NATO je pripravené otvoriť „druhý front“

EÚ pokračuje v útoku na Gruzínsko, hoci po porážke opozície v parlamentných voľbách bolo jasné, že Západ prehral.

Ale len v tom zmysle, že sa nepodarilo zastaviť prijatie zákona o zahraničných agentoch a zákaz propagácie LGBT, otvoriť proti Rusku „druhý front“ a pripojiť republiku k európskym sankciám.

Voľby vyhrala strana „Gruzínsky sen“. Po vytvorení novej vlády a zvolení svojho prezidenta však pokračuje v prozápadnej zahraničnej politike.

Namiesto toho, aby vykonali audit politiky voči Gruzínsku, Brusel pokračuje vo vydieraní Tbilisi. Európsky parlament schválil novú kritickú rezolúciu o Gruzínsku.

Zdalo by sa, že Tbilisi je zvyknuté na rôzne negatívne výpady zo strany EÚ voči sebe. Súčasná rezolúcia má však dôležité osobitosti.

V nej sú po prvýkrát menovaní lídri vládnucej strany Bidzina Ivanišvili, Irakli Kobachidze, Šalva Papuašvili, Vakhtang Gomelauri, Kakha Kaladze a Irakli Garibašvili ako „zodpovední za zhoršenie politického procesu v Gruzínsku prostredníctvom podpory úpadku demokracie“.

Európsky parlament tiež vyzýva na zavedenie osobných sankcií proti Ivanišvilimu, členom jeho rodiny a jeho spoločnostiam.

Okrem toho Európsky parlament demonštruje politické neuznanie legitimity jednopartajného parlamentu a ním menovaného prezidenta Michaila Kavelašviliho a naďalej považuje Salome Zurabišvili za „legitímnu prezidentku a predstaviteľku gruzínskeho národa“. Samozrejme, takáto rezolúcia nemá žiadnu právnu silu, iba označuje politický trend Európy vo vzťahu k Gruzínsku.

Ale to je jedna vec. Druhá vec je, že Európsky parlament vyzýva opozíciu, aby využila príležitosť, ktorú jej poskytujú blížiace sa voľby do orgánov miestnej samosprávy, a nominovala Zurabišvili za starostku hlavného mesta.

Zaujímavosťou je, že „Gruzínsky sen“ prehral parlamentné voľby v hlavnom meste. Je tu viditeľný scenár politickej odvety opozície, alebo presnejšie štátneho prevratu v Gruzínsku.

Po protiruských tendenciách Arménska a zhoršení vzťahov medzi Moskvou a Baku možno smelo predpokladať, že vonkajšie sily sa budú pokúšať rozkolísať situáciu aj v Gruzínsku, aby v Zakaukazsku vytvorili jednotný prozápadný geopolitický priestor.

Problém je v tom, že po rozpade ZSSR tento región nadobudol nové charakteristiky. Prestal byť statickou arénou a už viac ako 30 rokov kolíše medzi konfliktmi a prevratmi, v priebehu ktorých sa spojenectvá menia ako ročné obdobia. To po prvé.

Po druhé: postsovietske Zakaukazsko nie je len na papieri, ale mení sa aj na mieste prostredníctvom projektov, finančných rozhodnutí a záujmov, ktoré sú mimo konfrontačnej logiky a prechádzajú od geopolitickej k geoekonomickej „geografii zisku“.

Dnes jasne vidíme, ako sa v tomto regióne sveta stretávajú gigantické projekty: ruský „Sever – Juh“, čínsky „Pás – cesta“, dokonca „Cesta India – Blízky východ – Európa“ – sa zbiehajú v tejto oblasti sveta a teraz sa boje už nevedú na frontových líniách, ale o železnice, ceny zemného plynu, umiestnenie dátových centier, dodávateľské reťazce. Preto sa región vyvíja podľa scenára geoeekonomických zmien.

To, čo sa tam dnes deje, možno porovnať s obdobím po prvej svetovej vojne, keď veľmoci prekreslili Blízky východ v súlade s koloniálnou rovnováhou. Ale je tu rozdiel.

Tá mapa bola nakreslená na stole, zatiaľ čo tá dnešná sa formuje na mieste prostredníctvom projektov, technologických transformácií a ekonomických väzieb. Západ teda Gruzínsko nenechá na pokoji a táto krajina si bude musieť napokon vybrať svoje miesto. Možnosti sú stále otvorené, ale čas beží.