Nové vedenie STVR sa postupne snaží prinavrátiť dôveru ľudí v našu verejnoprávnu televíziu a rozhlas. Tento proces nie je jednoduchý a nebude ani rýchly.

Jedným z krokov, ktoré by tomu mali dopomôcť, je aj angažovanie známeho mediálneho odborníka z Česka, Petra Bohuša. V rôznych médiách pôsobí viac, ako 30 rokov, jeho hlas aj tvár pozná mnoho ľudí aj na Slovensku. Neskôr takisto pôsobil ako dramaturg, ako aj na iných pozíciách „za kamerou“. Vedie aj obľúbený projekt Modrý jelen.

Prečo sa nielen STVR, ale médiá všeobecne ocitli v kríze dôvery a čo rozhodne o ich budúcnosti? Zabíja kvalitnú žurnalistiku rutina starých novinárskych „matadorov“ a neskúsenosť, či jednostranný pohľad na svet ich mladých kolegov?

Aké základné princípy žurnalistiky postupne zapadli prachom a treba ich do fungovania redakcií vrátiť? A prečo je aj v prípade médií dôležitý otvorený dialóg s verejnosťou a najmä schopnosť priznať si chyby?

Dozviete sa vo videorozhovore s odborným poradcom STVR, mediálnym odborníkom Petrom Bohušom.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Od druhej polovice leta chodievate pomerne často na Slovensko. Stali ste sa odborným poradcom v STVR pre spravodajstvo. Ako sa vám u nás páči?

Je to zaujímavé prostredie a zaujímavá práca. Je na čom stavať a čo budovať. V mnohom mi to pripomína začiatok 90. rokov po nežnej revolúcii, keď sme sa pokúšali rozvíjať novú publicistiku a spravodajstvo prakticky od nuly. Vtedy sme boli s nezávislou žurnalistikou úplne v plienkach. Dnes je to do istej miery podobné, snažíme sa odpútať od jediného správneho názoru a otvárať širšiu diskusiu a pluralitu v názoroch.

Naša verejnoprávna televízia a rozhlas dlhodobo schytávali kritiku. Za bývalej vládnej garnitúry boli obviňované z toho, že sa tam pretláča vyslovene iba jeden správny názor a opačné strany názorového spektra sú ignorované. Vnímate to tak, je na tom niečo pravdy?

Určite tu existoval naratív, jeden pohľad na rôzne udalosti. Či už išlo o covid, vojnu na Ukrajine alebo aj iné témy. Akoby sa vytratila diskusia a pluralita. A nie je to len slovenský problém. Podobne je to aj v Česku a možno v celej Európe.

Často vidíme snahu presadzovať to, čo hovoria veľké inštitúcie – Európska únia, WHO či rôzne agentúry. A pritom sme akoby zabudli na to, čo sme sa učili začiatkom 90. rokov, keď sme nastúpili ako nová generácia po roku 1989. Informácie treba overovať, minimálne z dvoch nezávislých zdrojov.

Dnes sa to často nedeje. Spoliehame sa, že keď niečo povie veľká spravodajská agentúra alebo autorita, berieme to ako hotovú vec. Stráca sa kritické myslenie. Ako pripomínal Karel Kryl, politikom sa nemá dôverovať, ale ich tvrdenia overovať. Aj inštitúcie môžu mať svoje záujmy alebo sa môžu mýliť. A úlohou novinára je to preveriť.

Jedna z najväčších výčitiek smerovaných na RTVS, dnes už STVR bola, že politikov z toho „správneho“ názorového spektra nekonfrontovali. Čo povedali, bralo sa ako fakt. A naopak, predstaviteľov druhej strany kritizovali za všetko. Po nástupe nového vedenia vidno posun, ale stále to podľa mnohých nie je ideálne. Vnímate to v spravodajstve STVR ako najzásadnejší problém?

Je to jeden z problémov. Dlhé roky tu fungovalo tunelové videnie – zvyk pozerať sa na veci jedným pohľadom a všetko doň zasadzovať. Teraz sa snažíme vytvoriť odstup a pozerať sa na veci s väčším nadhľadom.

Treba si uvedomiť, že STVR je veľká inštitúcia s dlhoročnými zvykmi. Mladí ľudia, ktorí prichádzajú zo škôl, často nemajú vypestované kritické myslenie a prichádzajú s jedným uhlom pohľadu. A s takým nastavením je ťažké pracovať, aj keď to nie je zlý úmysel.

Uvediem príklad. Momentálne prebiehajú mierové rokovania medzi USA, Ukrajinou a Ruskom. A dlhý čas chýbal ruský pohľad. Nie preto, aby sme ho obhajovali, ale aby sme chápali, či druhá strana uvažuje o tom istom ako my v Európskej únii, či USA.

Ak tento pohľad nemáme, nerozumieme problému. A ak mu nerozumieme, nemôžeme ho vyriešiť. Novinár sa musí vedieť pozerať na veci zo všetkých strán.

Ešte okolo roku 2014, keď sa to na Ukrajine začalo „sypať“, sa v našich médiách objavovali aj informácie z ruskej strany. Ale postupne úplne utíchli. Ruská strana, jej názory a komentáre k situácii u nás nedostávali žiaden priestor. Ako je možné, že aj verejnoprávne médiá úplne odrežú jednu stranu konfliktu?

Je to spoločenská nálada. Ako keby existoval názor, ktorý sa „nosí“, a ľudia sa k nemu spontánne prikláňajú, lebo majú pocit, že tak je to správne.
Nevzniká to príkazom zhora. Je to skôr kolektívne nastavenie.

Ale ak nám chýba kritický názor, iný uhol pohľadu alebo názor opačnej strany, nikdy si nemôžeme byť istý, že ideme správnym smerom. Keď nekonfrontujem „správny“ názor s inými, nemôžem vedieť, či je ten správny názor naozaj správny.

Asi ste zachytili, že naša vláda v začiatkoch otvoreného ukrajinského konfliktu darovala obrannú vojenskú techniku a muníciu na Ukrajinu. Bolo z toho veľké haló. Práve vtedy veľké médiá, vrátane RTVS, vtedajšiu vládnu koalíciu vôbec nekonfrontovali s tým, prečo to spravili. A či to mohli spraviť. Jednoducho prebrali ich vyjadrenia a bodka, tam sa to skončilo. Zlyhali tam riadiace štruktúry?

Detaily tohto konkrétneho prípadu nepoznám, ale sledujem viac podobných situácií. Napríklad diskusiu okolo muničnej iniciatívy či zbierky na rakety v Česku. Takých príkladov je viac a všetky ukazujú, že keď sa riešia veľké veci, automaticky vzniká otázka, či boli informácie podložené a či bol priestor na konfrontáciu názorov.

A do toho prichádzali správy o korupcii na Ukrajine. Niektoré odhady hovoria, že až 30 percent z približne 360 miliárd dolárov mohlo byť zneužitých alebo stratených. To prirodzene vyvoláva pochybnosti a veľké rozčarovanie. Človek si položí otázku, čo sa vlastne deje a či boli rozhodnutia prijímané na základe dostatočných informácií.

Myslím si, že mnohé z týchto informácií sa časom objasnia. Pravda väčšinou vyjde najavo. Nehovorím to ako kritiku Ukrajiny alebo našich štátov, ale ako konštatovanie, že spoločnosť sa prestala pýtať. Stratili sme kritické myslenie, schopnosť pochybovať a spochybniť aj názory, ktoré sa považovali za jediné správne.

Videli sme to už pri covide. Strach a chaos viedli k tomu, že diskusia bola často potláčaná a mnohé témy sa nesmeli otvárať. Ten istý vzorec sa preniesol aj na Ukrajinu. Keď chýba otvorená diskusia a kontrola, začne o významných veciach rozhodovať veľmi úzky okruh ľudí a to je vždy riziko.

Povedali ste, že mnoho ľudí príde pracovať do STVR v pomerne mladom veku, možno hneď zo školy. Jedna z kritík, ktoré smerovali na túto inštitúciu už dávnejšie bola, že v STVR by sa mala kariéra skôr končiť, nie začínať. Myslíte, že má naša verejnoprávna televízia aj tento problém?

Možno áno. Je tam veľa mladých ľudí, ale je to riešiteľné. Skúsenejší kolegovia môžu fungovať ako mentori mladším redaktorom, pracovať s nimi individuálne alebo v menších skupinách, pomáhať im kontrolovať prácu, rozvíjať kritické myslenie, aj schopnosť porovnávať si vlastné výstupy.

Mladí majú energiu a chuť pracovať, ale nemajú ešte skúsenosti. Tie sa nedajú obísť. Starší zasa môžu prepadnúť rutine. Preto je dôležitá kombinácia oboch skupín.

Zaviesť sa dá viacero procesov – fact-checking, peer-review, spätná väzba medzi kolegami. Nejde o kritiku mladých, ale o ich odborné vedenie. A hlavne o pochopenie, že všetci žijeme v jednej krajine, máme rovnaké základné potreby – bezpečnosť, bývanie, normálny život.

Systém nás však niekedy rozdeľuje a to sa prenáša aj do médií. Pravda pritom môže byť niekde medzi.

Novinár má byť pozorovateľom a komentátorom toho, čo sa deje, a nemal by byť rozhodcom, ktorý určuje, čo je správne a čo nie. Je to jedna z vecí, ktorú budete v STVR presadzovať, navádzať na tento spôsob práce?

Áno. Starší kolegovia by mali pomáhať mladším, ukazovať im cestu objektívnej žurnalistiky. Mali by medzi sebou fungovať ako spätná väzba – kontrola príspevkov, konzultácia, reflexia. Zodpovednosť nesie redaktor, ale pohľad kolegu je dôležitý.

V nedávnej dobe boli v relácii Reportéri pozastavené niektoré reportáže. Pri procese som nebol, ale podľa skúsenosti viem, že keď sa niečo robí na poslednú chvíľu a objaví sa problém, je neskoro. Potom vznikajú zbytočné komplikácie, ktoré sú ľahko politizovateľné, aj keď ide len o bežné manažérske rozhodnutie – ochrániť redakciu, redaktora a inštitúciu.

Treba preveriť procesy. Termíny, dramaturgiu, nastavenie redakčného pohľadu, aby sme neupadali do tunelového videnia. A veľmi dôležité je zapojiť právnika. V redakciách, kde som pôsobil, sme pri kauzách komunikovali s právnikom. Laik vidí drámu, právnik vidí paragraf. Etika a právo sú rozdielne veci a novinár musí vnímať oboje.

Právnik má byť pritom už od začiatku príbehu, nie až na konci. Dramaturgia zas zabezpečí, aby bol príspevok zrozumiteľný aj pre bežného diváka. Kombinácia týchto prvkov výrazne znižuje riziko chyby.

V STVR ste odborným poradcom. Čo konkrétne robíte? Podieľate sa na nastavovaní procesov vo výrobných, riadiacich tímoch? Alebo sa pripravuje nejaký kódex, na základe ktorého by publicistika a spravodajstvo mali fungovať? Prípadne sedíte aj s jednotlivými redaktormi, rozoberáte konkrétne reportáže?

STVR má svoj štatút, ktorý vychádza z etického kódexu novinára. Moja úloha je oživiť tieto zásady v každodennej praxi, preložiť ich do konkrétnych situácií. Tých bodov nie je veľa, ale musia sa používať v reálnych rozhodnutiach.

Najviac sa vytratilo pravidlo dvoch nezávislých zdrojov. Niekedy sa zdá, že je zbytočné overovať vyjadrenia veľkých inštitúcií ako EÚ či WHO, ale minimálne snaha o overenie musí byť prítomná. Práve tá snaha posúva žurnalistiku bližšie k pravde.

Som v STVR len niekoľko mesiacov. A keď vstúpite do prostredia zvonku, chvíľu trvá, kým získate dôveru. Musia vidieť, že mi nejde o politiku ani o personálne zásahy, ale o remeslo. O nastavenie procesov, ktoré ochránia novinára aj redakciu.

Etický kódex nie je príkaz zhora, nemá ľudí trestať. Je to nástroj, ktorý má chrániť – diváka, novinára aj celú redakciu. Ak sa mieša správa a komentár alebo sa neoverujú fakty, spoločnosť nie je spokojná a dôvera padá. A dôvera sa nedá prikázať. Musí vzniknúť z poctivej práce.

Takže najväčšia výzva, z vášho pohľadu, je vrátiť nejaké základy novinárskej etiky a kumštu do fungovania spravodajstva STVR?

Nechcem, aby to vyznelo, že redakcia etiku nemá. Ide o pripomenutie tam, kde sú medzery. Verím, že ľudia sú v zásade dobrí. Len niekedy nerozvíjajú to, čo v sebe majú alebo ich to nikto nenaučil. A tam môže byť moja úloha. Pomôcť, nie kritizovať.

Niektorí kolegovia sú tam desaťročia. Po tak dlhom čase môže prísť únava, aj strata odstupu. Človek prestane vidieť veci, ktoré vidí niekto zvonka. A tam môže pomôcť externý pohľad – nie kritika, ale pomoc. A určite nie verejná kritika. Vnútorné procesy patria dnu, nie na verejnosť.

Tieto procesy samozrejme nie sú rýchle. STVR je obrovská inštitúcia, naozaj kolos. Vy ste sám spomenuli, že zmeny budú postupné. Kedy by sme sa mohli dočkať niečoho viditeľného? Čosi sa tam už udialo, vyše pol roka je nové vedenie, niektoré relácie boli stiahnuté, niektoré pribudli. Politické diskusie sa už vedú trochu inak, ale diváci stále čakajú na výraznejší posun.

Kľúčové je chápať, že zmeny prebiehajú a že je snaha ich robiť. A veľmi by pomohlo, keby to STVR pravidelne komunikovala verejnosti.

Mohol by vzniknúť program, ktorý by ukazoval, čo sa v televízii deje, aké úsilie redakcia vynakladá, aké chyby sa stali, ako sa redakcia ospravedlnila, aké ponaučenie si vzala a ako ide ďalej.

Transparentnosť buduje dôveru. Ak redakcia prizná chybu a vysvetlí ju, získava rešpekt. Taký program by vytvoril dialóg a spätnú väzbu, pokojne aj každý týždeň.

Takto by sa spolu s verejnosťou mohla formovať žurnalistika, ktorá sa snaží približovať k objektivite. Lebo objektivita sama o sebe neexistuje. Existuje iba cesta k nej.

Celé to nemusí trvať dlho. Ak sa nájde spôsob, ako jednoducho a jasne komunikovať zásady – čo znamená etický kódex, prečo sú dôležité dva nezávislé zdroje, kde je hranica medzi komentárom a správou, ako vyzerať vyvážene – a ak sa to bude ukazovať na konkrétnych príkladoch – progres môže byť rýchly.

Ľudia potrebujú vidieť, že tieto pravidlá im pomáhajú, nie ich obmedzujú. Keď to pochopia, začnú ich dodržiavať prirodzene.

Súčasná politická opozícia vládu za zmeny v STVR samozrejme kritizovala. Vraj bolo všetko robené účelovo, vláda chce STVR ovládnuť… Cítite niečo také vy osobne, sú v spravodajstve nejaké politické tlaky?

Nič také som nezažil. Úprimne, pôsobí to skôr ako pesnička zvonka, ktorú si niekto spieva, aby si na nej budoval imidž.

V procesoch, ktoré som videl, je snaha dávať rovnaký priestor koalícii aj opozícii. Minimálne zo strany vedenia.

Samozrejme, jednotliví redaktori môžu byť niekedy vychýlení jedným alebo druhým smerom. To je normálne, každý má svoj pohľad, žiadna redakcia nie je dokonale homogénna. Dôležité však je, že vedenie sa snaží smerovať k vyváženosti.

Často sa spomínajú štatistiky, napríklad od Transparency International, ktoré iba rátajú, koľko minút dostala koalícia a koľko opozícia. Ale to je veľmi zjednodušený prístup. Ako hovorí aj BBC vo svojich smernicach – matematika nie je všetko.

Pri hovoroch o vláde je prirodzené, že dostane viac priestoru, pretože vláda nesie zodpovednosť za chod krajiny. Dôležitejší je kontext než samotné čísla. A čísla bez kontextu môžu byť ľahko manipulatívne.

Silná je aj téma delenia médií na tie alternatívne a mainstreamové.

Keby si mainstream robil svoju prácu poctivo, alternatíva by nevznikla. Nebola by potreba. Ľudia, ktorí nechceli prijať jeden jediný pohľad, si začali hľadať iné zdroje. A tam vznikol dopyt po médiách, ktoré dnes nazývame alternatívne.

Samozrejme, aj ich kvalita je rôzna – tak ako aj v mainstreame. Nie všetko je rovnaké. Ale verím, že časom sa to utriedi podľa kvality, podľa toho, komu budú ľudia veriť.

Dnes už majú niektoré alternatívne médiá vyššiu sledovanosť, než tie mainstreamové. A toto rozdelenie by sme mali opustiť. Nejde o nálepku mainstream/alternatíva, ale o to, kto robí žurnalistiku poctivo a kto robí propagandu jedného uhla pohľadu.

Dá sa podľa vás vrátiť STVR (a verejnoprávnym médiám ako takým, nielen na Slovensku) aspoň časť dôvery, ktorú stratili v posledných rokoch?

Možné to je, ale treba si uvedomiť, že objektivita nie je stav. Je to proces, približovanie sa k nej. Nikdy to nebude na sto percent, ale môžeme k nej približovať oveľa viac, ako doteraz.

Základom je kultúra, kde je normálne overovať informácie z dvoch nezávislých zdrojov, oddeliť komentár od správy, pracovať s dramaturgiou aj právnikom, kontrolovať sa navzájom a priznať chybu, keď sa stane.

Chyby sa stávajú každému. Kľúčové je, ako sa k nim postavíme. Redakcia, ktorá dokáže priznať omyl, si buduje dôveru. A s dôverou rastie aj sloboda, priestor na lepšiu žurnalistiku a väčšiu objektivitu.

Ľudia chcú vidieť, že verejnoprávna inštitúcia pracuje transparentne a poctivo. Ak STVR vysvetlí, čo robí a prečo, prizná chybu a ukáže, ako sa z nej poučila, buduje tým dôveru.

Nie je to otázka jedného mesiaca. Je to proces, krok za krokom, otvorená komunikácia, dialóg s verejnosťou. Ale nie je iná cesta. Až dôvera umožní STVR plniť jej skutočné poslanie.