Bratislava 24. februára 2018 (HSP/Roman Bednár/Foto:Slovania)

Západorímska ríša sa postupne čoraz viac germanizovala, až napokon zanikla a na jej území sa vytvárali početné germánske kráľovstvá a kniežatstvá. Medzi ne sa vklínili aj dočasné silné ríše Hunov a Avarov. Najvýznamnejšie germánske ríše vytvorili Vandali, Góti, Frankovia, Longobardi a Alemani. Ale na sklonku ôsmeho storočia existovala na Západe už len jedna silná a všetko dominujúca germánska ríša, ktorá svojím významom i veľkosťou ďaleko prevýšila všetky ostatné.

Bola to ríša Frankov, ktorá sa rozprestierala na území dnešného Nemecka, Francúzska, Švajčiarska a časti Talianska a Rakúska. Mocní Frankovia sa stali dedičmi a nástupcami antického Ríma v západnej Európe. Veľmi rýchlo sa stali konkurentami starobylej cisárskej Byzancie, pričom mali niektoré germánske vlastnosti, ktoré ich predurčovali k tomu, že budú mať dlhšiu budúcnosť ako ríša Byzantíncov.

V Európe tak boli dve veľmoci, ktoré v nej mali dominovať dlhší čas. Líšili sa ale podstatne sociálnym zložením svojich spoločností i svojou ideológiou a najmä ponímaním náboženstva. Byzantský panovník si oficiálne nárokoval na titul cisára, kým vládca Frankov sa mohol honosiť len titulom kráľa. Napriek tomu sila, ktorou disponoval franský kráľ sa prinajmenšom vyrovnala sile Byzancie. Bola taká impozantná, že sa ho obávali všetci nepriatelia a o jeho trvalú priazeň sa pokorne uchádzali všetci jeho priatelia, ako aj tí, pre ktorých bolo dôležité, aby sa nimi stali.

Moc a sláva najvýznamnejšieho franského kráľa tak veľmi ohromila aj Slovanov, že jeho meno použili na označovanie svojich vlastných vládcov. A tak vzniklo slovo a či titul – kráľ. Meno najslávnejšieho franského kráľa, ktoré v reči Frankov znelo Karl, sa v reči Staroslovákov kvôli ľahšej výslovnosti o niečo pozmenilo presunutím dvoch hlások.

Pápežská kúria, ktorá po agónii slávneho starého Ríma aj naďalej sídlila v jeho múroch, sa pri šírení kresťanstva, jeho teológie a svojho vpyvu spoliehala na svoju rafinovanú diplomaciu a neraz aj na silu franských zbraní, veď Karol Veľký bol veriacim kresťanom a uznával autoritu pápeža. Taká politika bola veľmi prezieravá a či dokonca až vizionárska, lebo to bola práve ríša Frankov, ktorá sa už čoskoro mala stať najdôležitejším faktorom pre neustále posilňovanie všemocnej rímsko-katolickej relígie.

Na druhej strane Európy bola Byzancia, ktorá sa stala oveľa neskôr, po rozchode s Rímom a Vatikánom, baštou ortodoxného kresťanstva a jeho najvyšším reprezentantom bol patriarcha z Konštantinopolu. Tento vývoj rozdelil Európu na dva veľké znepriatelené tábory, pričom toto nepriateľstvo vyšlo výlučne z náboženstva a z Vatikánu, a neskôr boli Vatikánu bližší osmanskí mohamedánski Turci, ako kresťanská Byzancia a neželal si nič viac ako zničenie a obsadenie Konštantinopolu a Byzancie Turkami, čo sa napokon v pätnástom storočí  s veľkým prispením Vatikánu aj stalo a na čo doplácame až dodnes.

Mohli sme dnes mať kresťanstvo na celom územi Byzancie, teda vo veľkej časti dnešného Turecka. Namiesto toho  je Turecko aj v Európe a jeho islamské tykadlá sú rozšírené takmer po celom európskom území.

****

Blížil sa čas obeda a v malej osade potomkov kmeňa Wislanov, ktorá sa volala Drevňa a ležala na strednom toku Tisy, sa šírila dráždivá vôňa pečených rýb.

Od veľkej záplavy už prešlo niekoľko týždňov a škody v osade, spôsobené vodou a nánosmi bahna, už takmer celkom zmizli. Usilovní Drevňania na tom pracovali každý deň veľa hodín.

V dedine bolo dvadsaťdeväť domov jednoduchej architektúry a všetky vyzerali rovnako a boli aj rovnako veľké. Domy boli usporiadané v tvare kruhu a v ich strede bol tridsiaty dom, ktorý síce vyzeral presne tak, ako všetky ostatné, ale bol o poznanie väčší i vyšší. Bol to príbytok starešinu osady a jeho rodiny. Dedina bola chránená kruhovou hradbou z hrubých drevených kolov, hlboko vtesnaných do pôdy. Výška hradby nepresahovala dva a pol metra.

Drevňa mala z hľadiska zaobstarávania výživy veľmi výhodnú polohu. Ležala na brehu veľkej rieky, ktorá oplývala bohatstvom rôznych druhov rýb a zároveň sa nachádzala aj na pokraji hustých lesov, plných zveriny. Boli plné srniek, jeleňov, diviakov i množstva drobných zvierat a bola v nich tiež hojnosť vtáctva. A tak lov a rybačka zaručovala Drevňanom vždy dostatočné množstvo potravy a nikdy netrpeli hladom.

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

Prvú časť si môžete prečítať TU