Bratislava 31. marca 2018 (HSP/Roman Bednár/Foto:Screenshot:YouTube)
Perúna robil zodpovedným za to, že mu nedoprial žiadneho syna, hoci mu zakaždým, keď Velena očakávala ďalšie dieťa, obetoval hojnou mierou obilie i krásneho veľkého barana. Nepomáhalo to vôbec a ako najstatnejší a najsilnejší muž v celom okolí to pociťoval ako zaťažujúcu a neznesiteľnú hanbu, že plodil len samé dievčatá a nijakého syna. Nikto mu nepovedal nič priamo do očí – užíval všade veľký rešpekt. Vedel však dobre, že za jeho chrbtom sa všeličo pošuškávalo. Nevedno, či to boli početné obete, alebo jeho bohapusté kliatby, ale napokon sa hromovládny Perún nad zlostným a hromžiacim prosebníkom zľutoval a Velena mu na piaty raz predsa len porodila syna.
Po štvrtej dcére už ani nemal odvahu splodiť ďalšie dieťa, tak veľmi sa obával, že to zase bude len dcéra. Jedna stará žena zo susednej osady mu však poradila, aby sa vybral k Maline, starej veštkyni a bylinkárke, ktorá žila už oddávna sama v hlbokých lesoch, v chatrči z haluzí a konárov. Bola vzdialená dobré dve hodiny chôdze z Drevne.
Povedal si, že počúvne radu ženy a o niekoľko dní neskôr sa vydal na cestu k starej veštkyni. Vďaka svojmu vyvinutému orientačnému zmyslu ju poľahky našiel podľa toho, ako mu žena opísala cestu k nej.
Vedomkyňa stála opretá o obrovský dub, ktorého kmeň bol súčasťou jej obydlia a vítala ho slovami: „Už ťa očakávam. Vedela som, že prídeš dnes za mnou.“
Keď začudovane len krútil hlavou, tak starena dodala:
„Mala som v noci sen a zjavil si sa mi v ňom, ako kráčaš lesom.“
Aj po jej vysvetlení ostal zjavne prekvapený, ale nepovedal nič. Uprene ju pozoroval a myslel si, že musela byť prastará, lebo jej tvár bola taká zvráskavená a zošúverená, že sa na nej nedali objaviť takmer žiadne črty. Keď sa jej opytal, aká je stará, zahral jej na tvári úsmev a či úškrnok a povedala mu, že po osemdesiatke už prestala svoje letá počítať a že veru nevie, koľko ich už zažila. Dodala, že ich už určite bude okolo stovky.
Porozprávala mu, že žije preto tak dlho, lebo sa živí len korienkami, zelinkami, lesným ovocím a pije len čistú vodu z neďalekej horskej bystriny. Keď mu potom, bez toho, aby sa ho opýtala na dôvod jeho príchodu, sama povedala, aby sa nič neobával, lebo že sa mu najbližšie narodí syn, tak už ani len neprejavil údiv a nepýtal sa odkiaľ to vie. Predpovedala mu aj to, že z neho vyrastie mimoriadny muž, ktorý vykoná mnoho dobrého pre ľudí, lebo bohovia Slovanov mu do kolísky vložia veľké nadanie a veľkú múdrosť. Najprv však prejde mnohými úkladmi a nebezpečnými nástrahami, lebo jeho cesta životom bude veľmi neobyčajná a celkom iná, ako jeho súkmeňovcov.
***
Ako Zlatoňovi stará veštkyňa prorokovala, tak sa skutočne aj stalo. Už o rok neskôr Velena naozaj porodila syna, tak túžobne očakávaného. Urobili veľkú oslavu a Drevňa sa veselila celé dva dni. Zlatoň sa po oslavách rozpamätal aj na staručkú vedomkyňu z lesov. Rozhodol sa, že sa za ňou vyberie a sa jej poďakuje za dobrú veštbu, i za to, že pozitívne ovplyvnila Perúna, o čom bol absolútne presvedčený, že to mohla byť len jej zásluha.
Zobral so sebou aj dary – dva plásty sladkého medu, veľkú hrudu čerstvého masla a peceň chutného tmavého chleba. Keď sa už blížil k chatrči múdrej stareny, tak ju zavolal niekoľkokrát po mene. Nikto sa však neozýval, a tak ju išiel pohľadať do okolia mysliac si, že v blízkosti svojho obydlia si hľadá nejakú obživu. Nikde jej však nebolo. Znepokojený sa vrátil k chatrči a vošiel donútra.
Uvidel ju ležať schúlenú do klbka na lôžku z lístia a konárikov. Prihovoril sa jej, ale starká sa ani len nepohla. Ohmatal ju rukou a so smútkom zistil, že je mŕtva. Musela vypustiť dušu len niekoľko hodín pred jeho príchodom, lebo jej telo ešte celkom nevychladlo a nebolo zmeravené.
Smutný a stiesnený sa vracal domov a v hlave mu vírili myšlienky. Nemohol sa ubrániť nepríjemnému pocitu, že tento smutný zážitok bol neblahým znamením bohov do budúcnosti a že sa udeje niečo veľmi tragické. Keď sa vrátil domov, tak sa usilovne pretvaroval a dával sa veselo a klamal Velene, že starenka sa veľmi potešila darom. Veľmi rýchlo sa ale stal mĺkvym a zadumaným a Velena čoskoro prišla na to, že niečo nie je s ním v poriadku. Ale až na jej dlhé a neoblomné naliehanie sa jej napokon priznal, že starú ženu našiel v jej príbytku už len mŕtvu. Potom sa jej zdôveril aj s tým, že jej smrť pokladá za zlé znamenie bohov, ktorí mu chceli naznačiť, že budúcnosť im prinesie nešťastie.
Velena sa k nemu nežne privinula – mali sa ešte vždy tak radi ako v prvý deň ich lásky – a svojím príjemným jemným hlasom ho uspokojovala, aby to nebral ako zlé znamenie, že bohovia to s nimi istotne myslia dobre, veď im predsa po dlhom čakaní dopriali krásneho a zdravého syna, z ktorého sa teší celá dedina. Prehovárala ho, aby sa z neho bezstarostne tešil aj on a nelámal si hlavu pochmúrnými myšlienkami. Vďaka Velene sa mu z mysle postupne celkom vytratili a po čase na svoje nepríjemné predtuchy úplne zabudol.
***
Keď Zlatoň vyšiel z lesa a pred očami sa mu objavila Drevňa, vzdialená už len na dostrel lukom, tak sa odrazu zmenil tok jeho myšlienok. Myslel na to, akú veľkú radosť mal zo svojho syna, ktorému dali meno Svätoň a ktorý sa vyvíjal na schopného, mimoriadne bystrého chlapca. Bol v každom ohľade veľmi učenlivý a mali z neho radosť nielen jeho rodičia, ale aj celá osada. Hneď od narodenia bol miláčikom všetkých a najmä starešina Vladislav si ho obľúbil, akoby to bol jeho vlastný vnuk.
Keď mal chlapec len niekoľko mesiacov, tak Zlatoň vyhľadal istú veštkyňu, ktorá sa vyznala vo hviezdach a vedela z nich vyčítať osudy ľudí. Ako mladá žena prežila niekoľko rokov v Trákii, kde sa naučila umeniu spoznávať budúci život ľudí. Tamojší vedomci sa dobre vyznali v náuke, ktorú nazývali astrológia. Všetky učené metódy na vyčítanie osudov ľudí z hviezd a odhalenie ich poslania, ktoré im určili bohovia, sa naučila od nich.
Múdra žena žila v susednej dedine. Vysvetlila Zlatoňovi, že jeho syn sa narodil v znamení strelca a že preto jeho životná cesta bude plná dobrodružných a nebezpečných situácií, ale aj mnohých úspechov a šťastných okamihov. Ľuďom v znamení strelca hviezdy v živote dožičia viacero priaznivých príležitostí – oveľa viac než iným – aby mohli dosiahnuť niečo veľké a mimoriadne. Zmienila sa ale aj o tom, že práve ôsmy deň posledného mesiaca roka, keď sa narodil jeho syn, je v tomto smere najpriaznivejší. V ten deň sa rodia najneobyčajnejší ľudia.
Ešte mu vyjavila, že bohovia jeho syna obdarovali neobyčajne veľkým nadaním a že sa stane človekom, ktorý sa bude zaujímať o všetko, čo súvisí s poznaním a vedomosťami. Najväčšiu dôležitosť pre neho ale bude mať sloboda a bude mať aj veľmi dobrý vzťah k prírode, ľuďom i zvieratám.
Ľudia ho budú obdivovať a uctievať, no práve preto bude mať aj neprajníkov a závistlivcov. V jednom však svojmu otcovi neurobí radosť nikdy. Nebude dobrým lovcom, ani dobrým bojovníkom. To však len preto, lebo jeho láska ku všetkému živému mu nedovolí, aby ničil cudzie životy. Bude však mužom s dokonalým rozumom a preto ho budú vyhľadávať významní a dôležití ľudia s vysokým postavením.
Po takejto priaznivej predpovedi Svätoňovho budúceho osudu, Zlatoň celkom zabudol na pesimistické predtuchy ohľadom svojho syna, ktoré ho po smrti starej vedomkyne z lesa občas trápili.
Odvtedy už prešli štyri roky a Svätoň sa dožíval piatej jari. Na svoj vek bol veľmi dobre vyvinutý a už teraz sa ukazovalo, že bude mať po otcovi vysokú postavu. Mal krásne modré oči, ktoré zdedil po Velene a pekné kučeravé plavé vlasy.
Keď Zlatoň prišiel do blízkosti ťažkej dubovej brány v kolovej ohrade osady, ozval sa strážcovi dohovoreným heslom a ten ho hneď pustil dovnútra. Zlatoňov dom stál na kraji dediny, a tak sa už po malej chvíli ocitol pri vchode do svojho príbytku.
***
Osada bola chránená dvojitou kolovou hradbou a zaberala plochu asi stodvadsať krát stodvadsať metrov. Vedľa brány sa nachádzala nevysoká strážna veža, v ktorej sa ako strážcovia striedali všetci bojaschopní muži z dediny. Bolo to dôležité pre bezpečnosť, pretože v poslednom čase sa okolím preháňali početné menšie tlupy nebezpečne podozrivých jazdcov, s divým avarsko-ázijským zovňajškom, a to neveštilo nič dobrého.
V priebehu posledných rokov zažili už niekoľko nebezpečných prepadov, ktoré však zakaždým úspešne odrazili. Dosiaľ ich ešte neprepadla nijaká veľmi početná horda nepriateľov. Tlupy, ktoré odrazili, nemali viac ako sto mužov.
Zlatoňovým príbytkom bol pevný priestranný zrubový dom s troma miestnosťami, z ktorých jedna slúžila zároveň ako kuchyňa, jedáleň a aj ako zásobáreň potravín. O zvyšné dve sa delili Velena s mužom a deti. Za domom sa pásol neveľký kŕdeľ husí a sliepok a patrilo im aj niekoľko oviec a kôz.
Pokračovanie nasleduje
Roman Bednár
1. časť si môžete prečítať TU
2. časť si môžete prečítať TU
3. časť si môžete prečítať TU
4. časť si môžete prečítať TU
5. časť si môžete prečítať TU
6. časť si môžete prečítať TU
18.4°C
Nedeľa 
Pondelok 
17.4°C
Nedeľa 
19.4°C
Nedeľa 
17.7°C
Nedeľa 
