4. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

Bratislava 10. marca 2018 (HSP/Roman Bednár/Foto:Screenshot:YouTube)

Medzi ríšou Frankov a Slovanmi bol podobný vzťah ako voľakedy medzi Rímskou ríšou a Germánmi v prvých storočiach nášho letopočtu. Pre Rimanov boli Germáni len jednoduchí barbari a pre Frankov, ktorí sa medzičasom civilizačne veľmi podvihli (prebrali rímsku kultúru), boli zas Slovania primitívnymi barbarmi.

Rastislavov postoj k Franskej ríši bol spočiatku lojálny a časom dokonca až priateľský. Ale postupom času, ako upevňoval svoju pozíciu a uvedomoval si, že sila a význam jeho ríše narastajú, tak sa začal čoraz viac osamostatňovať a pokladať sa za rovnocenného panovníka s kráľom Frankov. Pritom sa čoraz viac staral o vlastné záujmy, tým aj o záujmy svojej ríše, a to v nejednom prípade kolidovalo so záujmami franského kráľa.

Politická samostatnosť Veľkej Moravy tak postupne čoraz viac narastala, a to aj napriek veľkému vplyvu agresívne účinkujúcich franských kňazov na jej území, ktorých Rastislav nemohol vypovedať, lebo sa voči Frankom zaviazal, že povolí ich pôsobenie. Okrem toho si uvedomoval, že šírenie kresťanstva bolo zároveň spojené aj s vysokým prínosom kultúry a nového poznania, ktoré bolo ľudu jeho krajiny vzdialené a cudzie. Preto bolo dôležité, aby franskí misionári, ktorí boli aj veľmi učenými ľuďmi, vo Veľkej Morave zotrvali.

Ako múdry vládca vedel veľmi dobre, aké je pre nevzdelaný ľud jeho mladého kráľovstva dôležité, aby sa učil a vzdelával. Uvedomoval si plne, aký bol obrovský rozdiel medzi úrovňou vyspelej franskej kultúry a nízkou úrovňou kultúry Slovanov.

Preto chcel a musel akceptovať prítomnosť cudzích franských kňazov, hoci dobre vedel, že v politickom ohľade predstavovali nebezpečie, lebo sa usilovali Slovanov „prerobiť“ na Frankov. Vedel ale aj to, že ak chce dosiahnuť úplnú politickú nezávislosť svojej krajiny, tak bude musieť vytvoriť podmienky pre vlastnú samostatnú cirkev, v ktorej budú pôsobiť kňazi pochádzajúci z jeho národa, oddaní jeho záujmom.

***

Zlatoň, tridsaťročný vysoký, dobre urastený muž, v plnom rozkvete síl, s hustými plavými kučerami spadajúcimi na jeho široké plecia, vzhliadol k oblohe a uvidel, že slnko už ukazuje čas obeda. To mu už ale naznačoval aj jeho prázdny žalúdok. Bol na nohách od včasného rána, no ešte neprehltol ani kúsok potravy. V nohách mal už mnoho kilometrov.

Aj dnes sa vybral na poľovačku celkom sám, čo v tých neistých časoch bolo veľmi nebezpečné a nejeden osamelý lovec sa už nikdy viac nevrátil domov. Zlatoň bol ale rodený samotár a okrem toho plne dôveroval svojej medvedej sile, svojej obozretnosti, svojím neobyčajne rýchlym nohám a svojim orlím očiam a istej ruke pri streľbe lukom. Takmer vždy chodil na lov sám, to mal najradšej. Keď zacítil volanie lesa, tak sa jeho hlasu okamžite poddal a potom ho už ovládla silná posadnutosť a túžba zmerať si sily so všetkými nástrahami a nebezpečenstvami, ktoré tajomný les v sebe ukrýval.

Slovania v tých časoch ešte viedli pôvodný, prírodno-mystický spôsob života a verili na tajomné nadprirodzené sily prírody. Všade videli a zachytávali pôsobenie víl, lesných žienok, lesných duchov, škriatkov, bosoriek, čarodejníc, i riečnych a jazerných bohov. Bol to prejav ich úzkej bytostnej spojitosti s prírodou. Uctievali ju ako najvyššie božstvo.

Mladý muž sa pomaly blížil k Drevni, lebo koniec lesa bol už neďaleko a odtiaľ už bolo dobre vidno jeho osadu. Hoci bol unavený, mal v sebe dobrý pocit, lebo s lovom mohol byť spokojný. Na širokom vybíjanom opasku z volskej kože, ktorým mal prepásanú tmavú ľahkú halenu, siahajúcu trochu nad kolená, viselo niekoľko ulovených zajacov a vo vaku, prehodenom cez plece, mal niekoľko zastrelených vtákov. Okrem toho prinášal domov ako lahôdku aj dvoch bažantov. Cez druhé rameno mal prehodený luk a tulec so šípmi.

Najbližšie okolité slovanské osady boli s Drevňou spriatelené. Žili v nich takmer výlučne Slovania z veľkého kmeňa Wislanov a dohovorili sa spoločnou rečou. Aj tak však bolo riskantné, ak osamelý poľovník z jednej osady, či už chtiac alebo nechtiac, vnikol do loveckého revíru susednej osady. Ak ho tam domáci prichytili aj s korisťou, čo znamenalo, že tam pytliačil, tak sa neraz stalo, že ho zabili a vôbec nehľadeli na to, že bol ich pokrvným slovanským bratom. Revír bol pre nich výsostným a posvätným miestom len ich klanu a či kmeňa.

Mravy boli v tých časoch veľmi drsné a surové, o čo sa nemalou mierou pričinili najmä divokí a krvilační Avari. Slovania vtedy ešte nepoznali všeobecne platné zákonodarstvo, ako už dávno existovalo vo vyspelej Franskej ríši. Pre Slovanov v tomto smere platili ich staré zvyky a tradície a všetký priestupky, poklesky a zločiny riešili a rozhodovali o nich buď ich starešinovia, prípadne kňazi boha Svarožiča a Perúna.

Jednotlivé menšie slovanské kmene, ktoré nežili vo Veľkej Morave, žili samostatným životom, niektoré dokonca už v malých kniežatstvách, ktoré však neboli žiadnym „štátnym zväzkom“, ale len ich voľným, nie príliš zaväzujúcim spojením. V tých časoch bola len Veľká Morava kráľovstvom majúcim charakter štátneho celku.

Na čele klanu v Drevni bol starešina Vladislav. Na území Potisia, v zemi nikoho, nepodliehal moci žiadneho kniežaťa. Jeho moc nebola nikým obmedzovaná a v osade užíval prirodzenú autoritu, ktorú mu zabezpečovala pradávna tradícia. Bol to on, kto o všetkom rozhodoval – podobne ako v klane šimpanzov, kde o všetkom rozhoduje vodca, alfa-šimpanz – aj o živote a smrti, ak sa niekto dopustil zločinu, čo ale bolo absolútnou výnimkou.

Žiadny starešina však nevládol samoľúbo a despoticky. To by sa mu bolo veľmi rýchlo vypomstilo a vlastní súkmeňovci by ho boli zabili alebo navždy vyhnali. Starí Slovania sa vyznačovali veľkým zmyslom pre spravodlivosť. Boli veľmi silne naviazaní na prirodzený poriadok určovaný zdravým rozumom. Preto aj každý starešina si získal pritrodzený rešpekt len vtedy, ak aj sám dodržiaval všetky nepísané zákony svojho kmeňa.

***

Zlatoň sa medzičasom dostal až k okraju lesa, kde hustý porast už začínal rednúť. Po chvíl počul už aj brechot psov z Drevne. Keďže už niekoľko dní nepadla z oblohy ani kvapka, tak sa dalo očakávať, že voda rieky už ostane v koryte, do ktorého sa len pred dvoma dňami vrátila. Smutne si pomyslel na to, že početné košíkove pasce na ryby, ktoré nastražil v blízkom vedľajšom ramene Tisy jej dravé vody určite buď strhli so sebou alebo poškodili.

Pokračovanie nasleduje.

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

2. časť si môžete prečítať TU

3. časť si môžete prečítať TU