Naši ministri financií – smieme porovnávať neporovnateľné?
Slovensko 17. februára 2018 (HSP/Roman Bednár/Foto:Screenshot YouTube)
Autor tohto diela, ktoré vám budeme na pokračovania prinášať o sebe uvádza:
Som rodákom z Kysúc, ale detstvo som prežil v Bratislave. Maturoval som v B. Bystrici a vysokú školu som absolvoval v Bratislave. Krátko potom som odišiel na Západ, kde som prežil veľa rokov, predovšetkým v Nemecku. V priebehu rokov som navštívil desiatky krajín na štyroch kontinentoch. Mojou srdcovou záležitosťou sa stala o.i. Južná Amerika.
Odmalička som sa najlepšie cítil vo svete literatúry, publicistiky a žurnalistiky a hltavo som čítal množstvo najrôznejších kníh. A aj neskôr, keď som začal študovať na vysokej škole elektrotechniku, som paralelne k tomu študoval históriu, psychológiu, filozofiu, prírodné vedy, kozmológiu, mytológiu, religiózne vedy, sumerológiu, egyptológiu, germanistiku,…. Súviselo to s mojou nesmiernou zvedavosťou, ktorá chcela obsiahnuť všetko, čo jej bolo dostupné i zdanlivo nedostupné. Jedným z mojich „učiteľov“ a literárnych idolov, ktorí ma v mladom veku veľmi ovplyvnili, bol i Vojtech Zamarovský. Jeho knihy ma sprevádzali celé detstvo, ovplyvnili moje vnímanie dejín a mytológie. Diela trenčianskeho rodáka mi pomohli získavať neobyčajné vedomosti, čo som zúročil aj pri písaní kníh o starom Egypte. Som mu vďačný za to, že mi zavčasu pomohol otvoriť svet histórie a prebudiť k nemu lásku.
V SR som vydal 19 kníh a mnoho rôznych článkov, publikoval som aj v Nemecku a v iných západných krajinách. Moja literárna tvorba sa vyznačuje veľkou rôznorodosťou literárneho žánru Na Slovensku som mal vlastnú edíciu o kozme, vyšli mi tam dva dvojdielne historické romány (téma starý Egypt a Veľká Morava), psychologický román, póezia, kniha o najväčších génioch západnej civilizácie i knihy politicko-filozofickej faktografie. Moja prvá kniha Tajomstvá a proroctvá kozmu vyšla v roku 1993. V roku 2005 som ukončil publikovanie kníh v SR dielom Kozmos, duch a vedomie.
V Nemecku som niekoľko rokov viedol nezávislé Slovenské tlačové a kultúrne centrum, ktoré bolo len z idealizmu súkromne založenou organizáciu. V západných médiách veľmi aktívne propagovalo a medializovalo SR od roku 1995, čo bolo v časoch, keď naša krajina mala na Západe mimoriadne zlý imidž, veľmi dôležité. Organizovali sme aj pravidelné viacdňové tlačové cesty renomovaných západných redaktorov na Slovensko a sme ich po krajine sprevádzali. Tak vznikli stovky objektívnych reportáží, článkov a rozhovorov o SR, ktore v západných médiách postupne vylepšovali obraz o nás.
Slovensko nikdy nedocenilo neobyčajnú originalitu a ideovú priekopníckosť mojej literatúry, a tak po 12. rokoch mojej tvorby pre Slovensko, keď mi zo strany kolegov, ale aj zo strany špičkových politikov všetkých vplyvných polit. strán pri mojej intenzívnej a plodnej mediálno-propagačnej práci v západných médiách pre moju vlasť, boli kladené samé prekážky a musel som bojovať proti neprajníctvu a závisti, som sa rozhodol v roku 2005 ukončiť moje aktivity i môj pobyt v SR.
V roku 2006 som dostal veľmi atraktívnu ponuku z Južnej Ameriky (kde som ako mladý muž prežil niekoľko rokov a vybudoval si výborné kontakty i pevné priateľstvá) a od toho roku vychádzajú všetky moje ďalšie publikácie v hojnom počte už len tam.
V súčasnosti vediem v Nemecku Juhoamericke tlačové centrum.
Ako vzniklo toto rozprávanie: Svojho času ma môj ctený a mi veľmi drahý priateľ Vojtech Zamarovský počas rozhovoru oslovil týmito slovami:
„Roman, ty si skvelý rozprávač a vynikajúci znalec dejín. Ja som len faktografický historik a nikdy by som sa na niečo také neodvážil. Ty si ale – z môjho pohľadu – jediný Slovák, ktorý by dokázal pútavo, odborne a vecne, ale aj s fantáziou vynikajúceho rozprávača spracovať históriu Veľkomoravskej ríše. Nechcel by si to urobiť?“ Náš národ má veľmi mizerný vzťah k histórii a čo je najsmutnejšie, tak len málo Slovákov pozná naše národné dejiny. Je to hlavný dôvod, prečo Slováci trpia na nedostatok sebavedomia, ktorým sa aj ty aj ja – na rozdiel od nich – nápadne vyznačujeme.“
Odpovedal som mu po krátkej chvíli:
„Vojtech, pre mňa všetko ma svoj príhodný čas. Sľubujem ti, že ak ten čas príde, tak sa o to pokúsim.“
Od tohto nášho rozhovoru prešlo veľa rokov a môj priateľ Vojtech už nežije. Ja teraz tu pre vás naplním jeho slová. Pre seba som tak urobil už veľmi dávno.
Rieka Tisa bola na jar daždivého a nezvyčajne chladného roku na konci prvej polovice deviateho storočia taká rozvodnená, ako už dávno nie. Neveľká drevená osada malého východoslovanského kmeňa, ktorý sa pred dvoma desaťročiami odštiepil od mocného kmeňa slovanských Wislanov na severe, aby si našiel nové úrodné územie na juhu, v Potisí, bola z veľkej časti zaplavená rozbahnenými vodami rozdivočenej rieky.
Príbytky zámožnejších obyvateľov osady stáli na koloch, a tak aspoň do tých neprenikla vyliata voda z koryta rieky. Časti osady, blízko brehu, boli zaplavené a z niektorých domov trčali z vody už len strechy.
Územia v okolí rieky Tisy v tom období ešte nepatrili k Veľkomoravskej ríši kráľa Rastislava. Jej obyvateľstvo tvorili len moravské a staroslovenské kmene. Oblasť dnešného východného Slovenska, časti severného Maďarska a Podkarpatskej Rusi v tom čase ešte neboli súčasťou Veľkej Moravy.
Život v tom čase bol v tých končinách veľmi neistý a nebezpečný. Často prichádzalo ku konfliktom jazykovo a etnicky rôznych kmeňov. Žili tam Wislania, Staroslováci, Avari, zvyšky silných Sarmatov i početné skupiny kočujúcich turko-tatárskych proto-Bulharov.
Písal sa rok 840 a situácia v Európe bola veľmi zložitá. Sťahovanie národov ešte stále nebolo ukončené. Časy boli nepokojné a plné nečakaných vpádov a prepadov. Sila a vplyv Avarov, ktorí sa rozliali ako divá koristnícka, zbíjajúca a ženy znásilňujúca riava do veľkej časti Európy, našťastie pre Veľkú Moravu v tom čase už slabli a po viac ako štyroch storočiach ich pustošivého vyčíňania, bola s konečnou platnosťou skrotená. Zásluhu na tom mali Frankovia, ktorí ich pod vedením svojo kráľa, Karola Veľkého, skvelého vojvodcu, porazili.
V Európe v tom čase existovali len dve skutočné veľmoci a tie ovládali a usmerňovali celé európske dianie. Určovali politicko-geografické usporiadanie, ovplyvňovali kultúru a vedu a v neposlednom rade aj náboženstvo a vývoj sociálnych štruktúr spoločnosti.
Jedna z nich vládla na východe Európy a druhá na jej Západe. Východ ovládala svetová ríša byzantských cisárov, ktorá sa zrodila z trosiek rímskeho impéria po tom, ako ju svojimi vytrvalými nájazdami rozbili bojovní Germáni, aby neskôr ovládli celú západnú Európu a vnútili jej svoj spôsob života.
Zakladateľom Byzancie bol nepriamym spôsobom rímsky cisár Konštantín Veľký (pre kresťanov svätý Konštantín – prečo sa stal svätým, to som napísal v poslednom blogu). Už vo štvrtom storočí sa prezieravo rozhodol, že premiestni hlavné mesto svojho čoraz viac upadajúceho rímskeho cisárstva ďaleko na východ Európy. Učaroval mu Bospor a tak svoje nové sídlo vybudoval v tejto utešenej panoramatickej krajine. Nazval ho po sebe – Konštantinopol.
Samozrejme, že vtedy nemal najmenší úmysel založiť nový štátny útvar, Byzanciu. Bol však presvedčený o tom, že vládnutie z nového hlavného mesta, veľmi vzdialeného od rozpadajúceho sa Ríma, mu pomôže zachrániť Rímsku ríšu v novej forme aj pre budúce generácie.
Neskôr sa však napriek všetkým snahám Rímska ríša definitívne rozpadla na Východorímsku a Západorímsku. Z jej východnej časti sa postupom času vyvinula mocná Byzantská ríša (ktorú vám v mojom rozprávaní obšírne priblížim. Slováci o nej vo všeobecnosti nevedia takmer nič, hoci pre Veľkú Moravu zohrala kľúčovú rolu a hoci existovala celé tisícročie), v ktorej čoraz viac narastal vplyv starej gréckej kultúry z obdobia antiky. Postupom času sa z nej vytrácali typické črty starorímskej kultúry a spôsobu života v Ríme.
Roman Bednár
.JPG)
4.4°C
Piatok 
Utorok 
Piatok 
Utorok 
Utorok 
