Niektorí analytici hovoria až o tisícoch eur ročne, iní tvrdia, že to budú „len“ stovky eur, ktoré ale budú musieť zaplatiť všetky európske a teda aj slovenské domácnosti.

„Nie je hanba povedať, že sme sa mýlili. Hanba je tváriť sa, že všetko funguje, keď už dávno nefunguje“ – tvrdí europoslankyňa Katarína Roth Neveďalová a v rozhovore pre Hlavné správy otvorene kritizuje súčasnú podobu európskej klimatickej politiky. Hovorí o tom, ako sa z pôvodne dobrej myšlienky ochrany životného prostredia stala radikálna ideologická dogma a upozorňuje na to, že „zelená politika“ sa v Európe často robí bez ohľadu na ekonomické možnosti ľudí a podnikov.

Kriticky opisuje aj fungovanie europarlamentu, kde podľa nej pribúda politikov bez skúseností a úradníci žijú vo svojej bubline, úplne odtrhnutí od reality. Varuje, že Európska únia sa správa ako spasiteľ sveta, ale zabúda na vlastných občanov. Snaha byť „najzelenší na svete“ prináša rast cien, stratu pracovných miest a úpadok konkurencieschopnosti.

Viac o tom, ako sa ekologická politika zmenila na náboženstvo v ktorom fanatizmus nahradil zdravý rozum, ale aj o tom, ako sa za desaťročia zmenila politická atmosféra v Bruseli, budete počuť vo videorozhovore s europoslankyňou za stranu Smer-SSD, Katarínou Roth Neveďalovou.

Viac v rozohovore:

Dnešnou témou je norma ETS2, ktorá v médiách aj v spoločnosti rezonuje už niekoľko týždňov. Vy ste v EP už druhé volebné obdobie, takže máte prehľad aj o tom, ako jednotlivé kroky na seba nadväzovali. Celé to siaha až do 90. rokov, keď bol prijatý Kjótsky protokol a EÚ na to reagovala zavádzaním emisných noriem.

O ETS2 sa hovorí tak veľa, že už má každý pocit, že je na to odborník. Treba však povedať, že nie všetko, čo sa týka týchto noriem, bolo zlé. Úmysel, ktorý stál na začiatku, bol pozitívny. Išlo o snahu reagovať na klimatické zmeny, ktoré sa začali prejavovať a na zvyšujúce sa znečistenie ovzdušia. Bolo to obdobie, keď si ľudia uvedomili, že planéta sa otepľuje a že to má reálne dôsledky, ktoré vidíme aj dnes.

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Z týchto obáv vznikli návrhy, ako znižovať znečistenie a ako chrániť životné prostredie. Tá snaha mala teda pozitívny základ. Išlo o ochranu ozónovej vrstvy, zlepšenie kvality vzduchu a celkové zachovanie zdravšieho prostredia. Príkladom je práve ozónová vrstva – aj vďaka tomu, že sa prestal používať freón v chladničkách, sa dnes znova zaceluje a predpokladá sa, že za nášho života bude úplne obnovená. To je konkrétny pozitívny výsledok environmentálnych politík.

Podobne aj emisné normy a dohody ako Kjótsky protokol, či neskôr Parížska klimatická dohoda, mali ambíciu zlepšiť kvalitu života, zabezpečiť čistejší vzduch a zdravšie prostredie. Cieľom bolo, aby ten, kto najviac znečisťuje, za to platil – a tak vznikol systém emisných povoleniek či kvót.

Pamätám si to ešte z môjho prvého obdobia v EP, v rokoch 2009 – 2014, keď sa schvaľovali prvé normy. Vtedy sa o tom síce viedli diskusie, ale spoločnosť to brala relatívne pozitívne. Neboli ešte tak rozšírené sociálne siete, neexistovala taká verejná debata ako dnes. Väčšina ľudí vtedy vnímala túto politiku ako niečo dobré, ako krok smerom k čistejšiemu ovzdušiu a zdravšiemu prostrediu.

Postupne sa to však posunulo do extrému. Za tých 15 – 20 rokov sa v európskej politike rozšírila myšlienka, že Európska únia musí byť vo všetkom najlepšia – najzelenšia, najčistejšia, najpokrokovejšia – a že musí ísť príkladom celému svetu.

To by samo o sebe nebolo zlé, keby sa to nerealizovalo na úkor zdravého rozumu a ekonomiky. Dnes sme v stave, že sa prijímajú také prísne opatrenia, že pre mnohé podniky už nie je možné fungovať. Hovorí sa o prechode na bezuhlíkové hospodárstvo, všetko má byť elektrické, všetko „zelené“, ale málokto sa zamýšľa, z čoho sa tá elektrina vlastne vyrába.

Napríklad v Nemecku, po havárii vo Fukušime, zelené hnutia presadili zákaz jadrových elektrární. Výsledok? Dnes si Nemci dovážajú elektrinu z Francúzska – z jadrových elektrární. Keď počas pandémie a energetickej krízy obnoviteľné zdroje nestačili, museli znovu otvárať uhoľné elektrárne.

Podobne aj Poľsko stále vyrába väčšinu elektriny z uhlia. A tak sa dostávame do absurdnej situácie – chceme byť najčistejší na svete, ale v praxi sa vraciame k starým riešeniam, lebo inak to jednoducho nejde.

A keď hovorím, že by sme nemali byť takí prísni, myslím tým, že svet je ako bazén – ak si budeme dávať pozor iba my, na našej strane, ale ostatní nie, tak sa voda znečistí aj tak. Ak Čína, India alebo USA nebudú robiť to isté, naša snaha nebude mať zásadný efekt.

Najväčšími znečisťovateľmi nie sú osobné autá, ako si mnohí myslia, ale obrovské nákladné lode a tankery, ktoré prevážajú tovar cez oceány. A práve nimi teraz dovážame aj skvapalnený plyn zo Spojených štátov, hoci sme sa odstrihli od lacnejších ruských surovín, ktoré k nám prúdili potrubím. EÚ sa teda tvári, že je „zelenšia“, ale reálne ešte viac znečisťuje, pretože tankery produkujú obrovské emisie.

Zelení idealisti, ktorých ja nazývam „slniečkári“, síce hovoria o udržateľnosti, ale popri tom popíjajú sójové latté, ktorého suroviny sa dovážajú z Latinskej Ameriky. Väčšina sóje pochádza z Mexika a Južnej Ameriky – prepravuje sa loďami a lietadlami. To má so zelenou logikou pramálo spoločné.

Ak teda chceme byť skutočne ekologickí, mali by sme začať sami od seba – viac chodiť pešo, používať verejnú dopravu, zamyslieť sa nad tým, čo kupujeme a odkiaľ to pochádza.

Zároveň by si mali politici v Bruseli uvedomiť, že ak sa klimatická politika robí bez ohľadu na ekonomiku, skončí sa to sociálnou katastrofou. Ekologické ciele sa stávajú nedosiahnuteľnými, pretože ľudia ich prestanú podporovať, keď na to jednoducho nebudú mať peniaze.

Tak ako pri každej politike, aj tu treba nájsť rovnováhu medzi ochranou prírody, zdravým rozumom a ekonomickou realitou. Ak sa stratí rovnováha, z dobrej myšlienky sa stane dogma. A presne to sa dnes v EÚ deje.

Ak to s ekológiou myslíme vážne, musíme sa pozrieť aj na to, ako funguje každodenný život. Napríklad verejná doprava, ktorú všetci v západnej Európe propagujú ako ekologickú, je často extrémne drahá. Keď chcem ísť vlakom z Bruselu do Londýna, stojí ma to 150 až 250 eur za jednu cestu. Letenku kúpim za 30 eur. Tak ako majú ľudia voliť ekologickejšie riešenie, keď je niekoľkonásobne drahšie?

Ak chce byť EÚ naozaj zelená, mala by dotovať dostupnejšiu dopravu a nie len ukladať nové zákazy. Každý by sa mal zamyslieť nad tým, čo kupuje – či naozaj potrebuje avokádo a sójové latté, ktoré precestovali pol sveta.

Tým, že sa na Slovensku zameriavame viac na lokálne potraviny, robíme pre ekológiu už dnes viac, ako mnohé štáty, ktoré o nej len rozprávajú. Rovnako by sa Európska únia mala viac zamerať na recykláciu a opätovné využívanie materiálov.

Hovoríme o čistých technológiách a high-tech priemysle, ale realita je taká, že EÚ spotrebuje približne 30% svetových surovín, no vyťaží len 7 – 9%. A prečo? Lebo doma ťažiť nechceme. Vždy sa nájde niekto, kto povie, že to ničí životné prostredie. Ale nikomu nevadí, keď to robia v Afrike či v Čile.

Tým vlastne kolonizujeme iné časti sveta. Tvárime sa, že sme zelení, ale v skutočnosti len presúvame špinavú prácu inde. A ešte tým krajinám prikazujeme, ako majú ťažiť, aké majú mať normy, akých robotníkov môžu zamestnávať…

Európska únia si tak umýva ruky, ale reálne len využíva chudobnejšie krajiny, aby my sme mohli mať čisté technológie. Zoberme si napríklad mobilné telefóny. Každý ich používa a mení veľmi často, hoci sú zložené z drahých a vzácnych kovov, ktoré sa musia dovážať z iných kontinentov. Recyklujeme pritom len asi 10 až 12% mobilov, zvyšok končí na skládkach, často práve v Afrike.

Práve preto vítam legislatívu o práve na opravu. To znamená, že výrobcovia musia zabezpečiť, aby sa dali spotrebiče a elektronika opravovať a aby sa k nim vyrábali náhradné diely aj po rokoch. To je skutočná udržateľnosť. Nie neustále kupovanie nových vecí.

Máme obrovskú nadspotrebu. Kupujeme, čo nepotrebujeme a vyhadzujeme, čo by ešte slúžilo. To platí aj pre módu. Firmy nás reklamami tlačia k tomu, aby sme stále nakupovali a my zabúdame, že každé tričko a každý pár topánok predstavuje spotrebované suroviny a energiu.

Rýchla móda je dnes jedným z najväčších znečisťovateľov planéty. Produkuje tony textilného odpadu, ktorý často končí v rozvojových krajinách a zároveň vytvára obrovské sociálne rozdiely – šijú ju ľudia, ktorí zarábajú pár dolárov denne. Takto „zelená“ Európa iba presúva špinu inam. Nie všetko, čo je lacné, je naozaj lacné. Skutočné náklady sú často ukryté – v znečistení, v odpade a v práci ľudí, ktorých za to ani poriadne nezaplatia.

Doteraz v EÚ fungoval systém ETS1, ktorý sa vzťahoval len na veľkých znečisťovateľov. Teraz je však témou ETS2, ktorý sa nepriamo dotkne aj bežných ľudí. Odhady, koľko to bude stáť priemernú slovenskú domácnosť, sa rôznia. Najprv sa hovorilo o troch tisíckach ročne, potom o niekoľkých stovkách. Ale aj to je veľa, najmä ak sa tomu nedá vyhnúť – pretože aj tí, ktorí žijú ekologicky, budú musieť platiť. Je to tak?

V zásade áno. Na Slovensku síce môžeme využívať obnoviteľné zdroje – napríklad solárne panely na strechách domov. A viaceré energetické spoločnosti už ponúkajú možnosť, že občan môže vyrobenú elektrinu dodávať do siete. Vtedy platí len za rozdiel medzi spotrebou a výrobou, čo je výhodné.

Úplne nezávislý systém, takzvaný „off the grid“ by znamenal, že by ste neboli napojení na žiadnu sieť. Vtedy by sa vás ETS2 netýkalo. Ale to je dnes prakticky nemožné – drvivá väčšina domácností je pripojená na elektrickú alebo plynovú sieť a teda sa ich emisné povolenky dotknú.

Momentálne sa viaceré členské štáty snažia túto legislatívu upraviť. Nielen v EP, ale aj v Rade EÚ, kde sedia ministri členských štátov, rastie počet krajín, ktoré požadujú zmenu.

Jedna vec je mať dobrý úmysel – chrániť životné prostredie – ale druhá vec je, či si to dnes ekonomicky môžeme dovoliť. Situácia sa zmenila, máme za sebou pandémiu, vojnu, infláciu. Ľudia aj firmy sú na hranici možností.

Zelená dohoda (Green Deal) je krásna myšlienka, ale v praxi sa ukazuje, že musíme urobiť kompromisy. Aj v parlamente cítiť, že tlak na zelené opatrenia sa trochu uvoľnil. Niektorí fanatici to berú ako náboženstvo, ale stále viac poslancov chápe, že musíme rozmýšľať realisticky.

Problém je, že keď sa klimatické ciele stavajú nad človeka, výsledkom je strata pracovných miest a rast cien. Ak sa výroba presúva mimo EÚ, lebo podniky tu už nevládzu platiť všetky poplatky a povolenky, nielenže prichádzame o pracovné miesta, ale zhoršujeme aj ekologickú bilanciu. Výroba sa totiž presúva do krajín, ktoré majú omnoho nižšie ekologické štandardy.

Veľmi silný vplyv má zelená lobby. Hoci frakcia zelených poslancov nie je početná, podporujú ich liberáli a socialisti, ktorí prebrali ekologickú agendu namiesto pôvodných sociálnych tém. Výsledkom je, že sa často zabúda na bežných ľudí.

Nedávno napríklad Mario Draghi upozornil, že Európa stráca konkurencieschopnosť. Ekonomické problémy sú obrovské a ak k nim pridáme ešte ďalšie obmedzenia, ktoré zdražujú energie, situáciu to len zhorší.

Vidíme to aj na príklade USA. Pamätáme si krízu z rokov 2007–2008, keď padol Lehman Brothers. Dnes majú Američania iný typ problémov – nedokážu schváliť štátny rozpočet, zatvárajú letiská, obmedzujú lety. To sa časom prejaví aj u nás, pretože americká ekonomika je s európskou úzko prepojená.

K tomu treba pripočítať dôsledky vojny na Ukrajine – obrovské výdavky na pomoc, rast cien potravín a energie, deformáciu trhu s poľnohospodárskymi produktmi. Ukrajinské obilie napríklad znížilo ceny na európskom trhu a naši farmári strácajú odbyt.

To všetko sa premieta do ekonomiky a znižuje schopnosť ľudí znášať nové záťaže, ako je ETS2. Preto by sme mali spomaliť a prispôsobiť tempo realite – aby sme pomohli ekonomike, nie ju ešte viac dusili.

Konečné náklady ETS2 pre domácnosti budú závisieť najmä od cien emisných povoleniek. Kto vlastne určuje ich cenu? A je pravda, že sa uvažuje o zastropovaní cien, aby sa z toho nestal úplne nekontrolovateľný mechanizmus?

Cena povoleniek sa bude odvíjať od situácie na trhu – teda od toho, za koľko sa budú predávať. Zároveň však má byť stanovený určitý strop, ktorý sa určí dohodou členských štátov. To znamená, že bude určená maximálna cena, ktorú systém ešte pripustí.

Konečné čísla však zatiaľ nie sú známe. Ide o tému, ktorú detailne rieši skôr ministerstvo hospodárstva a ministerstvo životného prostredia, pretože práve tie majú presné prepočty pre jednotlivé krajiny a domácnosti. Aj ja som videla rôzne odhady, ale ťažko povedať, ktoré sú presné.

V každom prípade, tieto ministerstvá teraz rokujú o pozastavení účinnosti ETS2. Slovenský minister životného prostredia Taraba bol nedávno v Bruseli, kde sa to preberalo. Zatiaľ sa uvažuje o odklade, ktorý by systém posunul o rok. Po schválení v Rade sa to ešte musí potvrdiť aj v Európskom parlamente, pravdepodobne už na novembrovej schôdzi.

Objavili sa aj názory, že východné štáty budú prostredníctvom ETS2 dotovať nemecké dôchodky, pretože nemecké penzijné fondy nakúpili emisné povolenky a budú z nich profitovať. Je to tak?

Nemyslím si, že je to presné. V novom návrhu viacročného rozpočtu EÚ od roku 2028 má byť totiž vytvorený špeciálny fond – fond na prispôsobenie sa klimatickým a sociálnym zmenám. Práve doň pôjde časť peňazí, ktoré sa vyberú z emisných povoleniek.

Tieto prostriedky sa potom budú rozdeľovať späť členským krajinám na rôzne sociálne a ekologické projekty. V praxi by teda Slovensko malo z týchto zdrojov dokonca získať. Samozrejme, všetko je ešte vo fáze vyjednávania – rozpočet sa bude dolaďovať približne do roku 2027.

Takže nie, nie je pravda, že by sme dotovali nemecké dôchodky. Skôr by to malo fungovať opačne, ako prerozdeľovanie vybraných peňazí podľa potrieb jednotlivých krajín. Ak sa to podarí dobre nastaviť, môže to byť aj pozitívny mechanizmus.

Vieme, že sa podarilo vyjednať ročný odklad zavedenia ETS2. Ale nie je to vlastne kontraproduktívne, keď sa ciele a termíny uhlíkovej neutrality nemenia a tým pádom sa len skráti čas na ich dosiahnutie? A dá sa vôbec celý tento proces ešte zastaviť?

Dá sa, určite áno. Do roku 2028 aj do roku 2050, keď sa má dosiahnuť uhlíková neutralita, je ešte veľa času a v priebehu rokov sa môžu mnohé veci zmeniť. Vidíme to už teraz – zákaz spaľovacích motorov, ktorý mal platiť od roku 2035, sa tiež začína prehodnocovať.

Nie je hanba priznať si omyl a upraviť legislatívu podľa reality. Napokon, aj iné nariadenia sa už posúvali. Napríklad zákon o odlesňovaní, ktorý sa odložil, pretože sa ukázalo, že infraštruktúra, ani členské štáty, nie sú pripravené.

Každý zákon sa dá zmeniť, ak je politická vôľa. A tá tu pomaly vzniká. Aj v Rade EÚ sa formujú koalície štátov, ktoré chcú súčasný kurz upraviť.

Už sme to videli na príklade dovozu ukrajinského obilia. Pred pár rokmi sa tvrdilo, že musíme otvoriť trhy, aby sme Ukrajine pomohli a kto to kritizoval, bol označovaný za nepriateľa. Dnes už sama EÚ uznáva, že to bol omyl. Obilie sa nedostalo tam, kam sa pôvodne malo a ostávalo v Európe, znižovalo ceny našich poľnohospodárov a tak sa zavádzajú nové clá.

Rovnako sa to môže stať aj s ETS2 či inými environmentálnymi reguláciami. Nič nie je vytesané do kameňa. Stačí, aby sa zmenilo politické rozloženie a prišla väčšina, ktorá má odvahu povedať – toto nefunguje, poďme to upraviť. Ak je politická vôľa, legislatíva sa dá meniť vždy. Nie je to otázka možností, ale odvahy.

Vy ste v Európskom parlamente už niekoľko rokov. Kedy sa z pôvodne skvelého projektu – myšlienky mieru a spolupráce – stala inštitúcia, ktorá ľudí zahlcuje nezmyselnými nariadeniami a často stráca kontakt s realitou?

Myslím si, že samotná myšlienka Európskej únie nikdy nebola zlá. Pred 75 rokmi vznikla s cieľom zachovať mier v Európe – po druhej svetovej vojne to bolo úplne pochopiteľné. Vznikli hospodárske spoločenstvá uhlia a ocele, agentúra pre atómovú energiu a postupne sa vytváralo ekonomické a politické spoločenstvo.

Lenže v priebehu desaťročí sa Európskej únii odovzdávalo čoraz viac právomocí. Pred 50 rokmi vznikol Európsky parlament a mal byť miestom, kde občania prostredníctvom volených zástupcov kontrolujú rozhodnutia. Dnes sa v ňom ale čoraz menej objavujú skutoční politici. Nahrádzajú ich influenceri, mediálne známe tváre alebo aktivisti, ktorí síce majú podporu na sociálnych sieťach, ale nemajú skúsenosti s politikou.

Takíto ľudia nevidia veci v širších súvislostiach, nepoznajú realitu mimo svojho prostredia a preto sa s nimi ľahko manipuluje. Pamätám si, ako som bola v televíznej diskusii s jedným kolegom z Nemecka a keď sa ho spýtali na jadrovú energetiku, odpovedal, že na to nemá názor, lebo sa tomu nerozumie. A takýchto poslancov je, žiaľ, čoraz viac.

Okrem toho, keď sa človek presťahuje do Bruselu a zostane tam dlhšie, ľahko ho pohltí tamojšia bublina. Väčšina úradníkov a zamestnancov inštitúcií žije vo svojom svete – medzi ľuďmi z iných krajín, v čistej, bohatej štvrti plnej kaviarní. Nepoznajú reálny život bežných ľudí v členských štátoch.

Títo ľudia sú presvedčení, že robia to najlepšie, že zachraňujú svet, a vôbec im nenapadne, že môžu aj škodiť. Nie sú zlí, sú len absolútne presvedčení o svojej pravde. Fungujú v prostredí, kde si to všetci navzájom potvrdzujú a tak sa utvrdzujú vo vlastnej dokonalosti.

Pracujem v Bruseli už dvadsať rokov a stále ma prekvapuje, ako málo si tamojší úradníci uvedomujú, ako ich rozhodnutia dopadajú na bežných ľudí v Európe. Nerozumejú tomu, prečo ich niekto kritizuje, prečo existuje euroskepticizmus, prečo ľudia volia inak. Sú jednoducho odtrhnutí od reality.

Preto by poslanci mali častejšie chodiť domov, stretávať sa s občanmi, počúvať ich názory, organizovať diskusie. Nestačí sedieť v Bruseli a rozprávať sa len medzi sebou. Takto sa z politiky vytráca kontakt s realitou.

Pamätám si časy, keď boli debaty v europarlamente vecné, pragmatické a riešili sa konkrétne návrhy. Dnes je to často ideologický boj – podobne ako aj na Slovensku. Politika sa zmenila, už to nie je súťaž riešení, ale súboj táborov, kto proti komu.

Sociálne siete to ešte zhoršili. Ľudia tam píšu, čo by si nikdy netrúfli povedať z očí do očí a politika sa mení na šou. Mnohí poslanci si myslia, že keď majú veľa lajkov, tak reprezentujú väčšinu, ale to je len ilúzia. Facebook a iné siete vytvárajú uzavreté svety, v ktorých sa ľudia navzájom utvrdzujú vo vlastnom názore.

To je podľa mňa jeden z najväčších problémov dnešnej politiky – namiesto počúvania odborníkov a reálnych ľudí sa sledujú trendy na sociálnych sieťach. A preto máme v politike čoraz viac populistov a klaunov, ktorí sa tam dostali len preto, že sú známi.

Lobing pritom nie je nutne zlá vec, ak je transparentný. V Bruseli sú lobisti registrovaní, zastupujú rôzne odvetvia a ak prídu vysvetliť, ako ich ovplyvní nová legislatíva, pomáha nám to pochopiť prax. Politici by mali počúvať všetky strany – od poľnohospodárov po spotrebiteľov – aby vedeli nájsť rozumný kompromis.

A v tomto by sa mali zlepšiť aj médiá. Novinári by nemali jednostranne kopírovať bruselský pohľad, ale prinášať aj hlasy, ktoré s ním nesúhlasia. Preto aj médiá, ako to vaše, majú svoje miesto – pretože zastupujú názor veľkej časti ľudí, ktorých inde nepočuť.

Európska politika by sa mala znovu stať politikou rozumu, nie emócií. Pokiaľ sa to nestane, bude sa Únia stále viac vzďaľovať občanom. Úradníci v Bruseli sa navzájom presviedčajú, že ich politika je jediná možná, no čím viac o tom hovoria, tým menej to platí pre realitu.