V rozhovore pre Hlavné správy o tejto výprave hovorí ako o duchovnom maratóne a o súboji rozumu a srdca. Nechýba ani úvaha o stave spoločnosti, politiky, ale aj školstva, ktoré už dávno nevychováva sebavedomých a zvedavých ľudí, ale opatrných „poslucháčov“.

Zničí západnú civilizáciu jej chamtivosť a odtrhnutie sa od duchovna? Stratili naozaj „elity“ kontakt s realitou? Ako je to s obvineniami zo spolupráce s ŠtB, ktoré sa pravidelne objavujú? A ako sa darí jeho najnovšiemu dielu Tichá rebelka Timrava?

Dozviete sa vo videorozhovore s jedným z najúspešnejších slovenských spisovateľov, bývalým politikom, Ing. Jozefom Banášom.

Viac v rozohovore:

Keď sme sa rozprávali začiatkom júla, Tímrava ešte nebola na svete, ale teraz už tú knihu máme v rukách. Ako sa jej zatiaľ darí?

Som veľmi potešený, pretože predsa len boli obavy, aj u vydavateľa, aj u mňa. Tímrava bola vždy pre mladých spojená s povinným čítaním a to málokomu vonia. Ale ľudia na knihu reagujú výborne. Dnes je medzi najpredávanejšími titulmi, ale dôležitejšie než čísla je, že sa o nej hovorí. Že ľudí zaujíma, že sa o Tímrave znova diskutuje.

Dostal som desiatky listov, ľudia píšu, že po rokoch znova otvorili jej poviedky, že si spomenuli na Ťapákovcov či Hrdinov. To je pre mňa najväčšia odmena. Keď čitateľ povie, že som ho vrátil k čítaniu, je to viac ako predajné čísla.

Chodím po Slovensku, momentálne mám rozbehnuté turné, dvadsaťosem besied do Vianoc. To je niečo neuveriteľné. Každé mesto, každá dedina – iné publikum, iná atmosféra, ale všade cítim, že ľudia majú potrebu rozprávať sa o literatúre, o Slovensku, aj o sebe.

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

K jednej besede však napokon takmer nedošlo – paradoxne práve na gymnáziu, ktoré nesie meno Boženy Slančíkovej-Tímravy. Čo sa tam stalo?

Áno, to bola taká čudná epizóda. Beseda bola, ale na inom gymnáziu, súkromnom. S tým štátnym, pomenovaným po Tímrave, to bolo trochu zvláštne.
Napísal som primátorke Lučenca, riaditeľke knižnice aj riaditeľke gymnázia, že by som rád prišiel medzi študentov. Nikto sa neozval. Ticho. Až keď sa dozvedeli, že ma pozvalo súkromné gymnázium, začali sa zrazu všetci ozývať.

Zoberte si, že som tam išiel s knihou o žene, ktorá pochádza z ich regiónu. O autorke, ktorá im mohla priniesť hrdosť. A oni to nechajú prepadnúť len preto, že tam ide Banáš.

Našťastie tá beseda, ktorá sa napokon uskutočnila, bola výborná.
Študenti sa pýtali, zaujímali, čítali. A to je dôležité.

Ja sa na to neviem hnevať, ale je to úsmevné. Mám pocit, že v Novohrade si Tímravu vážia viac než v samotnom Lučenci. Bol som v Lovinobani, Polichne, dokonca v krčme U Ťapákov – úžasné stretnutie. Vo Vidinej prišlo asi dvanásť starostov z okolia. Ľudia tam vedia, čo znamená mať takúto osobnosť z vlastného kraja.

A tak si hovorím – možno to tak malo byť. Aspoň som zažil tých, ktorí o literatúru naozaj stoja. Vedenie mesta sa môže tváriť, ako chce, ale duch Tímravy žije tam dolu medzi ľuďmi, nie na úrade.

Myslíte, že v tom bolo niečo politické?

Ťažko povedať. Možno áno, možno nie. Ale ak niekto odmietne besedu o Tímrave len preto, že mu prekáža Banáš, je to smiešne. Tu nejde o mňa, ale o Tímravu, o Novohrad, o úctu k vlastnej kultúre. Na lučenskom cintoríne má Tímrava nádherný pomník hneď pri vchode. Stačilo by trochu pokory a zdravého rozumu.

Na besedách sa často stretávate aj s mladou generáciou, chodievate po školách. Nedávno sa jeden stredoškolák opäť zviditeľnil – napísal vulgárne odkazy premiérovi Ficovi, kriedou na chodník. Ide o snahu zviditeľniť sa alebo sú tí mladí naozaj tak zmanipulovaní, že si myslia, že toto je v poriadku?

Nechcem to nejako generalizovať. Áno, chodím veľa po školách, stredných aj základných. Mimochodom, v Lučenci som mal nádhernú besedu na cirkevnej základnej škole, tam boli deti fantastické. Na stredných školách je to už iné – niektoré deti majú rozhľad, vedia, pýtajú sa, ale veľká časť len sedí a pozerá. Väčšina je pasívna, a to podľa mňa súvisí s vekom. Aj keď niečo vedia, neprihlásia sa, lebo sa boja, že ich spolužiaci vysmejú ako šplhúňov.

Zaujímavé je, že na základných školách sa ešte hlásia všetci. Sú živí, prirodzení. Na strednej to začne opadať – hanbia sa, strácajú spontánnosť. A to nie je len chyba detí. Vina je aj v systéme. Učiteľ už dávno nie je autorita, je úradník. Za nás, keď učiteľ povedal niečo rodičom, tak rodičia stáli na jeho strane.
Dnes učiteľ povie niečo dieťaťu a rodič sa ide sťažovať riaditeľovi. To je zvrátené.
Ako môže byť učiteľ autoritou, keď sa bojí rodiča?

Aj preto si myslím, že sa spoločnosť dostala do zvláštneho stavu. My stále hovoríme o právach, ale zabúdame na povinnosti. Tí mladí to vidia doma – rodič sa háda s učiteľom, kričí na lekára, nadáva politikom, ale sám nič nezmení.
A deti to opakujú.

Možno aj ten chlapec, ktorý písal po chodníku, sa chcel len ukázať. To je veku primerané – potreba pozornosť, pocit dôležitosti. Len sa to nemalo nafúknuť do kauzy. Keby som bol riaditeľ tej školy, zavolal by som ho, pokojne s kamerou, a povedal mu – keď máš výhrady k premiérovi, poď, tu máš priestor, povedz mu to. A nie z neho robiť martýra.

Mne je tých mladých ľúto. Žijú vo svete, kde majú všetko, ale nemajú pokoj. Majú technológie, ale nemajú smer. Za nás, keď sme niečo vyviedli, učiteľ nám jednu tresol a rodičia povedali – dobre mu tak. Dnes by hneď volali právnika.

Učitelia sa boja žiakov, žiaci sa boja posmechu a výsledok je, že nikto sa nebojí nevedomosti. A to je tragédia.

Mnohí mladí dnes ani netušia, kto boli Tímrava alebo Dubček.

Áno, to je presne to. Raz sa ma po besede jedna dievčina spýtala – pán Banáš, na čom teraz pracujete? Povedal som – píšem o Tímrave. A ona sa zamyslela a povedala – to je čo? Iná škola – téma Dubček. Pýtam sa – počuli ste už meno Dubček? Ticho. Učiteľky sa na mňa pozerali a potichu vravia – ešte sme tú tému nemali. A vtedy si poviete – kam to speje?  Jedna študentka sa dokonca spýtala – a to je niečo odčekovať? To nie je vtip, to sa naozaj stalo.

A potom sa čudujeme, že spoločnosť stráca orientáciu. Ak stredoškolák nevie, kto bol Dubček, aká bola prvá republika, aký štát vlastne žije – ako môže chápať, čo sa deje dnes? Keď poslankyňa Národnej rady nevie, kedy vznikla Československá republika, a ešte sa tým chváli, tak to už je dno.

Mali sme aj ministerku, ktorá nevedela, aká je sadzba DPH.

Presne. A to hovorí za všetko. Dnes sa politika zmenila na marketing. Politici neriešia problémy, len rozmýšľajú, či im výrok pridá alebo uberie hlasy. Bol som štyri roky v politike, viem, ako to chodí.

V politike nikto nehovorí slobodne. Každý má za sebou poradcu, mediálneho trénera, „image“. Preto hovorím, že som dnes slobodný človek – ako spisovateľ a dôchodca môžem hovoriť, čo si myslím. V politike sa to nedá.

Asi môžeme povedať, že máte 77 rokov, narodeniny ste oslávili nedávno. Boli ste vtedy v Himalájach a pár dní pred narodeninami ste absolvovali výpravu k prameňu Gangy. Vraj ste „najstarším“ človekom, ktorý to absolvoval. Je to pravda?

Áno, písali to tak. Bola to dvojtýždňová výprava, naozaj náročná. Išli sme z Dillí do Haridváru, potom do Rišikeša, kde musíte absolvovať lekársku prehliadku – tam vás len tak nepustia. A z Rišikeša sme pokračovali do Gangotri, z výšky 1800 metrov do 3800.

Cesty po monzúnoch boli rozmočené, zosuvy pôdy, zničené mosty.
Išli sme 190 kilometrov šestnásť hodín, čakali sme na bagre, padal dážď, svahy sa šmýkali. Raz spadol kameň na autobus. Celá karavána stíchla, len sme sa pozreli jeden na druhého.

Z Gangotri k prameňu Gangy je 42 kilometrov, 21 hore a 21 späť. Volajú to „duchovný maratón“. Lekár v Rišikeši mi nechcel dať povolenie, povedal – neviem, či vás tam pustia, máte 77. Napokon mi do správy napísal 67, aby ma pustili.

Ako sa udržiavate v kondícii?

Denným režimom. Cvičím každý deň, celé roky. Vstávam so sliepkami, o piatej, a idem spať so sliepkami. Cvičím asi hodinu – strečing, posilňovacie cviky, trochu jogy, potom studená sprcha.

Ráno píšem – to je čas, keď všetko dýcha. Niektorí píšu v noci, ale vtedy sa energia zatvára. Ráno je život, kedy sa otvárajú kvety aj myšlienky.

Čo človeku behá hlavou, keď stúpa k prameňu Gangy?

Je to súboj mozgu a srdca. Mozog vám hovorí – načo si sem liezol, môžeš byť doma, v teple, s čajom v ruke. A srdce mu odpovedá – ver si, dáš to. Ani na sekundu som si nepripustil, že by som to nedal. Vedúci výpravy nám povedal – keď to zvládnete, už nikdy nebudete takí, ako predtým.

Išiel som s mojou staršou dcérou. Možno to bolo aj naopak, že ona išla so mnou, aby na mňa dávala pozor. Nikto sa s nikým nerozprával, lebo rozprávanie uberá dych. Každý išiel sám so sebou. Vedúci nám povedal – na každom kroku ďakujte. A tak som ďakoval, za to, že dýcham, že sa hýbem, že som tam.

Cítil som, že okolo nás je akási ochrana. Cesta bola nebezpečná – kamene sa šmýkali, nad hlavami sneh, dole priepasti. Z Gangotri do Bhojbasi je sedemnásť kilometrov, tam sme prespali. Na druhý deň ešte štyri kilometre hore, až k prameňu.

A keď sa pred vami zjaví tá rieka, čo vyteká spod ľadovca, je to niečo neuveriteľné. Ľadovec Gomukh je 36 kilometrov dlhý, šesť široký. Voda ľadová ako britva. Otužujem sa, ale toto bolo iné.

Keď sme tam prišli, všetci kričali, smiali sa, plakali. A potom niekto povedal – teraz ešte dvadsaťjeden kilometrov späť. A všetci sa len smiali – človek tam stratí pojem o čase, aj o únave.

V mojom živote to bol posun. Zažil som veľa – stretol som sa s Dalajlámom, s pápežom, ale nič sa nevyrovná tomu tichu tam hore. Tam človek prestane myslieť na veci, začne myslieť na podstatu.

Premýšľal som tam veľa, paradoxne najviac nad smrťou. Nie v zlom. Skôr v pokoji. Boli sme tam prví po silných monzúnoch, chodníky boli rozmyté, nikto ďalší v okolí, žiadny signál, žiadny lekár. Viete, že keby sa niečo stalo, niet pomoci. A vtedy si uvedomíte, že smrť vlastne nie je hrozba. Že by to nebolo zlé – byť tam, kde ste Bohu najbližšie.

Zrazu sa prestanete báť. A keď sa človek prestane báť smrti, prestane sa báť aj života. To je sloboda, ktorú vám nikto nevezme. Uvedomil som si, že slabý človek verí v to, čo dokáže, ale silný dokáže to, v čo verí. A že jediný súper, ktorého treba zdolať, ste vy sami.

Každý krok bol malé víťazstvo. Tri dni som šiel a každým krokom som sa prekonával. Nebol to žiadny hrdinský čin, ale v tomto veku som cítil, že to bolo niečo výnimočné a očistné.

V čom sú tam ľudia iní ako my? Naša západná spoločnosť, materializmus, individualizmus… Oni asi veľa hmotných statkov nemajú. Máte pocit, že sú šťastnejší, že sa im žije lepšie, aj s tým málo, čo majú?

Mám pocit, že áno. Bol som v Indii dvanásťkrát, prešiel som celý himalájsky pás. Chodím tam, aby som vyvažoval materiálne a duchovné hodnoty.

Celá kríza nášho západného sveta je v tom, že dosiahol svoje limity. Západ stratil rovnováhu. Aj to, čo sa deje na Ukrajine, je v podstate boj o suroviny. Ruské suroviny, ktoré chcú všetci. Sme nenažratí, chceme stále viac a viac.

A na to všetko treba energiu, pracovné sily, materiály. Lenže planéta už toľko nedá. Preto hovorím – svet musí znova nájsť rovnováhu.

Predstavte si hojdačku. Na jednej strane sedí bohatý, pyšný, materiálne orientovaný človek. Na druhej skromný, duchovne založený. Ak má svet fungovať, musia byť v rovnováhe. Keď jeden z nich preváži, systém padá.
A presne to sa deje.

V Indii sú obrovské rozdiely. Sú tam miliardári, ale aj desiatky miliónov chudobných. Ale tí najchudobnejší nie sú nešťastní. To vás prekvapí. Pretože oni sa riadia inými hodnotami.

Základ hinduizmu aj budhizmu je súcit. Každý, kto má aspoň trochu, pomáha tomu, kto nemá nič. Ten, kto má obchodík alebo stánok s jedlom, má svoj okruh chudobných, ktorým dáva najesť zadarmo. Nie preto, že čaká vďaku, ale preto, že je vďačný, že mohol pomôcť. To je ten rozdiel – oni sú vďační, my sme nespokojní.

Keď sa pozriete na Slovensko, my máme všetko. Máme elektrinu, teplo, vodu, školu, zdravotnú starostlivosť… A predsa sa sťažujeme. U nás aj bezdomovec má mobil a je nešťastný. V Indii má človek len prikrývku a kúsok chleba – a usmieva sa.

Spomínali ste, že západný spôsob života už narazil na svoj vrchol. Čo bude nasledovať?

Podľa mňa iná šanca nie je – buď sa človek dobrovoľne uskromní, alebo ho k tomu donúti príroda. Predstavte si hypoteticky, že by Číňania a Indovia – spolu viac ako dve a pol miliardy ľudí – mali rovnaké materiálne nároky ako my.
Svet skolabuje za pol hodiny.

Tridsať percent ľudstva nemá prístup k pitnej vode a my pitnou vodou splachujeme. To je absurdné. Dospeli sme do štádia, že automaticky očakávame, že sa budeme mať dobre. Ale to nie je samozrejmosť.

Ja sa nemám zle, ale nevyskakujem, lebo viem, že to nie je zásluha systému, ale toho, že som celý život robil. A teraz, ako dôchodca, píšem a knihy sa predávajú, to je moja práca.

Niektorí hovoria – tebe sa to hovorí, ty sa máš dobre. Ale každý má šancu, len musí niečo spraviť. Lenže my čakáme, že nám niekto niečo dá. A to je naša slabosť.

Vezmite si Tímravu. Žena z malej dediny. Bez peňazí, bez podpory, v malej izbe, bez elektriny. A dokázala napísať dielo, ktoré prežilo storočie. Keby písala po anglicky, bola by svetová. A my? My len hovoríme, že sa to nedá.

To je ten rozdiel medzi nami a tými, ktorí ešte vedia byť vďační. My si musíme uvedomiť, že blahobyt nie je cieľ. Keď ho máte, strácate pokoru. A bez pokory nie je mier.

Dostali ste štátne vyznamenanie, cenu Alexandra Dubčeka, odovzdával vám ho premiér Fico. Prajným ľuďom to urobilo radosť, ale niektorí sa okamžite ozvali – veď Banáš spolupracoval s ŠtB, to je krok späť, a podobne. Ako sa na to pozeráte?

Prosím vás, to je stará pesnička. Vyťahujú to už tridsaťpäť rokov. Za minulého režimu som bol v styku s ľuďmi zo Západu – novinári, diplomati, profesori – a eštebáci ma predvolávali vždy, keď som sa s niekým takým stretol. Pýtali sa, či mi niečo povedali, či som niečo počul o disidentoch. Nebolo to nič príjemné, chodiť na tú „Februárku“. Ale nikdy som nič nepodpísal. Nikdy som nikomu neublížil.

A potom, po revolúcii, to vytiahla novinárka, pani Tódová. Napísala, že som udával novinárov. Ako dôkaz uviedla rakúskeho novinára, profesora Lendvaia. Pritom to bol môj kamarát, ja som jej s ním dohodol kontakt. A ona napísala, že Lendvai povedal, že Banáš udával. Lenže v jeho spise, v knihe Čierna kronika, moje meno nie je ani raz.

Napísal som mu, že čo to má znamenať. A on mi odpísal, že nič také nepovedal. A že mu Tódová ani nedala text autorizovať. Povedal som si, dobre, tak to vysvetlím v SME. Zavolal som vtedajšiemu šéfredaktorovi Šimečkovi, chcel som mu to vysvetliť osobne. Neprijal ma.

Tak som si povedal – koniec. Kto chce veriť, ten verí, kto nechce, toho nepresvedčím. Nech privedú jediného človeka, ktorého som udal. Nikto taký neexistuje.

V mojom spise v ÚPN je založený papier s podpisom „agent Lotos“. Ten podpis nie je môj. Chcel som to dať preskúmať – Kriminalistický ústav v Žiline bol ochotný spraviť expertízu. Potrebovali len originál. Ale vtedajší riaditeľ ÚPN, pán Langoš, odmietol originál vydať.

Povedal som mu – nemusíte ho vydávať, prídeme s expertmi do budovy. Odmietol aj to. Čo som mal robiť? Čím viac sa v tom človek rýpe, tým viac to smrdí. Tak som to nechal tak. Niektoré veci sa nedajú vybojovať.

Našťastie mám čitateľov, ktorí ma poznajú, ktorí čítajú moje knihy a vedia, aký som človek. Pre mňa to je dôležitejšie než súdy ľudí, ktorí ma nikdy nestretli.

Spomenuli ste pána Šimečku staršieho. Spolu s ním aj pani Vášáryová často veľkú časť Slovákov označuje za hlúpych, vraj sú nevzdelaní, spiatočnícki. Ako to vnímate?

To je komplex nadradenosti. A pritom, keby museli obhájiť svoje „elity“ v skutočnej debate, neobstoja. Ja by som si s pani Vášáryovou veľmi rád sadol k rozhovoru – pokojne aj v tých jazykoch, ktorými sa chváli, že ich ovláda. Ale ona by neprišla.

Viete, čo ma vždy pobaví? Keď čítam, že sa v SND stretli napríklad Tódová, Šimečka, Vášáryová a debatovali o demokracii. A ja sa pýtam – aký to má zmysel, keď tam všetci rozmýšľajú rovnako? Len sa navzájom presviedčajú, že majú pravdu. To nie je diskusia, to je sebapotvrdzovanie.

A to je presne ten problém. Oni žijú vo vlastnej bubline, v kruhu ľudí, ktorí sa navzájom utvrdzujú v tom, akí sú geniálni a morálne čistí. Ale realitu nevidia. S bežným človekom sa nerozprávajú, lebo sa ho boja. A keď sa náhodou stretneme v debate, sú zaskočení, lebo nie sú zvyknutí na oponentúru.
Vyvádza ich to z rovnováhy.

Tieto bubliny sú nebezpečné. Z uzavretosti vzniká pocit nadradenosti, a z nadradenosti pohŕdanie. A to je dnes presne to, čo rozdeľuje spoločnosť.

Presne toto mi pred pár dňami povedala aj europoslankyňa Roth Neveďalová – že bruselskí úradníci žijú vo svojej bubline a vzájomne sa presviedčajú utvrdzujú, že len ich pohľad je správny.

Presne tak. Bol som vedúcim dvoch delegácií Národnej rady – v NATO a v Rade Európy. A tam sa stala raz situácia, ktorá to vystihuje. Riešila sa téma sterilizácie slovenských Rómok. Pripravil som si dobré argumenty, vystúpil som, všetko som vysvetlil. Rozprával som po anglicky.

Po prestávke za mnou prišiel nemecký poslanec a povedal – vaše argumenty boli absolútne presvedčivé, voči tomu sa nedá namietať. O chvíľu k nám prišla nemecká televízia, spravili sme rozhovor v angličtine, ale otázku položili aj tomu poslancovi, no už v nemčine. A ten istý človek do kamery povedal – nemôžem súhlasiť s tým, čo pán Banáš tvrdil. Netušil, že viem po nemecky.

Keď som potom, po odchode televízneho štábu v rozhovore s ním pokračoval v jeho jazyku, teda nemčine, nevedel, kam sa pozrieť. A to je presne ten typ človeka – oportunista. Jedno povie vám, iné povie kamere. Podstatné je, aby ostal v kruhu „správnych“.

To je problém západnej politiky aj mediálneho sveta. Nie pravda, ale pozícia. Nie presvedčenie, ale imidž. A to je choré.

Ľudia dnes strácajú chrbticu. Zmysel života je pre mnohých jednoduchý – zarobiť čo najviac peňazí a mať čo najmenej roboty. A na takých hodnotách sa žiadna spoločnosť neudrží.