O bilancii nekultúrnych aktivít platformy politických mimovládok „Otvorená kultúra“ (OK) a o reakcii ministerky kultúry na ňu sme písali (tu). V samotnej bilancii nás zaujala informácia, že OK vypracovala a vo februári 2025 zverejnila “Správu o stave kultúry“, ktorá podľa OK zhŕňa fakty o zásahoch do kultúrneho sektora počas aktuálneho vládneho obdobia. Správa v anglickom jazyku je vydávaná platformou za ročný monitoring dopadov krajne pravicovej vlády na kultúrny sektor.

Kultúra nepadá, kultúra sa rozvíja a rastie

29. apríla sa na pôde ministerstva zišlo vedenie ministerstva so štatutármi kultúrnych inštitúcií v podriadenosti ministerstva. Tých inštitúcií, na ktoré má ministerstvo dosah a kde urobilo duo Šimkovičová, Machala personálne zmeny, ktoré sa nestretli s pochopením u OK, u „nezávislých“ médií ani u progresívnej opozície. Všade, kde sa poverený riaditeľ pozrel na prúdenie finančných tokov z verejných financií, prišlo obvinenie z nekompetentnosti, bossingu, otvoreným listom skupinky zamestnancov, medializácii útokov na zamestnancov zo strany vedenia inštitúcie, k protestom organizovaným platformou OK. Vo všetkých inštitúciách ako cez kopirák.

Z ročnej bilancie, ktorú predložilo Ministerstvo kultúry SR, vyplýva, že mnohé kultúrne inštitúcie skutočne zaznamenali pozitívne výsledky v roku 2024. Údaje, ako napríklad: vysoká návštevnosť (napr. 90–97 % vypredanosť v divadlách), rekordné tržby (Nová scéna, SNM), pozitívny hospodársky výsledok (SND, SFÚ), zvýšený záujem verejnosti (Bibiana, STM, Knižnica Prešov), medzinárodné ocenenia a úspechy (film Bibiany, UNESCO pre ÚĽUV), naznačujú, že z pohľadu kvantitatívnych ukazovateľov – návštevnosti, tržieb a výnosov – je kultúrny sektor aktívny a v mnohých prípadoch aj expanduje. Nedá sa teda nesúhlasiť s ministerstvom kultúry, že viaceré kultúrne inštitúcie prosperujú, aspoň podľa prezentovaných štatistík a merateľných výsledkov.

Na druhej strane prezentované výsledky sa týkajú vybraných inštitúcií a nemusí to nutne odrážať stav celého kultúrneho sektora – najmä nezriaďovaných subjektov, regionálnych iniciatív, nezávislej scény či menšinových žánrov. Vysoká návštevnosť a tržby síce hovoria o popularite, no nemusia automaticky znamenať umeleckú alebo spoločenskú hodnotu programu. Prosperita môže byť ekonomická, ale kultúra má aj estetický, vzdelávací, občiansky a identitotvorný rozmer, ktorý čísla úplne nevystihnú. Niektoré inštitúcie boli výslovne podporené investične (napr. rekonštrukcia Hurbanových kasární pre Lúčnicu), čo mohlo priamo ovplyvniť ich výsledky. Iné, ktoré podobnú podporu nedostali, môžu mať odlišnú realitu.

Na škodu je aj zvolený obranný a legitimačný tón. Keby bolo všetko v kultúre v poriadku, nebola by takto ladená správa potrebná. Vyhlásenie, že „kto tvrdí, že kultúra padá, ignoruje fakty sa hodí skôr na sociálne siete, nie na oficiálnu stránku ministerstva.

Prezentované údaje opodstatňujú optimizmus vo vzťahu k činnosti štátnych kultúrnych inštitúcií v roku 2024. Avšak vyhlásenie o „neexistencii úpadku“ treba vnímať v širšom kontexte.

Včasné varovanie: Politizácia umenia a kultúry na Slovensku

Iniciatíva pre umeleckú slobodu a Otvorená kultúra! zverejnili vo februári správu “Včasné varovanie: Politizácia umenia a kultúry na Slovensku”. Je to práve tá platforma, ktorá šikanuje ministrom poverených riaditeľov kultúrnych inštitúcií, ktorých ročný progres zaznamenalo ministerstvo.

Autormi publikované „skoré varovanie“ odhaľuje z ich pohľadu systematický útok na umeleckú slobodu na Slovensku od posledných parlamentných volieb v októbri 2023. Politické zasahovanie, cenzúra a potláčanie menia kultúrnu krajinu – vytvárajú nepriateľské prostredie, ktoré brzdí umeleckú a kultúrnu produkciu.

Autori Správy sa zaštiťujú hĺbkovým výskumom a silnými svedectvami 19 slovenských umelcov a kultúrnych pracovníkov – vrátane bývalého riaditeľa Slovenského národného divadla Mateja Drličku, ktorý neuspel v konkurze na riaditeľa autorom momentálne ideologicky nakloneného divadla Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave, exriaditeľa Inštitútu kultúrnej politiky Marcela Časa, ktorý v rámci konsolidácie verejných financií naznal ako nepotrebný Lukáš Machala, vizuálneho umelca Andreja Dúbravského, ktorého obscénne výtvarné dielo vystavené v Slovenskom rozhlase pobúrilo svojho času ministerku Martinu Šimkovičovú, a dua súčasného umenia Moniky a Bohuša Kubinských. Správa podľa autorov poskytuje podrobný prehľad alarmujúcej transformácie kultúrneho sektora na Slovensku.

Svedectvá ľudí, ktorí môžu pociťovať osobnú nenávisť k súčasnému vedeniu ministerstva pravdepodobne objektívnymi nebudú. A podkopávajú objektivitu celej Správy.

Správu ilustroval Jozef Gľaba, slovenský ilustrátor (venuje sa najmä digitálnej ilustrácii), grafický umelec a tvorca voľnej grafiky, nakoľko jeho umelecká tvorba tematizuje politický a spoločenský vývoj na Slovensku, s dôrazom na kultúru, slobodu prejavu a útlak. Gľabove ilustrácie zobrazujú zničenie umeleckých inštitúcií, útlak kreatívneho prejavu, odchod umelcov zo Slovenska (tzv. brain drain) a ohrozenie kultúrnej identity krajiny.

V správe autori upozorňujú na znefunkčnenie Fondov na podporu kultúry menšinových národností a Audiovizuálneho fondu prostredníctvom personálnych výmen, na odmietanie odbornej a verejnej diskusie (napr. o reforme štátnej podpory pre kultúru). Vnímajú aj oslabenie transparentnosti, ktoré pripisujú skutočnosti, že vedenie ministerstva systematicky obchádza odbornú verejnosť a ignoruje ich návrhy.

V čom ministerstvo podľa Správy zlyhalo?

Politizácia kultúrnych inštitúcií: Ministerstvo vymenilo vedenie viacerých významných inštitúcií (SND, SNG, SNM, BIBIANA, Slovenská národná knižnica atď.). Tí, ktorí boli odvolaní, tvrdia, že neboli informovaní o dôvodoch, neprebehli riadne výberové konania a často išlo o odborníkov s dlhoročnou praxou. Noví nominanti často nemajú kultúrne skúsenosti, ale väzby na SNS, TV Slovan alebo vedenie ministerstva.

Pri personálnych výmenách, keď boli do funkcií riaditeľov poverení ľudia bez kultúrneho zázemia ministerstvo často argumentovalo tým, že dobrý riaditeľ nemusí byť umelec, dôležité je, aby bol manažér a zároveň dokázal vytvoriť systém, kde sa odborníci môžu slobodne rozvíjať. Na druhej strane kultúrny backgroud je určite plus, nakoľko riaditeľ kultúrnej inštitúcie neurčuje len rozpočet a personál, ale často aj programovú a odbornú víziu – najmä v prípade galérie, múzea či divadla. Rozumieť umeleckej a odbornej práci, poznať kurátorské postupy, mať prehľad o vývoji umenia, vedieť komunikovať so zahraničnými partnermi – to nevyžaduje iba manažérske, ale aj odborné znalosti.

Poverená riaditeľka Múzea Betliar má aj kultúrne zázemie, napriek tomu čelila šikane zo strany kultúrnych politických mimovládok, či „nezávislých“ médií, keď sa snažila v inštitúcii jej zverenej urobiť poriadok.

Zničenie odborných štruktúr a analytického zázemia:  Bol zrušený Inštitút kultúrnej politiky (IKP) – analytické pracovisko ministerstva, prepustených bolo takmer 50 % zamestnancov ministerstva, vrátane odborníkov a analytikov, rozhodovanie sa sústredilo v rukách generálneho tajomníka Lukáša Machalu, známeho šírením konšpiračných teórií.

Na jednej strane to môže vyvolávať dojem, že ministerstvo vytvára chaos, ak odborné analytické tímy zrušilo bez náhrady. Na druhej strane, celá štátna správa je prerastená „odborníkmi“ napojenými na politické mimovládky. Niet sa čomu diviť, veď po vstupe do EÚ (2004) väčšina európskych programov (Creative Europe, EEA Grants, Erasmus+, Nórske fondy) preferujú progresívnu agendu: pluralitu, rovnosť, menšiny, participáciu, ľudské práva – teda agendu, ktorú preberali aj slovenské inštitúcie a mimovládky. Konzervatívna kultúrna scéna (napr. folklór, tradičné remeslá, kresťanská kultúra) bola často rozdrobená, slabšie prepojená a menej aktívna v grantovom priestore, čo znížilo jej vplyv na „štátny“ diskurz. Takže nemôže byť prekvapením,  že vznikla sústava prepojených inštitúcií, think-tankov a mimovládok, ktorá – hoci nie formálne ideologická – reálne reprezentovala liberálny, západne orientovaný pohľad na kultúru a politiku.

Pre voliča konzervatívnej orientácie to prirodzene pôsobilo nevyvážene a neprístupne, no nahradiť túto sieť zo dňa na deň nie je možné. Je to beh na dlhú trať. Jediné, čo sa dalo urobiť hneď, tak zastaviť ďalšie prerastanie štátnej správy progresívnym mimovládnym sektorom. A to ministerstvo kultúry ako jedno z mála aj urobilo. Okrem ministerstva kultúry analytikov napojených na VIA IURIS zrušilo ministerstvo spravodlivosti a pre progresívnych lovcov hoaxov a bojovníkov s dezinformáciami nemal miesto na ministerstve vnútra Matúš Šutaj Eštok.

Jedna vec je zrušiť, druhá nahradiť. Ak má dlhodobo prevahu jeden ideologický rámec, náhla zmena systému bez pripraveného „konzervatívneho mozgového trustu“ vedie nie k reforme, ale k mocenskému vákuu, ktoré sa vypĺňa improvizáciou alebo lojalitou namiesto kvalifikácie. Ak chce táto vláda (či jej voliči) trvalo vyrovnať ideologický nepomer, musí si budovať vlastné odborné štruktúry, nielen rušiť tie existujúce. A musí sa zmieriť s tým, že to je dlhý a náročný proces, nie záležitosť jednej volebnej kampane.

Znefunkčnenie kultúrnych fondov (FPU a AVF): Ministerstvo novelizovalo zákony tak, aby malo kontrolu nad väčšinou členov správnych rád, ktoré rozhodujú o prideľovaní peňazí. Expertíza bola nahradená politickou lojalitou. V dôsledku neúčasti dosadených nominantov na zasadnutiach fondov došlo k paralýze prideľovania podpory, čo ohrozilo stovky projektov.

V mnohých fondoch, komisiách a výberových orgánoch pôsobili ľudia s podobným hodnotovým rámcom (napr. progresívne, liberálne, mestsky orientované prostredie). Pretrvávali osobné a profesijné väzby medzi odborníkmi, akademikmi a mimovládkami. Niekedy až do miery, že si kritici právom kládli otázku, či sú rozhodnutia naozaj nestranné. Námety, ktoré boli konzervatívnejšie alebo tradičnejšie orientované, mali často menej šancí na financovanie, alebo sa na ne pozeralo s ideologickým odstupom. Volič vládnej koalície očakával minimálne to, že dôjde k “vyváženiu systému”.

Ministerstvo na to mohlo ísť inak, ako tak, že politicky ovládlo správne rady (FPU a AVF). Dá sa mu vyčítať aj liknavé obsadenie rád, resp. ich obsadenie neaktívnymi nominantmi, ktorí sa nezúčastnili zasadnutí – dôsledkom bola paralýza hodnotenia projektov. V poriadku nebolo ani zrušenie nezávislých komisií, ktoré vyberali projektové hodnotenia, bez toho, aby ministerstvo vytvorilo nové štandardy alebo výberové mechanizmy.

Proti systému „svoji svojim“ nemožno bojovať opačným „naši našim“, bez výberu, bez kritérií, bez rešpektu. Ak vláda tvrdí, že chce systém „očistiť“, musí ukázať, že nie je proti odbornej oponentúre, ale za vyvážené pravidlá pre všetkých. Konzervatívne a národné hodnoty majú v kultúre silné miesto – ale potrebujú odborné zázemie, legitímnu reprezentáciu a dôveru verejnosti. Ak ministerstvu ide o pretrhnutie klientelizmu, nemá robiť zmeny tajne a svojvoľne, môže ukázať, kto komu čo schválil a prečo. Len tak to bude s dôverou verejnosti.

Vytváranie atmosféry strachu a cenzúry: Viacerí riaditelia a umelci (napr. Matej Drlička zo SND, Zuzana Liptáková z BIBIANA, Andrej Dúbravský) hlásia nátlak, šikanovanie a pokusy o cenzúru. Autori správy kritizujú zrušenie výstav s LGBTQ+ tematikou, zastrašovanie cez sociálne siete, označovanie kultúrnych pracovníkov za „liberálov“, „agentov“ a „zradcov“.

Z pohľadu voliča vládnej koalície o žiadnu „cenzúru“ nejde. Naopak ide o primerané zohľadnenie toho, čo je vhodné vo verejnom priestore, najmä ak ide o štátne inštitúcie financované z verejných zdrojov. Umelecké diela, ktoré obsahujú explicitný, nahý alebo provokatívny obsah, by nemali byť vstupne naservírované každému, napr. kto vstúpi do budovy RTVS alebo inej verejnej inštitúcie – vrátane detí, starších, či konzervatívne ladených občanov. Výstavy s LGBTQ+ témami nemusia byť zrušené, ale mali by byť zreteľne označené, dobrovoľne navštíviteľné, nie prezentované ako normatívny vkus. Z jeho pohľadu nejde o cenzúru, ale o zodpovednosť voči hodnotám väčšiny spoločnosti, ktorá si neželá byť „provokovaná“ v priestore, kde očakáva neutralitu.

Napr. rozhodnutie premiestniť obraz Dúbravského zo vstupného priestoru budovy Slovenského rozhlasu, aby nebolo na očiach deťom a ľuďom, ktorí o tento druh umenia záujem nemajú, do iných priestorov, sa môže javiť ako rozhodnutie „zhora“, ako „cenzúra“ a že by o stiahnutí obrazu z očí verejnosti mali rozhodnúť napr. odborní kurátori. Avšak v prostredí inštitúcií ako SNG, Kunsthalle, tranzit.sk, alebo Stredoslovenská galéria sa dlhodobo formoval kurátorský diskurz s liberálnym, progresívnym a často „mestsky elitárskym“ profilom. Prezentácia nahoty, rodových tém, sexuality či sociálnej kritiky bola v tomto prostredí nielen tolerovaná, ale často považovaná za estetickú a hodnotovú normu. Konzervatívne vnímanie umenia, duchovná symbolika, folklór alebo „tradičná krása“ boli často ignorované, zľahčované alebo ironizované. Takže ako by vyzeralo odborné posúdenie kurátormi?

Otvorená kurátorská debata je ilúzia, ak neexistuje hodnotová pluralita. Ak všetci rozhodujúci kurátori vyznávajú podobné hodnoty a estetiky, konsenzus je zaručený. Ale nie preto, že by bol najlepší možný, ale preto, že nie je nikto, kto by ho narušil. Kto nesúhlasí, nie je prizvaný alebo je považovaný za „neodborného“. To je dôvod, prečo mnoho občanov a konzervatívne orientovaných umelcov a kurátorov stratilo dôveru v tzv. odbornosť, pretože ju vnímali ako ideologicky selektívnu.

Ministerstvo necenzurovalo Dúbravského ako človeka, či umelca, len rozhodlo, kde bude konkrétny obraz umiestnený, o mieste jeho vystavenia.

Chaos, improvizácia a absencia pozitívneho plánu: Ministerstvo kultúry nezverejnilo jasnú stratégiu, nekomunikuje so zriaďovanými inštitúciami a ignoruje odbornú verejnosť. Namiesto pozitívnych reforiem sa riešia výmeny ľudí, zrušenia podujatí a mediálne kampane.

Volič, ktorý očakával „poriadok“ a „reštart kultúry v prospech Slovákov“, môže byť sklamaný z neprofesionality, neschopnosti dotiahnuť zmeny a rastúceho chaosu, ktorý môže poškodiť celú kultúrnu infraštruktúru (aj tú „národnú“).

Pre voliča vládnej koalície môže byť správa „Early Warning“ na prvý pohľad len ďalším hlasom z opozičného kultúrneho tábora, ktorý sa nevie zmieriť so stratou vplyvu. No pri pozornejšom čítaní môže priniesť aj niečo cennejšie, možnosť sebareflexie.

Nie preto, aby spochybnil svoju voľbu, ale aby sa pýtal:

„Robí táto vláda kultúrnu politiku, ktorá je silná, spravodlivá a dôstojná? Buduje niečo nové, alebo len bojuje s tým starým? A keď zničí progresívne štruktúry, čo zostane na ich mieste?“

Správa totiž nevolá po návrate „liberálneho monopolu“. Hovorí o potrebe pravidiel, odbornej kompetencie a rešpektu k rozmanitosti, ktorá v kultúre prirodzene existuje. Ak má byť konzervatívna kultúrna politika životaschopná, nestačí len „vymeniť ľudí“, potrebuje víziu, dôveryhodnosť a vlastný systém, ktorý bude fungovať aj pre iných, nielen pre svojich.

A v tom môže byť táto správa prínosná aj pre voliča, ktorý vládu podporuje. Nie ako varovanie pred koncom kultúry, ale ako výzva k jej premyslenej a poctivej obnove.