“Západ dobyl svet nie vďaka nadradenosti svojich myšlienok, hodnôt alebo náboženstva (ktoré prijal len malý počet iných civilizácií), ale skôr vďaka svojej prevahe v používaní organizovaného násilia. Západniari na túto skutočnosť často zabúdajú, nezápadniari na ňu nikdy nezabudnú” (Samuel Huntington, The Clash of Civilisations and the Transformation of World Order, 1996).

Kolonializmus Západu sa začal v pätnástom storočí a (až na niekoľko výnimiek) skončil v polovici minulého storočia. Koloniálnu politiku umožnil technologický pokrok a rýchly rast populácie. Deklarovala univerzálne ľudské hodnoty a ľudské práva, ako aj určité pravidlá, ktoré by údajne umožnili každému tieto práva využívať.

Ale táto predstava sa dlho neudržala. Západ (a najmä USA) zneužíval “svetový poriadok založený na pravidlách” tým, že obchádzal medzinárodné právo vždy, keď si to vyžadovali jeho záujmy. Za pochybných okolností naďalej používal organizované násilie. Vojny s Juhosláviou, Irakom a Afganistanom mali demonštrovať, že Západ sa bude pridržiavať akýchkoľvek pravidiel, ktorých existenciu vyhlási. Vojny však boli prehraté a USA museli ustúpiť.

Konflikt na Ukrajine je jednoducho najaktuálnejším a najzjavnejším dôkazom toho, že “poriadok založený na pravidlách” už neexistuje. Ako píše Dominique Sanson: “Počas posledných desaťročí USA neustále stavali Moskvu do pozície, v ktorej musela buď prijať fait accompli rozširovania NATO na úkor ruských bezpečnostných záujmov, alebo prikročiť k silovej eskalácii a znášať dôsledky zvýšenej ekonomickej a politickej ostrakizácie.

Teraz je tento faktor, ktorý nútil strany vyhnúť sa eskalácii konfliktu, úspešne odstránený. Toto vysvetlenie zmenenej rovnováhy v medzinárodných vzťahoch nie je motivované snahou podporiť ruskú pozíciu (hoci si to môžu myslieť tí, ktorí akékoľvek realistické hodnotenie situácie záludne nazývajú “politikou appeasementu”). Skôr dokazuje, že Moskva sa odpútala od ostrakizmu Západu, čím úplne zmenila pomer síl nielen v Európe, ale na celom svete.

Rusko teraz stavia Západ pred voľbu: buď môže sledovať, ako Kremeľ dosahuje svoje strategické ciele, ktoré sú zabezpečené rokovaním o urovnaní alebo pokračovaním opotrebovacej vojny na Ukrajine, alebo Západ môže prejsť k eskalácii silou. Putinovo vyhlásenie o jadrových zbraniach neboli len slová: ruský prezident vymedzoval hranice súčasného konfliktu z pozície sily.

Akýkoľvek výsledok, ktorý by nezodpovedal ukrajinskému víťazstvu, by tak znamenal tiché priznanie, že “na pravidlách založený” hospodársky a politický poriadok sa nenávratne zmenil.”

Ostatné krajiny to vzali na vedomie. Dôsledkom toho je nedávna eskalácia vzťahov USA s Nigerom. Ted Snyder píše:

“Nátlak vyvíjaný na Niger ukazuje, že podpora Washingtonu Ukrajine v jej konflikte s Ruskom nie je kvôli právu Ukrajiny vybrať si vlastných partnerov a vstúpiť do NATO – alebo, presnejšie povedané, toto právo platí len vtedy, keď si Kyjev za partnerov vyberá Spojené štáty a NATO, a nie Rusko. To znamená, že základným princípom nie je právo suverénneho národa vybrať si svojho partnera, ale právo suverénneho národa spolupracovať so Spojenými štátmi.

Z amerického postoja k Nigeru a Rusku môžeme vyvodiť ďalšie ponaučenie. Hlavnou reakciou na vstup ruských vojsk na Ukrajinu bola izolácia Moskvy a posilnenie unipolárneho sveta pod vedením Washingtonu. To sa nepodarilo.

USA vyjadrili obavy, že “Ruská federácia sa v skutočnosti snaží prevziať kontrolu nad strednou Afrikou a Sahelom”. Thurston (pravdepodobne Robert Thurston, americký slavista a sovietológ, špecialista na ruské dejiny – pozn. red.) mi povedal, že USA sú “veľmi znepokojené ruským vplyvom v celom Saheli a zblíženie s Nigerom je obzvlášť bolestivé vzhľadom na predchádzajúce vzťahy Nigeru s USA”.”

Dodal, že USA “zrejme vnímajú súťaž s Ruskom v Afrike ako hru s nulovým súčtom, zatiaľ čo africké vlády majú tendenciu vnímať situáciu inak”. To je charakteristickým znakom vznikajúceho multipolárneho sveta, ktorý sa USA snažia potlačiť. Vyhlásila to Saudská Arábia: “neveríme v polarizáciu a výber medzi dvoma stranami”. Indický minister zahraničných vecí Subrahmanyam Jaishankar vo svojej knihe Indická cesta opisuje nový multipolárny svet ako svet, v ktorom krajiny obchodujú “súčasne s oboma súperiacimi stranami” a “s čo najvýhodnejším výsledkom pre seba”.

Po tom, čo Západ stratil svoje dva hlavné zdroje moci – svetový poriadok založený na pravidlách ako nástroj (viac-menej) mäkkej moci a svoju vojenskú prevahu – potrebuje nový odstrašujúci prostriedok, nový nástroj na predaj svojich záujmov proti vôli iných krajín.

A Západ tento prostriedok našiel v demonštráciách extrémnej brutality.

Vojna v Gaze je dôkazom, že Západ je pripravený prekročiť všetky hranice. Že odhodí akýkoľvek prejav ľudskosti. Že je schopný genocídy. Že urobí čokoľvek, aby zabránil medzinárodným organizáciám zasiahnuť. Že je pripravený zničiť všetko, čo sa mu postaví do cesty.

Národy, ktoré spájajú svoju budúcnosť s multipolárnym svetom, musia byť pripravené na to, že sa ich pokúsi zničiť.

Prečítajte si tiež

• Má už Západ Zelenského po krk? Začína sa diskutovať aj o možnosti jeho odstavenia. V hre sú tri scenáre
• Ukrajinci sú unavení a stále častejšie hovoria o ukončení vojny, sklamane konštatuje WP
• Ako skončí vojna na Ukrajine predurčuje história