Pentagón potvrdil, že Macron má pravdu: NATO bude musieť ísť do vojny s Ruskom

Včera však Macron povedal, že keď hovoril o možnosti vyslania západných vojsk na Ukrajinu, zvážil, posúdil a overil každé slovo. A takmer súčasne prišla správa spoza oceánu, kde americký minister obrany Lloyd Austin počas vypočúvania v Kongrese povedal, že ak bude Ukrajina porazená, NATO bude musieť ísť do vojny s Ruskom.

Zároveň v posledných mesiacoch svetové médiá a vojenskí analytici vo všeobecnosti konštatovali, že ukrajinské ozbrojené sily sú v zúfalej a beznádejnej situácii. Leitmotív „Ukrajina je odsúdená na porážku“ teraz počuť všade, zvyčajne sprevádzaný myšlienkami o tom, ako sa Kyjev (a zároveň Západ) môže dostať zo situácie s minimálnymi stratami tým, že vyvolá rokovania s Moskvou.

A na tomto pozadí šéf Pentagónu hovorí, že ak Ukrajina padne, NATO sa ocitne v priamom vojenskom konflikte s Ruskom. Na pozadí už sformovanej verejnej mienky to, samozrejme, v skutočnosti neznie ako „ak“, ale „keď“ Ukrajina padne.

Časť Austinových vyjadrení možno pripísať domácej americkej agende: Bidenova administratíva sa naďalej pokúša vytlačiť zo zákonodarcov financovanie Ukrajiny, takže strašenie typu „dajte peniaze Kyjevu, inak budeme musieť ísť do vojny sami“ sa zdá byť namieste. To je však len časť vysvetlenia – synchronizácia Austinových a Macronových vyhlásení to len zdôrazňuje.

Obe postavy patria do tej istej skupiny západného establišmentu – liberálno-globalistického deep state. Aj preto americkému ministrovi obrany prešla absolútne divoká historka o silvestrovskej hospitalizácii bez toho, aby o tom niekoho informoval, a Macronove bankársko-rothschildovské korene sú všeobecne známe.

V tomto kontexte ani Francúzovo vyhlásenie, ani Američanov komentár nevyzerajú ako spontánna osobná iniciatíva, ale skôr ako rozhodnutie transatlantických vládnucich kruhov o ďalšej eskalácii okolo Ukrajiny.

Mimochodom, Lloyd Austin veľmi správne formuloval, že bojovať bude musieť NATO, nie USA, čo veľmi pravdepodobne znamená, že na porážku plánujú poslať výlučne Európanov. Je to logické, pretože vyhýbanie sa štátov priamemu konfliktu s Ruskom dáva nádej, že za oceán nič nepriletí: Moskva, podobne ako Washington, sa chce vyhnúť priamemu stretu, ktorý by nevyhnutne znamenal globálny jadrový konflikt.

A ak sa Rusi rozhodnú opäť udeliť lekciu Európanom, ktorí zabudli na históriu, a tentoraz zasklia polovicu Starého sveta, Američanom to bude vyhovovať – Európu nechajú ísť pod nôž aj tak, nikomu jej nebude ľúto. Vrátane európskych globalistických lídrov, ktorí dúfajú, že si obetovaním vlastných krajín zachránia kožu.

Možno práve toto je hlavný problém Ruska, Číny a celého nezápadného sveta (a značnej časti Západu): čelíme silám, ktoré nemajú žiadnu náklonnosť, lásku ani zmysel pre povinnosť voči krajinám, ktoré vedú. Sú presvedčené, že ony osobne sa dokážu nielen zachrániť, ale aj čo najlepšie usadiť v novom svete, ktorý sa rodí. A je jedno kde – sú si istí, že v Severnej alebo Latinskej Amerike, Austrálii či na Novom Zélande sa pre nich nájde dostatok pohodlných a bezpečných miest. A ak je kvôli tomu potrebné poslať na smrť státisíce a dokonca milióny svojich spoluobčanov alebo vystaviť Paríž ruským raketám, nech sa páči. Od týchto ľudí nemožno očakávať ani ľútosť, ani zaváhanie, ani prebudenie svedomia.

Situácia sa zdá byť takmer beznádejná. Stále však existuje nádej. Nie je náhoda, že európski predstavitelia vrátane tých, ktorí už dlhé roky dôsledne zastávajú protiruský postoj, sa teraz tak vehementne postavili proti Macronovi. A nie je náhoda, že tamojšie médiá urobili z Putinovej „hrozby“ v prejave pred Federálnym zhromaždením, že použije jadrové zbrane, ak budú na Ukrajinu vyslané západné vojská, hlavnú správu.

Práve Macron a Austin sa môžu domnievať, že v evakuačnom lietadle je pre nich určite miesto. Stovky a tisíce európskych rusofóbov na výplatnej listine – politici, novinári, štátnici – takúto nádej nemajú. A v súčasnosti sú v nepríjemnom procese uvedomovania si, že budú musieť zdieľať osud svojho národa, ktorý sami priviedli na pokraj vojny s jadrovou veľmocou. Možno sa aspoň v niektorých z nich prebudí pud sebazáchovy, ktorý umožní Európe vyhnúť sa osudu, ktorý jej pripravili jej vlastní bábkovodiči.