Ako sme si už zvykli, realita býva v takýchto prípadoch trochu iná, ako ju spomínané denníčky zvyknú vykresľovať. Čo teda v tejto súvislosti v rokovacej sále nášho parlamentu reálne odznelo? A stojí si za svojim výrokom aj s odstupom niekoľkých dní?

Ako fungovalo nahlasovanie príspevkov a profilov na sociálnych sieťach úradníkmi našich štátnych inštitúcií za bývalej vládnej garnitúry? V čom súčasná politická opozícia rada používa dvojaký meter a prečo je jej „líder“ Šimečka hrdinom iba v internetových statusoch?

Prečo je nariadenie chat-kontrol z dielne európskych inštitúcií obrovskou hrozbou a rizikom? A hrozia nám za transformáciu ÚOO z Bruselu naozaj postihy, o ktorých hovoria opoziční politici?

Dozviete sa vo videorozhovore s poslancom NR SR za Hlas-SD, Michalom Bartekom.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

V našich hlavných médiách sa už pár dní rieši, že ste v parlamentnom pléne o pani Kolíkovej povedali, že je hyena. Vieme, že v takýchto prípadoch býva pravda trochu iná. Ako to teda tentokrát bolo?

Nestačil som sa čudovať. Bol som v dianí Národnej rady, a keď som si potom prečítal, čo niektoré mainstreamové médiá popísali, tak to samozrejme vytrhli z kontextu, ako vždy.

V pléne prebiehala hektická rozprava, prišlo aj na roky 2020–2023 a aj na meno generála Lučanského. Pani poslankyňa Kolíková sa tam vyjadrovala, akí oni boli spravodliví, rovní, ako dodržiavali zákony. A presne vtedy jej pán minister Šutaj Eštok povedal – vy ste dodržiavali zákony? Keď za vás zomierali vo väzbe Lučanský, Krivočenko a ďalší? Keď ste šliapali po práve, kde sa len dalo?

Viete, toto bol presne ten moment, keď sa vám v hlave prepojí naraz viac vecí. V tej chvíli som si v stotine sekundy spomenul na jej vystúpenie v zábavnom sitcome Pumpa. S rúškom na ústach tam krátko po smrti nebohého generála Lučanského žartovala o jeho smrti pred celým národom, akoby sa nič nedialo. Pre mňa to bola silná udalosť, aj ľudsky, aj politicky.

Teraz si predstavte, keby sa takto rozprávalo napríklad o niekom zo Šimečkovcov. Keby jeho otec zomrel vo väzbe a minister spravodlivosti by o tom žartoval v televízii. To by bol koniec sveta. Médiá by explodovali. Ale keď to robí Kolíková, tak sa tvária, že je to s kostolným poriadkom, že je všetko v poriadku.

Použil som expresívnejší výraz. Ale nebolo to z ničoho nič. Prišlo to v kontexte, v emócii a v úplne jasnej situácii. A len tak mimochodom, nie ja som začal, ona sama otvorila tému spravodlivosti.

A aj keď to médiá prekrútili, ospravedlnil som sa jej za ten výraz. Ale dodal som, a to dodnes platí – keď ministerka spravodlivosti žartuje o smrti generála Lučanského v televíznom sitcome, tak je to hyenizmus. A za tým si budem stáť aj o dvadsať rokov.

Médiá spustili pohon, vraj som najneslušnejší poslanec. Začali strieľať sprava, zľava – Denník N, Aktuality, SMEčko – všetci nastúpení. Úplne mimo kontext. Ale oni presne toto robia, keď nechcú, aby sa ľudia pýtali na tie ich zlyhania. Pre nich je jednoduchšie vyrobiť problém zo mňa než priznať, že ich „morálna autorita“ žartovala o smrti človeka.

Tak si to teda pomenovali po svojom. Ale pravda si cestu nájde. Slovenská verejnosť raz spozná pravdu o celej tej kauze a o tom, čo sa dialo okolo smrti generála Lučanského. Držím palce aj Adamovi Lučanskému, je to veľký bojovník a človek, ktorého si vážim. Aj preto ma hnevá, keď niekto túto tému zľahčuje alebo si z nej robí zábavnú vložku.

Nech mi nik nehovorí, že Kolíková sa môže tváriť ako bohorovná zástankyňa spravodlivosti. Ľudia si pamätajú, čo stvárala. A že nad ňou médiá držia ochrannú ruku, to je len ďalší dôkaz, že kritériá tam neexistujú – len dvojitý meter.

Môžete vysvetľovať, koľko chcete. Už sa to s vami bude ťahať roky, budete už stále za hulváta…

Áno, hulváta, extrémistu, hocičo… Ale občan vidí pravdu. A stále hovorím – dajte to do kontextu. Predstavte si, že by Fico žartoval v televíznom programe o smrti Jána Kuciaka. Zožrali by ho. To by bol Majdan, koniec sveta, EÚ v pozore.

Ale pri Kolíkovej je ticho. Pokoj. Žiadny problém. Lenže ja im to pripomínať budem. Nech sa netvária ako obhajcovia spravodlivosti, keď ich vlastné správanie je presný opak.

Občania nemajú krátku pamäť. Kolíková sa môže tváriť, ako chce, ale tie momenty nezmiznú. A médiám, aj jej osobne, veľmi prekáža, keď jej to niekto pripomína. To je ich spôsob, treba prekryť, presunúť pozornosť, pustiť desať iných tém, nech sa zabudne. Ich modus operandi je jasný, je to klasická taktika. Zahltiť priestor tak, že sa nik k podstate nedostane.

Ale tie veci treba vyšetriť a potrestať tých, ktorí majú byť potrestaní. A dodávam – v súlade so zákonom. Nie spôsobom, akým oni kedysi šliapali po všetkom, čo im stálo v ceste.

Otázka je aj to, či aktívny člen vlády má vystupovať v takýchto programoch.

Asi si brali príklad od hlavy štátu. Bývalá prezidentka Čaputová bola v Inkognite. To bolo vraj vtipné, to nebola dehonestácia úradu. Keď sa to týka ich, všetko je v poriadku. Oni boli tí najväčší „herci v politike“.

S pani Kolíkovou ste o tom výroku komunikovali?

Verejne v pléne. Ospravedlnil som sa za výraz, ale povedal som aj to, čo si myslím – že to, čo urobila, je hyenistické správanie. Hovoríme o smrti človeka. Nie o zlomenej ruke, nie o zastrihnutom vlase. O smrti. A ona o tom žartovala v televízii pred národom. Tak si povedzme narovinu, kto je hulvát.

Hovorili ste spolu aj medzi štyrmi očami?

Nebolo treba. Rozhodne ju nevyhľadávam. A chvalabohu, ani ona mňa. S touto témou som vysporiadaný. O nej je zbytočné plytvať slovami. Občania nezabudli.

Poďme na ďalšiu tému. Nedávno sa na svetlo dostali dve tabuľky, vyše 2600 odkazov na príspevky, ktoré naše štátne úrady nahlasovali sociálnym sieťam, aby ich odstránili. Ako to vnímate?

Niekedy je to paradox. Z opozície počúvate, ako ničíme demokraciu, právny štát, ale keď nastavíte zrkadlo, realita je úplne iná. Budúci koaliční partneri KDH, Progresívne Slovensko, SaS a Demokrati… Veď aj pán Naď bol na tom slávnom obede týchto „etalónov morálky“. A on sa sám priznal, že dával pokyny zamestnancom ministerstva obrany, aby nahlasovali profily, ktoré sa im nezdali.

Takže minister obrany dával svojim ľuďom pokyn „šmírovať“ sociálne siete a hlásiť nepohodlných. A pokračuje v tom. Nemá dosť hanby, ide v tom ďalej, s tou jeho „hlbokou orbou“. Títo ľudia hovoria o demokracii len vtedy, keď majú útočiť na svojich politických oponentov. Keď ide o kohokoľvek iného, zrazu nevidia, nepočujú.

Toto má byť ich demokracia? Ich ľudské práva? Oni ich uznávajú len vtedy, keď sa im to hodí na útok proti politickému oponentovi. Potom je dovolené všetko. Zatýkať, blokovať protesty, strieľať gumovými projektilmi. Vtedy je to vraj v súlade s ľudskými právami, keď si chránia vlastné zadky Naď, Šimečka, Gröhling a Majerský.

Ale keď my nastavíme zrkadlo, keď chceme riešiť „šmírovanie“ EÚ, chat-control, tak my sme tí, ktorí vraj „vyťahujú Slovensko z Únie“. Oni to tak prezentujú, lebo potrebujú zo seba spraviť obete. Oni sú schopní otočiť úplne všetko, len aby presmerovali pozornosť.

Pán Naď povedal, že keď sa vráti k moci, bude toho dokonca ešte viac.

Presne, ten paradox. A to nie je detail. To je ich predstava spravodlivosti.

Ja sa teraz nebudem vyjadrovať ku generálnemu prokurátorovi, hoci mám svoj rázny názor. Ale všimnite si, že keď vláda schváli nejaký zákon – napríklad o Úrade na ochranu oznamovateľov, čo bol v skutočnosti úrad pre „čurillovcov“ – generálna prokuratúra vie do dvoch hodín vypracovať stanovisko k zákonu, ktorý má niekoľko strán a mení viacero zákonov.

Ale obdobie 2020–2023? Ticho. Tam zrazu nevidia žiadny problém. Už máme rok 2025, o chvíľu 2026, a oni sa stále nevedia vysporiadať s trestnými oznámeniami, ktoré smerujú k objasneniu udalostí z toho obdobia. Tam nie je žiadna expresná reakcia. Žiadna rýchlosť. Ako keby sa čakalo, že sa to celé stratí v čase.

A prečo? Lebo im to nevyhovuje. Lebo by sa ukázalo, že mnohé veci neboli tak čisté, ako nám celé tie roky tvrdili.

Čo sa týka tých vyše 2600 nahlásených príspevkov, ani samotná Meta mnohé neodstránila, lebo vraj nič neporušovali. Takže išlo len o prenasledovanie za názor.

Áno. A jeden z tých, ktorého nahlasovali, bol aj pán Eduard Chmelár. Človek, ktorý vie vyvážene komentovať vládu aj opozíciu. Nehrá sa na agitátora, skôr je to arbiter. Ale pre ich „demokratické“ uvažovanie bol nepohodlný. To je ich demokracia, keď niekto hovorí inak, treba mu zatvoriť ústa. To nie sú demokrati, to sú ľudia so sklonmi k totalitným praktikám.

A najväčší paradox je, že najhlasnejšie o demokracii rozprávajú práve tí, ktorí by najradšej zakázali odlišné názory. Oni majú pocit, že len ich pravda je posvätná.

Denník N niečo napíše, preberú to Šimečka, Naď, Gröhling a tvária sa, že to je jediná pravda. A keď občania nesúhlasia, tak Šimečka starší povie, že dve tretiny Slovákov sú hlupáci. Ale to je vraj v poriadku. To zapadá do ich sveta.
Ale keď ja poukážem na správanie sa bývalej ministerky spravodlivosti v televízii, to je problém storočia.

Oni nevedia zniesť iný názor. Všetko, čo nejde s nimi, ide proti nim. A keď môžu, tak to nahlásia. Keď môžu, tak to zablokujú. Len nech sa iný hlas nedostane k občanom.

Najaktívnejšími nahlasovateľmi boli Rada pre mediálne služby, polícia, rezort vnútra, obrany, zahraničných vecí a Úrad vlády. Vie sa, kto to koordinoval?

Vidíte, že to bolo presiaknuté celým systémom. To nebolo o jednom človeku. Nebudem menovať konkrétnych ľudí, ani asistentov niektorých poslancov Progresívneho Slovenska, ktorí to riadili. Nebudem im dávať väčšiu vážnosť, než majú. Ale nebojte sa, na každého príde. Všetko sa musí objasniť, vyšetriť, vysvetliť.

Preto oni tak kričia a stupňujú tlak. Chceli by, aby im Úrad na ochranu oznamovateľov okamžite dával ochranu, aby boli nedotknuteľní a všetko sa zamietlo pod koberec. Len aby sa k ničomu nedalo dostať.

Ale my to nevzdáme. Bojujeme s molochom v EÚ, museli sme sa vysporiadať s ľuďmi typu Lipšic, ktorí ohýbali zákony, kde sa len dalo. Ale ideme za tým,  krok za krokom.

Hovorím to aj u nás v klube – poďme do toho v súlade so zákonom. Musíme dať občanom odpovede na ich oprávnené otázky, nech vedia, že veci sa hýbu správnym smerom.

V nahlasovaní zohral veľkú úlohu aj Útvar strategickej komunikácie na Úrade vlády. Po voľbách odtiaľ veľa ľudí prešlo na ministerstvo školstva, pod pána Druckera. Hovorili ste s ním o tom?

Naposledy som sa s pánom Druckerom rozprával o technických veciach, týkajúcich sa optimalizácie stredného školstva. Zaujímalo ma aj to, ako budú fungovať cirkevné školy, a podobne. O tejto konkrétnej veci som sa s ním nerozprával, to hovorím otvorene.

Ale mám výhrady k niektorým ľuďom, ktorí v tom rezorte pôsobia. A nielen tam, aj v iných rezortoch. Nedávno sa zistilo, že na Úrade vlády ešte stále na významných postoch pracujú ľudia, ktorí mali čo dočinenia s bývalými vládami. A v tomto sme si – priznávam – neurobili domácu úlohu tak, ako sme mali. Niekedy človek až neveriacky pozerá, že tie isté tváre tam prežili celé obdobie 2020–2023 a dnes sú opäť pri stoloch, kde rozhodujú.

Najlepšie to vidno na jednom príklade – opozícia kričala, že spolitizujeme RTVS. Hlásili to do Európskej únie, všade, kde sa dalo. Burcovali námestia, kričali, že ničíme demokraciu a nezávislosť médií. Robili z toho hotový apokalyptický scenár.

A teraz sa dozviete, že novým riaditeľom Slovenského rozhlasu má byť asistent poslanca KDH. Ja nehodnotím, či je to správne alebo nie. Ak prešiel výberovým konaním, nech je. Ale potom kde je tá ich politizácia? To sme teraz my „KDH-cky“ spolitizovali rozhlas? Dali si vlastný gól…

Najlepšie na tom je, že v tej istej vete kričia o ohrození médií a o dva dni neskôr je ticho. Lebo zrazu ide o človeka z ich okruhu. Tam im to zrazu neprekáža. A to je presne tá ich „zásadovosť“.

Preto hovorím – treba si všetko obhájiť aj pred EÚ. Aj tento zákon, aj ďalší, ktorý sa pripravuje. Ten ďalší má riešiť aj to, aby novinári dodržiavali etiku a mantinely správania. Nie je normálne, aby novinár mohol robiť politiku cez titulky. Nie je normálne, aby jeden deň kričal, že politika má byť bez konfliktov, a na druhý deň útočil na každého, kto mu nesedí do predstavy.

Prednedávnom som mal potýčku s novinárkou z Denníka N. Slušne som jej povedal, že kladie hlúpe otázky. A ona mi povedala, že som ju tou vetou napadol.
Ak už toto je podľa nich útok, tak ja nerozumiem, kam sme sa dostali.
Keby som jej povedal niečo tvrdšie, už by som bol na titulke ako najväčší agresor v histórii parlamentu.

Niektorí ľudia sú zrejme príliš precitlivení.

Ale len na seba. Presne to hovorím. Keď majú útočiť oni, tak by vám rozťali žily jedným šmahom ruky. Oni sa nevedia ovládať, keď treba udrieť. Ale keď sa dotknete ich bubliny a trochu ňou zatočíte, už idú vyskočiť. To je ich svet – oni môžu všetko, vy nesmiete nič.

A ešte si k tomu vyrobia kampaň o tom, že vraj chránia demokraciu.
Pritom každý, kto ich pozná, vie, že demokraciu chápu len dovtedy, kým im vyhovuje. Stačí narušiť ich pohodlie, a zrazu je všetko útok, hejt, extrémizmus…

Chat-control. Vyzeralo to tak, že to na európskej úrovni neprejde, ale Nemecko na poslednú chvíľu zmenilo názor a zdá sa, že to bude realita. Mnohí hovoria, že to bude – s prepáčením – „veľký prúser“. Správy, e-maily, SMS-ky, hlasové správy… Všetko má byť kontrolované ešte pred odoslaním. Čo na to hovoríte?

Chcem sa poďakovať ministrovi vnútra Matúšovi Šutajovi Eštokovi. Od začiatku sme sa zhodli, že Slovenská republika bude proti tomu a to na všetkých úrovniach. Som rád, že okamžite vydal pokyn, aby Slovensko hlasovalo proti – nie zdržalo sa, nie aby bolo neutrálne – ale aby bolo proti. Toto je jedna z tých vecí, kde nemôžeme cúvnuť ani o milimeter.

Kam sa to dostaneme? Na jednej strane tu opozícia kričí, keď chceme dať kamery na exteriéry škôl, aby sme videli, kto prichádza zvonka. Vraj sledovanie, vraj zásah do práv… Ale to, že Európska únia chce kontrolovať správy celého národa, dokonca aj také, ktoré ešte neodošli – tomu tlieskajú. Raz kričia o ľudských právach a inokedy im neprekáža, keď sa ide sledovať úplne každý občan.

To je ten dvojaký meter. Misky váh úplne rozhádzané pod ich čižmou progresívneho liberalizmu. A je to hrozné. Keby sme mali opozíciu, ktorá sa vie postaviť za Slovensko v základných otázkach, nemuseli by sme toto riešiť sami.

A teraz si zoberte – kto zaručí, že tie dáta neuniknú? Kto zabezpečí, že tie informácie nebudú zneužité? Ľudia dnes riešia, že im uniknú fotky na internet. Ale predstavte si, že únik nebude spôsobený hackermi, ale tým, že to unikne spod oficiálnej „európskej kontroly“. To je absolútny nezmysel.

A ešte jedna dôležitá vec, napríklad komunikácia medzi advokátom a klientom. Alebo medzi vyšetrovateľmi. Operatívne veci, interné informácie, postupy v živých kauzách. To sa často rieši aj telefonicky.

Kde je záruka, že EÚ nebude sledovať aj toto? Alebo dokonca poskytovať informácie tým, ktorí majú byť vyšetrovaní? Toto nie je sci-fi. Stačí sa pozrieť, čo sa dialo na našom území v rokoch 2020–2023. Nie sú žiadne garancie. Je to nezmysel a treba to zastaviť.

Už sú vraj vybrané firmy, ktoré to majú zastrešiť, má to stáť šesť miliárd eur. Budúci rok sa má k tomu začať pripravovať legislatíva.

Vidíte. Európska únia nemá peniaze pre poľnohospodárov, ani na rozvoj infraštruktúry. Nás kontrolujú za každý pokus efektívnejšie používať eurofondy na naše cesty. Ale stovky miliárd pre Ukrajinu? Na to sa peniaze nájdu. Šesť miliárd na tento nezmysel? Tiež.

Už dopredu vedia, koľko to bude stáť aj kto to bude robiť. To je aká súťaž? Vyskladať to tak, aby zostali tí „praví“.

A potom si spomeniete na pani Ursulu von der Leyenovú a jej SMS-ky s Pfizerom. Alebo na eurokomisára Reyndersa, ktorý k nám chodil v rokoch 2020–2023 a tvrdil, že sa tu nič nedeje, hoci ľudia zomierali vo väzbe, vyšetrovateľ chcel nakopať kolegyňu do p… a podpáliť jej auto. To bolo všetko v poriadku.
A kde skončil? Obvinený z prania špinavých peňazí. Hrozí mu vysoký trest.

Leyenová mala aj ďalšiu kauzu s SMS-kami, pri MERCOSUR-e. A prišlo vysvetlenie, že „telefón kapacitne nestíhal“…

To sú také rozprávky. Oni si myslia, že sme padli na hlavu? Takéto odôvodnenia? A pritom tam sedia v tých drahých oblekoch, s tridsaťtisícovými platmi a vážne hovoria, že toto je svet, ktorý musia naplniť. To sa nedá brať inak než ako realita sveta, kde zdravý sedliacky rozum jednoducho chýba. A mňa mrzí, že práve Progresívne Slovensko na čele so Šimečkom tlieska každému takémuto nezmyslu, ktorý v Bruseli vymyslia.

V parlamente sa teraz rokuje o transformácii Úradu na ochranu oznamovateľov. Prejde to?

Rokovali sme o tom aj s koaličnými partnermi zo Smeru a SNS. Stojíme za tým návrhom zákona, lebo je to dôležitý krok. Nemožno akceptovať, že na čele úradu stojí predsedníčka, ktorej manžel je zakladajúcim členom Progresívneho Slovenska a dvakrát za nich kandidoval, v rokoch 2020 a 2023. Gašparovi vyčítajú každý detail, no pani Dlugošová je podľa nich bez akéhokoľvek problému. To tiež o niečom vypovedá.

A teraz sa ešte tvária, ako keby ten úrad bol posvätná krava. No ten úrad bol celé roky skôr nástrojom, cez ktorý sa dali obchádzať zákonné mechanizmy. Ako keby to bola ochranná stanica pre „ich ľudí“. A že to bol úrad pre čurillovcov, o tom sa už ani nehovorí. Dnes kričia, že my ničíme nezávislosť úradu. Ale kde boli, keď sa tam diali rozhodnutia, ktoré by si žiadna iná vláda nedovolila?

Dúfam, že sa už konečne pohneme k zákonom pre ľudí, lebo opozícia klame, keď hovorí, že my blokujeme parlament. Oni od utorka rozprávajú stále to isté. Dookola. Tie isté vety, tie isté frázy, tá istá deštrukcia. Včera boli dokonca prekvapení, že sme im rozpravu nevypli. Zľakli sa, lebo Šimečka by musel konečne vystúpiť.

A dnes? Čakal som – krátko predtým, ako som išiel k vám na nahrávanie – či pán Šimečka príde vystúpiť, keď bol v poradí. On tvrdí, ako preberá zodpovednosť za krajinu, ale v pléne nevystúpi. Zase mu poradie prepadlo. Toto je líder opozície? Veľké reči na Facebooku, ale v sále nič. Statusový hrdina.

Opozícia straší, že tento zákon spôsobí infringement zo strany EÚ.

Oni strašia infringementmi stále. Keď sme riešili špeciálnu prokuratúru – infringement. Keď sme riešili Lipšica – infringement. Keď sme menili Slovenskú televíziu a rozhlas – infringement. Keď sme prestali cúvať pred ich mediálnymi nátlakmi – infringement.

A realita? Nič sa nestalo. Žiadne zastavenie eurofondov. Žiadne konanie proti Slovensku. Všetko normálne pokračuje ďalej. A tak to bude aj teraz.

Vďaka úradníkom na ministerstvách, aj ministrom vnútra a spravodlivosti, sa EÚ všetko riadne vysvetľuje. Nie hystericky, nie cez tlačovky, ale normálne, otvorene, cez argumenty. A Európska únia to akceptuje. Lebo keď veci dávate na stôl s argumentmi a nie s cirkusom, výsledok je vždy iný.

Toto je ten rozdiel medzi nami a nimi. Oni robia politiku cez statusy, cez médiá, cez paniku. My to robíme cez zákon, cez postupy, cez fakty.