Situáciu hodnotíme v rozhovore so sociológom a publicistom Petrom Hamplom. Nechýba ani upriamenie pozornosti na liberálnu oligarchiu, ktorá stále viac prerastá českú spoločnosť aj inštitúcie a úvaha nad tým, že z verejného priestoru sa úplne vytráca dôstojnosť. Neobišli sme ani tému polarizácie spoločnosti, ktorú umelo vytvárajú najmä médiá, pretože väčšina ľudí nechce žiť v konflikte, ale v pokoji a slobode.

V rozhovore pre Hlavné správy nechýbajú ani témy napätia medzi Českom, Slovenskom a Maďarskom, možnosti obnovy spolupráce V4, ani vojnový konflikt na Ukrajine, ktorý sa pravdepodobne skončí až vyčerpaním jednej zo strán.

Viac sa dozviete vo videorozhovore so sociológom a programovým riaditeľom Jungmannovej národnej akadémie, PhDr. Petrom Hamplom, Ph.D.

Mnohí ľudia na Slovensku vás samozrejme poznajú, najmä ako sociológa a publicistu. Ale pre tých, ktorí nie, čo by ste o sebe povedali?

Ja si hovorím nezávislý sociológ. To znamená, že nepatrím k žiadnemu politickému prúdu. Snažím sa udržať si odstup nielen od vládneho mainstreamu, ale aj od tých najvýraznejších opozičných smerov.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Mojím cieľom je zachovať si úplne nezávislú pozíciu. Pohybujem sa niekde medzi sociológiou a psychológiou, občas sa to dotýka aj neurovied. V posledných rokoch sa veľa venujem aj témam okolo politiky, i keď úprimne, politika ma ako taká nikdy zvlášť nezaujímala. Lenže keď vidíte, ako sa veci vyvíjajú, nedá sa pred tým zatvárať oči.

Často ma označujú za veterána odporu proti migračnému hnutiu. V rokoch 2015 – 2016, keď prišla veľká migračná vlna, som sa v tejto téme dosť angažoval. Dnes sa tomu venujem menej, ale stále ma to zaujíma, aj z hľadiska spoločenských dôsledkov.

V posledných rokoch pôsobím najmä v Jungmannovej národnej akadémii. Je to škola, ktorá podľa mňa združuje to najlepšie z českej a slovenskej nezávislej vzdelanosti. Učia tam ľudia ako Petr Drulák, Ivo Budil, Ilona Švihlíková, Oskar Krejčí, myslím, že viacerí z nich sú slovenským divákom a čitateľom dobre známi.

Pre Slovákov môže byť zaujímavé, že máme aj internetové programy Cesta vzdelanosti. V súčasnosti tvoria približne tretinu študentov práve poslucháči zo Slovenska. Je to diaľkové štúdium cez internet, ktoré má pre ľudí obrovský prínos. Práve tým sa teraz zaoberám najviac.

Ľudia s podobným videním sveta sú u nás automaticky označovaní za dezinformátorov a konšpirátorov. Týkajú sa tieto nálepky aj vás, ste v Česku za dezinformátora?

Musím povedať, že áno. Ale úprimne, nepatrím k tým, ktorí by sa vyžívali v nejakom extrémne opozičnom postoji. Lenže keď človek hovorí veci tak, ako sú, a uvažuje o nich racionálne, v dnešnej dobe sa to automaticky stáva problémom.

Nemyslím si pritom, že hovorím niečo, čo by pred desiatimi či pätnástimi rokmi nebolo úplne mainstreamové. Jednoducho pokračujem v bežnom sociologickom uvažovaní, tak, ako to robili generácie sociológov predo mnou.

Lenže situácia – najmä na humanitných fakultách a vo veľkých médiách – sa zmenila natoľko, že aj normálne, pokojné rozmýšľanie sa dnes považuje za kontroverzné. Takže áno, takéto veci o sebe občas počujem. Je to nepríjemné, ale človek sa s tým musí naučiť žiť.

Samozrejme, má to aj svoj dopad na moje fungovanie, niektoré médiá ma prestali pozývať, niektorí kolegovia sa tvária, že ma nepoznajú. Ale to je dnes, bohužiaľ, normálna súčasť verejného priestoru.

Zhruba pred mesiacom ste mali voľby, pán Babiš so po nejakom čase dohodol s partnermi na koalícii, všetko je v zásade pripravené, čaká sa na vymenovanie vlády. Tento rozhovor nahrávame v pondelok popoludní, v stredu by mal ísť pán Babiš na hrad a čaká sa na to, či sa veci pohnú. Prezident Pavel vraj bude chcieť počuť, ako to bude s Agrofertom, spomínajú sa konflikty záujmov. Ako to vnímate?

Myslím si, že ak chceme situáciu pochopiť, netreba sa pozerať len do ústavy, ale aj na to, aký je reálny stav vecí. A ten je taký, že Andrej Babiš so svojou stranou a spojencami vyhral voľby. V podstate každý, kto volil Motoristov alebo SPD, vedel, že tým volí aj Babišovu vládu.

V tomto zmysle má naozaj silný mandát. Na druhej strane stoja ľudia s inou predstavou o smerovaní krajiny. A medzi nich patrí aj prezident Petr Pavel a jeho okolie.

To, čo dnes sledujeme, je mocenské preťahovanie sa. To, že vláda ešte nie je vymenovaná, nie je nič výnimočné. Skôr je to ukážka, ako dve skupiny bojujú o vplyv.

Podobná situácia nastáva vždy, keď voľby vyhrá niekto, kto je voči dovtedajšej moci v nepriateľskej pozícii. Tú doterajšiu vládnucu štruktúru by som v Česku – a pokojne aj na Slovensku – nazval liberálnou oligarchiou.

Nie je to konkrétna skupina ľudí, skôr rozvetvená sieť – prepojenie politických strán, veľkých médií, súdov, neziskoviek a finančných skupín. Táto sieť má moc nad štátom a spoločnosťou.

A teraz prichádza vyzývateľ Babiš, ktorý sa snaží tento monopol narušiť. Je jasné, že táto „staršia moc“ ho nebude podporovať. Naopak, bude mu hádzať polená pod nohy a využívať každú možnosť, ako proces zdržať.

Prezident Pavel teda vymenovanie vlády akoby skôr brzdil?

Je to možné. Nedá sa povedať, že by s Babišom otvorene bojoval, ale určite tam nie je ochota spolupracovať. Pôsobí rezervovane, hľadá každú skulinku, ako celý proces trošku pribrzdiť. Napríklad odvolávať sa na Agrofert, či iné formálne záležitosti.

Na druhej strane sa pravdepodobne nechce dostať do otvoreného konfliktu, a tak sa to zrejme skončí len pri procedurálnych zdržaniach. Aj to však umožní Petrovi Fialovi ostať ešte pár týždňov pri moci, dokončiť niektoré zmluvy či finančné operácie. Takto to jednoducho v politike chodí.

Fialova vláda mala viacero káuz – Dozimetr, kampeličky, bitcoiny. Prezident Pavel ich však často obhajoval.

Áno, pretože Petr Pavel bol od začiatku súčasťou tej istej mocenskej štruktúry, ako Fialova vláda. Možno mu niektoré kauzy osobne prekážali, možno mu vadilo, že tým poškodzujú jeho vlastný tábor, ale napriek tomu ich podržal. Také je pravidlo – človek bráni svojich, aj keď s nimi nie vždy súhlasí.

Aká je nálada v českej spoločnosti po voľbách? Vzrastá polarizácia?

Česká spoločnosť bola polarizovaná už dlhšie, takže sa nič zásadné nezmenilo. Tých skutočne radikálne naladených skupín, ktoré sa navzájom považujú za nepriateľov, je len asi desať až pätnásť percent na každej strane.

Väčšina ľudí nechce bojovať ani za mainstream, ani za alternatívu. Chcú len pokojne žiť a mať pocit, že sa im nebude niekto zhora miešať do života.

Z prieskumov vyplýva, že nálada v spoločnosti je teraz dokonca optimistickejšia ako pred polrokom. Ľudia dúfajú, že sa naplní Babišov slogan „bude líp“, že sa zlepší ich životná úroveň a pribudne trochu slobody.

Samozrejme, vo veľkých mestách existujú hlasné aktivistické skupiny, ktoré sú veľmi emotívne, plnia sociálne siete a médiá svojimi názormi. Ale to je len menšina – väčšina ľudí sa tým nenechá vyrušiť.

Hnutie Stačilo! sa tesne nedostalo do parlamentu. Je podľa vás škoda, že v snemovni nebudú zastúpené socialistické témy?

Myslím si, že áno, je to škoda. A teraz nemyslím delenie na ľavicu a pravicu, ale konkrétne toto hnutie. Nebol som ich voličom, ale keby sa do snemovne dostali, niektoré veci by sa podľa mňa riešili rozumnejšie.

A čo je možno ešte dôležitejšie, Andrejovi Babišovi by sa vládlo jednoduchšie. Jeho vzťah s Motoristami nebude úplne jednoduchý. Motoristi síce stoja pri ňom, ale v mnohých otázkach – najmä v ekonomických – majú bližšie k ODS alebo TOP 09.

Preto sa môže stať, že v parlamente budú fungovať dve faktické koalície. Oficiálna vládna a druhá, v ktorej sa Motoristi budú prekrývať s opozíciou. Keby tam bolo hnutie Stačilo!, Babiš by mal o niečo stabilnejšiu pozíciu. Ale politika je vždy aj o náhode, niekedy jednoducho rozhodnú drobnosti.

Po voľbách sa riešil aj pán Turek a jeho príspevky na sociálnych sieťach. Je stále kandidátom na post ministra zahraničia, ako to vyzerá?

Pokiaľ viem, stále je navrhnutý na post ministra a jeho strana Motoristi na tom trvá. Samozrejme, neviem, čo sa odohráva v hlave Andreja Babiša, ale on sám povedal, že Turka predloží prezidentovi, aby rozhodnutie, ak by ho odmietol, nebolo na ňom.

Je dosť možné, že prezident zareaguje podobne a povie, že „za to vlastne nemôže“.

Ja by som však túto kauzu nepreceňoval. V Česku sa každé dva dni objaví nová aféra, ktorá prekryje tú predchádzajúcu. O dva týždne si už nikto nespomenie, že sa niečo také riešilo.

Okrem toho ani nebolo úplne jasné, čo Turek naozaj napísal a čo mu bolo len prisúdené. A znova, všetka táto kritika prichádza z tábora porazených. Jasné, majú svoj názor, ale momentálne nemajú silu nič ovplyvniť. Môžu zapĺňať sociálne siete a médiá, ale ich vplyv je minimálny.

Nový predseda snemovne Tomio Okamura hneď po zvolení nariadil stiahnuť ukrajinskú vlajku z budovy snemovne a vyzval, aby sa vlajky odstránili aj z ostatných štátnych inštitúcií. Môže niečo takéto viac rozdeliť spoločnosť a zvýšiť napätie?

Nemyslím si to. Práve naopak – je to téma, ktorá zaujíma len okrajové skupiny. Väčšinu ľudí tieto symbolické veci nezaujímajú.

Ja osobne sa cítim lepšie, keď tam tie vlajky nie sú. Prečo by mala byť na českých štátnych budovách vlajka cudzieho štátu? Navyše, úprimne, režimu, ktorý mi nie je veľmi sympatický.

Ale to je len môj osobný názor. Dôležité je pochopiť, že vlajky sú len symboly. Mocenské zápasy sa nevyhrávajú tým, kto vyvesí aký symbol, ale tým, kto ovládne skutočné inštitúcie – médiá, energetiku, justíciu.

To, či niekde visí alebo nevisí vlajka, síce niekoho poteší a iného nahnevá, ale reálne to nič nemení. Skôr sa tým len plytvá energiou, ktorú by bolo lepšie venovať podstatným témam.

Takže podľa vás išlo o „búrku v pohári vody“.

Presne tak. Veľa kriku pre nič. Ale bolo zaujímavé sledovať reakcie, najmä tých, ktorí považujú vlajky za symbol „európskych hodnôt“. Ich rozhorčenie bolo až teatrálne.

Čo môžeme očakávať od novej českej vlády?

Predovšetkým viac dôstojnosti. Správanie sa politikov okolo Petra Fialu by som nazval pubertálne, to bolo pre nich typické. Namiesto diplomacie sa prezentovali tričkami s nápismi ako „Putin je debil“. To nie je správanie sa dospelých ľudí, nieto ešte štátnikov.

Dúfam, že sa tá dôstojnosť teraz vráti. A myslím si, že to bude pre spoločnosť veľmi zdravé.

Krátko pred vašimi voľbami prišiel vtedajší minister vnútra Rakušan na Slovensko, podporiť protivládny protest. Bolo podľa vás vhodné, že aktívny český minister prišiel do susednej krajiny na demonštráciu proti tamojšej vláde?

Podľa mňa to bolo zbytočné. Na Slovensku to nemalo žiadny vplyv, a to Rakušan veľmi dobre vedel. Skôr išlo o gesto pre českých voličov, snahu vyburcovať radikálnejšiu časť svojich priaznivcov.

Fialova vláda sa pred voľbami bála nízkej účasti svojich podporovateľov, takže každý krok, ktorý vyvolal emócie a dotiahol ich k urnám, bol pre ňu dobrý. Myslím, že presne o to išlo. S demonštráciou na Slovensku to nemalo nič spoločné.

Od Babiša si mnohí ľudia na Slovensku sľubujú zlepšenie vzťahov medzi našimi vládami. Dá sa očakávať, že sa obnoví formát spoločných rokovaní českého a slovenského kabinetu, ktorý Fiala pozastavil?

Som presvedčený, že áno. Tu hrá úlohu viacero faktorov. Jednak osobné vzťahy medzi politikmi, Babiš má s Ficom dlhodobo dobré kontakty.

A potom aj hlbšia rovina. Česi, Slováci, Maďari aj Rakúšania sú pod dlhodobým tlakom spolupracovať, či už chcú, alebo nie. Sme podobne veľké štáty v tej istej časti sveta, máme podobné záujmy a čelíme rovnakým problémom.

Aj keby sa naši štátnici osobne nemali radi, tlak okolností by ich k spolupráci aj tak prinútil. A keďže sa navyše poznajú a vychádzajú dobre, môžeme jednoznačne očakávať zlepšenie vzťahov – nielen so Slovenskom, ale aj s Maďarskom, pretože Babiš má dobré vzťahy aj s Viktorom Orbánom.

Fiala s Orbánom spolu asi veľmi nevychádzali, však?

Áno. Fialova vláda dlhodobo označovala Maďarsko za negatívny príklad. Jedným z hlavných hesiel ich kampane bolo – zabránime, aby to u nás dopadlo ako v Maďarsku.

Maďarsko bolo štyri roky prezentované ako hrozba, ktorej sa treba vyhnúť – hoci nikto nikdy nevysvetlil, v čom vlastne tá hrozba spočíva. Bolo to len prázdne politické heslo.

Po zmene vlády sa hovorí aj o možnom reštarte spolupráce v rámci Vyšehradskej štvorky, respektíve aspoň trojky. Mohli by Česko, Slovensko a Maďarsko – prípadne aj Poľsko – v EÚ opäť presadzovať spoločné záujmy?

V zásade áno, ale treba rozlišovať dve roviny. Prvá je praktická spolupráca, napríklad odmietnutie migračného paktu. V tomto smere môžeme spolupracovať aj s Poľskom bez ohľadu na to, aká vláda tam práve je, pretože aj tá súčasná má na migráciu podobný pohľad.

Druhá rovina je dlhodobá kultúrna a civilizačná blízkosť. A tam je to zložitejšie. Poľsko, hoci je slovanský štát, je civilizačne a mocensky nastavené inak.

My – Česi, Slováci, Maďari či Rakúšania – sme skôr menšie stredoeurópske štáty s podobnou mentalitou a životným štýlom. Rakúšania síce nie sú Slovania, ale svojím spôsobom života sú nám bližší.

Poľsko však má imperiálne ambície, správa sa ako veľká mocnosť. A to je zásadný rozdiel. Nemyslím si preto, že by mohla vzniknúť trvalá hlboká spolupráca, ale pri konkrétnych témach sa určite vieme dohodnúť.

Na záver – vojna na Ukrajine. Vidíte nádej, že sa čoskoro skončí?

Veľmi by som si to prial, ale obávam sa, že tak, ako je to nastavené, bude vojna pokračovať až do úplného vyčerpania. Buď Ruska, alebo Európy.

O Ukrajine už ani nehovorím, tá de facto prestala existovať ako funkčný štát. Myslím si, že na európskej strane dnes neexistuje úprimný záujem o mier, ktorý by bol kompromisom.

Európske elity hovoria o mieri len ako o stave, ktorý by znamenal kapituláciu Ruska, a na to Moskva nikdy nepristúpi.

Stále počúvame, že Rusko predstavuje pre Európu existenčnú hrozbu. Súhlasíte s tým?

Nie. To je súčasť propagandy. V každej vojne je bežné, že sa protivník vykresľuje ako hrozba, inak by nebolo možné udržať vôľu pokračovať v boji.

Lenže nikto nikdy jasne nevysvetlil, ako by nás Rusko mohlo reálne ohrozovať. Počas kampane sa premiéra Fialu pýtali, ako by to vyzeralo, keby nás Rusko skutočne ohrozovalo, a nevedel odpovedať.

Ruské tanky po českých uliciach nejazdia a je ťažké predstaviť si, ako by sa tam vôbec dostali. Celá tá predstava je absurdná. Preto to vnímam ako čisto propagandistický naratív.

Samozrejme, vystúpiť z vojny nie je jednoduché, ale už len to, že Fialovu vládu vystrieda Babišova, ktorá síce nebude otvorene protivojnová, ale aspoň nebude posielať peniaze tam, kde doteraz išli, bude samo o sebe tiež krokom k utlmeniu konfliktu.