Hrnko pre HS: Hlupáci, hlupáci, hlupáci! Šimečkovci nerozumejú ani tomu, na čom stojí slovenská štátnosť. Ak nerozumejú dekrétom, nemôžu rozumieť ani slovenskej politike

Dokonca by ani neuplatňovali Benešove dekréty… Pri týchto slovách už ale naozaj mnoho ľudí spozornelo. A nejde iba o voličov súčasnej vládnej koalície. Uvedomuje si mladý pán Šimečka, čo vlastne vypustil z úst?

Čo by neuplatňovanie Benešovych dekrétov znamenalo pre Slovákov, ale aj Čechov? Mohol by taký krok ohroziť legitimitu povojnového usporiadania, obnovu Československa v roku 1945, či dokonca aj vznik Slovenskej republiky v roku 1992? Predstavuje to riziko nielen pre slovenskú, ale predovšetkým českú štátnosť? A čo by bolo s historickými nárokmi Nemecka či Maďarska?

Rozprávali sme sa s historikom a bývalým politikom, PhDr. Antonom Hrnkom, CSc.

PS sa na čele s ich predsedom, pánom Šimečkom mladším, nedávno vybralo na juh Slovenska. Ľuďom tam hovorili, že v PS vedia, ako sa u nás maďarskej menšine zle žije, že tam majú ešte vyššiu kriminalitu, ako inde na Slovensku, a podobne. Všetko samozrejme v duchu hesla „lebo Fico“. Okrem iného vytiahli dokonca aj vyjadrenia o „neuplatňovaní“ Benešovych dekrétov. Čo vy na to?

Hlupáci, hlupáci, hlupáci… Jednoducho, toto nie je otázka uplatňovania či neuplatňovania. Toto je otázka toho, k čomu sa chceme ako štát prihlásiť.

Či sa chceme prihlásiť ku kontinuite Slovenskej republiky z rokov 1939 – 1945. V takom prípade si myslím, že by sme mohli naozaj pokojne Benešove dekrety poslať „au revoir“. Samozrejme, museli by sme niektoré veci upraviť tak, aby to bolo v prospech Slovenska a toho, čo vyplýva z Trianonskej mierovej zmluvy.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Medzi iným aj to, že Maďarsko by podľa Trianonskej mierovej zmluvy malo vrátiť všetky kultúrne bohatstvá, ktoré po roku 1896 vyviezlo zo Slovenska. K tomu ich zaväzovala Trianonská mierová zmluva a na základe Benešových dekretov potom došlo k tzv. Štrbským protokolom zo začiatku 50. rokov, keď sa táto časť Trianonskej aj Parížskej mierovej zmluvy minimalizovala. Potom sa rozhodlo, že sa tieto veci nebudú ďalej riešiť. To je prvá vec.

Druhá vec – ak sa chceme radiť k nasledovníkom Československej republiky, ktorá bola obnovená v roku 1945 a zanikla rozdelením v roku 1992, tak toto musíme odmietnuť. Bolo by neprijateľné, keby sme zrušili Benešove dekréty, pretože by sme tým zrušili samotný základ, na ktorom táto štátnosť stojí.

To znamená, že títo ľudia nemajú ani šajnu, čo je a čo nie je v tomto priestore relevantné. Keď sa na to pozrieme z hľadiska prvej Slovenskej republiky, tak áno, Benešove dekréty hovorili o postihnutí Nemcov, Maďarov, kolaborantov a zradcov. A kto boli tí „zradcovia“ na Slovensku v zmysle Benešových dekrétov? Všetci tí, ktorí chceli udržať nezávislosť Slovenskej republiky.

Slovenská republika by podľa kapitulácie Maďarska z 15. februára 1945 bola v hraniciach, ktoré boli pred Mníchovom. V tejto kapitulácii sa Maďarsko zaviazalo, že vyprázdni územie, ktoré okupovalo na základe Viedenskej arbitráže.

Zároveň by neplatili všetky tie dohody, ktoré Česi urobili za nás ohľadom vzdania sa kultúrneho bohatstva, ktoré je dnes v Maďarskom národnom múzeu, v Kresťanskom múzeu v Ostrihome a ďalších inštitúciách, kam boli tieto bohatstvá po roku 1896 zo Slovenska vyvezené.

Mladý Šimečka je podľa mňa infikovaný svojím otcom nenávisťou ku všetkému slovenskému. A nenávisť voči slovenskému je aj to, že je ochotný obetovať akékoľvek záujmy Slovenskej republiky.

Len aby ste vedeli – Benešove dekréty sú základ, na ktorom bola po Druhej svetovej vojne obnovená Československá republika.

Najmä mladším ročníkom by ste možno mohli vysvetliť, čo Benešove dekréty vlastne sú a čoho všetkého sa týkajú.

V princípe Benešove dekrety vznikli na základe toho, že v roku 1940, v lete – presný dátum si teraz z hlavy neviem vybaviť – Londýn uznal Benešov zahraničný československý výbor za dočasnú vládu Československej republiky. Beneš na základe toho vytvoril dočasné štátne zriadenie v zahraničí, ktoré 19. júla 1941 (ten dátum neberte ako úplne fixný, hovorím to z pamäti) uznal aj Sovietsky zväz ako definitívnu československú vládu v zahraničí.

Na základe toho ich potom uznal Londýn a uznali ich aj Spojené štáty. Vlastne všetky hlavné spojenecké mocnosti uznali toto štátne zriadenie v zahraničí ako legitímneho reprezentanta československého ľudu.

A na tomto základe Beneš v rámci tohto štátneho zriadenia vydával dekréty, ktorými sa po roku 1945 obnovovala Československá republika. Posledným dekrétom bol myslím ten z 27. alebo 28. októbra 1945. Keď už zasadlo dočasné revolučné národné zhromaždenie, prezidentovi právo vydávať dekréty skončilo.

A posledným dekrétom bolo to, že zbavil viny všetkých tých, ktorí spáchali zločiny voči Nemcom, Maďarom a „zradcom“. Čo bolo veľmi nepekné z hľadiska formálneho práva, ale faktom je, že práve na tomto základe Československo po roku 1945 existovalo.

Na základe týchto dekrétov sa v roku 1992 obe republiky – česká aj slovenská – rozdelili na dva štáty. To znamená, že ak zrušíme Benešove dekréty, zrušíme legitimitu tohto procesu. Vrátane legitimity vzniku Českej republiky a Slovenskej republiky v roku 1992, ako dvoch nezávislých štátov. A museli by sme sa vrátiť do roku 1945, keď existoval Protektorát Čechy a Morava a Slovenský štát.

Keď si vezmeme rok 1945, 19. februára Maďarsko kapitulovalo vo vzťahu k Slovenskej republike, teda vo vzťahu k spojencom a uznalo slovenské hranice z roku 1938. Nemecko ale toto vo vzťahu k Čechom nikdy neurobilo. Preto je otázka Benešových dekrétov vždy dôležitejšia vo vzťahu k Čechom, ako vo vzťahu k Slovákom.

V Česku ide približne o 25 % územia, o 3 milióny obyvateľov a okolo 169 miliárd vtedajších československých korún, o ktoré sudetskí Nemci prišli. V tomto zmysle je útok na Benešove dekréty útokom hlavne na Čechov, na ich štátnosť, na ich územnú celistvosť. A otázka znie – má slovenská vláda byť tým orgánom, ktorý by spochybňoval legitimitu existencie Českej republiky?

Podľa mňa nie. Lebo hoci nám Česi narobili veľa zla, v prípade akejkoľvek krízovej situácie sa musíme spoliehať na to, že aspoň časť českého národa by sa postavila na našu stranu. Našou úlohou je teda vytvárať také podmienky, aby sme Čechov neiritovali a aby si nepovedali – tak vám treba, keď ste nás podrazili, my vás budeme podrážať ďalej. Toto nie je princíp, na ktorom má stáť Slovenská republika.

Ak si Šimečka myslí, že toto je dôležité pre slovenský národ, tak je úplne mimo. A ako potomok českých rodičov by si mal uvedomiť, že jeho dedo sem prišiel bojovať proti slovenskému „buržoáznemu nacionalizmu“ a proti všelijakým „tmárskym záležitostiam“, ktoré sú dnes označované ako slovenský konzervativizmus.

Jeho otec nenávidí Slovensko, pokladá slovenský jazyk za jazyk „obesenca, zmodralý a nehybný“. Mal by si ctiť svojich predkov a nemal by vytvárať priestor, aby Česi mali dôvod povedať – s vami nechceme mať nič spoločné.

Kto vie, či si v PS vôbec uvedomujú, o čo všetko tu vlastne ide a čo by to znamenalo.

Ja sa čudujem najmä ich hlavnému poradcovi, Korčokovi, že takéto niečo pripustil. Veľmi dobre vie, o čom Benešove dekréty sú. A veľmi dobre vie, že sa to netýka nejakých životných záujmov Slovákov, ale predovšetkým životných záujmov Čechov.

My si síce môžeme povedať – Česi, koľko ste nám urobili zla, tak vám treba. Ale toto má byť politika? Je toto politika, ktorá má budúcnosť? Taká politika nemá žiadnu budúcnosť.

Nehovoria priamo o rušení Benešovych dekrétov, ale o ich neuplatňovaní.

Tam je podľa môjho názoru zásadné nepochopenie toho, čo sa stalo v 90. rokoch. Tí ľudia sú úplne mimo histórie, tí ľudia sú úplne mimo reality.

Pretože v 90. rokoch sme v parlamente – aj za mojej účasti – zrušili všetky časti Benešovych dekrétov, ktoré sa dotýkali indivíduí. Dnes žiadny človek maďarskej národnosti nie je postihnutý Benešovými dekrétmi. Všetko, čo vytváralo diskriminačné prvky vo vzťahu štátu k nim, bolo zrušené.

Benešove dekréty dnes ostávajú len v štátoprávnej oblasti. Nemajú žiaden vplyv na život konkrétneho občana maďarskej národnosti na Slovensku. Je to len otázka štátoprávnej legitimity dnešnej Slovenskej republiky ako nástupníckeho štátu rozdeleného Československa.

V tej politickej rovine to vyplýva z maďarskej politiky, ktorá sa tvári, že oni nemajú voči Slovákom žiaden dlh. Že Slováci sa im majú ospravedlniť za to, že nepodľahli maďarizácii. Slováci sa im majú ospravedlniť za to, že odišli v roku 1918 z Uhorska. Slováci sa im majú ospravedlniť za to, že v roku 1938 neprijali okupáciu Slovenska.

Jednoducho, Slováci sa majú Maďarom ospravedlniť za všetko. A oni vo vzťahu k Slovákom nie sú vraj ničím vinní.

Ja som v roku 1990 bol členom komisie, ktorá mala urobiť niečo podobné, ako nemecko-francúzske „reconciliation“, teda vyrovnanie. My sme boli pripravení sa s Maďarmi nejako dohodnúť, „ťapnúť si“ do ruky a povedať – čo sme si, to sme si. Ale problém bol v tom, že maďarská strana od nás nechcela nič iné. Oni tvrdili, že oni nám nič neurobili a že my sa máme ospravedlniť im.

A na takýto princíp sa nedá normálne pristúpiť. Preto už v roku 1990 táto otázka vyrovnania Slovákov a Maďarov nepadla na tom, že Slováci nechceli.
Maďari nechceli. Pretože oni vraj nič neurobili. Oni sú úplne svätí, len Slováci sú tí lumpi, ktorí ich po roku 1945 „vyhlásili za bezprávnych“.

Ale to, čo robili oni po „vyrovnaní“ vo vzťahu k Slovákom, to, čo robili po Viedenskej arbitráži na okupovanom území, to bolo podľa nich všetko v poriadku.
Na takomto princípe sa nedajú riešiť slovensko-maďarské vzťahy.

A keď chce Šimečka urobiť to, čo na juhu nedávno vyhlasoval, znamená to, že chce pochovať slovenskú koncepciu existencie v stredoeurópskom priestore. A ak to chce urobiť, tak nech to povie na rovinu – chcem zavraždiť slovenský národ. Keď povedal, že chce „neuplatňovať Benešove dekréty“, pokojne mohol povedať aj toto.

Mnohých ľudí tie výroky prekvapili, takže budeme pozorne sledovať ďalšie kroky a možno sa o nich ešte porozprávame, keď na to príde čas.

Treba sa na to opýtať aj pána Korčoka, a to hneď. Ja si myslím, že on je za to zodpovedný, pretože on vie, o čo ide. A ak sa stotožňuje, alebo sa aspoň stavia za tieto názory svojho šéfa, treba sa na to opýtať aj jeho. On nemôže povedať, že nevie. On vie.

Takže jeho sa treba opýtať – pán Korčok, ako sa pozeráte na tento názor vášho šéfa? Treba sa opýtať priamo. Na rovinu.