Špekulant a chytrák

…pristavme sa pri tejto zrejme večnej dvojici, Rusko a Kočner. Čo majú spoločné, a v čom sa líšia?

Ruska a Kočnera spája doba, ktorá po revolučnej zmene na čas jednej dekády vymkla túto spoločnosť z kĺbov. Odrazu nebolo čudné, že protagonisti Nežnej revolúcie, ako Ľubomír Feldek alebo Miloš Žiak, sa bratajú s mafiánskym zabijakom, ako bol Jozef Roháč. Alebo, že z neznámeho Marhuľu sa takmer zo dňa na deň stane miliardár Majský. Ale tiež, že zdanlivo nedotknuteľní mafiánski bossovia, ktorí majú v rukách peniaze, moc a aj styky (dokonca s tajnou službou tohto štátu, ktorá ich sľubuje chrániť), končia predčasne a krvavo na všetky možné spôsoby. Bola to doba rýchlych kariér, ale aj koncov. V snahe zbohatnúť teraz a za každú cenu objavujeme súručenstvo mladých mužov, ako Marián Kočner, ale aj Michal Kováč ml. (veď s Kočnerom urobili podvod za  milióny dolárov), Boris Kollár (ktorého podozrivú minulosť Kočner dôverne pozná), a tiež Ivan Lexa, ktorý mal hrávať tenis s prvým veľkým mafiánskym bossom Petrom Sýkorom, no a aj Pavol Rusko. Každý sa inak pokúšal o to svoje „instantné šťastie“.

Kočner sa bráni tomu, že je zaraďovaný na mafiánske zoznamy. A v jednom má pravdu. Nedá sa naň uplatniť kategória „mafiánsky ekonóm“. V tej divokej dobe si dokázal vydobyť pozíciu, ktorej sa ľudovo hovorí „sám na sám“. Takže jednal nezávisle od konkrétnych mafiánskych skupín, hoci sa nevyhnutne musel poznať s mafiánmi tej doby a pohybovať v tomto prostredí. Jeho pozícia by sa dala prirovnať k mafiánskemu ekonómovi Žaluďovi, s ktorým sa spojil pri útoku na Markízu. Čím to ale je, že Žaluďov život skončil jediným výstrelom odstreľovača a Kočner tú divokú dobu prežil bez jediného škrabanca, a ešte si aj zachoval nahonobené bohatstvo? Odpoveď na túto otázku je kľúčová. Mafiánsky boss Žaluď bol pahltný, nikdy nemal dosť. Nedodržiaval dohody a ani slovo. Kto s ním šiel do kšeftu, ten na to doplatil. Nerád sa delil. A tiež sa neštítil ísť vo svojich kšeftoch cez mŕtvoly. Naštval tým priveľa mocných ľudí tej doby. Takže rýchlo skončil. Kočner je zrkadlovým obrazom Žaluďa – svoje „kulehy“ nezakladal na násilí, a preto nepotreboval do nich zaplietať klasických mafiózov, nebral akýkoľvek kšeft, ale držal sa svojej osvedčenej parkety, svoje zámery predkladal jasne a dodržiaval slovo. Samozrejme, že jeho kšefty sú zväčša na hrane zákona, a aj za ňou, ale skúša len to, čo mu táto spoločnosť dovolí. V tomto smere jeho najvýstižnejšie označenie znie – špekulant.

A ako špekulant sa mohol stať partnerom či radcom vážených podnikateľov či politikov, ktorí sa na jeho služby mohli spoľahnúť. Veď bol dlho nepostihnuteľný, čím sa aj verejne chválil: „Mal som niekoľko kontrol z finančnej polície, iniciovaných práve Danielom Lipšicom ako ministrom vnútra, kde tí policajti mi off record povedali: Pán Kočner, už sme tu šiestykrát, naozaj nás to mrzí, že vás otravujeme, my máme proste príkaz niečo na vás nájsť. Ja hovorím, páni, nech sa páči, tu máte doklady, pýtajte sa, ja vám zodpoviem všetky otázky. A nič nenašli.“

A keďže je úspešný hráč s rozsiahlymi kontaktmi, býval oslovovaný aj v iných ožehavých biznisoch. Klasickým príkladom bol spor medzi mafiánskym bossom Ondrejčákom a kamošom mafiánov Kollárom ohľadne pozemkov na Donovaloch. Tu mal svoje plány už Kollárov kamoš a možno aj jeho boss Žaluď. Po jeho násilnej smrti prichádza Kollár na Donovaly, aby tie plány naplnil vo svoj prospech. To ho po rokoch vedie k obchodným rokovaniam práve s Piťom Ondrejčákom, ktorého však Kollár, napriek spoločnému popíjaniu na Kube, akosi nevie zaradiť, či ho pozná a či nie. Ale je tu svedok, ktorý to vidí ešte inak. Tým svedkom je Marián Kočner: „Viem potvrdiť, že v roku 2011 som dohadoval podmienky tejto zmluvy (na dva hektáre pôdy) medzi Borisom Kollárom a pánom Ondrejčákom. Poprosil ma o to Boris, pretože Ondrejčák od neho chcel vraj, ak sa dobre pamätám, sumu okolo dvoch miliónov slovenských korún. Boris bol ochotný za to zaplatiť maximálne 500-tisíc, a ja som to uhral niekde na milióne. To malo byť nájomné za tie pozemky ročne.“

Na rozdiel od Kočnera je Pavol Rusko klasický – chytrák. Svojím spôsobom podobný Ivanovi Lexovi, ktorý tiež len raz „zahviezdil“, a odvtedy sa mu to vracia v osudových účtoch, ku ktorým sa nechce hlásiť. Lexa je typický chytrák bez solídneho vzdelania, ktorý lapá nápady zo vzduchu, kombinuje ich do utopických plánov, a aj keď chce verne slúžiť (pozri zločiny SIS za mečiarizmu), vďaka neschopnosti domyslieť veci do detailov, a hlavne predvídať ich následky, výsledok je opakom zamýšľaného. Pavol Rusko tiež na čas uveril tomu, že je riaditeľom zemegule. Naň však platia slová pesničky „Chlapec z malého mesta je tu…“ A to bez toho, aby sme chceli kohokoľvek z malého mesta zhadzovať. Fakt ale je, že v malom veľkomeste, ako je Bratislava, platia všetky hmaty a úskoky, ktoré sa na malom meste nedajú uplatniť, lebo tam každý pozná každého. A tak sa Paľko vydal do veľkého mesta medzi vlkov a zabudol na slovenské porekadlo „kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť“. Chvíľu si dokonca myslel, že sa im vyrovná, že im je seberovný. A že si môže vyť svoju vlastnú pesničku. A potom sa nestačil čudovať. Zvlášť v prípade jeho politickej detronizácie mu môžeme veriť, že sa mu ani vo sne nezazdalo, aké podrazy sa v politike dajú použiť. A tie nevynašli len Bratislavčania, ale aj jemu blízki cezpoľní. Od tej chvíle aj on skúša, kde aký chvat a hmat, ale vždy je vedľa. Akoby nepochopil súradnice novej doby, vždy je mimo. Na slušný biznis nemá vlohy, na ten druhý nie je dosť cynický a zákerný.

Keď si toto všetko uvedomíme, odrazu nám nepripadá čudné, že Pavol Rusko hľadá radu a pomoc u toho jediného, koho dôverne pozná, ako toho, čo bol na rozdiel od Ruska po celé tie roky ešte stále a vytrvalo vo svojom biznise úspešný. Priam akoby neodvratným riadením osudu, sa bankrotár spája so šampiónom bankrotov iných, na čom rád zarába (pozri druhá kauza Technopol, golfové ihrisko a pod.). Dokonca ich na spoločenskej akcii v roku 2015 zachytila kamera relácie Smotánka, čo Kočner komentoval slovami: „To bude zaujímavá fotka. Nech sa všetci poje.ú.“

Prepletenec osudov Pavla Ruska a Mariána Kočnera je symbolický pre obdobie po Nežnej revolúcii, kedy vo „vyšších kruhoch“ každý každého poznal. Ide o dobu závratných kariér jednotlivcov, ktorí rýchlo bohatli a ešte rýchlejšie o to bohatstvo, a pričasto aj o vlastný život, prichádzali. Ako všetky moje knihy z tohto obdobia, aj táto je mediálnym obrazom doby. Netvrdí sa v nej, že sa udalosti stali tak, ako sú opisované, ale že takto o nich referovali médiá. V zrkadle dobových i súčasných médií teda sledujeme najskôr príbeh jedného mladého ambiciózneho muža, ktorý v mnohom ovplyvnil dianie na Slovensku, aby skončil s virtuálnou väzenskou guľou na nohe v očakávaní, aký osud mu pripravia chystané obvinenia a súdy. Druhým „hrdinom“ tejto knihy je spolužiak toho prvého z vysokej školy, ktorý bol s tým prvým v rôznych sporoch celé desaťročia, aby ich nakoniec spoločný „kšeft“ priviedol pred súd. Toto duo podnikavcov je teda zároveň aj poučením, že strmé kariéry na hrane elementárnej morálky a zákonov vedú k ešte strmším pádom.

Kočner s Ruskom pred novinármi v roku 2013 ešte spolu pózovali.

Teraz sa pred nimi schovávajú. A už sa nesmejú…

Gustáv Murín

Prvú časť si môžete prečítať TU

Druhú časť si môžete prečítať TU

Tretiu časť si môžete prečítať TU

Štvrtú časť si môžete prečítať TU

Piatu časť si môžete prečítať TU

Šiestu časť si môžete prečítať TU

Siedmu časť si môžete prečítať TU