3. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

Bratislava 3. marca 2018 (HSP/Roman Bednár/Foto:YouTube)

V spomienke na V. Zamarovského. Všetci obyvatelia Drevne boli navzájom spríbuznení a tvorili veľký rodinný klan. Pre wislanských Slovanov bolo dávnou tradíciou, že žili vo veľkých rodinných klanoch, ktoré obývali vlastné osady a bolo pomerne zriedkavé, že sa svadby konali medzi ženíchom a nevestou, ktorí by neboli z tej istej lokality. Bolo to dané tým, že dediny boli navzájom vzdialené neraz viac ako dvadsať kilometrov a predstavovali samostatné mikrokozmy.

Život ich obyvateľov sa odohrával len v nich a v ich najbližšom okolí. Ak predsa len nastal zriedkavý prípad, že sa brali dvaja mladí ľudia, každý z inej osady, tak to vždy bola žena, ktorá po svadbe prišla žiť tam, odkiaľ pochádzal jej muž. Slovania v tých dobách žili len v neveľkých dedinách. Mestá nepoznali.

Sociálne usporiadnie ich života bolo prísne patriarchálne. Na čele osady bol vždy starešina, ktorý bol spravidla aj jej najstarším obyvateľom.

Starešina Drevne mal šesťdesiatosem rokov a v jeho príbytku spolu s ním žilo ešte desať jeho príbuzných. Narodil sa a vyrastal na severe, v kraji pri ústi Wisly, vo wislanskom slovanskom kmeni. Keď mal okolo štyridsať, tak sa vydala časť kmeňa, ku ktorej patril aj on, na juh, aby si našli nové vhodné územia na osídlenie. Ich niekoľkomesačné putovanie sa skončilo na brehu rieky Tisy, kde potom v priebehu času vzniklo viacero slovanských osád, medzi nimi aj Drevňa.

***

Toto okrajové a takpovediac hraničné územie Veľkomoravskej ríše, ktorá pochopiteľne nemala žiadne pevné hranice, bolo akousi zemou nikoho. Predstavovalo neutrálnu zónu, ktorá nebola pod jej kontrolou. Slovania a ani iné etnické skupiny, ktoré tam žili, neboli poddanými kráľa Veľkej Moravy, Rastislava. Boli slobodnými ľuďmi a pôda, na ktorej žili a ju obrábali, patrila im.

Patrila im ale len dovtedy, dokiaľ boli schopní si ju obrániť pred lúpežnými nájazdami Avarov a Hunov, ktorí v tom čase žili vo voľných hordách aj v ich blízkosti. Pre Rastislava boli títo Slovania dôležití, lebo boli akýmsi živým obranným valom, dôležitým pre jeho ríšu, lebo mohol zachytiť prvý útok nepriateľských útočníkov na jej územie.

Knieža Rastislav sa dostal na trón Veľkej Moravy okolo roku 840, keď kráľ Ľudovít Nemec, vnuk slávneho franského kráľa Karola Veľkého, zosadil z panovníckeho trónu Mojmíra a dosadil Rastislava na jeho miesto.

Vo Franskej ríši vtedy vládli dvaja vnuci Karola Veľkého, synovia Ľudovíta Pobožného. Jedným z nich bol Ľudovít Nemec, ktorý vládol vo východnom Fransku. Jeho najväčšia časť sa nachádzala na území dnešného Nemecka. Druhým vnukom bol Karol Holohlavý, ktorý bol vládcom západného Franska, dnešného Francúzska.

Keď konečne bola moc Avarov v Európe zlomená, tak sa ríši Frankov otvorili nové možnosti na získanie nových území, ale aj v dôležitej oblasti obchodovania. Ich krajina veľmi zbohatla a jej moc a prestíž narastali. Prišla doba, keď sa stala veľmocou na úrovni Byzantskej ríše.

Eliminácia Avarov priamo v srdci Európy umožnila Frankom podmaniť si bavorské kmene Bajuvárov a tiež aj kmene korutánskych Slovanov, žijúcich v dnešnom Rakúsku. Táto nová politická situácia urobila z Frankov bezprostredných susedov slovanských kmeňov, ktoré obývali územia na východ od Šumavy (mimochodom slovo šuma znamenalo v staroslovančine les a dodnes sa zachovalo v srbskom jazyku) a Českého lesa.

Pre Frankov nastala epocha veľmi priaznivých historických okolností, keď ich moc narástla tak, že nemali žiadnych nebezpečných nepriateľov a preto sa snažili rozširovať sféru svoju vplyvu a moci až do okolia stredného Dunaja a do Panónie. Po porážke Avarov, ktorí  v tých oblastiach predstavovali hlavného protivníka Frankov, tam ostali ako nový politický faktor už len Slovania.

Preto sa franskí králi usilovali dosadzovať za vládcov tamojších slovanských kmeňov takých mužov, ktorí sa im nejakým spôsobom cítili zaviazaní a vystupovali ako ich úplní alebo čiastoční vazali.
V osobe Rastislava sa pomocou a vplyvom Ľudovíta Nemca dostal na trón Veľkej Moravy človek – na vtedajšie pomery Slovanov – neobyčajného formátu, s vynikajúcimi vlastnosťami rozvážneho a prezieravého štátnika. Prvého, akého Slovania mali.

Pokračovanie nasleduje

***
Mimochodom, v mojom rozprávaní o Veľkej Morave sa dozviete aj nové historické fakty, ktoré nie sú v žiadnej publikácii. Ani v trojdielnom románe Svätopluk od Milana Ferka.

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

2. časť si môžete prečítať TU