Keďže na budúci rok nás čakajú voľby do samospráv, chceli sme vedieť, aký veľký tento problém v skutočnosti je a nakoľko je rozšírený. A najmä, čo sa dá robiť, aby sme s ním konečne efektívne zabojovali.

Splnomocnenec vlády pre rómske  komunity v rozhovore pre Hlavné správy otvorene priznáva, že problém kupovania hlasov v osadách skutočne existuje a opisuje aj jeho fungovanie. Je totiž sofistikovanejší, ako v minulosti. Takisto hovorí aj o projektoch výstavby modulových domov a riešenia výkupu pozemkov pod nelegálnymi chatrčami. No nevyhýba sa ani kritike roky trvajúcich politických hier okolo rómskej problematiky.

Potrebujú Rómovia viac peňazí z eurofondov alebo skôr pomôže menej byrokracie a lepšie projekty? Mení sa už ich myslenie a chápu, že zodpovednosť sa začína doma, že je treba snažiť sa a nie iba čakať na pomoc niekde na úrade? Sú pre nich modulové domy almužnou alebo skôr motiváciou k zodpovednosti a v čom by bol prínosom rómsky mediálny dom, o ktorom sa kedysi hovorilo?

Dozviete sa vo videorozhovore so splnomocnencom vlády SR pre rómske komunity, Alexandrom Daškom.

Začnime témou, ktorá síce nie je aktuálna, ale je dosť závažná. Pred každými voľbami – parlamentnými, komunálnymi, aj do EP – sa hovorí o kupovaní hlasov Rómov v osadách. Ako veľký je tento problém?

Musím povedať, že áno, tie hlasy sa kupujú, deje sa to pravidelne. Najčastejšie to robia menšie politické strany, ktoré potrebujú zvýšiť percentá. Menovať ich nebudem, ale vieme si domyslieť.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Dnes je to už sofistikovanejšie. Existuje systém takzvaných „kolotočov“. Prídu autá, niekedy aj viacero, tzv. „taxíky“, ktoré vozia Rómov k volebným miestnostiam. Koordinátor vyberie človeka, ktorý vie čítať a písať. Ten si v miestnosti vyzdvihne hlasovacie lístky, vyberie ktorý potrebuje a schová si ho do vrecka, do urny vhodí napríklad len prázdnu obálku.

Potom príde k ostatným a ukáže im, koho a ako majú vybrať a zakrúžkovať. Tí to presne podľa neho urobia. A dostanú peniaze – desať, dvadsať eur, niekde aj viac, podľa regiónu.

V teréne pritom hliadkujú ľudia, ktorí sledujú, či sa neobjaví niekto cudzí, napríklad policajt, novinár alebo kontrola. Celé je to veľmi dobre zorganizované, niekedy aj s priamym napojením na miestnych podnikateľov či kandidátov.

Tento systém funguje roky. Menia sa len mená, nie metódy. Samozrejme, sú aj uvedomelí Rómovia, ktorí chodia voliť sami a bez uplácania, ale v mnohých komunitách to stále funguje takto.

Na budúci rok nás čakajú komunálne voľby. Existujú mechanizmy, ktoré by tomu dokázali v čo najväčšej miere zabrániť?

Na sto percent to nepôjde nikdy. Nie je to ani priamo moja kompetencia. Mali by to riešiť iné rezorty, ktoré na to majú kapacity, aj právomoci. Dôležité je, aby sa do toho zapojili mestské polície a dobrovoľníci z terénu, ktorí poznajú prostredie a vedia reagovať priamo na mieste.

Treba na to aj odvahu. Mnohí vedia, čo sa deje, ale radšej mlčia. Strach je veľký a bez spolupráce s komunitou sa to nikdy nezmení.

Vieme, že občianske hliadky sa budú pravdepodobne rušiť, eurofondy na ne skončili a nie sú na to teda peniaze. Vy ste varovali, že tým hrozí nárast kriminality a hliadky budú chýbať.

V prvom rade musím povedať, že nemáme presné štatistiky, ktoré by ukázali, koľko percent z trestnej činnosti robia Rómovia. Takéto analýzy by boli diskriminačné.

Fakty sú však jasné, financie na občianske hliadky sa končia. Fungovať budú ešte do konca roku 2026 a potom nevieme, čo ďalej. Už dnes sa ozývajú starostovia, ZMOS, aj združenie SK8, že ich činnosť treba zachovať. Aj samotná polícia hovorí, že sú veľkou pomocou v lokalitách, kde žijú rómske komunity.

Tieto hliadky nie sú len strážcovia poriadku. Sú to ľudia z komunity, ktorí poznajú každého po mene. Vedia, kto má problém, kto pije, kto sa poháda s rodinou. Vďaka tomu vedia riešiť drobné konflikty skôr, než z nich vznikne trestný čin.

Bežná situácia – poštárka bez hliadky nevie ísť do osady. Hliadka ju odprevadí, skontroluje či je pokoj a ostane nablízku, kým si urobí svoju prácu. Alebo napríklad, keď niekto dostane sociálnu dávku a ide ju míňať, hliadka dohliadne, aby neprišlo k hádke alebo krádeži.

Ak sa niečo stane, vedia rýchlo zareagovať, volať políciu, ale zároveň upokojiť ľudí, aby nedošlo k väčším výtržnostiam. Sú pre políciu predĺženou rukou.

Ak chceme, aby tieto oblasti zostali bezpečné, štát musí určiť, či je bezpečnosť prioritou. A ak áno, musí na to nájsť financie. Peniaze sa pritom nájsť dajú, dnes máme vyčerpaných len asi 11 % eurofondov. Stačí prehodnotiť výzvy a zdroje presunúť.

Je to v niektorých osadách naozaj tak napäté, že sa tam poštárka bojí ísť?

Ja ako Róm s tým problém nemám, poznám to prostredie. Ale rozumiem, že pre človeka, ktorý tam nikdy nebol, to môže byť nepríjemné. Sú situácie, keď poštárka napríklad prinesie zlú správu a niekto začne kričať alebo nadávať. O Rómoch sa vie, že majú svoj temperament. Pre človeka zvonka to pôsobí ako konflikt, ale väčšinou to rýchlo utíchne.

Pomáhajú hliadky aj pri prekonávaní jazykovej bariéry?

Určite áno. Tá jazyková bariéra je dôležitá, často stačí, aby hliadka vysvetlila, čo úradník chce a konflikt sa vyrieši. Po zavedení občianskych hliadok sa v mnohých lokalitách znížila kriminalita, aj užívanie drog.

Nie je to zázrak, ale tam, kde hliadky fungujú stabilne a nie len projektovo, to má viditeľný výsledok. A keď ich zrušíme, stratíme jediný nástroj, ktorý drží poriadok tam, kde polícia nestačí. To je fakt, ktorý si treba uvedomiť.

Bohužiaľ, najmä v zimnom období sa pravidelne objavujú správy o tragédiách v rómskych osadách. Nedávno pri požiari v osade Mašličkovo zomreli dve malé deti. Dá sa s tým vôbec niečo robiť?

Úprimne – nie všetko sa dá vyriešiť a určite nie v jednom volebnom období. Tých problémov je strašne veľa a sú zanedbávané celé desaťročia.

Keby Európska únia, štát, samosprávy, náš úrad aj samotní Rómovia ťahali za jeden povraz, dalo by sa pohnúť dopredu. Ale keď z tohto reťazca vypadne čo i len jeden článok, celý systém sa rúca. A žiaľ, takto to funguje u nás už roky.

Niektorí rómski politici šíria myšlienku, že štát je povinný sa o Rómov starať. Ale to nie je pravda. My im môžeme ukázať cestu a podať pomocnú ruku, ale tú prácu musia urobiť oni sami.

Zároveň by som nechcel, aby to vyznelo, že všetci sú rovnakí. Nemôžeme všetkých hádzať do jedného vreca. Máme veľa Rómov, ktorí sú šikovní, pracovití, chcú sa posúvať ďalej, ale nemajú rovnaké podmienky ako majorita. To je jadro problému.

Roky sa vytváral dojem, že úrad má miliardu, z ktorej sa všetko zaplatí. Nie je to pravda. Úrad má približne 400 miliónov, a ďalších 500 ide cez iné rezorty – práce, školstvo, zdravotníctvo. Nie je to málo, ale vzhľadom na rozsah problémov to nestačí.

Tieto problémy sa ťahajú desaťročia. Neustále sa hovorí, že sa na ne vynakladajú veľké peniaze, ale výsledky sú slabé. Prečo?

Lebo mnohé programy boli od začiatku zle nastavené. Najlepšou cestou je projekt rozvojových tímov, ktorý spája investície so sociálnou prácou.

Poviem to jednoducho. Darmo budeme tlačiť na dieťa, aby sa učilo, keď žije v chatrči tri krát štyri metre s pätnástimi ľuďmi. Nemá kde písať, umyť sa, pripraviť. Keď niekto celú noc v zime nespí, lebo mu mrzne detská izba, na druhý deň nevie podať výkon v škole, ako to nevie ani dospelý v práci. Keď dieťa príde do školy špinavé, ostatné sa od neho odťahujú. Vzniká tlak a segregácia. A takto sa ten kruh chudoby opakuje.

Najskôr musíme pripraviť základ – infraštruktúru, chodník, vodu, cestu, bývanie. Ale nie zadarmo, aby si majorita nemyslela, že Rómovia dostávajú všetko bez práce.

Toto je cesta, ktorou sa malo ísť už dávno. Potrebujeme stabilitu a dlhodobosť, nie projekty, ktoré po dvoch rokoch skončia.

Politici často hovoria o integrácii, ale len málokto pre to niečo robí. Mnohí si na rómskej téme robia politický kapitál. Niektorí tvrdia, že na Rómov idú miliardy. Keby sa pozreli na čísla, videli by, že to nie je pravda.

Nie sú to však úplne malé sumy, keď sa to spočíta za všetky tie roky.

Za tri programové obdobia išlo na rómsku problematiku 200 miliónov v prvom, 370 v druhom a teraz 907 miliónov eur. To nie sú miliardy.

A treba si uvedomiť, že mnohé projekty slúžia všetkým, keď sa postaví cesta alebo vodovod, využíva ju celá obec, nielen osada. Keď sa spraví kanalizácia, rieši sa hygiena v celej oblasti.

Z tých 400 miliónov ide veľká časť aj mimo osád. Keď to porovnáme s 12,5 miliardami z programu Slovensko, je zrejmé, že tie reči o „miliardách pre Rómov“ sú čistý nezmysel.

Vo funkcii ste približne dva roky. Čo robíte inak, ako vaši predchodcovia?

Systém bol nastavený ešte pred mojím nástupom. Programové obdobie sa začalo v roku 2020, ja som prišiel v roku 2023. Ak by som chcel všetko meniť, musel by som zastaviť celý proces a otvoriť partnerskú dohodu s Európskou komisiou, čo by znamenalo minimálne polročné zdržanie.

To by bolo nepriechodné. Vláda by kvôli nášmu úradu ťažko pozastavila celé programové obdobie. Preto som musel pokračovať v tom, čo bolo, a popritom pripravovať nové výzvy a procesy.

Keď som nastúpil, Európska komisia mi oznámila, že projekty, ktoré dnes riešime, mali byť hotové už v roku 2021, nič však pripravené nebolo. Celý proces od prvého kroku až po podanie projektov trvá minimálne rok.

Byrokracia je v týchto veciach obrovská. Každý dokument musí ísť cez viacero schvaľovacích úrovní, a keď sa niekde zasekne, celé sa to posúva o mesiace. To nie je len problém nášho úradu, ale systému ako takého.

Takže chyba bola v predchádzajúcich vedeniach?

Nechcem nikoho súdiť, ale faktom je, že všetky členské štáty EÚ podpísali partnerskú dohodu na prvýkrát. Slovensko až na siedmy.

A viete kvôli čomu? Kvôli MRK, teda marginalizovaným rómskym komunitám. Brusel čakal nové riešenia, nové prístupy. Namiesto toho sme väčšinu starých projektov len skopírovali.

Európska komisia na to upozorňovala. Chcela, aby Slovensko ukázalo aj inovatívne projekty, ktoré by pomáhali dlhodobo, nie len na papieri. Lenže u nás sa vždy všetko robí „za päť minút dvanásť“.

Kedy sa začne nové programové obdobie?

Od roku 2028. Máme dva roky na to, aby sme ho pripravili tak, aby reflektovalo skutočné potreby v teréne.

Ja verím, že keď sa podarí lepšie nastaviť spoluprácu medzi úradom, samosprávami a ministerstvami, v roku 2027 už budeme môcť predložiť hotový návrh.

Európska komisia ho potom schváli, urobí sa podpis a celé to obdobie sa spustí. Teraz už presne viem, kde sa robili chyby a urobím všetko preto, aby sa neopakovali.

Jedna z pozitívnych informácií z vášho úradu je, že sa konečne začalo hýbať s vysporiadaním pozemkov pod nelegálnymi osadami.

Bez vysporiadania pozemkov by sme nemohli realizovať investičné projekty – stavať byty, domy, vodovody, kanalizácie, zberné dvory ani stojiská. Je to alfa a omega všetkého.

Máme národný aj dopytový projekt jednoduchých pozemkových úprav s rozpočtom 11 miliónov eur. Nie je to veľa, ale je to začiatok. Samotné vysporiadanie trvá dlho, bežne dva až tri roky, niekedy aj päť či šesť. A ak má na malom pozemku päťdesiat vlastníkov, tak to už nedá dokopy ani Pán Boh.

Máte aj projekt Z chatrče do domu, výstavba modulových domov už beží. Majú Rómovia záujem?

Veľký. Tento nápad vznikol po tragédii vo Veľkom Šariši, kde zomreli deti. Vtedy sme si povedali, že sa musí nájsť riešenie, ktoré nebude trvať desať rokov.

Na Slovensku je približne štyridsaťtisíc chatrčí. Ak by sme stavali klasické byty, len samotné bývanie by stálo okolo 1,5 miliardy eur, a s infraštruktúrou viac než tri miliardy. To nám EÚ nikdy neschváli.

Modulové domy sú rýchlejšie, lacnejšie a hlavne dostupné riešenie – nie zadarmo, ale so spoluúčasťou. Rómovia si ich dorábajú sami, 20 % prác musia odpracovať vlastnými rukami.

Medzi obcou a nájomníkom je zmluva. Ak platí načas, nemá dlhy, udržiava poriadok a deti chodia do školy, dostane zľavy z nájmu. Voda a elektrina idú cez predplatené karty – koľko si nabije, toľko spotrebuje.

Ak si povinnosti neplní, o dom príde. Peniaze z nájmov má obec investovať späť do komunity. Cieľom nie je len postaviť dom, ale naučiť ľudí zodpovednosti.

Pred časom sa hovorilo aj o vzniku rómskeho mediálneho domu, na ktorý malo ísť nejakých 20 alebo 25 miliónov eur. Potom ostalo ticho. Čo sa s tým deje?

Niektorým stranám sa ten zámer nepáčil. Báli sa, že ak Rómovia dostanú vlastné médiá, stratia nad nimi vplyv.

V skutočnosti sme na to nikdy nemali peniaze. Hovorilo sa o dvadsiatich miliónoch, ale reálne by to bolo menej. Nešlo o biznis, ale o projekt, ktorý by ukazoval pozitívne príklady Rómov, aby sa zmenil pohľad majority.

Povedzme si úprimne, ktoré mainstreamové médiá o nich hovoria? Takmer žiadne. Väčšinou sa ukazujú len chatrče, blato a bieda. Ale Rómovia, ktorí sú úspešní, vzdelaní a pracovití, tiež existujú.

Chceli sme vytvoriť štyri regionálne štúdiá – v Košiciach, Banskej Bystrici, Bratislave a Dunajskej Strede – plus rozhlas, internetový portál a rómsku tlačovú agentúru. V spolupráci s filmovou fakultou by sme školili redaktorov, kameramanov a moderátorov z rómskeho prostredia.

Rómovia nemajú materskú krajinu ako iné menšiny. Keď nastane krivda, často sa to zametie pod koberec. Naši redaktori by sa nebáli pýtať – priamo, slušne, ale otvorene. Policajta, prokurátora, sudcu, starostu, kohokoľvek. Priama otázka, priama odpoveď, bez cenzúry.

Tento projekt by priniesol férovejšie informovanie, a to by prospelo nielen Rómom, ale aj majorite. Pretože ľudia by videli, že nie všetko je len čierne a biele.

Momentálne je projekt pozastavený, ale žije ďalej ako idea. Verím, že sa k nemu vrátime. Nejde o mňa, ide o to, aby rómsky hlas konečne zaznel nahlas a kultivovane.

Viackrát ste spomenuli, že treba meniť aj myslenie samotných Rómov, aby nečakali, že sa o nich postará štát. Darí sa to?

Nie je to jednoduché, ale pomaly sa to mení. Vidím to, keď chodím do terénu. Pribúda Rómov, ktorí sa nespoliehajú na pomoc štátu ani Európskej únie, ale začínajú si veci riešiť sami.

Keď porovnám kraje, tak Banskobystrický je úplne inde než Prešovský, či Košický. V mojom kraji žije veľa Rómov, ktorí sa posunuli ďalej aj bez eurofondov a dotácií. Naučili sa hospodáriť, podnikať, opravovať si domy. Vedia sa o seba postarať.

Vždy im hovorím – keď raz nebudú eurofondy, čo budete robiť? A oni odpovedia – nejak bude, my si poradíme. A to je presne to, čo chcem počuť.

Pochádzam z trinástich detí, som najmladší. Moji rodičia boli negramotní, ale múdri. Mama nevedela písať ani čítať, ale vedela, že ak deti nebudú vzdelané, bude zle. Každé ráno nás vyháňala do školy, aj keď sme nechceli. Tlačila nás do vzdelania, hoci sama ho nemala.

Dnes moji súrodenci žijú po svete, sú vzdelaní a úspešní. To je základ – rodina, výchova, vzdelanie. Nie je problém mať veľa detí, ale treba sa o ne vedieť postarať. Dnes ale mnohí robia opak, deti majú, ale nevedia, čo s nimi. A tu sa začína problém.

Čomu sa budete v úrade v najbližšom období najviac venovať?

Spúšťame štipendiá pre rómskych študentov na stredných školách. Chceme, aby mali rovnaké šance ako ostatní a aby sa viacerí dostali aj na vysoké školy.

Podporujeme aj pastoračné centrá, pretože cirkev v rómskych komunitách robí obrovský kus práce. Väčšina Rómov na Slovensku sú katolíci. Kňazi a sestry tam často nahrádzajú to, čo by mala robiť sociálna práca – pomáhajú rodinám, deťom, vedú ich k zodpovednosti.

Chystáme tiež novú výzvu pre mimovládne organizácie. Niektoré robia poctivú robotu v teréne, iné len poberajú peniaze. Ja to vidím. Nie je umenie napísať pekný projekt, umenie je mať za sebou výsledky.

Keď vidím organizáciu, ktorá pracuje s komunitou každý deň, aj bez eurofondov, tak to je pre mňa partner. Nie ten, kto sedí v kancelárii a čaká, kedy mu prídu peniaze.

Chcel by som, aby po mojom odchode ľudia videli, že sme urobili kus roboty. Nie v papieroch, ale v živote.

Aby sa o Rómoch nehovorilo len ako o probléme, ale ako o súčasti Slovenska. Aby sa dieťa z osady mohlo pozrieť do zrkadla a povedať si – aj ja môžem niečo dokázať.

A to nie je fráza. Ja som z osady, viem, o čom hovorím. Ak sa dá vzdelávať chlapec z drevenej búdy, tak sa môže vzdelávať ktokoľvek. Len potrebuje šancu a niekoho, kto mu povie – poď, ja ti pomôžem.