skutočnosti to vôbec nie je vojna – ide o zopár desiatok ľudí, nie o celú políciu, ktorá má vyše 20-tisíc príslušníkov.

Začalo sa to takto – tajná služba odpočúvala istého Petra Petrova, prezývaného Tiger. Bol podozrivý z rozsiahlej ekonomickej trestnej činnosti. A počas odpočúvania sa objavilo, že mal inštruovať svedkov v prípadoch, ktoré vyšetrovali práve čurillovci.

Z toho vznikla známa správa SIS, ktorou sa zaoberal aj parlament. A táto správa spustila všetko, čo nasledovalo – politizáciu, vyšetrovací tím Oblúk pod vedením pani Santusovej a rozprávanie o „vojne v polícii“.

Ja však tvrdím, že nejde o žiadnu vojnu, ale o zlyhania malej skupiny ľudí. A poviem to otvorene – mám s nimi osobné skúsenosti. Sedel som s nimi pri výsluchoch, aj pri iných úkonoch. Počul som, čo hovorili a ako sa správali.

S tými vyšetrovateľmi som sa stretával už dávno predtým, ešte ako advokát. Od roku 2005 som pracoval v kancelárii, ktorá zastupovala Patrika Vidašiča v kauze tzv. mafiánskych vrážd. Táto vec sa vyšetrovala jedenásť rokov, od roku 2005 do 2016, kedy bol Vidašič spolu s ďalšími právoplatne oslobodený.

Ako koncipient som sa na obhajobe priamo podieľal, neskôr, ako advokát, som ju viedol sám. A práve v tejto kauze som videl metódy, ktoré sa u týchto vyšetrovateľov opakovali – manipulácie s dôkazmi, ovplyvňovanie svedkov.

Preto tvrdím, že čurillovci nespadli z neba v roku 2019 či 2020. Ich spôsob práce vznikal dávno predtým.

Používali tzv. „skratku“ – spolupracujúcich obvinených, teda kajúcnikov. Kajúcnik dostane výhody – miernejší trest alebo beztrestnosť – výmenou za výpoveď, ktorou potvrdí verziu vyšetrovateľov. Často bez toho, aby sa fakty riadne preverovali.

A to je nebezpečné, pretože trestné konanie má byť o náležite zistenom skutkovom stave, o pravde, nie o tom, aby sa potvrdila vopred pripravená vyšetrovacia verzia.

Títo vyšetrovatelia si vytvorili vlastnú realitu. Keď niečo nesedelo, svedka dotlačili, aby vypovedal „správne“. Nátlakom, hrozbami, alebo podmienkami väzby. A kto nezažil kolúznu väzbu, ten nevie, čo to znamená – to nie je len izolácia, to je psychický tlak, ktorý láme aj silných ľudí.

Ja nikoho neodsudzujem, kto v takých podmienkach vypovedal nepravdu. Kto to nezažil, nemá právo súdiť. Ale výsledkom bolo, že vznikali vykonštruované obvinenia a falošné priznania. Prečo by niekto klamal? Lebo chcel prežiť. Lebo mu sľúbili nižší trest, či prepustenie.

Celý systém fungoval takto – policajt vyšetroval, prokurátor vykonával dozor, ale medzi nimi bola prepojenosť – najmä so špeciálnou prokuratúrou. Vznikol tandem, v ktorom prokurátor schvaľoval všetko, čo vyšetrovateľ urobil.

Existujú aj zvukové záznamy – napríklad ako vyšetrovateľ Ďurka údajne písal obžalobu namiesto prokurátora Šúreka. To je absolútne neprípustné.

A keď sa k tomu pridá sudca, ktorý všetko odklepne, vznikne tzv. „vláčik“ – vyšetrovateľ, prokurátor, sudca. Ak sa tento vláčik rozbehne proti vám, ste bez šance. Tento systém mlel ľudí ako mlynček na mäso.

Ja osobne disponujem mnohými dôkazmi o manipuláciách, ktoré som získal ako advokát – legálne, zo spisov. Niektoré z nich ešte nemôžem zverejniť, lebo som stále obžalovaný a patria k mojej obhajobe.

Ale tvrdím jedno – ak platí zásada rovnosti pred zákonom, musí platiť pre každého. Ak je niekto podozrivý z trestnej činnosti, nech sa to riadne vyšetrí – bez ohľadu na to, či ide o politika, policajta alebo obyčajného človeka.

Preto sa pýtam tých, ktorí čurillovcov bránia – vás naozaj nezaujíma pravda? Nechcete vedieť, či manipulovali dokazovanie a inštruovali svedkov? Spoločnosť by mala mať záujem poznať pravdu.

Naratív, že čurillovci očistili spoločnosť od mafie považujem za klamstvo. V skutočnosti mnohých najnebezpečnejších ľudí pustili na slobodu výmenou za to, že im pomáhali usvedčovať iných.

Môj vlastný prípad je toho príkladom. Niektorí „hrubokrkí“ mafiáni, ktorí sa priznali k závažnej trestnej činnosti, dostali beztrestnosť. Napríklad osoba s prezývkou Tatranka – ten človek mal na konte osemnásť skutkov, pričom štyri z nich boli s trestnou sadzbou dvadsať až dvadsaťpäť rokov, dokonca doživotie. Napriek tomu dostal úplnú beztrestnosť, za spoluprácu s čurillovcami.

Inštitút beztrestnosti sa podľa zákona nesmie uplatniť na organizátora či objednávateľa trestného činu, ale z výpovedí iných kajúcnikov – ktorým tí istí vyšetrovateľa verili – vyplýva, že práve Tatranka bol v niektorých skutkoch objednávateľom.

Z právneho hľadiska ju teda nikdy nemal dostať. Napriek tomu bol odmenený a prepustený z väzby na príkaz prokurátora, čo je podľa judikatúry Najvyššieho súdu aj Európskeho súdu pre ľudské práva neprípustné.

A nebol jediný. Jeden z tzv. korunových svedkov, prezývaný „mozgový makač“, páchal rozsiahlu trestnú činnosť, no nikdy nebol vo väzbe ani jediný deň. Naopak, dostával benefity a žil si pokojne na slobode.

Ďalší prípad – Zrzek. Ten bol odsúdený za štyri vraždy a pokus o vraždu, ale vďaka spolupráci dostal len dvanásť rokov. Takže tí, ktorí mali byť exemplárne potrestaní, dostávali mierne tresty alebo beztrestnosť, zatiaľ čo iní sedeli na základe ich výpovedí.

Títo ľudia, ktorých považujem za najhorších zločincov, sa stali „spoľahlivými svedkami“ len preto, že to vyhovovalo vyšetrovateľom. Nahádzali špinu na iných, aby zachránili seba.

Preto hovorím, že systém sa úplne prevrátil. Tí, ktorí sa dopúšťali najťažších trestných činov, si chodili po slobode, kým iní, možno aj nevinní, hnili vo väzbe.

Môj cieľ nie je pomsta. Chcem spravodlivý proces a pravdu. To je všetko. A to sa netýka len mňa. Týka sa to desiatok prípadov po celom Slovensku.

V mnohých z nich existujú dôkazy, že výpovede svedkov boli inštruované – niektoré dokonca písali samotní vyšetrovatelia. Svedkovia to neskôr priznali aj na hlavnom pojednávaní, kde označili konkrétnych ľudí z okruhu čurillovcov. Existujú zvukové záznamy, ktoré to potvrdzujú. Doteraz žiadny oprávnený orgán nepovedal, že sú nelegálne alebo nezákonné.

A existuje aj tzv. komunikácia „Apači“ – WhatsApp správy medzi vyšetrovateľmi. Niektoré časti zverejňujem na stránke občianskeho združenia Za právny štát, ktoré som spolu s kolegami založil. Táto komunikácia zachytáva presne to, o čom hovorím – manipulácie s dôkazmi, inštruovanie svedkov, porušovanie zákona.

Z tých správ vyplýva aj to, že niektorí operatívci sa pred výsluchmi stretávali so svedkami mimo úradných úkonov, dokonca ich navštevovali. To je neprípustné.

Dokonca sa v jednej komunikácii spomína, že jeden z týchto svedkov – „mozgový makač“ – mal v telefóne uložené kontakty ako „NAKA“, „NAKA 2“ či „NAKA originál“. A keď sa ho na to obhajoba na súde pýtala, tvrdil, že to boli mená jeho mileniek, ktoré si takto kryl pred priateľkou. Človek sa tomu zasmeje, ale v skutočnosti je to tragikomické.

Keď som sa ho na súde pýtal, či mal teda „milenku na NAKE“, odpovedal mi, že nerozumie otázke. Ale v telefóne mal záznamy o volaniach na pevnú linku NAKA.

Aby som to zhrnul – verejnosť by mala mať záujem na tom, aby sa všetky tieto podozrenia riadne vyšetrili. Nejde o osobnú vendetu, ale o dôveru v právny štát.

Pretože ak je niekto odsúdený na základe zmanipulovaných dôkazov, znamená to, že skutočný páchateľ je na slobode. A celý účel trestného práva – náležité zistenie skutkového stavu – stráca zmysel.

Čurillovci majú na krku viacero obvinení, niektoré z nich boli ale nedávno zrušené.

V médiách sa z toho stala obrovská „mediálna masírka“. Zrušených bolo asi sedem obvinení, ak to správne počítam.

Treba však rozlišovať – zrušenie obvinenia nie je to isté, ako zastavenie trestného stíhania. V rozhodnutiach krajských prokuratúr aj generálneho prokurátora sa píše, že orgány činné v trestnom konaní majú vec znovu prešetriť, avšak zákonným spôsobom. To znamená, že vyšetrovanie pokračuje.

Niektorí to hneď prezentujú ako dôkaz ich neviny, ale tak to nie je. Znova zdôrazňujem – prezumpcia neviny platí pre každého, aj pre čurillovcov, ale aj pre ľudí, ktorých stíhali oni.

Napríklad, videl som rozhodnutie o zrušení obvinenia voči pánovi Vargovi. Prokurátor tam uvádza, že na výsluchoch boli prítomní operatívci, ktorí na prípade pracovali a preto sú tieto výsluchy nezákonné. Pre mňa to bola absurdná situácia – veď ja v mojom prípade na to poukazujem už šesť rokov! Ešte z väzby som podával paragraf 363, upozorňoval som, že mnohé výsluchy boli nezákonné práve z tohto dôvodu. A vtedy mi generálna prokuratúra odpísala, že to nie je podstatné. Teraz, keď sa to týka čurillovcov, zrazu to podstatné je.

Ak to teda platí pre nich, musí to platiť aj pre všetkých ostatných. Ak sú nezákonné výsluchy z dôvodu prítomnosti operatívcov dôvodom na zrušenie obvinenia čurillovcom, potom by sa mali revidovať desiatky, možno stovky rozhodnutí, ktoré vydali čurillovci.

Aby bolo jasné – nepopieram ich právo na spravodlivý proces. Ale nech platí rovnaký meter pre všetkých.

Ďalším prípadom je známa „otočka“ Patrika Vidašiča a tzv. „klietky“. Obe obvinenia boli zrušené generálnym prokurátorom postupom podľa § 363. A teraz sa pýtam – nepočúvali sme celé roky, že § 363 je relikt stredoveku? Že ho treba zrušiť, lebo umožňuje generálnemu prokurátorovi svojvôľu?

Zrazu, keď pomáha čurillovcom, je to v poriadku. Považujem to za pokrytecké.

V prípade tzv. klietok išlo o situáciu, keď si jeden svedok, Tomáš Klíma, po siedmich mesiacoch vo väzbe „spomenul“, že ho Patrik Vidašič vydieral. Vtedy sa tomu svedkovi zmenila právna kvalifikácia na výrazne miernejšiu, oddelil sa na samostatné konanie, ostatní obvinení nemali prístup do jeho spisu a nakoniec dostal namiesto dvadsiatich rokov iba tri a pol roka.

Až neskôr vypovedal, že si to celé vymyslel a že ho na to naviedli operatívci čurillovci. Na súde som potvrdil, že s Vidašičom v klietke sedel len krátko, asi hodinu, a nič také sa neudialo. Bol som tam, videl som to na vlastné oči.

Sú k tomu aj ďalšie dôkazy. Napriek tomu generálny prokurátor obvinenie voči týmto operatívcom zrušil. Tvrdí, že im treba priznať právo na spravodlivý proces. To samozrejme áno, ale ak to platí pre nich, tak prečo nie pre ostatných?

Ďalší príklad – tzv. otočka Vidašiča. Keď mali byť osoby z kauzy takáčovcov prepustené z väzby pre procesnú chybu, prokurátor Šúrek ráno volal vyšetrovateľovi Ďurkovi, že treba „niečo urobiť“, aby vo väzbe zostali. A v ten deň sa „zázračne“ objavilo nové obvinenie – účelové, len aby Vidašič nemohol byť prepustený.

Zachytili to aj zvukové záznamy, ktoré podľa mňa jasne dokazujú, že išlo o zneužitie právomocí. Na tých záznamoch Ďurka hovorí, že už má pripravené celé obvinenie a čaká len na moment, keď Vidašiča pustia, aby ho mohli hneď znova zadržať.

Pán generálny prokurátor síce tvrdí, že Ďurka konal v dobrej viere, že sa bál, že by Vidašič na slobode mohol byť nebezpečný. Ale to nemení fakt, že išlo o účelové obvinenie voči Vidašičovi.

Aby bolo úplne jasné – prokurátor nemal od sudcov žiadne oprávnenie držať tieto osoby vo väzbe. Sudcovia ich mali bezodkladne prepustiť. Ale namiesto toho dostali čurillovci priestor „vymyslieť“ nový skutok, ktorý Vidašiča udržal za mrežami. Toto je podľa mňa modelový príklad, ako sa právo ohýbalo podľa potreby.

Keď teraz generálna prokuratúra tvrdí, že všetko bolo v poriadku, pretože väzbu neskôr potvrdil špecializovaný aj Najvyšší súd, treba povedať, že tieto súdy vtedy nemali k dispozícii tie zvukové záznamy. Tie ukazujú, že celé obvinenie bolo vopred pripravené, aby zabránilo prepusteniu.

To je presne to nebezpečné prepojenie – vyšetrovateľ, prokurátor a sudca, v jednom vláčiku.

Viete, ja stále hovorím – ak niekto verí, že čurillovci sú nevinní, má na to právo. Ale nech si uvedomí, že aj my ostatní máme právo veriť dôkazom. Trestné právo stojí na dôkazoch, nie na mediálnych mýtoch.

Niektorí novinári a politici sa snažia verejnosť presvedčiť, kto je vinný a kto nie, ešte predtým, než rozhodne súd. To je choré. Prezumpcia neviny musí platiť pre všetkých – aj pre čurillovcov, aj pre tých, ktorých stíhali oni.

Ja mám osobnú skúsenosť a dôkazy, ktoré podľa mňa potvrdzujú, že sa čurillovci dopúšťali trestnej činnosti. Poznám desiatky ľudí, ktorí rozprávajú rovnaké príbehy – kolúzna väzba, nátlak, vymyslené obvinenia, rovnaký modus operandi. To sa nedá zinscenovať.

A ešte jedna vec – títo ľudia sa radi prezentovali ako „slušní, čestní a poctiví“. Stačí si prečítať ich vlastnú komunikáciu Apači v aplikácií. To nie je komunikácia čestných policajtov. Vulgárna, cynická, často s výsmechom zo smrti iných.

Spomínajú tam aj samovraždu jedného z ľudí, ktorých vyšetrovali. A rozoberajú to s iróniou, so smiechom, oslavujú tú samovraždu s alkoholom v ruke. Ak takto reaguje policajt na smrť človeka, potom podľa mňa nemá čo robiť v štátnej službe, nieto ešte nosiť zbraň.

Áno, aj ja mám čierny humor, viem si robiť srandu sám zo seba. Ale nikdy by som sa nezabával na cudzom nešťastí alebo smrti. A oni to robili bežne.

Niektorí tvrdia, že to bol len ventil, že si uvoľňovali stres. Ale to nie je ospravedlnenie. Ak niekto nevie zvládať tlak, nemá pracovať na pozícii, kde rozhoduje o ľudských životoch.

V ich mediálnej komunikácii sa objavujú aj priame vyhrážky voči vyšetrovateľom inšpekcie, reči o tom, že ak sa zmení vláda, príde „Armagedon“ – zatýkanie, väzby, odvety. Aby sa vyšetrovatelia inšpekcie báli, že sa im to vráti. A viete čo? Každý, kto konal nezákonne, by sa mal báť.

Môj postoj je jasný – nech sa všetko riadne a nestranne vyšetrí. Ak sú čurillovci nevinní, nech sa to preukáže. Ale ak sú dôvody na obvinenie a odsúdenie čurillovcov, nech nesú zodpovednosť ako každý iný občan.

Pretože, ak budeme tolerovať vyšetrovanie podľa zásady „účel svätí prostriedky“, raz sa to môže stať aj vám, mne, vášmu dieťaťu či priateľovi. A to je dôvod, prečo o tom hovorím. Nie z pomsty, ale z presvedčenia, že spravodlivosť musí byť rovnaká pre všetkých.

Verím, že raz sa na Slovensku bude spravodlivosť merať jedným metrom – pre všetkých rovnako.