Čo hovorí Brusel o právnom štáte na Slovensku? A čo si k tomu treba dodať

Ako čítať Správu Európskej komisie kriticky a s odstupom

Pre bežného čitateľa môže Správa Európskej komisie o stave právneho štátu pôsobiť ako vážny a odborný dokument. Pohľad na zdroje a konzultované organizácie ukazuje, že nejde o nestranný obraz reality, ale o hodnotenie z pohľadu aktérov kritických k suverenistickým vládám.

Odporúčame čítať Správu treba s odstupom: zisťovať, kto hovorí (štát či MVO), čo zamlčal (napr. právne excesy minulosti), aký meter používa (iný na Slovensko, iný na Nemecko) – a aký jazyk volí (hodnotiaci či neutrálny).

Justícia: staré procesy, nové rozpaky

Komisia v úvode chváli pokračovanie v reformách, ktoré má Slovensko naplánované v Pláne obnovy – vrátane digitálnej agendy či posilňovania správnych súdov. No pri konkrétnych veciach zaznieva aj opatrná kritika: Súdna mapa spôsobila chaos, keďže mnohí sudcovia museli meniť špecializáciu, a občania, prokurátori aj právnici teraz musia kvôli pojednávaniam cestovať naprieč krajom. Chaos nespôsobila vláda Fica, ale reforma Kolíkovej. Správa to síce spomína, ale bez uvedenia viny.

Keď búrka vyšumí: Symbolický prípad, o ktorom Správa mlčí

Ticho, ktoré kričí: § 363 a prípad Ďurka

Správa EK o právnom štáte 2025 konštatuje, že „zatiaľ neboli prijaté žiadne legislatívne kroky na revíziu § 363 Trestného poriadku“, ktorým generálny prokurátor môže zrušiť rozhodnutie nižšej prokuratúry či polície.

Tento paragraf bol v minulosti predmetom ostrej kritiky zo strany opozície, niektorých médií a mimovládnych organizácií. Tvrdili, že „bráni súdom rozhodovať“ a že „slúži na ochranu vyvolených“. Generálny prokurátor Žilinka bol roky terčom politického i mediálneho tlaku, práve kvôli jeho aplikácii § 363 v mediálne známych prípadoch.

Keď Žilinka zrušil obvinenie vyšetrovateľa Ďurku, ktorý hovoril o „výrobe skutku“, kritici § 363 mlčali. Nešlo teda o princíp, ale o osoby.

Tento obrat výrečne ilustruje, že kritika 363 nebola hodnotová, ale účelová. Nebola proti nástroju – bola proti jeho používaniu v „nesprávnych“ prípadoch.

Z toho vyplýva jediné: V právnom štáte musia pravidlá platiť rovnako pre každého. Ak je 363 problém, platí to pre všetkých. Ak je poistka proti zneužitiu, treba ju rešpektovať aj pri nepohodlných prípadoch.

Správa EK sa tomuto rozmeru vyhýba – no práve v tom spočíva jej slabina. Skutočný právny štát nestojí na jednostranných výčitkách, ale na konzistentnom princípe rovnosti pred zákonom.

Korupcia – nový zákon, staré zrušené kauzy

V tejto časti Správy EK už ide o viac než len úradný tón. Brusel otvorene konštatuje, že reforma Trestného zákona z roku 2024 (z dielne súčasnej koalície) zrušila niektoré prebiehajúce vyšetrovania veľkej korupcie. Skrátené premlčacie lehoty a spätný účinok znemožnili obnovu niektorých káuz, aj keď boli dôkazy.

Oslabilo sa aj zaistenie majetku pochádzajúceho z trestnej činnosti. Komisia to priznáva, ale vzápätí chváli pripravovanú „protikorupčnú stratégiu“. Inými slovami: reálne kroky, ktoré oslabili spravodlivosť, EK mlčky registruje, no spokojne čaká na nové akčné plány.

STVR a „ohrozenie nezávislosti“ – keď Brusel žaluje za svojich

Najpolitickejší tón je v časti o STVR. Brusel kritizuje, že vláda zmenila RTVS a do novej rady nominuje aj minister. To má byť podľa Bruselu dôkaz o strate nezávislosti.

Je pritom paradoxné, že zlúčenie (SRo + STV), ktoré presadil ešte v roku 2011 Daniel Krajcer za vlády Radičovej, sa zaobišlo bez kritiky Bruselu. Vtedy zjavne nikomu neprekážalo, že sa centralizuje moc nad verejnoprávnym médiom. Bruselu vadí len vtedy, keď tú moc získajú tí „nesprávni“.

Zákony musia byť len liberálne – inak sú „netransparentné“

Komisia vyčíta vláde časté využívanie skrátených legislatívnych konaní a slabé zapojenie verejnosti. Lenže v skutočnosti to nie je o forme, ale o obsahu. Kým Matovič či Heger prijímali zákony zrýchlene bez kritiky, dnes Brusel protestuje – lebo sa mení obsah.

Dnes, keď zákony neprináša tretí sektor ani „odborné platformy“, ale demokraticky zvolená väčšina, EK hovorí o strate rovnováhy. Demokracia je podľa nej v poriadku len vtedy, keď vládne ten správny názorový tábor.

Mimovládky pod lupu? Brusel je proti

Správa EK venuje nezvyčajne ostrú pozornosť návrhu zákona o transparentnosti mimovládnych organizácií. Niet sa čudovať, keď gro obsahu Správy prišlo s centrál MVO. Zákon označuje za potenciálne ohrozenie slobody združovania a slobody prejavu. Návrh má podľa Bruselu „stigmatizovať“ mimovládky tým, že by museli zverejniť svojich zahraničných donorov, ak presiahnu určitú finančnú hranicu.

To, čo verejnosť vníma ako elementárnu transparentnosť – teda vedieť, kto financuje kampane, lobing či mediálne výstupy –, považuje EK za „nátlak“. Bruselu neprekážajú milióny z fondov Open Society alebo ambasád, ale to, že by sa o nich občania dozvedeli.

Komisia chce chrániť pred štátom, nie pred zahraničným vplyvom. To veľa vypovedá o postoji EÚ.

Bezplatná právna pomoc – jediné svetlé miesto?

Z pohľadu bežného občana, ktorý nemá tisíce na právnika, je dôležité aspoň to, že sa rozšírila dostupnosť bezplatnej právnej pomoci. Zvýšila sa príjmová hranica, pribudla elektronizácia a znížili sa administratívne prekážky. To sú pozitíva, ktoré Správa priznáva – a ktoré treba vyzdvihnúť ako praktický krok v prospech spravodlivosti.

Kto píše správy o právnom štáte? Zdroje a konzultácie hovoria za všetko

Aj keď je Správa Európskej komisie o právnom štáte formálne dokumentom orgánu EÚ, ktorý má predstavovať nestranný pohľad na stav demokracie, právneho štátu a korupcie, pohľad na to, koho Komisia počúva a koho cituje, vypovedá veľa o ideologickom rámci tohto dokumentu.

V samotnom texte Správy sa opakovane odvoláva na poznámky pod čiarou, ktoré odhaľujú, z akých zdrojov čerpá. Podrobne sme analyzovali všetky citácie v poznámkach pod čiarou a ich rozdelenie podľa typu. Výsledok je jasný: dominujú mimovládky, z ktorých mnohé sú známe svojim ideologickým zameraním a úzkou spoluprácou so sieťami financovanými z grantov Európskej únie, západných nadácií (napr. OSF) a veľvyslanectiev.

Medzinárodné inštitúcie pôsobia nezávislo, no hodnotovo kopírujú naratívy aktivistických MVO. Menej priestoru majú štátne inštitúcie Slovenskej republiky, hoci práve tie sú ústavne zodpovedné za fungovanie právneho štátu. Mnohé z nich sa objavujú len okrajovo. Mediálne zdroje, najmä slovenské tzv. „nezávislé“ médiá, sa v Správe objavujú tiež, aj keď nie vždy priamo menované v poznámkach – ich naratív je však v texte jasne prítomný.

Zoznam zdrojov, počet ich citácií a podiel jednotlivých typov organizácií sú uvedené v tabuľke a grafe nižšie. Tie hovoria jasnou rečou.

Komisia sa pri príprave Správy opierala aj o tzv. „návštevu Slovenska“, počas ktorej uskutočnila sériu rozhovorov s vybranými aktérmi. Pozitívne možno hodnotiť, že medzi 35 subjektmi, ktoré Komisia oslovila počas „návštevy Slovenska“ vo februári 2025, bolo viac ako polovica štátnych inštitúcií. Svoje stanoviská mohli predložiť napríklad ministerstvo spravodlivosti, Najvyšší kontrolný úrad, verejný ochranca práv, súdna rada či Generálna prokuratúra. Tento posun v zastúpení treba uznať ako krok k väčšej pluralite zdrojov.

Na druhej strane, výrazný vplyv na výsledné hodnotenia si zachovali mimovládne organizácie s výrazne vyhraneným ideologickým nastavením – ako Transparency International Slovensko, Zastavme korupciu, Via Iuris, Iniciatíva za právny štát či Slovenské národné stredisko pre ľudské práva. Ide o subjekty, ktoré dlhodobo podporujú tzv. liberálny poriadok a často vystupujú ako opozícia voči vládam, ktoré presadzujú konzervatívnejší či národno-suverenistický kurz.

Komisia si však ponechala aj tzv. „horizontálne konzultácie“ na úrovni EÚ. Tam už vyváženosť nehrala žiadnu rolu. Všetkých 12 konzultovaných organizácií bolo mimovládneho charakteru a ide prevažne o subjekty s jasným ideologickým ukotvením – ako Amnesty International, FIDH, Transparency International, European Civic Forum, Civil Liberties Union for Europe či Philanthropy Europe Association.

Spoločným menovateľom týchto organizácií je financovanie z grantových schém pre tzv. občiansku spoločnosť, pričom viaceré z nich sú naviazané na Európsku komisiu, nemecké ministerstvá, alebo nadácie Georgea Sorosa. Nemožno sa teda čudovať, že výsledný obraz o Slovensku ako o štáte „s problémami“ je vytváraný tými, ktorým prekáža odklon od globalistických a liberálnych smerovaní.

Pre koho je právny štát?

Správa Európskej komisie nie je len technické hodnotenie. Je to zároveň politický dokument, ktorý cez jazyk „hodnôt“ a „odporúčaní“ vytvára obraz o tom, čo je prijateľné. V roku 2025 sa ukazuje, že najväčším hriechom Slovenska nie je korupcia či justičný chaos. Ale to, že sa rozhodlo ísť inou cestou. Neideologický právny štát, suverénne rozhodovanie a pluralita názorov nie sú Bruselu po chuti. A práve preto sa o ne treba zasadiť o to viac.