Aj túto myšlienku v rozhovore pre Hlavné správy povedal katolícky kňaz a misionár, ktorý už dlhé roky pôsobí v Rusku. Irkutsk, Moskva, momentálne ostrov Sachalin… Akí sú obyčajní Rusi, ktorí nie sú zahrnutí materiálnymi statkami, dokážu byť takýto ľudia spokojní a šťastní? Ako v jednom štáte dokáže vedľa seba v mieri žiť pokope toľko národností a rôznych vierovyznaní? Ako v Rusku vnímajú kresťanov? A aký je ten najjednoduchší recept na spokojný a šťastný život?

Dozviete sa vo videorozhovore s katolíckym kňazom a misionárom Robertom Balekom.

Vyštudovali ste MatFyz. Ako sa dá od čísiel, matematiky a informatiky dostať k misionárstvu?

Veľmi veľa matfyzákov sú duchovne založení ľudia, mnohí hrajú na hudobné nástroje, atď… V umeleckej a tvorivej činnosti hľadajú relax a oddych.

Viac v rozhovore. Text pokračuje pod videom

Rozhovor si môžete tiež vypočuť:

V čase, keď som bol na MatFyze, už počas socializmu, tam bol systém modlitebných spoločenstiev. Hlboké, duchovné spoločenstvá a stretnutia, na ktorých som sa aj ja stretával s Bohom a prekrásnymi ľuďmi okolo mňa.

Ale zárodky toho, akému povolaniu sa budem venovať, vznikli ešte niekedy v ôsmom ročníku na základnej škole. Vtedy som od Pána Boha stále utekal a tváril sa, že nič nepočujem a nevidím. Ten boj teda trval asi 10 rokov, až kým ma Boh napokon presvedčil a ja som sa rozhodol.

Za kňaza ste boli vysvätený v roku 2007. Čo rozhodlo o tom, že ste sa napokon vydali cestou misionára?

Už keď som premýšľal o povolaní kňaza som v misionárskom zápale videl niečo ako úplne extrémne, radikálne odovzdanie sa Bohu vo všetkom, vrátane odchodu zo svojej vlasti. Bolo to teda rozhodnutie v duchu – keď už, tak naplno.

Na internete som sa dočítal, že budúci misionár si vyberie tri krajiny, v ktorých by chcel pôsobiť. Vy ste si vybrali Čínu, Rusko a niektorú z anglicky hovoriacich krajín. Váš nadriadený v Ríme vám napokon vybral Rusko.

Áno, svoju duchovnú cestu som začal u mojich bratov verebistov. Rehoľa, z ktorej prakticky všetci odchádzajú do misií. Je tam ten systém, že seminarista si vyberie tri krajiny a následne mu určia jednu z nich. V mojom prípade to bolo Rusko a ja som za to Bohu veľmi vďačný.

Pretože Ruský národ je slovanský, všetko je veľmi podobné, aj jazyk. Ruštinu som sa učil 8 rokov a to mi veľmi pomohlo. Celkovo bolo v mojom živote veľa vecí s Ruskom spojených, takže som to zobral ako plán Pána Boha, ktorý mal so mnou už dávno.

Som za to naozaj vďačný, pretože tí ľudia, ktorí tam žijú, sú jednoduchí, prostí a veľmi srdeční. Majú radosť zo života a milujú ho. Sú hlboko duchovne založení a kedykoľvek sa s nimi človek rozpráva, napokon reč vždy príde k viere a Bohu. Som teda veľmi šťastný, že som v Rusku, cítim sa tam ako ryba vo vode, ako keby som pre to bol stvorený.

Rusko je najväčší štát na planéte, mnoho národností, veľa vierovyznaní… Najrozšírenejšia je pravoslávna cirkev, na druhom mieste je islam. Ako je na tom v Rusku katolícka viera a ako veľmi náročná je tam misia katolíckeho kňaza?

Kresťanstvo sa rozdeľuje na tri hlavné vetvy, ktoré sa od seba oddelili. Je to katolícka cirkev, ktorá má miliardu a 300 miliónov zástancov. My, katolíci veríme, že práve toto je cirkev, ktorá je Kristova a apoštolská.

Od nej sa v roku 1054 oddelila pravoslávna cirkev, ktorá je tiež kresťanská, ale pravoslávna. A potom sú tu protestantské cirkvi, ktoré sa delia ďalej a ďalej, je ich už niekoľko desiatok tisíc po celom svete.

Osobitne v Rusku je veľmi silná pravoslávna cirkev, sami seba vidia ako cirkev kresťanskú. A katolíci, to sú pre nich sektári. Vravia, že náš Boh je asi nejaký Katol, keďže sme katolíci, čo je celkom zábavné. Misia v Rusku je teda zložitejšia, lebo sú tam takéto dezinformácie. Mnoho ľudí tam informácie má iba z toho, čo niekde počuli a často sú to teda celkom bludné a poprekrúcané polopravdy.

V ruskom priestore teda katolíkov vnímajú ako sektárov a ak niekto prestúpi do katolíckej cirkvi, Rusi to komentujú tak, že vlastne zradil svoj národ. Pretože čo Rus, to pravoslávny. Je to tak vnímané, že keď si prešiel ku katolíkom, opustil si svoju národnú, pravoslávnu cirkev.

Snažíme sa teda ľuďom trochu otvárať oči, že sme v podstate s pravoslávnou cirkvou vo všetkom rovnakí a je len málo rozdielov. Ale najmä, že nás nemá rozdeľovať pýcha. Aby sme dokázali jeden k druhému prísť s pokorou a srdcom plným milosrdenstva a porozumenia. A aby sme sa o Kristovi ľuďom, ktorí nie sú veriaci, vedeli rozprávať spoločne.

Jeden Rus, protestant mi povedal – viete, rozprávame sa o jednom a tom istom Kristovi, ale napriek tomu sa medzi sebou hašteríme a hovoríme o sebe nepríjemné veci, aspoň pred neveriacimi by sme sa mali spolu spojiť a hovoriť o Kristovi jednotne.

Ako dlho už v Rusku pôsobíte. Viem, že ste boli v Irkutsku aj Moskve a teraz ste na ostrove Sachalin, čo už je v podstate pri Japonsku.

Teraz je to už 16 rokov. Sachalin je ostrov pri Japonsku, v Tichom oceáne. Nad Japonskom, pod Kamčatkou, je to vlastne koniec Ďalekého východu. Zvyknem žartovať, že je to koniec sveta, ale zároveň sme na začiatku. Keď u nás v nedeľu ráno vychádza slnko, vy máte ešte stále sobotu.

Ako dlho trvá cesta z Bratislavy na Sachalin? A aké je tam počasie?

Skoro dva dni, aj s prestupmi. Je komplikované sa tam dostať, pretože veľa vecí momentálne nefunguje, sú rôzne sankcie, takže je to všetko zložité.

Čo sa počasia týka, v zime okolo mínus 25 – 30, v lete tam bývajú teploty aj plus 30, 35… Práve teraz je to tam celkom nezvyčajné, pretože tam majú tridsiatky a v tomto období zvykne byť chladnejšie, celý jún býva väčšinou chladný. Je to pre ľadové kryhy, ktoré sa na Kamčatke odpájajú od ľadovcov a ochladzujú more okolo Sachalina.

Takže väčšinou tam býva teplo v máji aj júli, ale jún je studený, ako keby prišla zima. Veľa ale závisí aj od konkrétneho roka, niekedy sú teploty aj v júli a auguste chladné a daždivé, ale bývajú aj roky, keď sme mali tri týždne teploty cez 40 stupňov. Môže to teda byť dosť drastické, niekedy príjemný chládok a inokedy strašné horúčavy.

Veľké ruské mestá sú moderné a kozmopolitné, ale akí ľudia sú Rusi, ktorí žijú v odľahlejších oblastiach? Aký je ich život, ako vnímajú svet? O Rusoch sa totiž v ostatných rokoch v rámci západnej propagandy hovorí iba v zlom, nelichotivé veci. Ako to vníma človek, ktorý tam žije?

Ruský národ, tí jednoduchí ľudia, sú prekrásni, ako aj prostí ľudia na Slovensku. Ako obyčajní ľudia v každej krajine. Sú plní chuti do života, plní radosti a najmä, je tam ten slovanský duch. Všetky slovanské národy majú vo vnútri v sebe také svetlo…

A platí to aj na tých jednoduchých Rusov, s ktorými tam žijem. Som vďačný za ich chuť do života a schopnosť prežiť aj v tých najťažších podmienkach, tí ľudia to vždy nejako zvládnu.

V Rusku je veľmi veľa národov, sú naozaj rôzni a žijú spoločne, neškriepia sa a nemajú potrebu nenávidieť jeden druhého. Veľký dôraz dávajú na náboženskú a národnostnú dobrotu a pokoru, trpezlivosť a vychádzanie si v ústrety. Naozaj som nikdy nevidel, aby Rus začal niekomu nadávať a ponižovať iného človeka preto, lebo je inej národnosti.

Aj čo sa náboženstiev týka, je tam veľká spolupráca a veľmi sa snažia, aby sa konflikty medzi nimi, ako aj národmi, minimalizovali. Pretože takéto konflikty všetko len rozbíjajú. Snažia sa o dobrotu a vzájomnú lásku, majú radi život, vedia si spolu sadnúť a rozprávať sa, chodiť do prírody, bez ohľadu na národnosť a vierovyznanie. Je to také plné dobroty a lásky.

Samozrejme, ako všade, aj tam sa nájdu ľudia, ktorí nie sú až takí „dobručkí“, ale ja sa snažím vždy sústrediť na plusy. Pretože ak by sa človek sústredil na mínusy, bol by na psychiatrii. Keď hľadáš mínusy, vždy ich nájdeš, všade, aj v národe, aj v manželstve… A môže ťa to pohltiť natoľko, znenávidíš všetko, aj seba samého.

Ale keď sa človek sústredí na plusy, či už v sebe, v národe alebo v čomkoľvek inom, zistí, že mínusy strácajú význam a napokon dokáže byť šťastný. Ja si radšej vyberám túto cestu a kamkoľvek prídem, snažím sa nachádzať pozitíva a hľadať cestu k vzájomnému porozumeniu.

Časom som pochopil, že je veľmi dôležité mať v sebe túto túžbu – po porozumení, pochopení seba samého aj ostatných, mať v sebe súcit. Myslím, že je to jediný spôsob, ako môžeme riešiť akékoľvek konflikty, či už v rodine, v spoločnosti, všade… A k tomu chcem vyzvať naozaj každého, aby nehľadali mínusy, aby jeden druhého nepreklínali, lebo to nie je cesta Božia. To nie je cesta pre človeka, dokonca aj keď nie je veriaci.

Skôr by sme mali v druhých hľadať dobro aj keď viem, že niektorí ľudia môžu byť démoni. Ale myslím si, že keď Boh stvoril človeka, nestvoril ho ako jedno veľké mínus a aj v tom najstrašnejšom človeku sa nájdu plusy. Treba hľadať to, čo človeka doviedlo tam, kde je teraz. Snažiť sa druhému pomáhať a porozumieť, neodcudzovať sa. Sme Bohom stvorení pre lásku a tú, spolu so šťastím, všetci hľadáme.

Aj tí, ktorí sa nám javia ako zlí, oni len hľadajú nejaké svoje šťastie. Ešte nevidia, že svojim správaním spôsobujú nešťastie iným, ale aj sebe. Musíme teda pochopiť, prečo je človek v nejakom momente zlý a uvedomiť si, že aj on len túži po šťastí a láske a snaží sa ich získať, aj keď možno nie správnym spôsobom.

Vyzývam teda všetkých k pochopeniu a dobrému zmýšľaniu o druhých ľuďoch, aj keď je to veľmi ťažká a zložitá cesta. Išiel ňou aj Ježiš Kristus. Išli ňou aj mnohí mučeníci a ich cesta sa skončila smrťou. Ale je to asi jediný spôsob, ako vyviesť celý svet z tmy k nejakému svetlu.

Existuje spôsob, ako sa ľudia dokážu dopracovať k šťastiu? Ako vyzerá život katolíckeho misionára v pravoslávnom Rusku, na ostrove Sachalin?

Dozviete sa vo videorozhovore s katolíckym kňazom a misionárom Robertom Balekom.