Ako vníma prvé kroky pápeža Leva XIV, ako Svätého otca? Môže byť po mimoriadne ľudskom a milosrdnom Františkovi ešte lepším a posunúť cirkev vyššie? Aké úlohy pred ním stoja? Je pravda, že počet ľudí v kostoloch klesá a čo by nový pápež v tomto ohľade mohol zmeniť? V čom sa javí byť jeho veľká sila a prednosť?

Rozprávali sme sa s katolíckym kňazom, takisto aj mailarom a operným spevákom, Martinom Šafárikom.

Počas konkláve ste boli v Ríme. Bola atmosféra iná v porovnávaní s predchádzajúcimi návštevami večného mesta?

Bola. A bolo to zaujímavé, pretože keď kresťania prichádzajú do Ríma, je to pre nich vždy aj akási osobná forma stretnutia sa so Svätým Otcom. A v tomto prípade to pre mňa bola prvá návšteva Ríma, keď sme Svätého Otca nemali, takže to bolo trochu zvláštne.

Viac vo video rozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete vypočuť:

Čo sa týka atmosféry, z ľudí bolo veľmi cítiť očakávanie a nádej z voľby nového pápeža. Všetci dúfali, že bude zvolený čoskoro a že bude minimálne taký dobrý, ako pápež František, ktorý bol aj v Ríme veľmi obľúbený.

Ja som tam pôvodne nešiel na konkláve, tú cestu som mal dohodnutú niekoľko mesiacov vopred. Takže to, že som sa v Ríme ocitol uprostred voľby nového pápeža bola v podstate – ľudsky povedané – náhoda. A keď celý ten pobyt teraz hodnotím, vnímam to ako Boží dar, keďže z pôvodne obyčajnej návštevy bolo nakoniec niečo, čo sa zapísalo do dejín.

Vnímam to ako darček od Najvyššieho a bolo úžasné vnímať húfy ľudí z rôznych krajín, ako sa modlili vo svojich rodných rečiach, bolo to veľmi sugestívne.

My sme spolu telefonovali ešte pred konkláve a vtedy – keď sa dosť rozoberali jednotliví kandidáti spomedzi kardinálov – ste mi povedali, že nemáte radi tipovanie na to, kto by sa novým pápežom mohol stať, pretože sú to len špekulácie a výsledok je napokon aj tak vždy iný. Zvolenie kardinála Prevosta vám dalo za pravdu, medzi favoritov naozaj nepatril. Čo podľa vás rozhodlo, že voľba napokon padla na neho?

Duch svätý. Priznám sa, že tohto kardinála som vôbec nepoznal, pre mňa to bol úplne nový človek.

Ja, ako kňaz, som vôbec neriešil, kto novým pápežom bude. Riešil som to, aby ten, ktorý to z vôle Najvyššieho bude, nechcel spájať za každú cenu. Samozrejme, nech spoločnosť spája, ale nie lacno a za každú cenu. Pápež je pontifik, staviteľ mostov. Ale každý dobrý most musí mať svoju jasnú architektonickú líniu. A ak staviate most iba preto, aby sa spojili dva brehy, môže sa stať, že sa ten most zrúti. Je dôležité, aby nový Svätý Otec na toto myslel.

Podľa informácií, ktoré som sa o ňom – ako o osobnosti – z rôznych zdrojov dozvedel si dovolím povedať, že on to dokáže, aj s pomocou Božej milosti. Keď si uvedomíte, že riadite kolos, ktorý má viac, ako miliardu členov, tak dosiahnuť to iba ľudskými silami je nemožné. V katolíckej cirkvi veríme v pôsobenie Ducha Svätého a čo sa úradu Svätého Otca týka, tak tam to pôsobenie určite funguje, vidíme to už 2000 rokov.

Novému Svätému Otcovi veľmi držím palce a budem sa za neho modliť, pretože to bude mať veľmi náročné, jeho úrad je v dnešnej dobe úžasne potrebný. Kľúče od Nebeského kráľovstva, ktoré dostal – ako aj jeho predchodcovia – sú obrovská kompetencia. A s touto kompetenciou idú aj charizmy, teda dary a schopnosti, ktoré sú nadprirodzené a často im ani nerozumieme.

Aj preto som pred konkláve odmietal rozhovory a špekulácie o tom, kto sa novým pápežom stane, je to úplne zbytočné. Napokon, opäť sa potvrdilo, že sú to iba akési novinárske tendencie a s tým ja nechcem mať nič spoločné.

Teraz sa už v súvislosti so Svätým Otcom môžeme baviť o konkrétnejších veciach, no aj v tomto prípade by som sa chcel zdržať nejakých samozvaných proroctiev o tom, aký bude. Uvidíme, dajme mu čas a nesnažme sa ho dostať do pozície, ktorá by nám vyhovovala. Nechajme ho slobodne pôsobiť a slobodne slúžiť.

Počas pontifikátu pápeža Františka sa v katolíckej cirkvi začalo vravieť o istom „pnutí“ medzi konzervatívnym a liberálnejším krídlom, ktoré predstavoval aj František a Lev XIV bude podľa všetkého pokračovať v jeho šľapajách. Je to podľa vás pre Katolícku cirkev dobre?

Myslím si, že bude pokračovať, ale po svojom. S ľuďmi pracujem a stretávam sa s nimi od rána do večera roky rokúce, dokážem ich odhadnúť, málokedy sa „seknem“, väčšinou sa mi odhad potvrdí.

Keď nový pápež vyšiel na balkón a všetci sme vnímali jeho prvé reakcie, gestá a mimiku, bolo vidno, že je úprimne dojatý a bolo cítiť, že to naozaj nečakal a to je prejav pokory. A pokorní ľudia majú pri práci s ľuďmi veľmi pozitívny efekt, pretože pokora je fascinujúca. Sám Ježiš Kristus je kráľ pokory.

Čím je človek pokornejší, tým viac môže cez neho, ako cez nástroj, pôsobiť Boh. Ako režisér, ktorý nás používa ako ceruzku, ktorou píše svoj príbeh. A vtedy, keď sa staneme nástrojom a nie len nejakými pretláčateľmi svojho vlastného ega, svojich vlastných a veľmi subjektívnych očakávaní, to má obrovský zásah, pretože na tom je vlastne založená svätosť.

Obrovské osobnosti, ku ktorým sa hlási aj súčasný Svätý otec – ako sv. Augustín, sv. Tomáš Akvinský – boli aj intelektuálne kapacity, ale nikdy by nedosiahli to, čo dosiahli, pokiaľ by svoje výnimočné intelektuálne nadanie neoddali práve tej duchovnosti. To je tajomstvo úspechu u nás, vo vnútri Katolíckej cirkvi.

A tento pocit som mal aj z prvých momentov nového Svätého Otca, myslím si, že čo sa týka sociálnej oblasti, bude pokračovať v línii pápeža Františka. Ale – a teraz to myslím v dobrom zmysle slova, bez urážky Svätého Otca Františka –  bude to také intelektuálnejšie, bude to jasnejšie.

V jasnosti formulácií sa bude viac podobať Benediktovi XVI, no čo sa ľudskosti a jednoduchosti týka, bude to zas k Františkovi. Myslím si, že to je pre dnešnú dobu, v ktorej žijeme, ideálna kombinácia.

Aké sú podľa vás najväčšie výzvy, ktoré stoja pred hlavou katolíckej Cirkvi? Na Starom kontinente môžeme pozorovať odliv veriacich. Podľa nedávneho sčítania obyvateľov na Slovensku je počet tých, ktorí sa hlásia ku katolíckej viere možno až o desiatky percent nižší, ako predtým. Vy určite viete viac, ako ja. Vnímate, že by boli kostoly prázdnejšie? Ak áno, čo by s tým nový pápež potenciálne mohol urobiť?

Ja by som si to dovolil zhrnúť ešte širšie. Myslím, že pod účasť podpísala covidová doba, kedy si mnohí od kostola odvykli. V covidovej dobe boli často mnohí sklamaní aj z nás, kňazov a biskupov, nečakali také reakcie, s ktorými sa stretli. Ale to už nechcem nejako rozoberať, v podstate to už máme za sebou, ale myslím si, že následky tejto doby stále znášame…

Rozprával som sa mojimi oltárnymi spolubratmi a mnohí zavnímali takú zaujímavosť. Z tých, ktorí počas covidovej doby do kostola nechodili, sa mnohí nevrátili, ale prišli úplne noví. Takí, ktorí dovtedy v podstate nechodili. To je zvláštny jav, ktorý som zatiaľ neprečítal.

Ak mám ale priamo odpovedať na tú otázku, že aké sú výzvy a čomu pripisujem, že tie počty klesajú… No, klesajú preto, lebo stúpa to materialistické videnie nášho života. Dnes sa rodičia – ktorí majú doma spoločne vychovávať deti a majú ich sprevádzať, ktorí by ho mali nasmerovať aj v tom, aby chcelo študovať niečo, v čom by naplnilo svoje talenty a bolo tak prínosom tiež pre spoločnosť – zamýšľajú nad tým, kde zarobí najviac. A to je počiatok konca.

Poznám obrovské mnoho ľudí, a niektorí z nich sú veľmi bohatí, no neoznačil by som ich všetkých aj za šťastných. Nerobia to, čo by ich bytostne bavilo, čo by ich bytostne napĺňalo. Veď na tom sú založené aj mnohé rozprávky – princezná neľúbila bohatého princa, ale zamilovala sa do obyčajného záhradníka. Nedokážeme sa poučiť a stále si myslíme, že my sme tí, ktorí objavili Ameriku. Ale tá už je dávno objavená. Nerobíme to, čo máme robiť, k čomu sme boli uschopnení.

Ženy prestávajú byť ženami, prestávajú byť matkami. Ženy nechcú byť matkami, pretože to je niečo, čo sa už nenosí a čo nie je dostatočne moderné. Ale nič krajšie, ako byť matkou, žena počas svojho života nemôže stihnúť. Neexistuje kariéra, ktorá by sa vyrovnala čo i len jednému materstvu. Nie je nič krajšie, ako materinská láska k dieťaťu. Keď žena dá tomuto svetu nový život, v podobe svojho dieťaťa. A ešte ak je to život osobnosti, ktorá je jasne ukotvená, ktorá bude samostatne mysliaca a dokonca mysliaca v rámci spoločného dobra. To znamená, že ten jedinec bol vychovaný nie ako jeden egoista, pupok sveta, ktorému sa má zvyšok sveta prispôsobovať.

Nie. Ty si tu ako jeden z niekoľkých miliárd ľudí, ktorí žijú na tejto planéte. Náš Stvoriteľ, ako aj naša spoločnosť od teba očakávajú, že budeš konkrétnym prínosom, či už lekárom, učiteľom, atď… A za to dostaneš aj finančnú odmenu, na Slovensku väčšinou neadekvátnu, ale to je len sekundárna hodnota.

Ako Svätý Otec, aj ja tú výzvu vnímam v tom, aby sme veciam dali ich pôvodný význam. Nechcime sa – my, kňazi – častokrát aj pre mediálne tlaky stať tým, čím nás chcú mať. Pritakávačmi na všetko. Ak si cirkev udrží a v mnohých veciach aj prinavráti svoj pôvodný rozmer, myslím si, že tí kresťania sa začnú vracať.

Ježiš Kristus bol jasný, nenávidel hriech, ale miloval hriešnikov. To treba neustále opakovať. A Svätý otec nemá žiadnu inú úlohu ako tú, že zastupuje Ježiša Krista na Zemi. Ak toto bude robiť, bude fantastickým pápežom. Princíp je stále rovnaký, je veľmi jednoduché dať v živote veciam ich pôvodný význam.

Svätý Otec, vtedy ešte ako kardinál Prevost, bol viackrát na Slovensku, dokonca v blízkom čase mal k nám opäť naplánovanú cestu. Pápež František bol ale u nás relatívne nedávno. Môžeme teda na pápežskú návštevu na Slovensku v najbližších rokoch vzhľadom k tomu zabudnúť?

To by som tak vôbec nevnímal, myslím si, že je tam veľká nádej. Ale hneď treba podotknúť, že jedna vec je naše želanie. No druhá vec je, že každý pápež svoje návštevy realizuje podľa potrieb svojho plánu. A ešte nevieme, na čo sa chce Svätý Otec zamerať. Je obrovské množstvo krajín, v ktorých by ho radi privítali a on sa bude určite rozhodovať podľa vnútorného obsahu tej svojej línie. A tú budeme postupne spoznávať. Ale akýsi môj inštinkt mi hovorí, že príde.

Opravte ma ak sa mýlim, ale v bývalom Česko – Slovensku je momentálne iba jeden kardinál, pán Duka. Myslíte si, že sa za Leva XIV dočkáme vymenovania nových?

Je to možné, ale opäť bude záležať na tom, aký je jeho plán. Kardinálov je teraz dostatok na to, aby cirkev mohla fungovať. Ich počet pokrýva všetko, čo cirkvi pokrývať treba.

Svätý otec by ale takýmto gestom Slovákov povzbudil. Ján Pavol II sa o nás neraz vyjadril, že sme pre cirkev nádejou a v Európe máme mimoriadne poslanie, napriek tomu, že sme malý národ. Lebo sme zasvätení Sedembolestnej Panne Márii a aj preto, lebo sa v rámci našej kultúry – a dokonca aj štátneho zriadenia – hlásime k odkazu Sv. Cyrila a Metoda, dokonca máme v znaku dvojkríž. Na to som veľmi hrdý, lebo mať štátny znak, ktorý korešponduje s vlastným vierovyznaním, to je niečo, k čomu sa hlásim a veľmi sa z toho teším.

Takže, mať kardinála je niečo plus, ale naša viera na tom nestojí. A naša cirkev už vôbec nie. Je to len bonus a dar navyše.

S čím sa musí zmieriť každý vodca a akej chyby sa mnohí z nich dopúšťajú? Ako treba vnímať rôzne proroctvá, napríklad to o pápežovi čiernej pleti a ktoré jediné proroctvá treba brať vážne? Čo má kňaz Martin Šafárik spoločné s pápežom Levom XIV a kto mal najväčší vplyv na to, že sa stane vydá po tejto ceste? Dozviete sa vo videorozhovore.