Ročne dovážame tisíce kamiónov dovozového pečiva a v prípade mnohých kľúčových potravinárskych surovín sme takmer stopercentne závislí od zahraničia. Ako by to u nás vyzeralo v prípade krízy?

Štyri obchodné reťazce u nás ovládajú väčšinu trhu a určujú ceny na úrovni, ktorá výrazne prevyšuje európsky štandard. Veľká časť ich ziskov je navyše nezdanená a vyvážaná do zahraničných materských spoločností. Preberie sa štát a začne konečne konať?

Prečo bude od nového roka chlieb drahší? Mal by štát podporiť strategické potravinárske odvetvia väčšími, cielenejšími investíciami? A existuje stále dvojaká kvalita potravín?

Dozviete sa vo videorozhovore s predsedom predstavenstva Slovenského zväzu pekárov, cukrárov a cestovinárov,  Milan Lapšanský.

Hlavnou témou nášho rozhovoru v marci boli pekárenské výrobky, ktoré obsahujú prášok z múčnych červov, vtedy tieto produkty dostali z EÚ zelenú. Vy ste povedali, že slovenskí výrobcovia takéto suroviny vo svojich výrobkoch používať nebudú. Ako to vyzerá s odstupom pol roka? Dovážajú sa takéto výrobky na Slovensko a je o ne záujem?

Ten náš záväzok platí. Nevyrábame nič z červov, cvrčkov, múch či lariev. A musím povedať, že odozva po našom rozhovore bola masívna. Nikdy sme nemali silnejšiu mediálnu tému. Spotrebitelia sa prakticky zjednotili s tým, že – prosím vás, len toto nikdy nespravte. A ten záväzok držíme.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Zatiaľ nemám ani jednu informáciu o tom, že by sa na slovenskom trhu objavili dovozové produkty obsahujúce múčne červy. Myslím si, že obchodné reťazce spozorneli a vnímajú absolútny odpor spotrebiteľov k takémuto tovaru. Nevravím, že sa to neobjavuje v nejakých súkromných či elektronických obchodoch, ale plošne to problém nie je. A som rád, že je to tak.

Dovoz pekárenských výrobkov na Slovensko je masívny. Ročne ide asi o 5500 kamiónov. Je normálne, že dovážame také množstvá, keď to vieme kvalitne vyrobiť doma?

Presne na toto sme sa pýtali politikov. Obchodné reťazce každý rok dovezú približne 5500 kamiónov chleba a pečiva, najmä z Belgicka, Nemecka a Poľska. Pýtame sa, či je v záujme Slovenska dovážať výrobky, ktoré vieme vyrábať v plnej kvalite, za dobrú cenu a s regionálnou chuťou.

Od 10. júna do septembra sme oslovovali politické strany a prakticky všetci sa zhodli, že je to choré. Že Slovensko sa musí postaviť proti dovozom výrobkov, ktoré vie samo vyrábať. Ale tých prísľubov už bolo veľa a nie všetky sa splnili. No dúfam, že zdravý rozum nakoniec zvíťazí.

Problém je, že chýba dôsledný dohľad nad reťazcami. Tie ovládajú 80% trhu a diktujú spotrebiteľom, čo budú kupovať a za aké ceny. My to dlhodobo kritizujeme, pretože sila obchodných reťazcov je obrovská a kontrola zo strany štátu nedostatočná. Dovoz je masívny a môže to byť vážny problém do budúcnosti.

Je tu aj ekologické hľadisko. Dováža sa to z Belgicka či Nemecka kamiónmi, ktoré životnému prostrediu určite nepomáhajú. To asi nie je najlepšia cesta.

Presne. Reťazce smerom k spotrebiteľovi hovoria, že sú „zelené“, chránia prírodu, že ich kamióny neprodukujú takmer žiadne emisie. Ale popri dovoze tisícov kamiónov chleba a pečiva máme na pultoch napríklad aj čučoriedky z Peru. Billa, Lidl, Kaufland – všetci ich dovážajú. To je vážne ekologické gesto? Podľa mňa je to len marketing, inak by takto nefungovali.

Ďalšou zaujímavou témou sú marže obchodných reťazcov. Tiež sme to spomínali už na jar. Hovorili ste, že reťazce majú na mnohých výrobkoch 100 až 150 percent, pri niektorých je to však aj viac, ako 200%. Je to naozaj tak?

Žiaľ áno. A máme ťažké srdce na politikov, pretože pred voľbami tému cien potravín intenzívne riešili, ale za dva roky neurobili žiadny zásadný krok. Porovnávač cien… To je skôr politická úloha. Keď som to pozeral, neviem, komu to má priniesť body. Zaujímalo by ma, koľko má ten nástroj reálnych návštev denne. Možno si nejaké čísla vypýtame od ministerstva financií.

Treba si uvedomiť, že slovenský spotrebiteľ dáva až 26 % disponibilných príjmov na potraviny. Je to extrémne veľa. Európsky priemer je okolo 16 %. A nie, problém nie je vo výrobcovi – problémom sú astronomické prirážky obchodných reťazcov. Pultová cena je kvôli tomu tam, kde je. A zákazník nemá ani možnosť úniku, pretože štyri veľké reťazce koordinujú cenovú politiku trhu.

Tvária sa ako konkurenti, ale fakty hovoria iné. Slovenský zákazník platí za potraviny násobne viac, než by musel. A nie sme ďaleko od toho, že zverejníme, za koľko tovar dodávame reťazcom a za koľko ho oni predávajú. Nie je normálne, aby sme dodali výrobok za 99 centov a on sa predával za 4,19 eura. To je 255-percentná obchodná prirážka.

Áno, za euro dodáme krajaný chlieb a už sú v tom zarátané suroviny, energie, práca, primeraný zisk aj logistika. My ho privezieme až na predajňu. A oni to predajú za 4 eurá. Niekto už by sa mal naozaj zobudiť.

Obchodná prirážka 100 až 150 percent je dnes úplne bežná realita, v podstate na každom výrobku, na ktorý človek v obchode siahne. Sú však dva výrobky, pri ktorých spravil premiér poriadok, a to si veľmi vážime. Ukázalo sa, že ak politici chcú, vedia urobiť poriadok aj s reťazcami.

Ak si pamätáte, v závere minulého roka stáli rožky 16 centov a vláda znížila DPH na rožky a čerstvý chlieb z 10 na 5 percent. Bola iniciatíva, bolo rokovanie s reťazcami a zrazu vedeli rožky predávať za 12 centov. A neboli stratové.

Stále sú tam obchodné prirážky cez 40 percent, čo je ale normálna úroveň v Európe. A nedávno som bol v Biedronke, tam vedia rožok predávať za 11 centov a so ziskom.

Nikto nerobí charitu. Každý chce zarábať. Ale niekto musí kontrolovať marže a stanoviť hranicu, kde treba povedať „dosť“. Máme na to zákon o cenách, ktorý presne určuje, kedy môže štát v záujme spotrebiteľa zasiahnuť. Nemusíme ísť maďarskou cestou maximálnych cien. Stačí nastaviť maximálnu obchodnú prirážku.

Tá by sa mala pohybovať okolo 40 percent. Reťazce samy hovoria, že na obsluhu systému potrebujú 27 percent. Logistika ich stojí 3 až 3,5 percenta. Čiže 30 percent je minimum, 10 percent ich hrubý zisk, spolu 40 percent. Neexistuje, aby na hydinových párkoch bolo 140 percent, na koreninách 200 percent, na pive 200 percent a na našom krájanom chlebe 250 percent.

To je vec, s ktorou treba spraviť poriadok. Ľudia platia veľa, mohli by ušetriť a peniaze investovať do vzdelania, cestovania, bývania či jednoduchého života. Dnes veľká časť ľudí žije od výplaty k výplate, lebo za potraviny dávajú obrovské sumy. Toto sa musí riešiť.

Vládu ste vyzvali, aby sprísnila kontrolu marží. Zákon o cenách už dáva úradom aj nejaké kompetencie, však?

Dáva. Ministerstvo financií môže zasiahnuť, ak je politická vôľa. Je to citlivý zákon, politici musia zvažovať, čo je ešte prijateľné a čo už nie. Reťazce sa zvyknú vyhrážať, že potom zdražie iný tovar. Ale fakty nepustia – jeden diskont za 11 rokov pôsobenia vyviezol formou dividend 1,1 miliardy eur.

Pozeral som súvahy, výsledovky a výkazy ziskov a strát reťazcov. Navonok to vyzerá, že zarobili menej, tak to podali aj niektoré médiá. Ale kto si pozrie podrobnosti, vidí, že formou rôznych nákladových položiek a znižovania základného imania odtekajú stovky miliónov do zahraničia.

Jeden veľký anglický reťazec cez zníženie základného imania práve poslal akcionárom 143 miliónov. A pritom pri obrate 1,7 miliardy vykázal 25-miliónový zisk. Kde sú tie peniaze? Majú nás za hlupákov.

Ešte jeden príklad. Máme firmu, ktorej matka je v Nemecku. Na Slovensku vykazuje minimálne zisky, takže štát z nej má mizivé dane. No existujú zmluvy s matkou napríklad na služby v oblasti komunikácie, marketingu, personálnej práce, rozvoja zamestnancov, financií, kontrolingu… Ďalej interné revízie, reporting, poistenie, reklama, školenia riadiacich pracovníkov, IT podpora, práva na používanie softvéru, jeho implementácia, technická podpora, dokonca právo používať SAP, atď. Všetko nastavené tak, aby sa peniaze nezdaňovali na Slovensku, ale tiekli do Nemecka. Pevne verím, že toto bude počúvať alebo čítať aj niekto z finančnej správy a začne s tým niečo robiť.

Na túto tému sme sa rozprávali aj s pánom Heredošom, aktivistom, ktorý to rovnako prepočítal. Za posledných 10–15 rokov banky, ale aj obchodné reťazce vyviezli zo Slovenska obrovské miliardy. A keď sa to porovná s tým, čo sme dostali z únie, vo výsledku už to vôbec nie je také „výhodné číslo“. Sme v období konsolidácie, živnostníci dostanú zásah, ale veľké nadnárodné firmy sú v pohode.

Práve tam sú tie peniaze, ktoré možno hľadáme. A možno ich nehľadáme na správnom mieste. Nechcem používať slovo „konsolidácia“, ľudia tomu nerozumejú. Musíme hovoriť o ozdravovaní finančnej situácie štátu.

Obchodné reťazce totiž pre ekonomiku nevytvárajú pridanú hodnotu. Sú len redistribučné centrá. Tí, ktorí skutočne vyrábajú sú ničení importmi, ktoré zásadným spôsobom neobmedzujeme.

Pri tých 5500 kamiónoch dovozu z Belgicka a Nemecka sa bavíme o hodnote okolo 200 miliónov eur. Ak by slovenské podniky vyrobili tovar za 200 miliónov, aká obrovská pridaná hodnota by zostala doma? Koľko daní by sa zaplatilo?

To sú čísla, ktorými by sa malo ministerstvo financií zaoberať. A pritom hovoríme len o pekároch. Celkový deficit zahraničného obchodu s potravinami ide smerom k dvom miliardám eur. To sú neuveriteľné čísla.

Minister pôdohospodárstva má pripraviť legislatívu pre rok 2026, ktorá by mala riešiť aj špeciálnu daň pre reťazce. Viete o tom viac?

Áno, podobná myšlienka tu bola už za vlády pána Fica medzi rokmi 2017 a 2020, ale nezrealizovala sa. Myšlienka je však veľmi dobrá. Ak niekto nadštandardne zarába na slovenských spotrebiteľoch a obchodné prirážky aj zisky sú vysoko nad európskym štandardom, je na mieste špeciálna daň.
A tá by sa mala vrátiť buď spotrebiteľom, alebo výrobcom na podporu sebestačnosti.

Slovensko totiž nie je sebestačné v žiadnej základnej potravine. Kedysi sme mali 100% sebestačnosť vo vajciach, dnes to už nie je pravda. A v krízových situáciách – živelné pohromy, nebodaj vojna – budeme závislí od dovozu.

No videli sme to počas covidu, kamióny s kúpenými dezinfekciami a ochrannými pomôckami k nám z Nemecka nepricestovali. Jednoducho ich stopli na hraniciach a nechali si to pre svojich občanov.

Predstavme si, že by sa to stalo s chlebom. Na čo budeme čakať? Dnes sme závislí od dovozu soli, aj kvasníc. Ak nebudeme podporovať výrobu základných potravín ako chlieb, mlieko, maslo či základné mäsové produkty, kam sa Slovensko dostane? Musíme byť pripravení na najhorší scenár, aby sme mohli žiť dobré časy.

Za bývalého režimu bolo Československo v potravinách v podstate sebestačné. Čo by sa muselo stať, aby sa Slovensko aspoň čiastočne k takému modelu vrátilo?

Podľa mňa ten záujem existuje, ale všetko stojí a padá na peniazoch. Štát by sa mal zamerať na podporu vybraných strategických odvetví potravinárstva. Do tých treba investovať tak, aby boli sebestačné. Nerobiť politiku „každému trochu“. Keď malý koláč rozdelíte na stovky kúskov, každý dostane drobnosť, ale nikomu to nepomôže.

Výzvy boli vždy limitované objemom, napríklad dva milióny eur. Za to sa v pekárenstve neurobí nič zásadné. Treba sa baviť o 5–10 miliónoch na jeden projekt. Potom vieme v troch či štyroch fabrikách vyriešiť produkciu chleba a pečiva. To isté platí pre komoditné syry, dve – tri mliekarne a problém je vyriešený.

Rovnako hydina, vajcia a ďalšie základné potraviny. Dá sa to, ale filozofia rozdeľovania peňazí musí byť iná.

Takže ľudia sú, suroviny sú, vedomosti sú, trh je, zákazník chce… Chýba len podpora. Ešte k Biedronke. Keď sme sa rozprávali na jar, práve otvárali prvé predajne. Ľudia čakali, či dokážu niečo urobiť s cenami. Vyzerá to tak, že veľké reťazce akoby mali dohodu – ceny sú všade plus mínus rovnaké. Chvíľu má jeden akciu, potom druhý, ale v princípe je to všade to isté. Kedy môžeme čakať, že Biedronka skutočne pohne s cenami?

Najprv si treba povedať, prečo sem Biedronka vôbec prišla. Dôvod je jednoduchý – na Slovensku sa dá na potravinách nadštandardne zarábať. Tá pridaná hodnota je tu vyššia ako v mnohých krajinách.

V Česku napríklad nemajú záujem expandovať, lebo tam je desať silných hráčov. V Maďarsku je situácia podobná. A cena? Povedzme si otvorene, obchodné prirážky určujú reťazce. V Česku je silná konkurencia a ceny sú nízke. Kto tam nakupoval, vie, že tam je to lacnejšie. Konkurencia funguje.

U nás je trh zaspatý. Líder trhu, diskontný reťazec, určuje cenovú hladinu a ostatní sa jej držia. Ak on cenu zdvihne, ostatní nemajú dôvod klesať.

Biedronka si vyhodnotila Slovensko ako ideálny trh na expanziu. A zarába od prvého dňa. Jej ceny sú už dnes o 10–20 % nižšie než ceny konkurencie. Rožok za 11 centov je bežná vec. Ale zásadný vplyv na trh bude mať až vtedy, keď bude mať dostatočnú sieť pobočiek. Podľa môjho názoru to príde koncom budúceho roka alebo až v roku 2027. A vtedy začne robiť veľké promo akcie a reálne tlačiť ceny nadol. To Biedronka vie.

Zaujímavá téma boli aj rozdiely v kvalite potravín. Pred rokmi sa riešilo, že čokolády, pracie prášky a ďalšie výrobky mali napríklad pre Rakúsko iné zloženie, než pre Slovensko. Vraj máme „iné chute“ a vraj – keďže jeme iné potraviny – máme aj iné škvrny na bielizni. To boli argumenty, pri ktorých si človek musel klásť otázku, či to fakt myslia vážne.

Robia z nás hlupákov. Tam treba silný tlak politikov, najmä na pôde Európskej únie. V čase, keď Slovensko túto tému otváralo, sme predsedali EÚ, takže sme mali možnosť ovplyvniť program rokovaní. Teraz sú priority iné a téma dvojitej kvality potravín zmizla. Žiaľ, rozdiely stále existujú, či ide o kolové nápoje alebo ďalšie výrobky. Spotrebitelia to cítia. Ale dostali sme sa do stavu, keď to len konštatujeme, ale nemáme silu to meniť.

Vláda prijala legislatívne zmeny, ktoré upravujú aj mzdové podmienky. Historicky sa zvýšila minimálna mzda, menili sa odvody. Vy ste v tejto súvislosti avizovali, že na prelome rokov nás čaká nárast cien pekárenských výrobkov, spomínali ste približne 10 percent.

Mám jednu dobrú a jednu zlú správu, začnem zlou. Zvýšenie minimálnej mzdy, z ktorej sa počítajú príplatky za soboty, nedele, sviatky a nočnú prácu, nám výrazne zvyšuje náklady. Preto budeme musieť zdvihnúť naše odbytové ceny smerom k obchodníkom.

Na druhej strane, práve kvôli obrovským obchodným prirážkam a tomu, ako sa teraz správajú zákazníci, je trh veľmi slabý. Predaje klesajú. Menej šikovní obchodníci hlásia pokles 4 až 6 percent, v iných segmentoch je to 7 až 13 percent. Tí lepší kopírujú infláciu.

Treba si uvedomiť, aká je nákladová štruktúra pekára, malého aj veľkého. Najväčšou položkou je pracovná sila – mzdy, odvody, poistné. Predstavujú 45 až 55 percent nákladov. Potom sú energie a suroviny.

Keď rastie mzda, odvody a príplatky, zásadne to mení naše kalkulácie. Pri náraste o 12,13 percenta od januára 2026 budú pekári upravovať ceny v intervale 6,5 až 10 percent.

Veľká, automatizovaná pekáreň má personálne náklady okolo 45 %, malá remeselná až 55 %, tam sa zmeny prejavia okamžite. Inak by vyrábali so stratou.

A tu je dôležité pochopiť aj príplatky. My robíme 80 percent pracovného času v čase príplatkov. Keď ľudia v pondelok ráno chcú čerstvé rožky, u nás sa pracuje v nedeľu v noci. To sú dva príplatky – noc a nedeľa. V štátne sviatky je to ešte viac. Žiadny segment potravinárstva nie je takto zaťažený.

Čiže prvé sú mzdové náklady, potom energie. Tie sú takisto problém.

A potom suroviny. Pre predstavu, suroviny tvoria 12 až 14 percent nákladov. Je to malé číslo. Keď zlacnie múka o 10 eur na tonu, v našich kalkuláciách to znamená asi 0,5 percenta smerom nadol. Ale pri mzdách máme nárast 11 percent smerom nahor. Čiže sme okamžite späť v realite.

Novinári sa vždy pýtajú – bola dobrá úroda, bude lacnejší chlieb?

Áno, pýtajú sa. Ale je rozdiel medzi burzovou cenou pšenice a tým, čo chce za ňu dostať poľnohospodár. Keď má dobrú úrodu, ešte to neznamená, že predá za burzovú cenu. Aj on má hranicu, pod ktorú nepôjde, aby nebol v strate.

A potom sa bojuje o férovú cenu pšenice pre mlyny. Tá sa následne prenáša do ceny múky a nakoniec do našich výrobkov.