5. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

Bratislava 17. marca 2018 (HSP/Roman Bednár/Foto:Screenshot:YouTube)

Ak to tak bolo, tak ho v najbližších dňoch čakala kopa práce s výrobou nových pascí a potom s ich umiestňovaním v rieke. Zaumienil si, že už nasledovného dňa sa vyberie na svojom úzkom člnku všetko skontrolovať. Potom určite ostane dva, tri dni len doma a spolu s Velenou, svojou peknou ženou, budú z ohybného lykového prútia pliesť nové košíkove pasce a opravovať poškodené. Velena bola v takých prácach oveľa zručnejšia ako on a hlavne podstatne trpezlivejšia.

Keď ju v takých chvíľach pozoroval, vždy si uvedomoval, že jemu trpezlivosť chýba. Svojimi dlhými ohybnými štíhlymi prstami bola schopná pliesť košíky celé hodiny. On, naopak, nedokázal pri pletení dlho obsedieť a prácu musel často prerušovať. Priznal si, že v podstate to robil len preto, aby mal zámienku ostať dlhšie s ňou doma, čo bolo zriedkavé.

Bol rodeným a obratným lovcom a jedine pri vzrušujúcom love dokázal preukázať veľkú trpezlivosť, aby potom vo vhodnom okamihu explodovala jeho lovecká energia a korisť bola jeho.
Mal obrovské ruky a tie zvádali hravo aj najtvrdšiu prácu. Bol najväčším silákom v Drevni a v sile sa s ním nikto nemohol merať. Jeho lovecká zručnosť a istota v lukostrelbe boli povestné. Na mohutnom tele mal niekoľko jaziev, ktoré utrpel pri love medveďov a diviakov.

Hravo vydržal aj najväčšie telesné útrapy a jeho nohy málokedycítili únavu hoci aj po celodennom love. Všetci muži zo široka ďaleka ho obdivovali a závideli mu jeho medvediu silu i jeho veľkú obratnosť. A tak nečudo, že najkrajšie dievča z Drevne, i z celého okolia, Velena, sa zahľadela a zaľúbila práve do neho.

Teraz, keď sa už po dlhom dni k nej blížil, tak odrazu zaletel v myšlienkach k ich svadbe, ktorú slávili počas veľkého letného prírodného sviatku pred desiatimi rokmi. Sviatok a tým aj ich svadba trvali niekoľko dní.

***

Starí Slovania mimoriadne obľubovali svoje veľké kultové sviatky a v priebehu roka ich slávili niekoľkokrát. Pri všetkých takých sviatkoch išlo o význačné dni, ktoré nejakým spôsobom súviseli s prírodnými javmi a úkazmi. Celú prírodu a jej vzťah k Slnku, Mesiacu a hviezdam, zažívali veľmi citlivo mysticky-religiózne.

V ich ponímani to boli všetko živé bytosti, ktoré mali inú podobu ako ľudia. Boli presvedčení, že ich vlastný život a aj sociálne dianie ich spoločenstiev s nimi nielen veľmi úzko súvisí, ale je od nich aj bytostne a existenčne závislý. Rituálne kultové sviatky boli pre nich výnimočné dni, ktoré ich priamo spájali s cyklickými procesmi prírody a s kozmickými úkazmi a ich prostredníctvom sa cítili byť živou a jej aktívnou súčasťou.

Tieto sviatky a ich rituálne obrady, s nimi spojené, im dodávali silu prežiť v nádeji na lepšie časy aj strastiplné a pochmúrne dni života, ktoré prinášali strádanie a nedostatok a tiež ho pozdvihovali z jeho všednosti a jednotvárnosti do radosti a zábavy.

Dni sviatkov tak reprezentovali v každodennom chaose a stereotype života určitý pevný poriadok a bezprostrednú prítomnosť staroslovanských bohov. Cez existenciu sviatkov zažívali starí Slovania vyšší magicko-mystický princíp a poriadok prírody a počas nich oslavovali aj víťazstvo síl poriadku nad temnými a hrozivými silami chaosu. Boli spríjemnením ich života v monotónnom kolotoči rokov a žiarivými svetlami, ktoré sa pri jeho otáčkach postupne zapalovali, aby sa zakrátko opäť ponorili do temnoty a sa v nej na jeden celý rok stratili.

V priebehu dní sviatkov sa k ľuďom približovali ich bohovia a človek vstupoval prostredníctvom kultových obradov a obiet, ktoré im prinášal, do priameho kontaktu s nimi. Bohovia sam mu zas odplácali za vernosť a pokoru svojou priazňou a svojou pomocou, ktorá neraz nadobúdala nadprirodzené dimenzie vo vnímaní starých Slovanov. Posielali ľuďom svetlo a teplo, dávali zemi vlahu, aby mali dobrú úrodu.

Každý z bohov, ktorých starí Slovania uctievali a im obetovali v príslušný sviatok, mal svoju funkciu a svoju vlastnú sféru pôsobenia. Bol to neobyčajne silný povznášajúci pocit, ktorý sa v priebehu kultových sviatkov zmocňoval sviatočne naladených ľudí. Vtedy preciťovali priam orgasticky, naplnení prekypujúcou radosťou, blízkosť svojich bohov. Boli presvedčení, že všetko čo sa udialo, sa udialo z ich moci a z ich vôle.

***

Zlatoň si v mysli ďalej spomínal na svoju veľkolepú svadbu s Velenou. Konala sa na najväčší a najdôležitejší sviatok roka starých Slovanov. Išlo o sviatok dožiniek, ktorý sa nielen v Drevni oslavoval celý týždeň. Bol to prastarý sviatok a ani múdry a skúsený starešina Vladislav nevedel dať Zlatoňovi odpoveď, keď sa ho raz vypytoval kedy vznikol a či ho oslavujú len Slovania. Vedel mu povedať len toľko, že už ich dávni predkovia, ktorí prišli do povodia Wisly z ďalekého východu, hovorievali, že sa oslavoval odjakživa, teda aj v širokých nedoziernych stepiach za Volgou a Donom, kde voľakedy žili.

Starí Slovania sviatok dožiniek vnímali ako oslavu božskej úrodnosti a plodnosti zeme a keďže zem stelesňovala slovanská bohyňa Poľana, tak zároveň oslavovali v jej osobe nielen plodnosť zeme, ale aj plodnosť ženy. Poľana bola prastará bohyňa a vo veľmi dávnych časoch, keď aj u Slovanov zohrávali matriarchálne štruktúry spoločenstva významnú úlohu, tak patrila spolu s Perúnom (podobne ako v indickom hinduizme bohyňa Šakti figurovala ako rovnocenné božstvo vedľa boha Šivu) k ústredným božským idolom v ich religióznych predstavách.

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

2. časť si môžete prečítať TU

3. časť si môžete prečítať TU

4. časť si môžete prečítať TU