Aktivista Miro Heredoš z OZ Voľná zóna v sobotu upozornil, že na budove Miestneho úradu v Bratislave opäť visela dúha. Tento deň totiž pred tridsiatimi piatimi rokmi schválila WHO, že homosexualita nebude viac označovaná za duševnú poruchu. LGBTi komunita preto oslavuje svoju „legitimizáciu”, takpovediac.

Či už sme na strane rozhodnutia WHO, alebo máme na vec vlastný názor (ako aj množstvo jednotlivých psychiatrov, ako sa môžete dočítať na webe – časť je však jednoducho radšej ticho, než by riskovala politicko-spoločenskú perzekúciu), faktom ostáva, že na verejných inštitúciách (vrátane tých, čo patria pod miestnu samosprávu) sa nemajú čo objavovať symboly všakovakých komunít.

A už vôbec nie takých, ktoré národ ešte viac rozdeľujú.

Heredoš sa dobre pýta na dôvody, prečo ešte vláda neprijala zákon, ktorý by zakazoval také konanie. Trochu sa dokonca nechal uniesť, keď sa pýta: „Alebo tomu snáď bránia homosexuálne orientovaní predstavitelia štátu, alebo ministri vo vláde, či teplí poslanci v NR SR?”

Môj slovník nie je takto otvorený, ale aktivistovi sa musí nechať, že veru možno trafil klinec po hlavičke…

Druhé desivé svedectvo o stave morálky a odmietaní reality v našich končinách prináša rozhovor, ktorý poskytol liberálnym médiám Tomáš Hellebrandt, bývalý poslanec NR SR za Progresívne Slovensko. To je ten pán, ktorý škandálne zamlčal v nemocnici v Žiline svoju diagnózu HIV. Lebo mal na to vraj dobré dôvody – obával sa úniku informácie a následnej politickej šikany. Ale novinári sú s týmto prípadom v pohode – keď sa však argumentom strachu zo šikany svojej rodiny kvôli nehnuteľnosti v Chorvátsku bránil Robert Kaliňák, div z toho nevzniklo mediálno-opozičné národné povstanie…

Slovom, Hellebrandtsa štylizuje do pozície obete: Vraj jeho choroba je v spoločnosti stigmatizovaná. A čuduje sa tomu? Opravte ma, ak sa ako laik mýlim, ale nie je jednou z príčin prenosu tohto ochorenia prebujnelý sexuálny život, a to predovšetkým v rámci homosexuálnej komunity? Nechcem sa nikoho dotknúť, možno mám v tejto oblasti veľké medzery, budem rád, keď ma doplníte/opravíte v komentároch.

Lenže pokiaľ je HIV predovšetkým výsledkom bujarého života, prečo máme potom hľadieť na dotknutú osobu ako úbohú obeť? Keď si dovtedy vedela užívať až tak, že sa dostala do súčasnej situácie? Nikto ju k tomu predsa k potešeniam toho druhu nenútil…

A napokon, Hellebrandt otvorene hovorí, že o diagnóze nepovedal ani svojim rodičom. Ako to? Vari sa pred nimi nehanbil?

Lenže predstavte si: Napriek tomu všetkému by vraj do parlamentu znovu kandidoval! Aj keď uznáva, že to nebude len jeho rozhodnutie, a že prístup strany je „opatrný”. Takže v tom PS nakoniec tiež nie sú úplne na hlavu…

Hellebrandt však dostal príležitosť aj na samostatný článok. Z toho, ako obhajuje intímny život homosexuálov, ostáva rozum stáť:„Ako mladý študent som vtedy pochopil, že koreň homofóbie nie je racionálny, ale pocitový, že pri predstave toho, čo mne pripadá ako vzrušujúce, príjemné a prirodzené, sa niekomu inému dvíha žalúdok,” píše.

V tom má teda pravdu, ak naráža na formu sexuálneho styku. Pretože ten má vo svojej prirodzenej podobe medzi mužom a ženou dve pevne dané funkcie: reprodukčnú, a potom privodenie slasti. Asi sa objektívne zhodneme, že reprodukčná funkcia u homosexuálov odpadá, a ostáva iba „slasť” – ale akého druhu, a za akú cenu?

Viete, aké ohromné riziká prináša z medicínskeho hľadiska análny styk, aby sme teda hovorili otvorene? Hovoríme o bakteriálnej infekcii, prenosných sexuálnych ochoreniach, či hemoroidoch, aby sme sa dotkli len špičky ľadovca. A čo takto rakovina konečníka?

Stačí trochu googliť na webe po odborných medicínskych stránkach (napríklad TU), a dozviete sa viac, než ste kedy vedieť chceli.V mene osvety, po ktorej tak volajú niektorí aktivisti LGBTi – oni však majú na mysli celkom inú osvetu; takú ktorá by legitimizovala ich súkromné vášne na všeobecnú normu…

K tomu sa dá povedať len to, čo je normálne v normálnej demokracii: Je každého osobná vec, čo ho teší v súkromí, keď sa „zhasnú svetlá”. Načo by to ale vešal na nos širokej verejnosti? A čo je na celom tá najväčšia drzosť – akým právom chce svoje pohnútky, odchýlené od štandardného „postupu”, povýšiť na bežnú úroveň?

Ale do učebníc biológie by ich asi pridať nechceli, pretože tam by vyplávali na povrch rizikové faktory a podrobnosti, z akých sa ježí zátylok…

Teraz pozor, sledujte tento mizerný politikov argument: „Pocit zhnusenia nad homosexuálnym stykom z vás nerobí zlého človeka. Stačí na to nemyslieť.” Obočie po plafón a sánka na parkety. Takže zato, že vám príde análna penetrácia nevkusná, by ste sa mali cítiť ako zlý človek. Ale nebojte, oni vám poradia! Jednoducho na TO nemyslite!

Na niečo podobné sme sa hrali ako deti: Skús teraz nemyslieť na ružového slona. Dobre vidíte, ako to funguje, už ho máte pred vnútorným zrakom.

Priatelia, nech si žijú všetci ľudia dobrej vôle svoje intímne životy po svojom. Avšak propagácia týchto praktík rozhodne nepatrí na inštitúcie určené službe verejnosti. Zákon by mal preto jasne vymedziť, aké symboly môžu a aké nemôžu byť prítomné na budovách tohto charakteru. V opačnom prípade skončíme ako jeden veľký cirkus…

Mimochodom, už ste prestali myslieť na ružového slona?