V období puberty sa dozvedel o možnosti zmeny pohlavia. Nasledovala jediná konzultácia u sexuologičky, ktorá behom pol hodiny vyhlásila, že mu jeho transsexualitu verí a hneď naplánovala všetky ďalšie kroky, ktoré viedli až k operačnej zmene pohlavia. Žiadne opakované stretnutia s odborníkmi, žiadne terapie ani skúmanie príčin všetkých tých pocitov o uväznení v inom tele, žiadna alternatíva. Dá sa povedať – pásová výroba.

Viac v rozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Vytúžená operácia ale pocit šťastia nepriniesla, skôr naopak. Nové orgány boli – napriek sľubom lekárov – katastrofou a psychika bola na tom o nejaký čas ešte horšie, ako pred operáciou. V tom čase sa podľa údajov v občianke volal Daniela Černá. Ako z toho von?

Čo ho na cestu zmeny pohlavia priviedlo a čo rozhodlo v prospech následnej detranzície. Ako celý proces prebieha a je systém nastavený správne? V čom je nebezpečná transideológia a čo môže zmena pohlavia s dušou človeka spraviť? Ako funguje hormonálna terapia a transkomunita? Dozviete sa vo videorozhovore s Danilom Blackom.

Daniel, máte 25 rokov, dlhé roky ste sa cítili ako žena uväznená v mužskom tele. Absolvovali ste hormonálnu liečbu, následne aj operáciu z muža na ženu. Po čase ste si uvedomili, že to nebol správny krok, šťastie sa nedostavilo, skôr naopak a momentálne ste opäť muž, dokonca ste sa oženili. Ku všetkému sa dostaneme.

Zaujímal by ma ten proces, čo sa vo vašom vnútri dialo, koľko ste mali rokov, aké boli tie prvotné vnemy?

Pocit, že je so mnou niečo v neporiadku, že som iný ako ostatní chlapci, vo mne bol do nejakých 7 rokov. Myslím, že v tom veku si človek všeobecne začne uvedomovať sám seba, začne sa porovnávať so spolužiakmi a podobne… S tým, že mňa v tom veku začali intenzívne šikanovať.

Rozdiely medzi mnou a ostatnými som si teda uvedomoval veľmi. Bol som také jemné dieťa, niekedy možno až precitlivené. Nemal som mužské záujmy, nemal som mužské vzory, mal som minimum chlapčenských kamarátstiev. A ak nejaké, tak sme sa spolu len hrali videohry, nikdy to nebol nejaký hlbší vzťah.

Tie som mal vždy iba s kamarátkami alebo ženami všeobecne. Takže ich správanie, koníčky alebo práca boli pre mňa vždy úplne prirodzené. Nikdy som nemal pocit, že by som patril do mužského sveta, pretože som vlastne ani nikdy nebol jeho súčasťou.

Keď som v 16-tich zistil, že v Českej republike existuje niečo ako zmena pohlavia, že je to možné, začal som sa o to zaujímať. Na začiatku som zistil, že takí ľudia existujú, zaujala ma celá tá problematika, ako taká… Nebolo to tak, že by som v tom hneď našiel a tvrdil že áno – toto som ja.

Pravda je, že v tom čase som mal partnera, žili sme v homosexuálnom zväzku a ten vzťah mi dosť nevyhovoval. Pamätám si, ako som raz mojej babke vravel, že ja by som chcel žiť s heteromužom, nie s homosexuálom, pretože gayovia ma jednoducho nepriťahovali. Napokon sa z toho vykľulo, že som jednoducho len chcel pozornosť od mužov, pretože som ju nikdy nemal. A prejavovalo sa to takýmto spôsobom.

A keď som teda na internete tých transľudí objavil, rozprávali mi svoje príbehy a ako im to pomohlo, aké mali symptómy a aký bol postup. Postupne som sa s tým začal identifikovať a vlastne som sa v tom napokon úplne našiel. Neexistovala jediná vec, pri ktorej by som si mohol povedať, že na mňa nesedí.

Celá tá idea, že sa človek narodí do iného tela a môže to zmeniť na mňa perfektne sedela a tak som sa k tomu dostal.

Toto bolo, keď ste mali 16-17 rokov. Následne sa u vás teda začal postupný proces premeny z muža na ženu. Bolo to tak, že ste najprv opakovane navštevovali odborníkov, boli nejaké konzultácie, kde vás spoznávali a skúmali vaše vnútro a dôvody toho všetkého? Alebo to prebehlo tak, že v podstate hneď akceptovali to, s čím ste tam prišli a smerovalo to k hormonálnej „liečbe“ a následnej operácií?

Bolo to tak, že som kontaktoval v tom čase jednu z najznámejších sexulogičiek v ČR, pretože ona sa špecializovala na mladistvých pacientov. Ja som mal sedemnásť rokov a nechcelo sa mi čakať do osemnástky. Bol som už nastavený v tom móde, že do toho chcem ísť čím skôr, že už aj v sedemnástich je neskoro…

To bola myšlienka, ktorú mi iní transľudia a „odborníci“ na internete vkladali do hlavy neustále. Že čím skôr, tým lepšie, že mladšie telo tú operáciu zvládne lepšie a lepšia bude aj celá tá tranzícia, a podobne. Samozrejme, o tom, že by to mohol niekto neskôr napríklad ľutovať, sa nehovorilo vôbec.

Fungovalo to tak, že – ok, keď to chceš, tak my máme nastavený nejaký postup, ktorý funguje a ty to jednoducho musíš absolvovať, ak teda chceš zmenou pohlavia prejsť…

Kontaktoval som teda pani sexuologičku. Napísal som jej, že by som s ňou chcel konzultovať, či som trans, pretože si to o sebe myslím. Či mám nejaké „príznaky“. A že by som sa s ňou rád stretol a prebral to s ňou.

Odpísala mi, že sa jej mám ozvať až keď si budem úplne istý, že pracuje iba s transsexuálnymi pacientami. Vravím si – dobre. A o dva mesiace som jej napísal, že už som si istý a chcem sa objednať.

Dostal som termín o nejakého pol roka, v septembri 2017, mal som 17 rokov a vtedy sme sa videli prvýkrát. Konzultácia u pani doktorky trvala 30 minút, vrátane toho, že sme sa pozdravili, ponúkla mi niečo na pitie… Rozprávali sme sa teda asi 20 minút a prebiehalo to asi takýmto štýlom – ona: S čím vám môžem pomôcť? Ja: povedal som jej s čím. Ona: prečo si myslím, že som žena v inom tele, respektíve že som žena? Ja: lebo som sa hrával s bábikami, nikdy som sa neidentifikoval s mužským svetom, že som vždy vyhľadával ako kamarátky ženy, že som inklinoval viac k mame, ako k otcovi, že mám bratov, s ktorými toho nemám veľa spoločného… Spätne si uvedomujem, že moje odpovede boli dosť povrchné, také stereotypné veci, aj keď to všetko bola pravda.

Ju ale vôbec nezaujímalo, prečo to tak je. Brala to tak, že to tak je a že je to dôkaz toho, že môžem byť trans. Počas toho polhodinového sedenia mi na A4 dokument napísala, ku ktorým doktorom mám ísť, kedy bude mať v mojej veci zasadnutie komisia, ktorá schvaľuje operácie zmeny pohlavia a kedy by som teoreticky na tú operáciu mohol ísť. Takže už na prvom stretnutí, keď som ešte ani nemal úplnú diagnózu, vlastne plánovala celý ten proces zmeny.

Poslala ma ku klinickej psychologičke, ktorá mi urobila nejaké testy, ale na transsexualitu žiaden test neexistuje. Je to teda skôr zamerané na to, či ten človek neklame. V tých testoch sa rôzne otázky v podobnej forme opakujú a ak človek neodpovedá úprimne a pravdivo, výsledky samozrejme nebudú konzistentné.

Toto som teda absolvoval, boli tak také stereotypné otázky typu či dokážem do steny vyvŕtať dieru alebo ak by som písal do časopisu, tak či by som písal o autách alebo o kozmetike… Niečo na tento štýl. Tých otázok bolo asi 100, vypĺňal som to asi tri hodiny, bolo to úplne šialené. Takisto tam boli IQ testy.

Jediný test na transsexualitu, ktorý sa v tom čase robil bol ten, že človek mal na papier nakresliť postavičku a následne na druhú stranu papiera nakresliť postavičku opačného pohlavia. Princíp bol taký, že postavička, ktorú nakreslíte ako prvú, predstavuje vaše pohlavie.

Psychologička následne poslala „odporučenie“ tej sexuologičke s tým, že diagnóza je transsexualita, že to na mňa sedí. Sexulogička povedala – dobre, máme to potvrdené psychologičkou…

Potom som išiel na testy k endokrinológovi a internistovi, ale tam to už bolo len o tom, či moje telo tú hormonálnu liečbu zvládne a následne sa začala samotná hormonálna terapia. Raz za mesiac som potom dochádzal k tej sexulogičke, neskôr to už bolo len raz za 2-3 mesiace, bolo to všetko veľmi povrchné.

Rozprávali sme sa o tom, ako sa mi darí, ako okolie moju tanzíciu prijíma, ako sa cítim po tých hormónoch, či sa mi mení telo. Stále sa pýtala na to, ako to prijíma môj brat, pretože úplne na začiatku som jej povedal, že to nevníma pozitívne. Toto všetko trval asi rok a         potom som podstúpil operačnú zmenu pohlavia.

Pred operáciou neboli žiadne návštevy psychoterapeuta, nikto mi nepovedal napríklad o tom, že existujú aj iné alternatívy ako operácia. Celé to bolo tak, že ja som povedal čo cítim, oni na to – ste jasný prípad, verím vám že ste trans, urobím pre vás maximum, nech to ide čo najrýchlejšie.

Celé to teda prebehlo pomerne rýchlo a bez toho, že by sa vám odborníci naozaj venovali a pokúšali sa zistiť, aký problém vlastne máte a či je zmena pohlavia jedinou a vhodnou alternatívou pre vás… Ak už človek raz začne s tou hormonálnou „liečbou“, dá sa to ešte zvrátiť a zastaviť ten proces? Alebo už sedí v rozbehnutom vlaku, nič iné nevníma a ide len za svojim cieľom?

Teoreticky sa to ešte nejak zvrátiť dá, veľmi záleží na tom, ako dlho človek tie hormóny berie. Ak muž berie 5 rokov estrogén a potom ho vysadí, zmeny na tele sú buď trvalé alebo bude trvať dlhé roky, než sa to zase nejakým spôsobom zastabilizuje. Vidím to aj na sebe, že telo už jednoducho nie je také, ako predtým.

Ale ak sa pýtate na to, či je človek už namotivovaný a odhodlaný celým tým procesom prejsť a či je len malá pravdepodobnosť, že by s tým dokázal prestať tak áno, samozrejme. Pre mnohých takýchto ľudí je operatívna zmena pohlavia vlastne tým cieľom a hormonálna liečba bola spôsobom, ako sa k tomu prepracovať. Takže od momentu ako som prišiel k tej sexuologičke, vedel som, že operatívnu zmenu pohlavia chcem. Ju nezaujímalo prečo a ani ja som vlastne nevedel prečo.

Akonáhle začnete so sociálnou tranzíciou – teda že sa prezentujete v opačnom rode – alebo s hormónmi, prípadne nejakými menšími operáciami, cesta späť je veľmi zložitá, pretože sa dostanete do takého kruhu. Ľudia vás veľmi podporujú, zrazu sa vám dostáva pozornosti, ktorú ste predtým nemali… Odrazu máte v tej komunite veľa priateľov, pretože oni dosť držia spolu.

Celkovo máte taký super pocit z toho, že robíte niečo pre seba, že sa veci menia smerom, ktorým chcete. Všetko to pôsobí veľmi pozitívne, ako dopamín a človeka to teda istým spôsobom uspokojuje. Môže to byť podobné, ako pri klasickej závislosti, keď každý ďalší krok vám dáva uspokojenie, bez ktorého vlastne už ani neviete žiť.

Bolo to tak aj v mojom prípade. Nejaké dva roky som žil akoby v eufórii, keď sa plnilo to, čo som chcel, mal som reakcie, po ktorých som túžil, telo sa menilo spôsobom, ako som si predstavoval. V hlave vám zatiaľ nič nehovorí, že by to všetko mohla byť chyba.

Ste jednoducho odhodlaný a veríte tomu, že je to správna cesta. Za celý čas som nemal žiadnu pochybnosť a bol som presvedčený, že je to skvelý nápad. Podporoval som ostatných ľudí v tranzícii, v transkomunite som bol veľmi aktívny. Dá sa povedať, že som bol akýsi transinfluencer a teraz to ľudia na mňa často vyťahujú. Ale v tom čase som bol tej komunite skutočne oddaný a na 100% som veril tomu, že som žena v mužskom tele. Nemal som o tom žiadne pochybnosti, nemali ich ani lekári.

Vravíte, že transkomunita sa navzájom veľmi podporuje. Ako ale reagovalo vaše najbližšie okolie, rodina, priatelia? Videli, že ste v procese hormonálnej terapie a smerujete k operácii na zmenu pohlavia.

Mal som kamarátov, ktorí ma v tom podporovali veľmi, mal som takých, ktorí sa ma prakticky vzdali… Celkovo som ale kamarátov nemal veľa, väčšinou to boli len také povrchné známosti.

Čo sa týka rodiny, v tom období nastal asi taký najväčší rozvrat. Niekto ma v tom podporoval, niekto nie, hádali sa o tom medzi sebou. Rodičia ma viac-menej podporovali, jediní kritici v našej rodine boli dvaja muži, s ktorými ale nemám v podstate žiaden vzťah, takže pre mňa bol ich názor nerelevantný, teda aspoň v tom čase som si to myslel. Dá sa ale povedať, že reakcia okolia nebola zlá.

Býval som v Havířově, je to malé mesto, takže na ulici som si užil svoje, ľudia po mne pokrikovali, nadávali mi, chodili mi nenávistné správy a pod… Nebolo to príjemné, ale postupne sa to zlepšovalo. Na druhej strane, moja tranzícia sa začala tak, že so zo dňa na deň na ulicu vyšiel v dámskych šatách, s dlhými vlasmi a mejkapom, takže to bola vlastne taká sociálna samovražda.

Celkovo si ale myslím, že spoločnosť je tranzíciám možno až príliš otvorená. Aktuálne vlastne nepočuť žiaden kritický hlas. Funguje to tak, že – áno, si trans, je to super a my ťa podporujeme. Akoby sa očakávalo, že človeka budete v tranzícii podporovať. Každý kritický hlas je hneď považovaný za transfóbiu. Sám som fungoval tak, že ak mi niekto povedal čosi, čo sa mi v súvislosti s mojou tranzíciou nepáčilo, označil som ho za nenávistného a že nechce, aby som bol šťastný.

Ak sa na to ale pozriem celkovo a spätne, viac negatívnych ohlasov mala detranzícia, ako tranzícia, ale k tomu sa asi dostaneme neskôr…

Prišiel deň operácie, prebudili ste sa z narkózy. Predpokladám, že operácia prebehla bez komplikácií. Aká zmena vo vašom živote nastala?

Vlastne to bola mäsiarčina, bolo to brutálne. Nemôžem povedať, že by to bolo bolestivé. Myslím, že chirurg tam asi prerušil veľa nervových zakončení, takže skôr som mal opačný problém. Tú ranu som necítil skoro vôbec.

Celý ten proces v nemocnici bol extrémne náročný, ale bral som to tak, že to musím vydržať a potom už bude dobre. Ale nebolo.

Život ako taký sa mi zmenil veľmi, pretože odrazu som mal pocit, že teraz už skutočne som ženou, dokonca aj v dokladoch som mal v kolonke pohlavie napísané F. Mohol som si hocičo obliecť a nemusel som sa stresovať s vecami, ktoré tu boli pred operáciou.

Dá sa povedať, že časť toho, čo som od toho očakával, sa skutočne dostavila. Že sa nemusím stresovať, keď budem v plavkách alebo keď si oblečiem legíny, šaty a podobne…

Čo bolo nenávratne zničené je to, že samozrejme už nikdy nebudem môcť mať deti, čo je logické. Aj intímny život v tranzícii bol naozaj biedny, ak to mám povedať nejak všeobecne.

To, čo od operácie človek očakáva, teda aj nejaké vnútorné uspokojenie, to sa nedostaví?

Určite nie. Mnoho transľudí uvádza, že má tzv. telesnú dysmorfiu, čo znamená, že nenávidia svoje telo. Ide o teóriu, že keď podstúpite operačnú zmenu pohlavia, že vám „prerobia“ pohlavné orgány, malo by sa vám vlastne uľaviť. Lenže, tá dysmorfia nesúvisí s tým, čo máte medzi nohami, ale s tým, ako to vnímate. Tým pádom mne tá zmena nepomohla v podstate vôbec.

Nemal som pocit, že by som sa cítil lepšie, skôr naopak. Čím dlhšie bolo od operácie, tým väčšiu nenávisť som k tomu cítil. Dovtedy som mal penis, ktorý bol plne funkčný, ale nemal som ho rád. Teraz mám niečo, čo nie je ani jedno, ani druhé a ani to nie je funkčné. Z čoho vlastne mám mať tú radosť? Z toho, že tam niečo nie je?

Ak by som dopredu vedel, ako tá operácia dopadne, aké klamstvá mi lekári narozprávali, nikdy by som do toho nešiel. Nie je to operácia, ktorá by bola na nejakej úžasnej úrovni, rozhodne nie v Česku. Je to skôr akýsi pokus o rekonštrukčnú chirurgiu. Mal som pocit, že ma jednoducho zoperovali, aby ma mali z krku a potom už so mnou nikto nič neriešil.

Na akýkoľvek problém, ktorý som v súvislosti s operáciou vnímal bola odpoveď – mám byť vďačný za to, čo mám, lebo keby som bol niekde inde, dopadnem oveľa horšie. Chirurg mi na začiatku hovoril, že môžeme bez problémov vykonať aj druhú operáciu, pri ktorej sa dá všetko doladiť, ale keď som to chcel, tak mi povedal, že žiadnu ďalšiu operáciu robiť nebude.

To bolo jedno veľké sklamanie a skutočne som mal pocit, že jednoducho len spravil tú hlavnú operáciu, za ktorú má od poisťovne najviac peňazí a potom som ho už vôbec nezaujímal.

Kontroly prebiehali tak, že som si ľahol, on sa na to pozrel, maximálne tak skontroloval hĺbku a šírku, vyfotil si to a kontrola sa skončila. Keď som s niečím vyjadril nespokojnosť, vždy odpovedal – nebojte sa, to sa zahojí, to bude dobré… Vždy bolo cítiť, že očividne nič nechcel riešiť.

Aký bol intímny život po operácii, uspokojujúci?

Nie, rozhodne nie. Operatér mi sľuboval, že budem mať „verne vyzerajúci výsledok“, že to bude vyzerať ako ženský pohlavný orgán… Ja si ale myslím, že výsledok tej realite ani nemôže byť viac vzdialený.

On mi to ale ešte pred operáciou tak odprezentoval a ja som mal pocit, že mu môžem veriť, že hovorí veci, ktoré sú pravdivé. Keby to bolo tak, že som jeden zo stovky a operácia dopadla inak, ako sa očakávalo, nepoviem ani pol slova. Ale tie operácie dopadli rovnako v podstate u všetkých transľudí, ktorí ich podstúpili. Nie je to teda tak, že v mojom prípade sa operácia nepodarila.

Je to samotný spôsob tej operácie, ako sa to v Česku robí. Myslím, že by bolo lepšie, ak by sa to nerobilo vôbec, ako takto. Je to naozaj strašné… Po operácii bolo pre mňa oveľa stresujúcejšie mať s niekým intímny styk. Už samotná predstava, že by som výsledok tej operácie musel niekomu ukázať bola veľmi stresujúca.

Vôbec som si ako žena nepripadal, skôr som sa cítil ako monštrum. Niekto nenormálny, kto má zničené telo. Bol to pocit, ako keby som niekomu ukazoval amputovanú nohu. Možno dokonca horšie.

A keď už aj k nejakým intímnostiam prišlo, rozhodne to nebolo nič príjemné. Bolo to bolestivé. A rozhodne to bolo skôr o tom, aby to človek nejak prežil, ako že by to bolo uspokojujúce. Možno je to individuálne. Ale oni vám tam spravia vlastne takú „rúru“, nejaký akože tunel, ktorý teoreticky môže byť použiteľný. No je to stále len koža, ktorá je vložená dovnútra, takže s tým súvisia aj ďalšie zdravotné komplikácie.

Nie je tam žiadna lubrikácia, nie je tam žiadna sliznica. Je to naozaj iba nejaká nevydarená paródia. O tomto by mladí ľudia naozaj mali vedieť, pretože 15-ročný chlapec, ktorý chce byť dievčaťom, si predstavuje, že po operácii bude mať medzi nohami to, čo tam majú dievčatá. Ale toho sa nikdy nedočká.

To je jedna z najhorších vecí na celej tranzícii. Od operácie som sa tým výsledkom nedokázal zmieriť, nikdy neprišlo žiadne uvoľnenie a pocit, že už som v pohode. Spätne si hovorím, že žiť ako žena s penisom by asi bolo jednoduchšie, ako žiť s týmto výsledkom. A to ja som ešte dopadol relatívne dobre, poznám veľa ľudí, ktorí mali obrovské pooperačné komplikácie a nie je to práve jednoduchý proces.

Absolvovali ste teda operáciu, mali ste 18 rokov. Ako dlho trvalo, kým ste si uvedomili, že pocit šťastia, ktorý ste očakávali, neprišiel? Že je niečo v neporiadku a chcete to zvrátiť?

Pocit uspokojenia v súvislosti s operáciou neprišiel nikdy a dá sa povedať, že nespokojnosť bola od začiatku. A pocity v zmysle že by som to chcel vrátiť naspäť, tie prišli v etapách.

Po prvotnej fáze nespokojnosti s výsledkom operácie prišla ďalšia, keď sa mi zdalo nefér hovoriť, že som žena, pretože som ňou nebol. Muž jednoducho nemôže byť ženou, aj keď ja som sa v tom čase tak prezentoval. A keď sa ma po operácii pýtali či som šťastný, ani som poriadne nevedel, čo mám povedať…

Nebol som šťastný, mal som silné depresie, úzkostné panické stavy, samovražedné myšlienky a následne som už ani nemal na výber a musel som začať premýšľať, čo s tým.

Prvé myšlienky v zmysle, že som svoju situáciu mohol riešiť inak, ako tranzíciou, že to asi nebol najlepší nápad, tie prišli niekedy v roku 2021. A čím viac som sa o tú trans ideológiu a LGBT hnutie následne zaujímal, tým viac vo mne rezonovalo, že som v podstate len naletel na to, že mi operácia môže priniesť šťastie. A že som bol zmanipulovaný médiami, lekármi a ľuďmi z trans komunity, ktorí ma v mojom vtedajšom nastavení a rozhodnutí podporovali a uisťovali v tom, že je to dobrý nápad. Samozrejme, v konečnom dôsledku to bolo moje rozhodnutie, prejsť tým všetkým. Ale pre mňa to bolo niečo ako záchranné lano.

Zlom prišiel niekedy začiatkom roka 2023, keď som si naplno uvedomil, že tranzícia nebola správna voľba. Úplne sa mi rozpadol svet. Tranzícii som obetoval veľa, dá sa povedať celý svoj život. Svoju budúcnosť, deti, vzdelanie, rodinu, aj svoje zdravie… A zrazu to bolo všetko na nič. Všetko, za čo som vo všetkých tých fázach „bojoval“, bolo na nič.

A potom som si povedal – naozaj chceš žiť v takomto stave napríklad ďalších 50 rokov?     Alebo radšej tých posledných 5 rokov ako keby zahodíš a pokúsiš sa opäť začať žiť normálne? Teraz si už totiž myslím, že na tranzícii nie je nič prirodzené. Áno, určite sú tu ľudia, ktorí tvrdia, že im to vyhovuje, ale myslím si, že je to iba pretvárka a maska, ktorú z nejakého dôvodu nosia. V mojom prípade sa napríklad všetky tie problémy dali riešiť inak, ako operáciou.

Detranzícia následne prebiehala tak, že som prestal brať estrogén a začal brať testosterón. Moje telo ho už nevie tvoriť a musím si ho pichať do svalu. Následne som podstúpil odstránenie prsných silikónových implantátov. Po nejakých troch rokoch, počas ktorých som ich mal, boli úplne „na kašu“. Mal som najkvalitnejšie implantáty so všetkými certifikátmi, chyba teda pravdepodobne nastala už niekde pri ich vkladaní. Takže tie mi poškodzovali zdravie po celý čas, čo som ich mal v tele.

Potom nasledoval boj o to, aby mi do kolonky pohlavie v občianskom preukaze vrátili M. Lekári tvrdili, že sa to nedá, nie je to možné a že česká legislatíva návrat k pôvodnému pohlaviu neumožňuje. Obrátil som sa teda na ministerstvo zdravotníctva, našlo sa riešenie a potom už spätná, úradná zmena pohlavia nebola problém.

Čo sa týka nejakých rekonštrukčných operácií a podobne, nič také som nepodstúpil a ani nechcem. Pretože keď vidím, ako dopadlo toto, neviem si predstaviť, čo by tam mohli vytvoriť… Určite existujú nejaké transplantácie, ale nie je to bežná vec a určite to nie je na takej úrovni, že by sa nejakému doktorovi do toho vôbec chcelo ísť. Ale úprimne, toto je môj najmenší problém.

Detranzíciu som podstúpil asi v tom najlepšom čase, ako sa dalo. Už predtým som otvoril kadernícky salón, volal sa Daniela Black, pretože ako žena som vystupoval pod menom Daniela Černá. Salón sme začali rekonštruovať, v tom čase som bol ešte žena. A keď som ho o dva týždne, po rekonštrukcii opäť otváral, už som bol opäť muž. Celé to teda bolo rýchle a náhle.

Rodina reagovala dosť negatívne, čakal som, že ma v detranzícii podporia a budú sa z toho tešiť, ale bolo to presne naopak. Prišla veľmi negatívna spätná väzba v zmysle, že čo si to vôbec dovoľujem. Podstúpiť detranzíciu po tom všetkom, čo oni museli obetovať pre moju tranzíciu. Rozumiem tomu, určite to nie je nič príjemné. Na druhej strane, ja som ten, kto má zničený život, nie oni… Snažil som sa spraviť vždy to najlepšie rozhodnutie, ktoré som v danej chvíli urobiť mohol.

Od momentu, ako som začal detranzíciu, som rozhodne šťastnejší, pokojnejší, život ide dobrým smerom. Nemám žiadne panické ataky, nemám depresie, ani úzkosti. Myslím si, že detranzícia mala na môj život obrovský vplyv. Nehrať sa na niečo, neprezentovať sa ako niekto, kým v skutočnosti nie som. Žiť tak bolo to veľmi namáhavé.

Nebolo to o tom, že by som klamal, keď som sa ako žena prezentoval. V tom čase som to tak cítil, ale spätne sa na to pozerám inak. Snažil som sa len prezentovať ako žena. Ako niekto, kým som nebol.

S násilím alebo nejakým odsudzovaním voči mne, ako transžene, som sa nikdy nestretol. Dokonca mám pocit, že ma ľudia ako transženu mali radšej, ako teraz. Ale je to tak asi preto, že sa im nepáčia moje súčasné názory a pohľad na celú tú problematiku, ako takú. Ľudia v komunite to berú tak, že ich moje názory a skúsenosti ohrozujú. Ja si naopak myslím, že to mnohých ochráni.

Pretože ak bude mať človek dostatok času, aby sa nad celým tým procesom zmeny pohlavia zamyslel, napokon za to bude vďačný. Dnes už viem, že ak by som hneď nenastúpil na hormonálnu liečbu, ale musel by som napríklad dva roky pravidelne chodiť k psychológovi a ten by so mnou moje depresívne stavy riešil, určite by sme prišli na to, v čom bol skutočný problém. Že všetky moje problémy pochádzali z úplne iného zdroja, ako z môjho pohlavia.

K tomu, ako to so zmenou pohlavia celé funguje, sa vyjadrujete dosť kriticky. Mladý násťročný človek príde k „špecialistovi“, po jednom stretnutí je všetko naplánované a všetky ostatné konzultácie sú v podstate už len formalitou a všetko speje k hormonálnej liečbe a následnej operácii. Zmeny, ktoré nastanú, sú samozrejme nezvratné. V čom podľa vás ten systém najviac zlyháva, čo by malo fungovať inak?

Myslím si, že problém je už v tej samotnej myšlienke, že sa niekto narodí do iného tela. Nikdy to nebolo nijak preukázané. Je to iba teória, že transsexualita vzniká už v maternici. Existuje aj mnoho štúdií, ktoré niečo také popierajú a tvrdia, že transsexualita vzniká napríklad pre hormonálnu nerovnováhu, prípadne kvôli sociálnym tlakom alebo z iných dôvodov, pre ktoré človek môže túžiť po tom, aby mal iné pohlavie. Veľkým problémom je aj medializácia tejto témy, pretože mladý človek sa s tým identifikuje veľmi ľahko.

Tranzícia je veľmi nepríjemná, je to dehumanizujúce a dnes už by som ju rozhodne nepodporoval. Viem, čo všetko to v človeku dokáže zničiť a zahŕňa to naozaj veľa negatív, o ktorých sa nehovorí. A tým nemám na myslí otázku, či hormonálna terapia funguje alebo nie, či tie operačné zmeny majú svoj efekt alebo nemajú. Skôr ide o to, ako potom človek funguje v spoločnosti, ako funguje vo vzťahoch.

Otázka znie, či je dobré túto možnosť ľuďom dávať, či im to skutočne pomáha alebo to skôr iba uspokojí nejakú mylnú predstavu, ktorú človek vo svojom vnútri má. Myslím si, že toto je jeden z najväčších problémov, pretože pohlavie sa zmeniť nedá.

Môžeme zmeniť telesný vzhľad, môžeme zmeniť pohlavné orgány, ale každá bunka v tom tele bude stále hovoriť, že je súčasťou toho pôvodného pohlavia. Človek sa teda bude stále správať ako to pôvodné pohlavie, bude tak reagovať. To sa nezmení.

Ja som mal napríklad naučené ženské pohyby, vedel som hovoriť ženským hlasom, mal som ženskú mimiku, pohyby… Naozaj som sa snažil zapadnúť, ale moje telo s tým po celý čas aj tak bojovalo a správalo sa ako mužské. Človeku, ktorý to nezažil sa to dá asi iba ťažko vysvetliť, ale je to naozaj niečo neprirodzené. A ak tá zmena nejak dokázala uspokojiť moju myseľ, reakcie tela boli iba negatívne. A to napriek tomu, že na začiatku som to všetko vnímal pozitívne.

O tom, že zo strany lekárov je diagnóza uponáhľaná sa ani nemusíme baviť. Afirmatívna terapia, s ktorou sa pracuje teraz a používa sa ako štandard, je obrovský problém, pretože diagnostiku vôbec nepodporuje. Ide o to, že ak človek príde k lekárovi s tým, že je trans, lekár to má iba potvrdiť, lebo veď ten človek má predsa najlepšie vedieť, či je trans. Žiadna diagnostika vraj nie je potrebná. Tak je afirmatívna terapia prezentovaná.

Ale ako v tom môže mať jasno 11 alebo 14-ročné dieťa? Aj dospelí ľudia môžu chcieť v nejakom období rôzne veci a aj dospelí ľudia svoje názory vekom prehodnocujú. Ani ja už dnes netúžim po tom, čo som chcel ako 15-ročný.

Myslím si, že celý ten proces tranzície je veľmi rýchly a to je zle. Veľký problém je aj to, že pred začiatkom procesu zmeny sa vôbec nepracuje s psychoterapiou.

Navyše, je tu veľká cenzúra. Ak nejaký lekár čo i len povie, že afirmatívna terapia je problém a chcel by sa nejakým spôsobom dopátrať k skutočným príčinám toho, prečo chce pacient absolvovať zmenu pohlavia, prípadne mu ponúknuť nejakú alternatívu, tí lekári často odsudzovaní a niekedy aj žalovaní. Môžu dokonca prísť o licenciu. Je to bežná prax, ak sa niekto vymedzí voči transloby. Pokojne môže prísť o prácu a to je strašné.

Vytvára sa taký dojem, že máme pomáhať tým pár ľuďom, ktorí sa akože narodili do zlého tela a veľmi tým trpia. Ale v skutočnosti je to miliardový biznis. Čo ma naozaj desí je fakt, že je to celé zamerané najmä na deti, dostáva sa to do školských osnov a nemá to tam čo robiť.

Mali by sme sa snažiť podporovať zdravú psychiku človeka a nie podúvať mu názor – si niekto iný, si v nesprávnom tele, tak to poďme zmeniť a budeš spokojný. Je to praveká taktika, veď dnes už máme k dispozícii rôzne spôsoby, ako sa s psychikou dá pracovať. Meniť telo len na základe nejakého momentálneho, vnútorného pocitu považujem za nevhodné a nebezpečné. Je to ako keby sme anorektičke nastavili diétu a poslali ju na liposukciu. Ona by to možno ocenila, ale asi sa zhodneme na tom, že by to pre ňu nebolo dobré.

Mali by sme o tom hovoriť. Tranzícia by mala byť posledným riešením. Až potom, ako človeku poskytneme niekoľko rokov liečby alebo terapií. Často môžu pomôcť aj antidepresíva, pretože tie najsilnejšie depresie po nich zmiznú a človek následne dokáže premýšľať viac racionálne.

Veľký význam by určite malo, ak by človek dlhšie navštevoval odborníka – psychológa alebo psychoterapeuta. Ten by možno zistil, že jeho problémy sú v niečom úplne inom, ako v tom, že sa cíti ako žena v mužskom tele a pod…

Spomínali ste, že je to už ako keby módna vlna, ľudia v komunite sa navzájom veľmi podporujú, pre lekárov je to nový biznis. Naozaj to už zašlo tak ďaleko, že ak sa objavia hlasy proti -či už zo strany lekárov alebo niekoho z komunity – automaticky sa voči nemu spustí vlna hejtu?

Samozrejme. Ak niekto prehlási čokoľvek proti komunite, automaticky je nenávidený. Keď ste v procese tranzície, vlna podpory z komunity je neskutočná. A ak ktosi povie niečo proti tomu, je to automaticky kritizované a potláčané.

Bohužiaľ, z tranzície sa stáva akýsi módny trend, vidíte to v seriáloch, filmoch, knihách, trans ľudia sú už v podstate všade. Je to extrémne škodlivé a nebezpečné. Transaktivisti majú obrovský vplyv a sú veľmi empatický, počúvajú vás. Prezentujú sa v zmysle – áno, rodičia ti nerozumejú, ale ja áno a ja ti pomôžem, zmena pohlavia ti prinesie šťastie a tých, ktorí ťa v tom nepodporujú zo svojho života odstráň.

V Česku a na Slovensku to ešte tak rozšírené nie je, ani ako kult, ani ako biznis. U nás všetky úkony – vrátane hormonálnej liečby a operačných zákrokov – prepláca zdravotná poisťovňa. V zahraničí je to úplne inak, bežne tam fungujú celé genderové kliniky.

A je to extrémne podporované aj zo strany politikov a rôznych neziskoviek. Do tohto hnutia sa investuje naozaj veľa peňazí a každý transčlovek je vlastne svojim spôsobom obeťou transgender hnutia, či už si to uvedomuje alebo nie.

Myslím si, že je to veľmi škodlivá propaganda, ktorá je svojim spôsobom už viac politická, ako medicínska. Uvidíme, kam sa to bude uberať, ale tento trend asi nebude udržateľný. Čím viac bude trans ľudí, tým menej detí sa v konečnom dôsledku narodí. Je jasné, že počet transľudí je stále nízky, ale na druhej strane, za 10 rokov sa to v percentách posunulo veľmi vysoko. Takisto pribúdajú ľudia, ktorí prešli detranzíciou, takže o nejaký čas bude jednoznačne viditeľné, že ten trend je škodlivý a nie je taký úžasný, ako sa o ňom tvrdí. Som zvedavý, kto za to ponesie zodpovednosť.

Ako a kedy sa Daniel zoznámil so svojou manželkou? Aké sú ceny a úroveň operácií na zmenu pohlavia v Česku a inde vo svete? Sú výsledky operácií a ich kvalita priamo úmerné cene v jednotlivých štátoch?

 Dozviete sa vo videorozhovore s mužom, ktorý sa stal ženou, aby následne prešiel procesom detranzície a prestal bojovať so svojou prirodzenosťou a telom, Danielom Blackom.