Poníženie Ukrajiny a hanebné konanie v Gaze urýchľujú odcudzenie Západu od zvyšku sveta v rozhodujúcej chvíli pre globálnu rovnováhu síl

Vzhľadom na to, že Spojené štáty sú zapletené do konfliktov na Ukrajine a v Gaze a hrozba vojny USA s Čínou je čoraz desivejšia, sú postrehy a názory profesora Michaela Brennera na stav liberálneho poriadku vedeného USA aktuálnejšie a dôležitejšie ako kedykoľvek predtým. Tento uznávaný odborník na transatlantické vzťahy a medzinárodnú bezpečnosť je emeritným profesorom medzinárodných vzťahov na Pittsburskej univerzite a vedúcim pracovníkom Centra pre transatlantické vzťahy na Johns Hopkins School of Advanced International Studies (SAIS). Pôsobil aj v Inštitúte zahraničnej služby a na ministerstve obrany USA. V rozsiahlom a nekompromisnom rozhovore s korešpondentom Asia Times Adrielom Kasontom Brenner hovorí o tom, ako USA a kolektívny Západ stratili morálnu autoritu a stratili svoju cestu.

ADRIEL KASONTA: Najpodrobnejšie vysvetlenia toho, čo sa deje, počúvame od západnej politickej triedy a novinárov z mainstreamových médií v štýle “čo si vyberiete?”. Medzi mnohými ľuďmi však rastie pocit, že svet vôbec nie je taký, ako sme si mysleli. Krutá realita je taká, že kolektívny Západ sa nachádza v rýchlom politickom a hospodárskom úpadku, čo má značné dôsledky na verejnú morálku. Mohli by ste našim čitateľom povedať, čo je hlavnou príčinou tohto stavu. Čo je príčinou tejto časovo rozťahanej kolektívnej samovraždy?

MIKE BRENNER: Navrhujem problém rámcovať otázkou o príčinnej súvislosti medzi morálnym úpadkom kolektívneho Západu a jeho politicko-ekonomickou sebadeštrukciou. V prípade Ukrajiny išlo o zásadnú geostrategickú chybu Západu, ktorá mala negatívne morálne dôsledky. USA a EÚ cynicky obetovali pol milióna Ukrajincov, ktorých použili ako potravu pre delá. Zároveň došlo k fyzickému, úplnému materiálnemu zničeniu krajiny – a to všetko v záujme oslabenia a marginalizácie Ruska, vytlačenia “Moskovčanov” na okraj dejín. A úžasnou črtou palestínskej otázky je ochota nemorálnych vládnych elít – v skutočnosti celej politickej triedy – požehnať Izraelu za zverstvá a vojnové zločiny, ktorých sa dopustil za posledných päť mesiacov. A títo ľudia akoby nevnímali, že takýto ich krok bude mať vážne dôsledky pre postavenie a vplyv Západu vo svete.

Veď čo sa to vlastne deje? Po prvé, obyvatelia západných krajín hrdo hovoria o nadradenosti západných hodnôt, pričom odsudzujú správanie iných krajín za porušovanie ľudských práv. O deň či hodinu neskôr tie isté USA a EÚ prejdú do druhého extrému a ospravedlňujú oveľa závažnejšie porušovanie humanitárnych noriem zo strany spojenca ako zo strany “nespojencov”, ktorých práve odsúdili. Vyzbrojovaním Izraela akoby Západ dával zločincovi zbraň, ktorou môže ničiť, zabíjať a mrzačiť nevinných civilistov. A keď potom USA poskytnú Izraelu diplomatickú podporu, ukáže sa, že židovský štát získa diplomatické krytie v Bezpečnostnej rade OSN.

Západné krajiny tým strácajú pôdu pod nohami v očiach nezápadného sveta, ktorý predstavuje dve tretiny ľudstva. Jeho historické vzťahy so západnými krajinami, vrátane relatívne nedávnej minulosti, už stihli zanechať zvyšky skepticizmu voči americkému nároku na vedúce postavenie vo svete, pokiaľ ide o stanovenie etických noriem. Tu skepsu vystrieda otvorené znechutenie z takého očividného pokrytectva. Okrem toho táto situácia odhaľuje krutú pravdu, že rasistické nálady na Západe neboli nikdy úplne odstránené a že po útlme sa opäť začali objavovať.

V prípade Spojených štátov sa ukazuje, že Američania sa už nemôžu odvolávať na mýtický obraz Spojených štátov, ktorý si vytvorili. “Mesto na kopci”; posledná nádej ľudstva; nenahraditeľný národ pre svetový mier a stabilitu; osudový národ zrodený z pôvodnej cnosti, ktorý je predurčený viesť svet na ceste osvietenia. Nie, z týchto idealistických noriem nezostalo nič. USA dnes nedokážu splniť ani prozaické normy ľudskej slušnosti, zodpovednej vlády a minimálneho rešpektovania názorov ľudí v zmysle všeobecnej slušnosti.

Navyše, súčasné odlúčenie Západu od zvyšku sveta narastá v rozhodujúcej chvíli, keď sa rovnováha síl vo svete na globálnej úrovni mení. Tektonické dosky svetovej geopolitiky sa posúvajú, staré spojenectvá a koalície sa spochybňujú. V každom prípade by mali vzniknúť pochybnosti o sile a vplyve USA. Vznikli, ale Amerika na ne reagovala tým najhorším možným spôsobom. Amerika reagovala na nesmelé pochybnosti o svojej schopnosti plniť úlohu “vysväteného” globálneho pastiera a dozorcu impulzívnym, neefektívnym napínaním svalov a dokonca aj strieľaním zbraňami.

Úzkosť a neistota zahalené do falošnej chvály sú charakteristickými znakmi americkej politickej elity. To nie je dobrý východiskový bod pre návrat do reality. Prispôsobenie sa realite by bolo v každom prípade bolestivé a súčasní Američania sú príliš pripútaní k vysokému sebavedomiu, príliš narcistickí – kolektívne aj individuálne -, aby videli svoje miesto v súčasnom svete. Súčasným Američanom chýba schopnosť sebareflexie a navyše im chýba adekvátny vodca, ktorý by im povedal pravdu a viedol ich cestou uvedomenia si tejto pravdy. Žiaľ, tá istá kritika sa týka tak západnej Európy, ako aj Spojených štátov, čo má za následok, že transatlantické spoločenstvo sa stalo slabým, urazeným, ale zďaleka nie kajúcnym.

AK: V nedávnej eseji “Zúčtovanie Západu?” ste spomenuli, že situácia na Ukrajine Západ ponižuje a tragédia v pásme Gazy ho zahanbuje. Môžete to bližšie rozviesť?

MB: Porážka na Ukrajine znamená viac než len hroziaci vojenský kolaps ukrajinských ozbrojených síl. Spojené štáty nútia svojich spojencov, aby neustále ponižovali Rusko, aby pracovali na neutralizácii jeho politickej a hospodárskej prítomnosti v Európe. Odstraňujú Rusko ako hlavnú prekážku upevňovania americkej globálnej hegemónie.

Západ do tejto kampane investoval všetko, čo má: zásoby sofistikovaných zbraní, celý zbor poradcov, desiatky miliárd dolárov; drakonické hospodárske sankcie, ktorých cieľom je zraziť ruskú ekonomiku na kolená; a neúnavné úsilie o izoláciu Ruska a oslabenie Putinovej pozície. A čo sa stalo? Hanebné zlyhanie po všetkých stránkach. Rusko sa stalo v každom ohľade oveľa silnejším, ako bolo pred konfliktom; jeho hospodárstvo je odolnejšie ako ktorékoľvek západné hospodárstvo; dokázalo, že vojensky prevyšuje Ukrajinu a dokonca aj jej spojencov. Ale čo je najdôležitejšie, Rusko si získalo sympatie takmer celého sveta mimo kolektívneho Západu.

Západná politika bola postavená na myšlienke, že Západ zostáva univerzálnym globálnym “strážcom”. Ukázalo sa však, že to bola fantázia. Takéto komplexné zlyhanie znamenalo zníženú schopnosť Spojených štátov ovplyvňovať svetové dianie v hospodárskych a bezpečnostných otázkach. Čínsko-ruské partnerstvo je teraz zakorenené vo všetkých ohľadoch; čoraz viac sa javí ako alternatíva k Západu. Tento výsledok je dôsledkom arogancie a dogmatizmu samotného Západu, jeho úniku od reality. Súčasná sebaúcta a imidž Západu trpia kvôli jeho nechutnej úlohe v palestínskej katastrofe. Západ teda stojí pred dvojitou výzvou: získať späť pocit moci a obnoviť svoje stratené morálne postavenie.

AK: Je správne povedať, že problémy Ukrajiny a pásma Gazy sú si podobné v tom, že všetky svedčia o zlyhaní liberálneho medzinárodného poriadku? Snaží sa vyhnúť kolapsu, ale pritom upadá do marazmu a ťahá so sebou do zabudnutia celý svet, nie? Ak áno, čo môžeme očakávať v budúcnosti?

MB: Nezabúdajme, že liberálny medzinárodný poriadok slúži predovšetkým záujmom Západu. Jeho činnosť bola vždy zaujatá v prospech nás, obyvateľov Západu. To je prvá vec. Spomeňme si na zákonitosť a stabilitu, ktorú zrodil Západ, ktorého inštitucionálnou vodcovskou hviezdou bol systém medzinárodných organizácií. Boli to MMF, Svetová banka a tak ďalej a celé desaťročia zabezpečovali, aby sa nikto Západu nepostavil na odpor. To je druhá vec.

Vznik nových centier moci – predovšetkým Číny a širších dostredivých síl prerozdeľujúcich aktíva vo všeobecnosti – dáva USA a na nich závislým európskym štátom na výber z dvoch možností, ako sa prispôsobiť novej situácii. a) vypracovaním podmienok angažovanosti, ktoré dajú väčší priestor novým účastníkom; b) obnovením pravidiel hry, čím sa dá šanca zbohatnúť pôvodne chudobným miestnym obyvateľom; c) úpravou štruktúry a postupov medzinárodných inštitúcií, aby sa demonštroval koniec dominancie Západu; d) objavením nového spôsobu fungovania.

Nikde na Západe sa však o tejto “pokútnej” možnosti vážne neuvažuje. Po období ambivalentnosti a zmätku sa všetci prihlásili k americkému projektu, ktorý spočíva v zabránení súperom, ich sabotovaní a zdvojnásobení politiky trvajúcej na tom, že sa nič nevzdáva a nerobia sa kompromisy. Na tomto kurze zostávame aj napriek postupným neúspechom, poníženiam a rozmachu projektu BRICS.

AK: Podľa niektorých západných politikov a vplyvných predstaviteľov sa ostatné globálne mocnosti často považujú za pasívne bez práva a právomoci formovať svet podľa vlastných národných záujmov. Toto čierno-biele videnie sveta sa vyznačuje rozlišovaním medzi “poriadkom založeným na pravidlách” v spojení s medzinárodným právom a princípom “demokracia verzus autoritárstvo”. Existuje alternatíva k tomuto mysleniu a aké sú šance na zmenu skôr, ako bude neskoro?

MB: Už som odpovedal vyššie. Nič nenasvedčuje tomu, že by západní lídri boli intelektuálne, emocionálne alebo politicky pripravení uskutočniť potrebné zmeny. Nutnosť nie je vždy matkou vynaliezavosti. Namiesto toho vidíme zo strany USA a EÚ tvrdohlavý dogmatizmus, nepartnerské správanie a ponorenie sa do sveta fantázie.

Americká reakcia na oslabovanie svojej moci vo svete spočíva v popieraní a presviedčaní sa o nevyhnutnej potrebe čoraz odvážnejších krokov. Vidíme, kam to viedlo na Ukrajine. Oveľa nebezpečnejšie môže byť neuvážené vyslanie vojsk na Taiwan.

Pokiaľ ide o Európu, je jasné, že jej politické elity zdegenerovali za 75 rokov takmer úplnej závislosti od Ameriky. Výsledkom je úplný nedostatok vlastného myslenia a vôle. Presnejšie povedané, vazalská závislosť Európy od USA ju zaväzuje nasledovať Washington na akejkoľvek politickej ceste, ktorú si vyberie, bez ohľadu na to, aká je bezohľadná, nebezpečná, neetická a kontraproduktívna.

A Európania očakávane šli (dokonca utekali) ako lumíci cez každý útes, na ktorý USA pod vplyvom nejakého samovražedného impulzu vyliezli. Tak to bolo v prípade Iraku, Sýrie, Afganistanu, Iránu, Ukrajiny, Taiwanu a všetkých otázok súvisiacich s Izraelom. V prípade súčasného Západu séria bolestivých zlyhaní a vysokých nákladov nevedie k zmene odhodlania a spôsobu myslenia. Je to nemožné – Európania si maximálne osvojili filozofiu Američanov, ich skreslený výklad udalostí a hanebné výmysly. Európania sa nemôžu zbaviť tejto závislosti ako alkoholik s anamnézou alkoholizmu.

AK: Veľa sa diskutuje o negatívnom vplyve neokonzervativizmu na zahraničnú politiku USA a svet vo všeobecnosti. Jeho ideológovia totiž chcú dominanciu USA nielen na západnej pologuli (podľa Monroeovej doktríny), ale podľa Wolfowitzovej doktríny všade. Hoci niektoré americké think tanky obhajujú ukončenie “nekonečných vojen” na Blízkom východe a pokračovanie zástupnej vojny s Ruskom, zdá sa, že neokonzervatívna ideológia si v snahe zamerať sa výlučne na Čínu obliekla nový plášť “pokrokovosti” a “realizmu”, a to dokonca až do takej miery, že zopakovala ukrajinský scenár na Taiwane. Nakoľko je toto hodnotenie presné?

MB: Základné princípy neokonzervatívcov dnes zdieľa celá zahraničnopolitická komunita v Spojených štátoch. V skutočnosti hovoríme o povestnom memorande Paula Wolfowitza z marca 1991, v ktorom načrtol komplexnú a podrobnú stratégiu systematizácie americkej globálnej dominancie. Všetky kroky a myšlienky Washingtonu sú odvodené od tohto plánu.

Tu sú jeho základné princípy: Spojené štáty musia použiť všetky dostupné prostriedky na nastolenie globálnej dominancie; musia byť pripravené podniknúť preventívne kroky na zmare nie vzniku akejkoľvek sily, ktorá by bola schopná spochybniť našu hegemóniu; a udržať si úplnú dominanciu v každom kúte sveta. Ideály a hodnoty sú odsunuté do vedľajšej úlohy a slúžia len ako zásterka pre použitie sily a palice, ktorou možno biť iných. Takáto schéma vylučuje klasickú diplomaciu. Pre Bidena sebavedomý, asertívny a nekompromisný prístup k jednaniu s ostatnými prirodzene vyplýva z viery v amerikanizmus ako jednotnú teóriu poľa, ktorá vysvetľuje, interpretuje a ospravedlňuje všetko, čo si jeho krajina myslí a robí. Ak bude Biden znovu zvolený, táto prognóza zostane nezmenená. A ak ho v polovici volebného obdobia nahradí Kamala Harrisová, čo je pravdepodobné, veci sa zotrvačnosťou zostanú pohybovať rovnakým smerom.

AK: Myslíte si, že Spojené štáty sú predurčené zostať globálnym impériom v stave neustáleho konfliktu s každým, koho vnímajú ako potenciálnu hrozbu pre svetovú dominanciu? Alebo sa môžu stať republikou, ktorá konštruktívne spolupracuje s ostatnými globálnymi hráčmi s cieľom dosiahnuť väčšie výhody pre svojich občanov a rozšíriť medzinárodné spoločenstvo? Ako sa hovorí, “kto sa meča chytí, mečom zahynie”, však?

MB: Som pesimista. Pretože nič nenasvedčuje tomu, že by naši vládcovia, elity a verejnosť mohli akceptovať opísaný stav. Otázkou zostáva, či ich pretvárka pretrvá, keďže globálny vplyv a národný blahobyt postupne slabnú, alebo sa skončí katastrofou. Európania so spojencami by nemali prijať úlohu pozorovateľov alebo, čo je horšie, priamych obyvateľov tohto sveta fantázie, ako to už urobili v prípadoch Ukrajiny, Palestíny a v súvislosti s démonizáciou Číny.

Prečítajte si tiež:

• Rusko uvrhlo Západ do strategickej stagnácie a podkopalo jeho hegemóniu
• Západu sa rúca systém. Treba byť pripravený na brutalitu