Okrem tejto témy sme sa vo videorozhovore so štátnym tajomníkom Ministerstva obrany SR, Mgr. Igorom Melicherom, venovali aj normalizácii hrubých vulgarizmov vo verejných prejavoch a ich následným dopadom na spoločnosť, vrátili sme sa k debate premiéra Fica so študentmi v Poprade a zhodnotili sme „oslavy“ 17. novembra, ktoré sa opäť raz zvrhli na demonštrácie v duchu „dosť bolo Fica“.

Minulý týždeň sme viacerí ostali v šoku, keď sme sa dozvedeli, že vyšetrovateľ zastavuje trestné stíhanie vo veci darovania našich stíhačiek Ukrajine. Ako ste to vnímali vy?

Aj pre mňa to bol šok, pretože za tým bolo naozaj veľa roboty. Hneď ako som prišiel na ministerstvo obrany, urobili sme hĺbkový prieskum dokumentov. Postupne sme našli množstvo listinných dôkazov, ktoré ukazovali, že to, čo tvrdí bývalý minister Naď alebo ďalší predstavitelia bývalej vlády, vôbec nesedí. A to najmä v súvislosti s technikou, ktorá bola odovzdaná na Ukrajinu – s muníciou, s vybavením, s kľúčovými systémami protivzdušnej obrany.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Tých dokumentov bolo skutočne veľa. Boli to stovky strán podkladov, ktoré tvorili prílohy k trestným oznámeniam podaným za rezort obrany. Keď som videl, že vyšetrovanie sa má zastaviť, prekvapilo ma to. Celé to bolo dôkladne pripravené a sme presvedčení, že pravda je na strane štátu a občanov, pretože protivzdušná obrana mala chrániť ľudí. Nie slúžiť na politické hry.

A na druhej strane sú ľudia, ktorí bez akéhokoľvek ostychu zobrali kľúčový obranný systém Slovenskej republiky a dali ho tretiemu štátu. Najmä stíhačky MIG-29, ktoré boli spolu so systémom S-300 základom protivzdušného krytia. Jedna časť bola na zemi, druhá vo vzduchu.

Dnes vidíme, že vyšetrovanie je len zastavené, ale nie zrušené. Proti rozhodnutiu vyšetrovateľa samozrejme podávame sťažnosť.

Za ministerstvo obrany bolo podaných viacero trestných oznámení. Jedno prebrala Európska prokuratúra. A ostávajú stíhačky, KUB a S-300. Darovanie malo prebehnúť cez medzinárodné zmluvy, ale nestalo sa tak. Pracoval vyšetrovateľ aj s informáciami z NKÚ?

Trestných oznámení bolo deväť. Týkali sa podozrení zo sabotáže, vlastizrady, nehospodárneho nakladania s majetkom štátu a ďalších skutkov. Niektoré veci sme odhalili my, no množstvo zásadných zistení uvádza aj správa Najvyššieho kontrolného úradu na takmer dvesto stranách. NKÚ konštatuje jasné podozrenia zo spáchania trestných činov a my sme nemali na výber, museli sme konať.

Štátny majetok možno darovať alebo predať tretiemu štátu len cez medzinárodnú zmluvu, nie cez dohodu. Zmluva má prednosť pred zákonmi SR len vtedy, ak sú splnené tri podmienky. Schválenie v Národnej rade SR, vyhlásenie v Zbierke zákonov, a musí ísť o majetok, ktorý je neupotrebiteľný. Ani jedna z týchto podmienok splnená nebola.

Najdôležitejšie je, že vláda to neurobila cez medzinárodnú zmluvu, ale cez dohodu, ktorá nemá rovnakú právnu silu. Zmluva je ústavne nadradená, dohoda nie. Nemôže obchádzať zákony SR. Ak by to bola zmluva, musela by prejsť parlamentom. Nič také sa nestalo.

Aj analýza Právnickej fakulty UK jasne uvádza, že vláda SR nemala právny základ na darovanie techniky, zbraní ani munície Ukrajine.

Tieto veci sa diali v čase, keď vláda nemala dôveru parlamentu. To vyšetrovateľ podľa všetkého tiež nezohľadnil. Dnes dopoludnia ste boli na polícii, pravdepodobne ste sa oboznamovali so spisom. Čo môžete povedať?

Podávame kvalifikovanú sťažnosť voči rozhodnutiu o zastavení vyšetrovania. Chceme sa s právnikmi detailne oboznámiť s celým spisom, aby sme vedeli, aké úkony prebehli, kto bol vypočutý a čo bolo opomenuté. A verím, že vypočuli aj ľudí ako pán Sulík, ktorý verejne hovoril, čo Naď tvrdil na vláde a koho podľa neho klamal.

Našiel som dokumenty s Naďovým podpisom, kde tvrdí, že technika nemá právnu ťarchu a môže ísť tretiemu štátu. Pričom v prílohách je jasná medzinárodná zmluva s Ruskou federáciou a právna ťarcha teda existuje. A aj Sulík povedal, že Naď klamal priamo na rokovaní vlády.

To potvrdil aj pán Matovič.

Áno. Naď tvrdil, že dostaneme adekvátnu náhradu. Dodnes nič. A vyjadrili sa aj ďalší – pán Pčolinský, pán Krajniak. Ich výroky sú verejne známe, opísali priebeh rokovaní vlády a vyšetrovateľ to musí zohľadniť.

A keď vidíme, ako dlho to trvá, a aký je výsledok – teda žiadna náhrada a zastavené vyšetrovanie – je to pre verejnosť veľmi zlý signál. Technika za stovky miliónov eur odišla preč a štát za to nemá nič. Ak to ostane bez následkov, ľudia nadobudnú pocit, že nehospodárne nakladanie s majetkom štátu je v poriadku. A to je extrémne nebezpečné.

Vyšetrovateľ teda mnoho faktov a dôkazov ignoruje. Podľa vás, prečo?

Som presvedčený, že v tom hrá veľkú rolu strach. Bolo obdobie, keď tu pôsobila skupina vyšetrovateľov, sudcov a prokurátorov, ktorí konali podľa politických očakávaní. Videli sme prípady Gašpara, Kaliňáka, dokonca aj situáciu okolo Roberta Fica. Nemôžeme si klamať, politika v tom bola.

Dnes sa mnohí boja, že ak túto vec posunú dopredu a moc sa o pár rokov zmení, môžu na to doplatiť oni. Preložením, tlakom, stratou pozície.

Rozumiem tomu strachu, ale takto sa štát riadiť nedá. Toto sú rozhodnutia, ktoré sa týkajú bezpečnosti štátu, techniky za stovky miliónov eur a zodpovednosti za obranu. Tu nesmie vyhrať strach. Stále žijeme v demokratickom a právnom štáte.

Ľudia chcú poznať pravdu. Fakty, ktoré ste uviedli, sú jednoznačné. Vyšetrovateľ má ale iný názor. Ostáva len dúfať, že spravodlivosti napokon bude učinené zadosť.

Ja som tie trestné oznámenia podal z morálnej, aj zo zákonnej povinnosti. Ak by som to neurobil a o pár rokov by prišla nová vláda, ktorá otvorí správu NKÚ a uvidí tieto podozrenia, pýtali by sa, prečo som nekonal. A mali by pravdu. Takže ja som konal tak, ako som musel.

Veríte, že vyšetrovanie sa nakoniec pohne?

Verím tomu. Urobili sme všetko, čo sme zo zákona aj z morálnej povinnosti urobiť museli. Keď máte v rukách podozrenia, ktoré potvrdzuje aj správa NKÚ, nemôžete mlčať.

Nemôžeme dovoliť, aby vznikol pocit, že keď niekto poruší zákon „tam hore“, tak je to v poriadku. To by zničilo dôveru ľudí v štát. A bez dôvery štát nefunguje.

Verím, že pravda sa ukáže a že veci sa už nebudú opakovať spôsobom, aký sme videli v minulosti.

Poďme ešte na inú tému. Minulotýždňová beseda v Poprade s premiérom Ficom. Vy ste tam boli osobne. V statuse ste napísali, že keď ste si prečítali opis celej tej debaty v niektorých médiách, mali ste pocit, akoby ste boli na dvoch rôznych akciách, že médiá opisovali inú realitu. V čom bol rozdiel?

Rozdiel bol značný. Prednáška bola normálna, kultivovaná. Premiér stál medzi študentmi, odpovedal im, rozprával sa. Až neskôr som videl, ako to prezentovali niektoré médiá, akoby tam prebiehala úplne iná udalosť.

Som predseda Mladých sociálnych demokratov a množstvo našich členov, prevažne študentov, sa pýtalo, či môžu prísť. Samozrejme, že mohli. Prišli sme, nikomu sme nebránili sadnúť si. Počas prednášky sa časť študentov zdvihla, rozprestrela ukrajinskú vlajku a zaštrngala kľúčmi. Zjavne reagovali na premiérov výrok o financovaní Ukrajiny a o tom, že tí, ktorí vojnu podporujú, nech idú bojovať. Potom odišli.

Podľa mňa mnohí z nich ani nevedeli, čo presne symbolizuje štrnganie kľúčmi. Našim ľuďom som navrhol, nech si sadnú a vypočujú si prednášku – keď už dostali príležitosť počuť predsedu vlády naživo.

A musím povedať ešte raz, že naši ľudia neboli žiadny komparz. Sedeli tam, pýtali sa otázky, normálne počúvali. Ak tam bol niekto len pre efekt, bola to tá skupina, ktorá odišla bez záujmu diskutovať.

Koľko študentov odišlo?

Odhadom tridsať z približne stodvadsiatich. Väčšina zostala. A prekvapilo ma, že veľká časť tých, ktorí odišli, boli veľmi mladé dievčatá. Celé to pôsobilo dosť organizovane. A pripomenulo mi to aj situáciu so študentom Murom, ktorého okamžite prišla brániť poslankyňa z Progresívneho Slovenska. Takéto veci nevyzerajú spontánne.

Vulgarizmy v prípade študenta vyvolali veľký rozruch. Kedysi takéto výrazy vo verejnom priestore nemali miesto.

To je pravda. Kedysi to nebolo bežné. A potom prišiel Igor Matovič a úplne  zmenil tón verejnej debaty. On pochopil, že ak sa bude správať ako v reality show, bude mať najväčší mediálny výtlak. A mnohí pravicoví politici tento štýl prebrali.

Odborná politika ustúpila kriku, vulgaritám a osobným útokom.

Opozícia dnes tvrdí, že vulgarizmy sú „názor“. Nie sú. Vulgárny útok nie je názor. Nenávisť nie je názor. A problém je, že keď takéto správanie vidia mladí ľudia, preberajú ho. Politici nastavujú tón spoločnosti.

Bude zaujímavé sledovať, kam to celé povedie. Ako to môže vyzerať o 10–15 rokov, ak sa takéto správanie a vyjadrovanie normalizuje?

Ak sa to bude normalizovať, spoločnosť sa postupne zradikalizuje. Predstavme si obyčajnú situáciu na križovatke, dvaja vodiči sa dostanú do konfliktu. Kedysi by si možno niečo povedali cez okno. Ale ak vidia, že politici medzi sebou komunikujú vulgarizmami a osobnými útokmi, prenáša sa to aj na ľudí. A zrazu je normálne vystúpiť z auta a rovno niekoho fyzicky napadnúť.

A to je ten problém. Vulgárny jazyk je prvý krok. Ďalší krok je agresívna komunikácia. A ďalší krok po nej je fyzická agresia. Politika má byť o argumentoch a hodnotách, nie o nenávisti.

17. novembra boli v Bratislave a ďalších mestách zhromaždenia, ktoré mali byť oslavou slobody, ale často sa z nich stalo „dosť bolo Fica“. Zaujalo ma aj vyjadrenie pána Šimečku, že jeho jediným cieľom je poraziť Fica, takisto odkaz študenta „Mura“ – kričme, aby sa nás báli.

Slovensko je demokratický štát. Máme slobodné voľby, ústavu, fungujúce inštitúcie, sme v EÚ, NATO, Rade Európy aj OSN. Tváriť sa, že tu vládne autokracia, je čistý nezmysel.

Ak chce pán Šimečka vystriedať Roberta Fica, nech ponúkne voličom víziu v roku 2027, presvedčí ich a vyhrá voľby. Tak funguje demokracia, nie cez výkriky z námestí typu „zvrhnime vládu“.

17. november si každý pripomenul inak. V Bratislave dominoval hnev, veľa kriku a frustrácie. V Nitre na podujatí Smeru naopak prevládal pokojnejší tón – dialóg, rešpekt, spolupatričnosť. A to je presne tón, ktorý by mal tento sviatok sprevádzať.

Kontrast medzi oboma tábormi bol výrazný. Myslím si, že každý človek si vie urobiť obraz. Jedni si 17. november pripomenuli spôsobom, ktorý mal blízko k odkazu slobody a dialógu, druhí z neho spravili politické protestné podujatie plné kriku. A hoci každý tábor má právo na svoj prejav, tón aj spôsob boli úplne odlišné. Ľudia sa prišli porozprávať, vypočuť si názory a pripomenúť si, čo pre nás 17. november znamená. Neboli tam emócie typu „zvrhnime vládu“, ale skôr diskusia o tom, ako má fungovať demokratická spoločnosť.

Za nás viem povedať, že máme jasné hodnoty a vieme, čo chceme ľuďom ponúknuť v roku 2027 – stabilitu, normálnosť a férovú súťaž politických myšlienok. Nie hnev a nenávisť.

Na druhej strane sme videli aj zhromaždenia, kde dominoval najmä krik.

Každý si vie urobiť obraz sám, čo je bližšie odkazu 17. novembra a čo je skôr o politickej emócii.

My vieme, čo chceme občanom ponúknuť v roku 2027 – jasnú víziu fungovania štátu, stabilitu a normálnu politickú súťaž.