Je tu ale aj ďalšia európska iniciatíva – zavedenie digitálneho eura. V čom sú hlavné nebezpečenstvá tohto návrhu? O čom svedčia utajované správy šéfky EK v prípade obstarávania vakcín? A ako sa môže brániť človek v prípade, že sa dostane do podobnej situácie, ako nedávno minister vnútra Šutaj Eštok?

Dozviete sa vo videorozhovore s členkou súdnej rady, JUDr. Danou Jelínkovou Dudzíkovou, LL.M.

Ministrer vnútra, Matúš Šutaj Eštok, kontu­mačne prehral súd, dozvedel sa o tom až v momente, keď mu bol pre exekúciu zablokovaný účet. Je v poriadku, že naše súdnictvo funguje tak, že človek prehrá súd, o ktorom ani nevie?

Jedna otázka je, či je to v poriadku. Druhá, či je to v súlade so zákonom. A tretia, dosť podstatná, je, či je takýto stav zvrátiteľný.

Začnem od konca. Je to stav zvrátiteľný. Je to situácia, ktorá môže nastať a ktorú zákon pozná. Rozsudok pre zmeškanie môže prísť na scénu vtedy, keď je žalovaný pasívny. To znamená, že žalobca podá žalobu, súd pošle výzvu žalovanému, aby sa vyjadril, a ak je žalovaný pasívny, zákon umožňuje rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie aj bez pojednávania.

V tomto prípade – hovorím o ňom, aby z toho bolo všeobecné poučenie – podľa zverejneného rozsudku postupoval súd v súlade s tým, čo mu civilný sporový poriadok umožňuje. Avšak treba povedať aj B. V zmysle zákona je tento stav zvrátiteľný, čo je uvedené aj v samotnom poučení k rozsudku.

Dotknutá osoba má 15 dní odo dňa, keď sa o rozsudku pre zmeškanie dozvie, aby použila právny prostriedok nápravy. Môže vysvetliť, prečo došlo k zmeškaniu, z akého dôvodu, ale musí konať aktívne. To je už na nej.

Ďalšia vec je elektronické doručovanie. Zákon o e-governmente stále nie je vo verejnosti dostatočne známy. Existuje konanie o neúčinnosti elektronického doručovania.

Viac v rozhovore:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Poviem to na konkrétnom príklade z čias, keď som ešte robila advokátku. Zastupovala som firmu, podnikateľské subjekty majú povinne aktívnu elektronickú schránku. Podľa zákona o e-governmente môžete požiadať o konanie o neúčinnosti elektronického doručovania.

Robila som to pri jednom podnikateľovi, konateľovi firmy, ktorý išiel na operáciu očí. Nečakal, že nebude schopný prihlásiť sa do schránky viac, ako 15 dní. Situácia sa mu skomplikovala, následne ma kontaktovali, že medzičasom sa stal účinným dôležitý právny akt. Aktivovali sme teda tento paragraf a preukazovali, že z objektívnych dôvodov sa nemohol prihlásiť.

Mali sme lekárske správy, boli tam nepredvídateľné pooperačné komplikácie. Napriek tomu sme neboli úspešní, pretože išlo o firmu a súd konštatoval, že konateľ mal predvídať a splnomocniť inú osobu na vstup do elektronickej schránky.

Pri fyzickej osobe by to bolo iné. Fyzické osoby nie sú povinné mať elektronickú schránku. Ale ak ju už majú, musia si zabezpečiť, aby sa o doručených správach dozvedeli.

No pokiaľ nie ste podnikateľ, môžete si túto schránku aj deaktivovať. Alebo si ju môžete nastaviť tak ako ja, prepojenú s e-mailom v mobile. A dúfam, že systém funguje, lebo inak by som sa tiež mohla ocitnúť v probléme.

Ak súd doručuje fyzickej osobe, skúša to elektronicky. Keď to nejde, keď fyzická osoba nemá elektronickú schránku, doručuje listinne.

Sú ale situácie, nebolo to až tak dávno, keď človek naozaj náhle nebol schopný fungovať, nemohol nikam ísť.

Áno. Zamýšľam sa aj nad tým, ako by to napríklad bolo v období Covidu. Musíte mať úradne overený podpis u notára, len tak hocikto nemôže predložiť nejaký papier a tváriť sa, že môže vstupovať do vašej elektronickej schránky.

Neviem, ako to riešili iní kolegovia – advokáti či sudcovia. Nerozprávali sme sa o tom, a neviem ani, či vôbec existuje vo verejnosti povedomie, že takéto konanie je možné. Ale treba o tom hovoriť, pretože nie každý stav je nezvrátiteľný. Treba sa zamerať na to, či bol dôvod, či objektívna prekážka existovala a či sa dá preukázať. A to platí nielen v tomto konkrétnom prípade, ale všeobecne.

Ak sa to stane akémukoľvek občanovi Slovenskej republiky, netreba okamžite panikáriť. Kto si nemôže dovoliť advokáta, môže požiadať Centrum právnej pomoci. Kto si môže, má konať hneď, lebo lehota 15 dní je striktná. Treba sa pokúsiť zvrátiť následky.

Fyzické osoby sa teda voči tomuto môžu brániť o niečo účinnejšie ako podnikatelia?

Ja si myslím, že áno, na základe mojej osobnej skúsenosti. Pri podnikateľovi sa predpokladá určitá vyššia miera odbornej starostlivosti a zodpovednosti konateľa.

Hoci sa mi v spomínanom prípade rozhodnutie súdu nepáčilo, chápala som ho. Napokon sme sa už ani neobracali na Ústavný súd. Snažili sme sa problém riešiť mimosúdne s druhou stranou, v prospech ktorej bol právny úkon vydaný, ale už sme ťahali za kratší koniec.

Uvidíme, ako to dopadne v prípade pána ministra. Je to na fyzickú osobu, takže priestor na obranu má. Ešte jedna otázka. Je v poriadku, že sa človeku vôbec môže stať takáto vec? Lebo do verejného priestoru sa dostala aj informácia, že súd takto postupovať môže, ale nemusí.

Ak máte aktívnu elektronickú schránku, súd musí doručovať elektronicky. To je preň povinnosť. Je potom na fyzickej osobe, ako si schránku nastaví a či si zabezpečí, aby mala o doručeniach prehľad.

Právnické osoby to majú povinné. Fyzické si môžu vybrať. Ja to využívam preto, lebo nechcem chodiť na poštu. Nemám na to čas. Hoci by som nemusela, mám aktivovanú elektronickú schránku na doručovanie všetkých písomností.

A teda, pokiaľ je schránka aktívna, súd doručuje elektronicky. Musí.

Mnohí ľudia s elektronickou schránkou neradi pracujú. Poznám prípady – aktivovali schránku, ale prestali ju používať. Neustále aktualizácie, problémy s prihlásením, výmena občianskych preukazov… Je to otrava.

Absolútne súhlasím. Som užívateľ schránky a viem, ako je to obťažujúce. Niekedy máte pocit, že si musíte objednať technickú podporu, aby ste sa tam vôbec dostali. Nie je to vždy používateľsky priateľské.

Ale treba si uvedomiť, že aj listinná zásielka sa môže stratiť. Rozdiel je v tom, že tam nesie zodpovednosť poštový podnik.

Poďme na ďalšiu tému, zásahy do súkromia od európskych inštitúcií. Donedávna sa veľa rozprávalo o chat-control, ktorá mala kontrolovať akúkoľvek elektronickú komunikáciu – SMS, WhatsApp, Signal, e-maily. Správa mala byť skontrolovaná ešte predtým, než ju človek odošle. Napokon to neprešlo. Vďaka komu? Kto to zastavil?

Ja som bola veľmi hlasným kritikom nariadenia chat-control, aj preto, že na Slovensku o tom bolo ticho. Nezachytila som žiadnu širšiu verejnú diskusiu. Viem, že existovala nejaká pracovná skupina, kde boli zástupcovia ministerstva vnútra, nominanti pána Šutaja Eštoka. Počas leta – júl, august – prebiehali pracovné rokovania.

Na začiatku to vyzeralo ako „soft“ návrh s ušľachtilým cieľom, ktorý nikto nespochybňoval – odhaľovať sexuálnych predátorov, chrániť maloletých. To je mimoriadne dôležité.

Lenže návrh bol v skutočnosti vypracovaný už v roku 2022 a čakal, kým ho niekto vezme pod svoje krídla. A tým „niekým“ bolo dánske predsedníctvo. Dánsko si stanovilo, že do konca roka chce návrh pretlačiť cez inštitúcie EÚ.

V októbri bolo rokovanie. Viaceré štáty váhali. Medzi veľkými bolo napríklad Nemecko. A Luxembursko riešilo najmä bankové tajomstvo, upozorňovali, že by bolo porušené.

Návrh bol postavený tak, že každá správa by ešte pred odoslaním odišla na kontrolu – myslím, že do Haagu – kde mal vzniknúť nový úrad na kontrolu komunikácie.

Takže vy by ste si mysleli, že správu ste odoslali, ale ona by v skutočnosti neodišla. Alebo by nemusela byť doručená. Správa by sa pozdržala, niekto by ju vyhodnotil ako údajne toxickú či podozrivú a mohol by začať riešiť jej obsah.

Ja som riešila aj inú otázku – advokátske tajomstvo. Tajomstvo medzi klientom a advokátom. Alebo súkromný, rodinný život. Ja ako zákonný zástupca dieťaťa by som sa nedozvedela, že moje neplnoleté dieťa poslalo alebo dostalo správu, ktorú by niekde riešil nejaký úrad bez môjho vedomia. To je absurdné.

Navyše – správy by asi nekontrolovali ľudia. Robila by to umelá inteligencia a tá sa často mýli. Človek by poslal fotku z pláže v plavkách s dieťaťom a okamžite by to bolo stopnuté. Asi je dobre, že to napokon neprešlo.

Som veľmi rada. Teraz som zachytila, že má prísť nové prepracované znenie. Už nie povinné, ale dobrovoľné. Predchádzajúci návrh bol postavený na tom, že ak chcete ďalej používať WhatsApp, museli by ste súhlasiť s týmto systémom. Takzvaná vynútená dobrovoľnosť.

A aplikácia Signal rovno oznámila, že by z európskeho trhu odišla.

Z európskych inštitúcií ale prišla ďalšia „lahôdka“ – digitálne euro. Má to byť nová forma hotovosti, aspoň tak to prezentujú. Má sa tak zabrániť aj praniu špinavých peňazí a nekalým finančným manipuláciám. Ako sa na to pozeráte?

To je ďalšia vec z dielne, ktorá sa predáva ako krásny balíček s mašľou – bezpečné, zadarmo, výhodné, jednoduché. Malo by to fungovať aj offline, vraj zjednodušiť život.

V ideálnom scenári by digital euro malo fungovať od roku 2029. V roku 2026 má byť pripravená legislatíva. Treba zbystriť pozornosť, ako bude nastavená.

My máme v ústave právo na hotovosť. Toto však nazývajú digitálna hotovosť. To znamená, že naše ústavné ustanovenie by de facto stratilo účinok, pretože nariadenie EÚ má prednosť.

Zároveň by boli vyšachované niektoré komerčné banky. Európska centrálna banka by si systém spravovala sama. Akúkoľvek bankovú operáciu by ste urobili, nešlo by to cez komerčné banky, ale cez ECB. Mala by informácie o tom, kde platíte, čo platíte, kde sa pohybujete.

A to ešte nehovorím o finančnej stránke. Nie je to lacné. Predstavuje sa to ako aplikácia v mobile, ktorá funguje aj offline. Žiadne kreditky, žiadny internet banking, len aplikácia.

Ale treba rozmýšľať prakticky. Európska únia nie je pupok sveta. Keď teraz máte kreditku, môžete ísť do Kanady, USA, Číny… Kreditné karty sú celosvetovo akceptované. A teraz si predstavte, že by ste cestovali len s digitálnym eurom v aplikácii, ktorú nikde inde neakceptujú. To je úplne mimo reality. Plus, ECB by mala pod palcom pohyb peňazí.

A vzniká aj nový úrad proti praniu špinavých peňazí, ktorý má byť v Nemecku. Má začať fungovať v rokoch 2027–2028 a mať asi 400 zamestnancov. Všetko to ide ruka v ruke. Celé to do seba zapadá. Tento úrad má dohliadať aj na finančné inštitúcie na Slovensku. Mal by mať prepojenie na naše banky, a popritom ECB s digitálnym eurom v mobile. To je obrovský zásah.

Zaujímavá je aj otázka bezpečnosti. Nič digitálne nikdy nie je na 100% bezpečné, všetko sa dá „heknúť“. Okrem toho to, čo ste povedali predtým, by sa asi nepáčilo bankám. Aké vidíte úskalia z pohľadu súdov?

Keď som si pozerala koncepciu nového úradu proti praniu špinavých peňazí, videla som vec, ktorá sa mi vôbec nepáči. Tá už je schválená. A nerozumiem, prečo sa o nej vôbec nehovorilo.

Slovenské súdy by mali mať zviazané ruky. Ak by tento úrad požiadal o súhlas s odpočúvaním alebo iným invazívnym zásahom do súkromia, slovenský súd by nemal právo skúmať proporcionalitu. Len by overil, či to naozaj žiada daný úrad a či má kompletný spis. Inými slovami, slovenský súd by sa stal štatistom.

To je absolútne proti princípom ochrany práv. Vieme, že máme Dohovor o ochrane ľudských práv, máme zásady. A zrazu by administratívny úrad stál nad súdom. Toto je problém.

Má to byť nariadenie, to znamená, že členské štáty EÚ s tým prakticky nemôžu nič spraviť. V jednom z vašich rozhovorov som zachytil, že aj keď legislatíva začne vznikať až na budúci rok, už boli vybrané spoločnosti, ktoré by to mali zastrešovať. Náklady sa vraj odhadujú na šesť miliárd eur, čo je zaujímavá suma.

Áno. A zaujímavé je, že zverejnené nie je vôbec nič – ani aké firmy boli vybrané. Transparentnosť je v tomto bode veľmi slabá. Možno by to niekto zistil cez infožiadosť na Európsku komisiu, možno nie.

Keď sa pozrieme na prípad vakcín, ktoré schvaľovala predsedníčka Európskej komisie, problémy s SMS-kami boli aj pri Mercosure…

A ďalšia vec. Kto to bude platiť? Zachytila som informáciu, že by sa mali podieľať aj vnútroštátne komerčné banky. Tým sa to samozrejme nemusí páčiť, lebo im to zoberie časť činností.

To sú zásadné veci, ktoré zatiaľ neboli transparentne komunikované. Verím, že naši zástupcovia v európskych štruktúrach túto tému otvoria. Lebo my to sledujeme až spätne, keď už je niečo zverejnené. Ale neverím, že by sa o tom teraz v zákulisí nediskutovalo.

Čím to je, že sa o takýchto vážnych veciach u nás takmer vôbec nehovorí? Máme pretlak domácich tém? Alebo nás tak zamestnáva vojna na Ukrajine?

Neviem. Takzvané mainstreamové médiá sa tejto téme vôbec nevenovali. Bolo ticho.

A médiá – strážne psy demokracie – by mali fungovať tak, že ak je niekde náznak zásahu do základných práv, tak o tom majú otvorene hovoriť. Má vzniknúť diskusia, argumenty pre a proti. V prípade chat-controlu bolo ale úplné ticho. Neviem prečo.

Možno by aj naši europoslanci mohli byť aktívnejší. Alebo im to neprekáža?

Zachytila som, že niektorí aktívni boli a postavili sa proti nariadeniu chat-control. Nemám však kapacitu sledovať všetky kanály a sociálne siete každého jedného.

Ale z pohľadu verejnoprávneho priestoru a mainstreamu – táto téma bola úplne zanedbaná.

Chat-control teda napokon neprešiel, digitálne euro ale môže byť realitou. Dá sa ten proces prípadne zastaviť?

Ja verím, že diskusia bude plodná a že sa to nepodarí pretlačiť v tej podobe, ako je to zamýšľané teraz. Tvrdia, že sa nemajú nahradiť ani mince, ani bankovky. Že má ísť o akýsi digitálny doplnok k hotovosti.

Lenže hotovosť je hotovosť. Pojem „digitálna hotovosť“ je sám osebe zvláštny.

Dúfam, že ešte nie všetci prišli o rozum a že sa nájde hranica, ktorá zabráni, aby to bolo povinné. Neviem si predstaviť, že by som ja – alebo ktorýkoľvek občan – mala povinnosť platiť prioritne digitálnym eurom, hoci mám doma bankovky a mince.

Mnoho ľudí je čoraz skeptickejších, vzhľadom na to, čo nám EÚ a Európska komisia pripravujú – jednu „lahôdku“ za druhou. Človek im nechce krivdiť, ale občas sa prekonávajú.

Samozrejme. Každý podlieha kritike. Nikto nie je imúnny. Ak sa to týka nás všetkých a ide o priamy účinok práva EÚ, ktoré sme si teraz v Ústave ohraničili, a len sme si zastali hodnoty, ktoré nám patria podľa európskych zmlúv, tak kritika je úplne legitímna. Musia ju prijať a musia na ňu odpovedať.

Ako oni posudzujú členské štáty správami o právnom štáte, možno by nebolo zlé poslať jednu takú späť – smerom k nim.

Je tam celkom úsmevný moment. Oni volajú po transparentnosti, zákonnosti, pravidlách, ale keď sa majú odtajniť SMS-ky, tak zrazu obrovský problém. Európsky dvor audítorov aj Európsky súd povedali, že to nebolo v poriadku, no pani von der Leyenová stále nevie nájsť správy vo svojom telefóne.

Nevie… A keby sa niečo také stalo u nás, neviem si predstaviť, kto by to dokázal ustáť na vnútroštátnej úrovni a aký tlak by bol zvonka. Teraz je to obrátené a priznám sa, ako sudkyňu ma to veľmi mrzí. Pravidlá majú platiť pre všetkých rovnako, nie „niekedy áno, niekedy nie“.