“Česko kopíruje rakúsku časť Rakúsko-Uhorska a Slovensko uhorskú časť. V tej rakúskej časti bola tradícia silných parlamentov a slabých premiérov,” priblížil Joch a poukázal na časté výmeny českých premiérov, ktorých životnosť je v ére samostatnosti v priemere iba dvojročná.

Naopak – v Uhorsku parlament akceptoval, že na čele vlády stojí “silný muž krajiny”. Podľa Jocha dedičstvo uhorskej politickej kultúry na Slovensku vidno v osobnostiach silných premiérov Vladimíra Mečiara, Mikuláša Dzurindu a Roberta Fica.

“My Česi a Slováci sme sa historicky vymedzovali voči Rakúšanom a Maďarom, ale je zaujímavé, do akej veľkej miery sme politickú kultúru starého cisárskeho Rakúska a starého Uhorska zdedili,” glosoval Joch.

Česi i Slováci sú dnes radi, že sa ich spoločný štát rozdelil, avšak pretrváva u nich pocit, že o takejto závažnej otázke malo pred 25 rokmi rozhodnúť referendum, čo potvrdzujú aj prieskumy. Názor o nevyhnutnosti referenda je však podľa Jocha “mystický a nie racionálny”. Ľudové hlasovanie by totiž dalo jednoznačnú odpoveď iba na otázku rozdelenia štátu, avšak v prípade jeho zachovania by nevyriešilo jeho vnútorné usporiadanie.

Český publicista slovenského pôvodu pripomenul, že v referende by stačila na rozhodnutie nadpolovičná väčšina, no rozdelenie Československa bolo prijaté ústavným zákonom, na ktorý bola potrebná 60-percentná väčšina v oboch komorách parlamentu.

“To znamená, že ten mandát bol oveľa silnejší. Niekto povie, že ľud má rozhodovať. No dobre, ale čo je to parlament? Poslanci parlamentu sú zvolení zástupcovia ľudu a 60-percentná ústavná väčšina v parlamente má v mojich očiach väčšiu váhu než tesná nadpolovičná väčšina v referende,” povedal Joch.

Ak by ostalo Československo zachované, medzi oboma národmi by zrejme istú dobu pretrvalo napätie, uvažuje Joch, ktorý sa priznal, že pred 25 rokmi považoval rozdelenie federácie za chybu.

“Teraz spätne si myslím, že to nebolo nesprávne, pretože obe republiky celkom prosperujú, vzťahy sú dobré. A čo sa týka medziľudských vzťahov, ako keby sa nič nestalo,” mieni šéf pražského think-tanku, ktorý je rodákom z Banskej Bystrice.

Upozornil však, že kým Slováci češtine stále dobre rozumejú, mladá generácia Čechov má problémy s porozumením slovenčiny. Tento trend sa podľa neho už nedá zvrátiť.

“Nie je to dané vedomým dištancovaním sa, ale tým, že v Česku prakticky nie sú filmy v slovenčine. I mnohé slovenské filmy sa dabujú do češtiny, čo je podľa mňa zločin.”

Vnútorná politika oboch krajín je podľa Jocha po rozdelení spoločného štátu príliš zahľadená do seba. “V českom prípade je to jednoznačné, pretože nemáme žiadnu národnostnú menšinu. Na Slovensku to platí menej, pretože je tam početná maďarská menšina, ale celkovo politický obzor oboch republík je užší než predtým. To je asi jediné negatívum, ktoré mi napadá,” uviedol riaditeľ Občianskeho inštitútu.

Vladimír Mečiar, predseda slovenskej vlády v čase rozdelenia federácie, nedávno označil príbeh samostatného Slovenska za úspešný, no podľa Jocha sa úspech SR začína až “definitívnou porážkou” práve Mečiara v roku 1998. “Prišli ďalšie vlády – v podstate premiérov Dzurindu a Fica, s krátkou vládou Ivety Radičovej – a tie priniesli úspech Slovenska, nie Mečiar,” zdôraznil Joch.

“Mohli by sme povedať, že kým nové moderné dejiny v českej časti Československa začali v novembri 1989, tak na Slovensku skutočne moderné demokratické dejiny začínajú až v roku 1998,” pokračoval Joch s tým, že za Mečiarovej vlády malo Slovensko malú šancu vstúpiť do NATO a EÚ.

“Myslím si, že ekonomicky aj politicky bola na začiatku na tom lepšie Česká republika, v súčasnosti je to presne opačne,” porovnal Joch. Česká republika v uplynulých rokoch ekonomicky prevažne stagnovala, celkovo sa však nazdáva, že ČR a SR sú na tom v súčasnosti približne rovnako.

“Čo sa týka životnej úrovne, Česko je na tom o máličko lepšie, ale Slovensko je veľmi blízko,” zhodnotil Joch.

Upozornil však na veľké regionálne rozdiely v oboch krajinách: “Hlavné mestá Praha a Bratislava a ich regióny sú veľmi bohaté, kým vidiek je oproti hlavným mestám veľmi chudobný.” Súčasná ekonomická úroveň hlavných miest nie je príliš vzdialená vízii “druhého Švajčiarska” zo začiatku 90. rokov.

Podľa Jocha problém regionálnych rozdielov nerieši dostatočne vláda ani jednej krajiny. Pripomenul, že Nemecko či Francúzsko majú okrem hlavných miest viacero ekonomických centier, podobne v USA dopĺňa bohaté východné pobrežie aj silný západ krajiny.

Česká republika si zachovala korunu, kým Slovensko má od roku 2009 spoločnú európsku menu euro. Podľa Jocha však otázka meny nie je podstatná. “Bez ohľadu na to, či má krajina euro alebo korunu, môže byť úspešná, ak má rozumnú fiškálnu politiku. A to obidve krajiny viac-menej majú,” tvrdí šéf českého think-tanku, ktorý sa ďalej zamyslel nad geografickým začlenením oboch republík v rámci Európy.

“V čase rozdelenia blokov na východ a západ sme boli považovaní za východnú Európu. Potom sme veľmi silno trvali na tom, že sme stredná Európa. A po finančnej recesii v roku 2008 ako Česi, tak aj Slováci môžeme povedať, že sme severná Európa. Tá je fiškálne zodpovedná, na rozdiel od južnej Európy, ktorá je nezodpovedná,” načrtol Joch.

Česko i Slovensko majú podľa neho v západnej Európe momentálne lepšiu politickú reputáciu než partnerské krajiny z V4 Maďarsko a Poľsko. Ekonomicky sa k prosperujúcemu Česku a Slovensku ešte pridáva Poľsko.

Z hľadiska počtu obyvateľov sú ČR a SR krajinami strednej veľkosti, takže podľa riaditeľa Občianskeho inštitútu nemajú šancu byť motorom akýchkoľvek zmien v EÚ. Avšak ich prednosťou spolu s Poľskom, Maďarskom a baltickými národmi je podľa neho skúsenosť s komunizmom.

“My sme totalitu zažili naposledy pred necelými 30 rokmi, kým západná Európa v roku 1945, teda pred viac ako 70 rokmi. Ľudia aj politické establišmenty v strednej a východnej Európe sú v rámci EÚ menej utopické a viac realistické. Myslím, že toto by mohol byť náš najväčší príspevok,” zakončil Joch.