Bratislava 21. apríla 2018 (HSP/Roman Bednár/Foto:Screenshot:YouTube)

Drevňa ležala celá obklopená takmer neporušenou panenskou prírodou. Slovanskí osadníci museli po príchode na miesto, kde sa im zapáčilo, najprv vyklčovať les, ktorý pôvodne siahal tesne až k brehu rieky, takže jej koryto sa vinulo voľakedy dávno takmer celkom schované medzi veľkými stromami a hustým porastom. Až po vyklčovaní dostatočne veľkého priestoru mohli začať so stavbou osady. Bol to pre nich tvrdý a namáhavý boj s prírodou, no napriek tomu starí Slovania s ňou nikdy nežili v nepriateľstve. A nikdy sa nepokladali sa niečo vyššie a lepšie od nej a preto ju ani nikdy svojvoľne neničili. Uctievali si ju a milovali ju. V žblnkote potôčika, v šumení lístia stromov, ale aj v zavýjaní snehovej búrky vždy vnímali aj čosi božské a mystické.

K Zlatoňovmu domu patril aj malý prístavok, ktorý bol kráľovstvom panej domu Veleny a jej priateliek. V podstate to bola jednoduchá dielňa, kde ženy mohli tkať a priasť. Svojimi šikovnými rukami zhotovovali veľmi pekne vypracované šaty z ľanu, vlny a priadze, ktoré nosili všetci obyvatelia osady.

V Drevni sa nachádzala aj pomerne veľká dielňa, kde zas niekoľko najzručnejších mužov vyrábalo z hliny rôzne druhy tanierov, krčahov, džbánov a hrncov. Bola vybavená tak, že sa v nej dalo spracovávať drevo i kov na rôzne nástroje, ale samozrejme aj na zbrane.

U slovanských Wislanov, ale aj u ostatných staroslovanských kmeňov, sa podľa dávnej obyčaje dedičom domu stal vždy najstarší syn. Mladší bratia buď zostali pracovať u neho, alebo aj to sa často stávalo, odišli z domu a usadili sa niekde inde. Neraz sa dali na vojenskú dráhu, teda do služieb ľudí, ktorých remeslom bolo zbíjanie a koristníctvo.

Len čo Zlatoň vkročil do svojho príbytku, s nadšením ho privítali dcéry a Velena položila na stôl tanier pariacej sa ovsenej polievky. Z pece v rohu miestnosti blkotala žiara ohňa, ktorý bol pre starých Slovanov posvätný a za žiadnych okolností nesmel vyhasnúť. Takto prikazovala ich dávna tradícia. Oheň, ktorý nikdy neuhasínal im sprostredkovával pocit istoty a bezpečnosti.

Zlatoň objal a pobozkal Velenu, potom si chvatne zasadol k stolu a náhlivo, ale opatrne začal chlípať horúcu polievku. Ako vždy, keď kratší čas nevidel svojho syna, tak sa starostlivo vypytoval:
„A kdeže je Svetoň? Prečo ma neprivíta? Či ešte nie je doma?“

„Je pri vode. Hrá sa tam s ostatnými rovesníkmi. Voda už celkom ustúpila a len pri posledných domoch zostalo niekoľko veľkých mlák.“

Odpovedala mužovi Velena, odložila prázdny tanier a pred manžela predložila tri čerstvo vysmažené ryby a už načatý peceň voňavého chrumkavého chleba. Rybie mäso mal najradšej, i keď ostatní chlapi z osady hovorievali, že z neho nie je nijaká sila. On sa im na to len smial a hovoril im, že má sily za piatich – čo dobre vedeli – aj keď najradšej jedával ryby. Velena si pochvaľovala korisť, ktorú doniesol z lesa a s úľubou pozorovala muža ako jedlo, ktoré mu predložila, rýchlo mizne v jeho hladnom hrdle. Keď vyhladovaný dojedol už aj tretiu rybu a zapil ju niekoľkými výdatnými glgmi vína z holby, ozval sa:

„Daj mi ešte jednu, dnes mám akosi mimoriadne veľký hlad. Veď som sa aj nachodil a nabehal, kým som ulovil to, čo si odložila do zásobárne.“

Usmiala sa na neho s láskavým porozumením a naložila mu na tanier ešte dvoch chutných usmažených pstruhov. Po poslednom dúšku vína, ktorým vyprázdnil celý zvyšný obsah holby, keď v žalúdku už mal aj piatu rybu a spokojne si niekoľkokrát odgrgol, išiel si dopriať trochu oddychu a zvalil sa na lôžko, ktoré mu pripravila najstaršia dcéra. Dobré jedlo a znamenité víno spôsobili, že už o malú chvíľu zaspal tak tvrdo, že ho vôbec nerušili hlasy Veleny a dievčat, ktoré upratali stôl a veselo sa smiali a rozprávali pri svojich domácich prácach.

***

Príchod Slovanov do severnej, východnej a strednej Európy a priamo aj do oblasti stredného Dunaja sa konal niekedy začiatkom šiesteho storočia. Pritom nešlo o kompaktné jednorazové presídlenie všetkých Slovanov, ale o postupné sťahovanie jednotlivých menších kmeňov a rodinných veľkoklanov. Nepatrné malé skupiny a rodinné klany Slovanov žili na týchto územiach pravdepodpobne už aj v štvrtom storočí.

Niektoré územia, na ktoré Slovania prenikli, patrili Byzancii, prípadne ležali vo sfére jej vplyvu. Iné zas boli obývané pôvodným obyvateľstvom – v nejednom prípade tam žili keltské kmene. Prichádzajúci Slovania však mali početnú prevahu a bez väčších problémov si na zmienených územiach našli svoje priestory, kde sa usadili. Problém pre nich ale časom nastal v tom, že Byzancia sa začala hlásiť o svoje ohrozené práva. V priebehu času začalo prichádzať k ozbrojeným konfliktom. Dôvodom bolo to, že prílev Slovanov neprestával a novoprišelci začali prenikať už aj na strategicky dôležité územia Byzancie a sa tam usadzovať.

Tlaku prichádzajúcich Slovanov pomerne ľahko podľahli tie oblasti Byzancie, ktoré boli vojensky slabo chránené. Pôvodní obyvatelia týchto území však zažívali ich príchod ako oslobodenie spod jarma byzantskej štátnej moci, ktorá ich utláčala a bezohľadne vykorisťovala. V tom čase Slovania nepoznali otroctvo a nikoho nezotročovali. Všetci Slovania boli slobodnými ľuďmi. Doržanie slova a úprimnosť boli boli pre nich vysoké a samozrejmé morálne hodnoty.

Expanzia Slovanov na juhovýchod Európy dosiahla postupne také rozmery, že koncom prvej polovice šiesteho storočia prenikli vojensky organizovane v niekoľkotisícových zoskupeniach dokonca až k významným centrám Byzantskej ríše. Niekoľkokrát ohrozovali aj Solún. Na svojich vojnových ťaženiach sa pohybovali po veľkej časti Byzantskej ríše, pričom zriedkavo narazili na veľký odpor.

V nejednom prípade porazili aj oddiely pravidelnej byzantskej armády. Boli učenlivými žiakmi aj v krvavom vojenskom remesle a prispôsobili sa drsným podmienkam, ktoré v Európe našli. Inakšie by sa v nej nikdy neboli presadili.

Pre Byzanciu začali predstavovať vážne nebezpečie. Jej vojenské sily boli v tom čase značne rozdrobené a rôznymi nepriateľmi viazané na viacerých miestach. Preto sa vojenská politika Konštantinopolu zameriavala na to, aby prekazila vytváranie veľkých kmeňových zväzov na území Byzancie. V praxi to znamenalo, že buď si zlatom kúpili ich vodcov, alebo sa hľadali možnosti, ako medzi kmene Slovanov zasiať semeno nesvornosti.

S takou politikou mali v podobných prípadoch dlhý čas úspech aj starí Rimania. Obzvášť sa to prejavilo v prvých stáročiach nášho letopočtu, keď museli odolávať vojenskej prevahe Germánov – Frankov, Alemanov, Longobardov, Gótov, Vandalov a ďalších silných a veľmi bojovných germánskych kmeňov.

***

Na ľavom brehu Tisy, necelých desať kilometrov od Drevne a neďaleko od rieky, sa zem otriasala pod kopytami malých štíhlych, nesmierne vytrvalých a aj veľmi rýchlych a obratných koní ázijskej rasy. Slnko sa pomaly skláňalo k horizontu a predĺžené tiene ukazovali – tomu, kto ich vedel prečítať – že sa blíži už šiesta podvečerná hodina.

Rýchlo cválajúce kone niesli na chrbtoch rastom malých šikmookých, divoko vyzerajúcich jazdcov. Smer ich jazdy sledoval tok rieky. Nachádzali sa v „zemi nikoho“, na ktorú si robili nárok aj oni. Ale nie ako jej pracovití hospodári, ktrorí ju obrábali a zušľachťovali, ale ako jej drancovatelia a pustošitelia.

Bola to veľká horda dravých avarských bojovníkov a nemilosrdných lúpežníkov na jednom zo svojich početných výjazdov za korisťou. Ich jediné remeslo, ktoré dokonale ovládali a na ktoré boli od detstva pripravovaní a drilovaní. Ním si krvavo brutálne a bez najmenšieho ohľadu na utrpenie, ktoré pritom šírili, zarábali na svoje živobytie.

Jazdcov bolo niečo vyše dvesto a z ich očí vyžarovala divá krvilačnosť, hrubé násile a dychtivá nedočkavosť po koristi a po násilnych orgiách s peknými slovanskými ženami. Už niekoľko týždňov im nepadla do rúk žiadna väčšia korisť, a tak bola ich žiadostivosť po lúpení, zabíjaní a znásilňovaní vyburcovaná do najvyššej miery. Beda bolo tomu, kto im prišiel do cesty, alebo tým, ktorých si sami vyhľadali.

Boli už veľmi smädní po krvi a nenásytne hladní po cudzích ženách. Dnes sa vzdialili už niekoľko desiatok kilometrov od svojej jurtovej osady, a tak bol pre nich najvyšší čas objaviť vhodnú korisť, o to viac, že sa už pomaly blížil večer.

***

Avari patrili k takzvaným turko-tatárskym jazdeckým nomádskym národom, ktoré mali svoj pôvod i korene v širokých nedoziernych ázijských stepiach južného Zakaukazska. V druhej polovici 6. storočia a ešte aj v 7. storočí boli pánmi veľkej a mocnej ríše, s centrom v Panónii. Ich ríša sa rozprestierala na územiach Slovenska, Maďarska, Čiech, Slovinska, Rumunska a na častiach

Bulharska, Srbska, Rakúska, Poľska, Chorvátska a Bosny. Takmer 200 rokov boli po Byzancii a Franskej ríši (ktorá vznikla v roku 481 a mala rozlohu priam neuveriteľných 1 200 000 štvorcových kilometrov), treťou najdôležitejšou mocou v Európe. Boli v blízkom príbuzenskom vzťahu s Hunmi.

Ešte v 5. storočí Avari žili v Ázii ako národ podmanený mocným Juan-Juan národom. Podobne, ako voľakedy Židia v Egypte, tak ani oni nemohli zniesť potupnú porobu a vydali sa putovať na západ. V roku 460 prekročili rieku Irtyš, kde vtedy žili bulharské kmene, tureckého pôvodu. Dnešní Bulhari sú výsledkom splynutia tureckých Bulharov a Protobulharov a ich postupného slovanizovania slovanskými kmeňmi, ktoré prenikli na Balkán.

Pokračovanie nasleduje

————————————————————————————————————-
Gratulujem tým,

ktorí si so záujmom prečítali aj môj historický článok o héterách. Neustále sa mi totiž potvrdzuje, ako úboho málo Slovákov má záujem o históriu – PRAMATKU všetkých vied. Slovensko doslova trpí na absolútny nedostatok autorov kvalitných historických románov.

Som jedným z extrémne mála slovenských spisovateľov, ktorý píše aj historické romány. Žiaľ, čoraz viac Slovákov najradšej číta povrchne prázdne táraniny.

Nechápem Vás vôbec Slováci – bratia Česi majú neporovnateľne väčší záujem o dejiny, ako vy Slováci. O Nemcoch, Talianoch či Španieloch sa tu nemusím ani zmieniť, tí milujú dejiny.

Ani len geniálny Vojtech Zamarovský Slovákom v tomto smere nepomohol. A rezignovane odišiel žiť do Čiech, kde si ho oveľa viac vedeli oceniť.

A i ja viem, prečo moje nové historické romány nevydám nikdy na Slovensku. Slováci nemajú vzťah k histórii a nemajú ho ani k svojej vlastnej.

V súčasnosti píšem neobyčajný, v poradí už môj piaty 2-dielny historický faktografický román Kartago v objatí Ríma – Hanibalova milenka, a napriek prosbám niekoľkých slovenských priateľov –

ktorí čítali úryvky z neho – aby som ho vydal na Slovensku, tak to samozrejme neurobím.

Je pre mňa veľkým potešením vydať takýto historický román napr. v španielčine a samozrejme aj ho v tejto reči tvoriť.

Kartago, punske vojny a Hanibala som s nadšením študoval už ako 18-ročný.

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

2. časť si môžete prečítať TU

3. časť si môžete prečítať TU

4. časť si môžete prečítať TU

5. časť si môžete prečítať TU

6. časť si môžete prečítať TU

7. časť si môžete prečítať TU