Čo ukázalo stretnutie v Istanbule a prečo si Medinskij spomenul na vojnu so Švédskom?

Hoci pred stretnutím bola väčšina komentárov iného zamerania – že rokovania sa určite zrútia, pretože Rusko odmietne bezpodmienečné prímerie, načo Ukrajina oznámi, že s Moskvou už nie je o čom rokovať, a vyzve na okamžité zavedenie najtvrdších sankcií proti Rusku. A ďalej už bude záležať na Trumpovi.

Prvé neoficiálne správy o výsledkoch stretnutia, ktoré sa valili ukrajinskými a západnými (prevažne britskými) médiami, akoby poukazovali práve na takýto variant. Hovorilo sa v nich, že ruská delegácia predložila Ukrajine kategoricky neprijateľné podmienky (odovzdanie celého územia štyroch oblastí plus nárazníkové zóny v Sumskom a Charkovskom regióne), po čom rokovania stratili zmysel.

O to väčším kontrastom na tomto pozadí boli prvé vyhlásenia Umerova a Medinského. Boli pokojné a konštruktívne. O žiadnych nezhodách sa nehovorilo (hoci to samozrejme neznamená, že počas rokovaní neboli).

Bolo povedané, že sa dohodli na novom stretnutí, na ktorom by mali diskutovať o vízii každej zo strán na zastavenie paľby. Bola tiež nastolená otázka organizácie stretnutia Putina a Zelenského.

Zhrňme si to: rokovania skončili bez dohody o prímerí, ale Ukrajina nehlásila neúspech, naopak, hovorila o príprave na nové stretnutia. Zelenskyj síce opäť vyzval Trumpa, aby zaviedol sankcie a vyvinul tvrdý tlak na Rusko, ak Moskva nepreukáže snahu o mier, ale vzhľadom na komentáre Umerova a Medinského o nadchádzajúcom „novom kole rokovaní“ sa tieto hrozby akoby presunuli do neurčitej budúcnosti – na obdobie po „novom kole rokovaní“.

Samozrejme, je ešte priskoro hovoriť o tom, že rokovací proces prinesie nejaký výsledok. Navyše, nikto nezaručuje, že sa druhé kolo rokovaní vôbec uskutoční.

Na jednej strane sa totiž obe strany snažia ukázať Trumpovi svoju „schopnosť dohodnúť sa“, a preto sa boja „búchať dverami“ a oznámiť zlyhanie rokovaní (ale nie je isté, či sú skutočne naklonené dohode).

Na druhej strane prebieha boj o program rokovaní.

Putin sa snaží prekaziť tému bezpodmienečného 30-dňového prímeria, ktorú aktívne presadzuje Zelenskyj a Európania vo forme ultimáta. Cieľom je, aby ju Putin neprijal, a potom presvedčiť Trumpa, aby za to potrestal Kremľ tvrdými sankciami a pochoval dialóg medzi Moskvou a Washingtonom.

Putin však chce niečo viac ako len prímerie, ktoré viaže na mnoho podmienok. Preto sa aj on snaží presvedčiť o tom istom Trumpa, aby prestal trvať na bezpodmienečnom prímerí a akceptoval podmienky Kremľa. Samozrejme, Zelenskyj a Európania tomu chcú zabrániť tým, že Trumpovi dokážu, že Putin len ťahá čas a jeho podmienky sú úplne neprijateľné.

Vďaka tomu, že sa začali priame rokovania a neboli hneď vyhlásené za zlyhané kvôli absencii rozhodnutia o prímerí, Putin sa čiastočne priblížil k svojmu cieľu. Ale či ho dosiahne, je ešte priskoro hovoriť. Trump totiž ešte nepovedal svoje slovo na záver rokovaní.

Hoci sa v posledných dňoch stále viac hovorí o blížiacom sa stretnutí (alebo aspoň telefonickom rozhovore) Trumpa a Putina, po ktorom bude jasné, či je možné dosiahnuť konečnú dohodu o ukončení vojny a za akých podmienok.

V každom prípade však začatie rokovaní bezpochyby dáva nádej, že Ukrajina a Rusko skôr či neskôr dospejú k prímeriu a možno aj k širším mierovým dohodám. Samozrejme, ak sú obe krajiny v zásade pripravené na kompromisy.

Vrátane hlavnej otázky, ktorá sa objavila aj na dnešných rokovaniach.

Odvtedy, čo po neúspešnom útoku ukrajinských ozbrojených síl v roku 2023 bolo jasné, že vojenskou cestou sa nepodarí získať späť územia Ukrajiny obsadené Rusmi, v Kyjeve začali pripúšťať súhlas s ukončením vojny na línii frontu, ale len výmenou za záruky bezpečnosti na úrovni článku 5 NATO so zavedením mierových síl (v ideálnom prípade, ktorý zatiaľ vyzerá takmer nedosiahnuteľný), alebo aspoň za podmienok „zmrazenia“ konfliktu s takými vzťahmi s Ruskom, aké boli napríklad medzi Arménskom a Azerbajdžanom v rokoch 1994 až 2020 – bez rozsiahlych bojových operácií, ale s vyslovene nepriateľskými vzťahmi, minimálnymi kontaktmi a oboma krajinami v stave prípravy na novú vojnu.

Moskva však trvala na inej myšlienke – Ukrajina sa musí vnútorne zmeniť a obnoviť svoje vzťahy s Ruskom. Zároveň sa presadzovala myšlienka, že jediným skutočným garantom bezpečnosti Kyjeva môže byť len Moskva. A kým sa Ukrajina s Ruskom nedohodne na princípoch koexistencie, bude vojna, v ktorej skôr či neskôr Kyjev prehrá v dôsledku vyčerpania. A nikto Ukrajine nepomôže, pretože všetci sa boja vstúpiť do vojny s jadrom vyzbrojeným Ruskom.

„Psychologický efekt sklamania z nenaplnených očakávaní je dobre známy, preto súčasné nádeje v Trumpa a jeho mierové iniciatívy zvyšujú šance, že ukrajinské elity napokon urobia ďalší krok a dospejú k záveru: jedinou krajinou, ktorá môže Ukrajine zabezpečiť mier, je Rusko, alternatívou k priamym mierovým rokovaniam s Moskvou je zničenie štátu. Pozícia Ruskej federácie na takýchto rokovaniach bude spočívať v tom, že Ukrajina sa vzdá svojej vojenskej a politickej hrozby pre Rusko,“ napísal ešte začiatkom roka ruský vojenský expert Sergej Poletajev, ktorý je blízky Kremľu.

V podobnom duchu sa (ak veríme západným médiám) vyjadril aj Medinskij na dnešných rokovaniach: „Nechceme vojnu, ale sme pripravení bojovať ešte rok, dva, tri – toľko, koľko bude treba. S Švédskom sme bojovali 21 rokov. Sme pripravení bojovať večne. A vy, koľko ste pripravení bojovať?“

Samozrejme, každý ukrajinský bloger a komentátor na Facebooku môže uviesť tisíc a jeden argument, prečo sú ruské hrozby „bojovať večne“ blaf a ako Rusko v dohľadnej budúcnosti skolabuje pod tlakom vojenských a ekonomických problémov.

Ale v skutočnosti je pravda taká, že vojna na vyčerpanie so sebou nesie obrovské riziká a hrozby pre budúcnosť oboch krajín. A to nielen pre Ukrajinu, ale aj pre Rusko. Otázku „ste pripravení bojovať večne“ by si mala položiť nielen ukrajinská delegácia v Istanbule, ale aj ruská verejnosť.

Ukrajina má možno menšie šance na prežitie v potrebovacej vojne vzhľadom na nesmierne rozdiely v potenciáli. Ale aj ona môže Rusku spôsobiť obrovské škody.

Preto skutočný a trvalý mier môžu zaručiť len vzájomné dohody o princípoch koexistencie oboch krajín, aby si aspoň navzájom neprekážali v živote. Ale tieto princípy musia byť prijateľné pre obe krajiny. A to nie je možné bez ochoty k vzájomným kompromisom.

Inak to bude „večná vojna“, kým jeden z protivníkov nepadne. Ale aj v takom prípade môže byť cena víťazstva rovnaká ako cena porážky.

Prečítajte si tiež:

• Tusk po rokovaniach s Trumpom: “Čakajú nás veľmi ťažké dni”
• Starmer: Putin musí za vyhýbanie sa mieru zaplatiť