Aký je rozdiel medzi „tradičnou“ medicínou a prístupom na základe psychosomatiky? Je moderná medicína ešte stále o liečbe pacienta alebo už ide iba o biznis? Prečo väčšina lekárov nerozumie svojim pacientom?

O čom je jeho najnovšia kniha a kedy sa s ním jeho priaznivci na Slovensku budú môcť osobne stretnúť, ale aj o tom, prečo ho chceli počas covidu vylúčiť z Českej lekárskej komory, sa dozviete vo videorozhovore s MUDr. Janom Hnízdilom.

Ste rehabilitačný lekár, zdravotný poradca, ale známy ste aj ako jeden z priekopníkov komplexnej a psychosomatickej medicíny v Česku. Tvrdíte, že žiadna choroba sa neobjaví len tak a všetko má korene v našej duši a spôsobe života. Povedzte nám o tom viac.

Venujem sa psychosomatickej medicíne, čo nie je žiaden nový, ani revolučný odbor. Je to vlastne návrat k tradícii múdrosti a skúsenosti starých rodinných doktorov. Taký doktor poznal celú rodinu – rodičov, deti, súrodencov – a vedel, ako to v tej rodine chodí. A keď niekto z rodiny ochorel, veľmi rýchlo dokázal tú chorobu zasadiť do súvislostí života tej rodiny a v týchto súvislostiach aj liečiť.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

To je vlastne základ psychosomatiky, ktorá vychádza z presvedčenia, že každá choroba je informácia. Informácia o tom, aký človek je, akú má povahu, akým spôsobom a v akých podmienkach – rodinných, pracovných, spoločenských – žije. Informácia o tom, že vo svojom živote robí nejakú chybu alebo že žije v podmienkach, ktoré jeho zdravie poškodzujú.

Je to naozaj tak, že niektoré rodiny sú chorľavejšie ako iné? Naozaj existujú tuhšie korienky a potom tí, ktorí sú náchylnejší na rôzne ochorenia?

Určite tam hrá rolu aj genetická dispozícia. Niekto má jednoducho do života lepší potenciál. Ale ani pomerne výrazná dispozícia k chorobe sa nemusí v živote človeka prejaviť, pokiaľ žije aktívnym, tvorivým životom. Vtedy dokáže v podstate pozmeniť aj tú genetickú dispozíciu.

A naopak, niekto môže mať len miernu genetickú dispozíciu k nejakej chorobe, ale pokiaľ žije v strese a sebazničujúcim spôsobom, tá dispozícia dostane šancu prejaviť sa a je z toho vážna choroba.

Takže tak či tak, do značnej miery má človek svoje zdravie a svoj život vo vlastných rukách.

Tvrdíte, že keď príde na človeka nejaká „boľačka”, v podstate sa mu jeho telo snaží povedať, že niečo robí v živote zle, niečo by mal zmeniť.

Vrátil by som sa ešte k tej psychosomatike. Kľúčovým slovom psychosomatiky je slovo somatizácia, čo znamená stelesňovanie zložitej, neriešenej životnej situácie človeka. Človek má v živote nejaké starosti, je v strese, nevie si rady. A to, čo on nie je schopný zmeniť vedome, postupom času začne jeho telo robiť za neho, na nevedomej úrovni.

Ono za neho začne „stonať“. Bolesti hlavy – no, má toho plnú hlavu, hlava sa mu z toho zatočila. Pálenie záhy – lezie mu to hore krkom. Bolesti chrbta – naložil si viac, než unesie.

Takže to vysvetlenie chorôb je v podstate veľmi jednoduché a najlepšie o tom vypovedajú staré ľudové príslovia.

Je to teda naozaj tak, že nejaká konkrétna chyba, ktorú človek v živote robí, sa prejaví jedným konkrétnym spôsobom?

To je zase individuálne. To je taká zásadná otázka psychosomatiky – prečo niekto dostane infarkt a niekto má bolesti hlavy. Ako sa u neho ten stres v telesnej rovine prejaví.

Vysvetľujem si to tak, že niekto je napríklad tvrdohlavý, a preto má sklon k bolestiam hlavy. Niekto je srdečný a jednoducho to odnesie srdce. Takže zase je to taká metafora starých ľudových múdrostí a prísloví.

Ako sa na tieto názory, ktoré prezentujete verejne a s veľkým úspechom, pozerajú zástancovia tradičnej medicíny? A vaši lekárski kolegovia? Pravdepodobne sa väčšina z nich na vás pozerá cez prsty…

Určite áno. Mám zaujímavú skúsenosť – moje názory a mňa osobne viac vítajú a rešpektujú na Slovensku. Čím väčšia vzdialenosť od Prahy, tým väčší záujem o psychosomatiku. Ako sa hovorí, doma nie je nikto prorokom. Takže si myslím že v Česku je ten záujem, porozumenie a rešpekt výrazne nižší, ako na Slovensku. Aj preto na Slovensko jazdím tak rád.

Mnohí ľudia tvrdia, že lekári už dnes nie sú lekármi a že neliečia. Že sa stali len predpisovačmi liekov, na ktorých zarábajú farmaceutické firmy, veľké korporáty. Vnímate to takto?

Nie celkom. Myslím si, že u väčšiny lekárov ten komerčný záujem nie je dominantný. Možno u niektorých nie je vôbec žiadny a medicínu skutočne robia nesmierne obetavým spôsobom.

Ja vidím problém v samotnej podstate vedeckej medicíny, ktorá je takzvane objektivistická. Ona vychádza z presvedčenia, že každá choroba má nejakú objektívnu príčinu. A my že ju dokážeme pomocou tej modernej techniky – CT, magnetickej rezonancie, odberov – objektívne odhaliť a následne nejakým zásahom zvonka, operáciami či liekmi, liečiť. To je zásadný omyl.

Bola aj veľká štúdia, kde zistili, že absolútna väčšina zdravotných ťažkostí spočiatku ten objektívny nález nemá. Človek má nejaké zdravotné problémy, točí sa mu hlava, píska mu v ušiach, obíde nespočet vyšetrení a nič sa nenájde. Čo je pre objektivisticky vzdelaného doktora veľký problém – pacient všade bol, všetky vyšetrenia má a stále mu je zle. Ako je to možné? Je to simulant, je to hypochonder, je to blázon?

Ale on nie je ani jedno z toho. On takzvane somatizuje – stelesňuje svoju životnú situáciu, svoj stres. Čo sa v klasickej medicíne úplne opomína, pretože tam je to oddelené. Buď trpíš typicky telesne a máš telesné prejavy, alebo trpíš duševne a si takzvane na psychiatra.

Psychosomatika vlastne vôbec nepopiera tie vymoženosti, znalosti a skúsenosti modernej medicíny, ale naopak ich rozvíja o celostný alebo komplexný pohľad. To znamená porozumenie chorobe v súvislostiach života pacienta, čo nás na lekárskej fakulte vôbec neučili.

Naučili nás rozumieť chorobám, ale my nerozumieme ľuďom. Netušíme, aký zásadný význam pre pochopenie ich choroby má osobný život človeka. Ale oni už to netušia ani tí pacienti a čudovali sa, keď som sa ich na to začal pýtať.

Takže vždy, keď na človeka príde nejaká boľačka, telo sa mu vlastne snaží povedať, že niečo robí zle a niečo by mal zmeniť?

Presne tak. A ten človek to väčšinou nevníma, pretože my sme takto vychovaní, že keď nás niečo bolí, ideme k doktorovi a on nám dá nejaký liek alebo nás pošle na vyšetrenie. A my pasívne čakáme na výsledok. Pritom keby sme sa sami seba spýtali – čo som urobil, že ma bolí hlava, čo som urobil, že ma bolí chrbát – tak by sme veľmi rýchlo prišli na odpoveď. Lebo my to vlastne vieme, len si to nechceme priznať. Je jednoduchšie ísť k doktorovi, dostať liek a tváriť sa, že všetko je v poriadku.

Naozaj je to častokrát tak, že človek začne mať zdravotný problém, príde k lekárovi a ten ani pri najlepšej vôli nie je schopný prísť na to, čo toho človeka trápi, v čom je príčina, pretože sa na to pozerá výslovne len tak technicky – nálezy, rozbory, čísla?

Z tej spomínanej štúdie vyplynulo, že až u 45% dlhodobo vyšetrovaných pacientov s typickými telesnými ťažkosťami sa nenašiel žiadny objektívny nález, ktorý by ich vysvetľoval. Objektívne akoby im nič nebolo, ale aj tak im bolo zle. Takže v tom vidím obrovský potenciál psychosomatickej medicíny – že vníma človeka v jeho životných súvislostiach, pretože práve tam možno nájsť veľmi ľahko a rýchlo vysvetlenie jeho choroby.

Môžu sa v súčasnosti všeobecní lekári, ktorí majú mnoho pacientov, venovať konkrétnemu človeku až takto do hĺbky? Lekár by musel poznať históriu, anamnézu daného pacienta. Majú na to vôbec čas?

Mám osobnú skúsenosť. Roky som pracoval na klinike v tomto režime – 30 až 40 pacientov denne, na každého 10 až 15 minút. A potom som zistil, že tí ľudia sa mi neustále vracajú. Že aj keď robím všetko tak, ako ma naučili na lekárskej fakulte, oni sa mi neuzdravovali. A mal som kartotéku pacientov, ktorí sa liečili napríklad 15 rokov z bolestí chrbta alebo bolestí hlavy. A stále im bolo zle.

Takže ja som potom začal pracovať iným spôsobom. Začal som sa venovať psychosomatickej medicíne, začal som sa zaujímať o ich osobný život. A zrazu sa mi v podstate rozsvietilo – začal som rozumieť ich chorobám. A naučil som sa im aj oznamovať tú informáciu spôsobom, aby to pochopili. Ak to dokázali prijať, pochopili, že oni hrajú hlavnú rolu vo svojej chorobe a že to uzdravenie je najmä na nich, zmenili aj svoje správanie, či životosprávu. A začali sa uzdravovať.

To pre mňa bolo obrovským povzbudením. Ale v tej chvíli som začal vykazovať – alebo skôr prestal vykazovať – zodpovedajúci počet bodov pre zdravotnú poisťovňu. A dostal som sa v podstate na polovicu požadovanej výkonnosti.

Takže jeden problém je, že lekári na toto nie sú školení. Tá klasická medicína, pokiaľ vôbec spomína psychosomatiku, tak len veľmi okrajovo. A pritom si myslím, že ten psychosomatický základ by mal mať každý. To je začiatok, základ kvalitnej medicíny. Myslím si, že základom kvalitnej medicíny vôbec je kvalitný praktický doktor, ktorý funguje tak, ako fungovali rodinní lekári.

Takže jedna vec je, že lekári na to nie sú školení. A takisto na pacienta nie je dostatok času, pretože aj ja som mal tých 10 až 15 minút na jedného človeka. To akurát tak stihnete vypísať žiadanku na röntgen, na odber krvi, ale nie rozobrať pacientovu životnú situáciu.

To ma doviedlo k tomu, že som z toho systému vystúpil. Pretože som zistil, že v týchto podmienkach – továrnych, rutinných – sa kvalitná medicína robiť nedá. Nedá sa robiť tak, ako ju chcem robiť ja.

Takže som ten systém opustil a vlastne som na zelenej lúke vybudoval malé súkromné zdravotnícke zariadenie. Nazval som ho Hniezdo zdravia, kde sa zišlo asi 6 až 8 rovnako zmýšľajúcich kolegov a vybudovali sme zariadenie úplne nezávislé na farmaceutickom biznise, na poisťovniach, na štátnej správe.

A 10 až 11 rokov to nádherne fungovalo. Každý z tých kolegov mal svoju špecializáciu – boli tam psychológovia, fyzioterapeuti, výživoví poradcovia – a navzájom sme sa dopĺňali. Pacient prišiel ku mne, ja som ho vyšetril a potom som ho podľa potreby odoslal ku kolegovi. Spolupracovali sme, vymieňali si informácie. To je presne ten model, ako by mala fungovať kvalitná medicína.

Aké sú najčastejšie alebo najhlavnejšie signály, ktoré by mal človek vnímať na svojom tele, aby zistil, že asi niečo nie je v poriadku, že sa s ním niečo začína diať?

Tie signály môžu byť jednak telesné – najčastejšie bolesti hlavy, závraty, ťažkosti s dýchaním, búšenie srdca, tráviace problémy. Niekto ten stres, ktorému je vystavený, rieši po tejto telesnej línii. A niekto je zase je citlivejší, vnímavejší psychicky, takže na to reaguje po takejto línii. Títo ľudia trpia úzkosťami, depresiami, schizofréniou a ďalšími psychickými problémami. Pričom príčiny sú väčšinou identické, len každý človek to v úvodzovkách rieši svojím spôsobom.

Ako k nášmu zdraviu prispieva súčasný rýchly a nezdravý životný štýl? Často sa spomínajú civilizačné ochorenia…

Absolútnu väčšinu chorôb zdravotnícky systém označuje za civilizačné. Máme vysoký krvný tlak, vredovú chorobu žalúdka, aterosklerózu – jedna choroba vedľa druhej a sú označované za civilizačné.

No a čo to znamená? To znamená, že tie choroby pramenia z chorej civilizácie. A my sa ich snažíme liečiť, pričom samotná naša civilizácia je ťažko chorá. Takže pokiaľ chceme byť zdraví – to je podčiarknuté – zdravý človek nemôže žiť v chorej spoločnosti. V spoločnosti, ktorá je založená na obrovskom tempe, neustálom ekonomickom raste. Ten stres – či si pustíte rozhlas alebo televíziu – sa na vás valí zo všetkých strán. Ľudia to už nie sú schopní zvládnuť. A práve z toho chorľavejú.

Čo s tým? Nemôžeme čakať, že našu spoločnosť vylieči nejaký osvietený politický vodca alebo nejaký šaman. Nenájde sa. Jediná šanca na uzdravenie jedinca aj celej spoločnosti je v tom, že si každý z nás uvedomí, aká vážna je situácia, a začne sám od seba. Začne meniť svoje správanie, svoj spôsob života. Začne žiť zdravo, bude inšpirovať okolie. Ja to vidím ako jedinú šancu na vyliečenie spoločnosti. Ale rozhodne nie zhora, nejakým politickým vodcom.

To je cesta do pekla, to je ďalší stres. Pre politikov je vlastne ideálnym nástrojom vládnutia a ovládnutia ľudí strach. Pandémia, vojna… Oni si nevedia rady s tou súčasnou situáciou, nemajú riešenie. Tak najprv navodili atmosféru epidémie strachu z covidu. A keď to prestalo fungovať, ľudia si na to nejako zvykli, tak tú epidémiu strachu z vírusu nahradila nenávisť voči Rusovi. A teraz zase manipulujú ľudí k nenávisti, čo je ďalší stresor. Vojnová propaganda – to vy poznáte na Slovensku sami dobre. Takže to je ďalší obrovský faktor a ja si myslím, že to je zásadný faktor, ktorý ničí zdravie občanov.

Zaujalo ma, ako ste opisovali obdobie, keď ste pracovali v zdravotníckom zariadení a dostali ste sa na polovičné výkony. Reálne ste teda ľudí liečili, ale z pohľadu poisťovní to vyzeralo, akoby ste robili iba na pol plynu.

Chcem zdôrazniť, že mám veľkú úctu k vedeckej medicíne, urgentnej medicíne. Vyštudoval som lekársku fakultu, neopakoval som ani jednu skúšku, najhoršia známka bola dvojka z hygieny, mám dve atestácie, obe na výbornú. Takže pre tú psychosomatiku je to dôležitý, kvalitný medicínsky základ.

Ale potom som sa dostal do toho „továrneho“ systému. A ten systém je skutočne založený na tom, že pacienti sa neustále vracajú, konzumujú lieky, sú vyšetrovaní – pretože to generuje zisk pre systém, pre nemocnicu, pre farmaceutický priemysel.

Predstavte si, že by ľudia hromadne porozumeli svojim chorobám – o čo som sa ja snažil vo svojej ordinácii. Pritom ono je to také jednoduché, až sa tí pacienti čudovali. Zmenili svoje správanie, čo už také jednoduché nie je, a začali sa uzdravovať. Ale to systém nemôže dopustiť. Celý ten systém kliník, poisťovní, ministerstiev, farmaceutického biznisu by sa zrútil.

Predstava, že by ľudia vedome vzali zdravie do svojich rúk – to nemožno dopustiť. A ja som sa práve o toto snažil. Viedlo to k tomu, že som vlastne z toho systému odišiel, a aj musel odísť. Pretože tento spôsob medicíny nie je kompatibilný s tým systémom, ktorý je založený na generovaní zisku. Pritom veľa lekárov, ktorí v ňom fungujú, prevádzkuje špičkovú medicínu, naozaj. Ale zo systémového hľadiska tam ten zisk hrá veľkú rolu.

Spomenuli ste, že spolu s kolegami ste založili nezávislé medicínske centrum. Ako sa k vám dalo dostať? Mali ste aj pacientov zo Slovenska?

Ja som mal obrovské, až nečakané množstvo pacientov zo Slovenska. Hniezdo zdravia som prevádzkoval asi 11 rokov, ale potom počas covidu boli obrovské ekonomické problémy, pretože my sme nemali zmluvy s poisťovňami.

Pred covidom na mňa čakalo asi tisíc pacientov – ten záujem bol naozaj obrovský, vrátane pacientov zo Slovenska. A potom prišiel covid, tie šialené zákazy, cestovanie, testy, respirátory. A ja som vyčkával, trebárs celý deň som z okna túžobne vyzeral, či niekto prelomí tú blokádu. Prišiel jeden, dvaja pacienti, takže sme to okamžite ekonomicky pocítili, pretože my sme žili len z toho, čo nám zaplatil ten pacient.

A takisto, ja som sa v dobe covidu výrazne angažoval a verejne vystupoval, proti tým nezmyselným vládnym nariadeniam. Hneď zo začiatku som si povedal, že nariadiť zdravým ľuďom nosiť rúška v lese alebo v aute, to môže spraviť len šialenec. A pokiaľ to budem rešpektovať, tak sa stanem súčasťou toho šialenstva, a vlastne zahodím všetko, čo som sa v medicíne naučil. Tak som povedal nie. Odmietol som to rešpektovať. Ja som za celú dobu covidu nemal náhubok skutočne ani minútu.

Odmietol som testy a bojoval som proti tomu, aby ľuďom pichali nejakú neznámu látku niekde na železničnej stanici alebo v obchodných centrách, čo sa u nás dialo. To viedlo k tomu, že bol podaný podnet na moje vylúčenie z lekárskej komory, pretože nerešpektujem takzvaný vedecký konsenzus.

Zasadla disciplinárna komisia, vyhodnotili všetky moje vystúpenia, ale viedol to akýsi osvietený pán profesor Zacharov. A on vydal uznesenie – citujem, ja ho mám živo v pamäti: „Žijeme v právnom štáte a pán Hnízdil má plné právo verejne oznamovať svoje názory, hoci by boli mylné. Navyše nevieme, či nie sú pravdivé – to ukáže až budúcnosť”.

Takže vylúčenie z komory pánovi prezidentovi komory nevyšlo. Ale ja som aj po skončení covidu neustále atakoval a vyzýval komoru, aby vykonala reflexiu, vyhodnotila tie chyby, aby sa už neopakovali. No oni so mnou už vôbec nekomunikovali.

Takže som na sklonku roku 2024 zaslal na komoru doporučený list, kde som im oznámil, že pre hrubé porušenie etiky a odbornosti lekárskej profesie vylučujem lekársku komoru z mojej spoločnosti. V podstate som sa od nich dištancoval. Čo ale viedlo k tomu, že som už nemohol prevádzkovať súkromnú prax ani viesť to Hniezdo zdravia. Takže som hľadal nejakého mladého kolegu, ktorý by to prevzal – a to som si teda pekne nabehol.

Objavil sa mladý kolega, vysoko erudovaný z toho psychosomatického establishmentu, a nasľuboval mi to, čo som chcel počuť. Že zachová Hniezdo zdravia, webové stránky, klientelu, celý tím, že ma tam nechá fungovať – ale už nie ako doktora, ale ako zdravotného poradcu, aby to bolo právne čisté. Ja som potom s úľavou na neho celé Hniezdo previedol, v podstate bezplatne. A on ma za 14 dní vyhodil.

Bol som práve na Slovensku, mal som besedu v Bratislave, a zrazu mi zmizol web, kontakty, všetko zmizlo – Hniezdo zdravia. Potom mi volala recepčná a hovorila: „Honza, pán doktor nariadil, že ti mám zrušiť všetkých objednaných pacientov. Už ti žiadnych nemám objednávať a už sem nesmieš chodiť“.

Podľa niektorých mojich kamarátov to bola odplata establishmentu za moje názory a správanie počas covidu. Že oni na mňa nemohli, tak tam nasadili kukučku a ona sa zachovala presne ako kukučka. Zniesla tam krásne psychosomatické vajcia a potom ma z toho hniezda vyhodila.

Čo bolo svojím spôsobom vyslobodenie, pretože som už bol unavený a hľadal som niekoho mladého. A najmä mi to umožnilo vrátiť sa aj k tým besedám, že môžem z času na čas vyraziť na miesta, kde mi ľudia rozumejú a kde ma vítajú. Som z toho až dojatý, keď ma na Slovensku na ulici zastavujú cudzí ľudia a ďakujú mi za názory počas covidu. Že vďaka mne sa nenechali, nedali sa očkovať. To je pre mňa najväčšia odmena.

Prezident Kennedy povedal v roku 1963 v Berlíne „Ich bin ein Berliner”, takže moje besedy na Slovensku vždy začínam slovami – ja som Slovák.

Besedy na Slovensku vás čakajú aj v nadchádzajúcich týždňoch a mesiacoch. Povedzte nám, kde sa s vami vaši priaznivci budú môcť stretnúť naživo.

Najbližšia je o necelý mesiac, 3. februára Prešov, 5. februára Košice, 23. februára Trnava, 26. februára Bratislava. A potom ešte dve v apríli – 17. apríla Banská Bystrica a 20. apríla Trenčín. Ale všetko je na internete – keď dáte do vyhľadávača Hnízdil a slovenské mestá, informácie vyskočia.

Vydal som aj novú knihu, ktorú som nazval „Ako byť zdravý v chorej spoločnosti”. Odpoveď je jednoduchá – nejde to. Je potrebné začať od seba. A cestu na Slovensko využívam pochopiteľne aj na prezentáciu tejto novej knihy – vlastne je to beseda o tej knižke a vždy mám tak hodinu aj priestor na otázky divákov. Otázky sú často veľmi osobné, ľudia sa pýtajú na svoje konkrétne problémy a ja sa snažím im pomôcť, aspoň ich nasmerovať správnym smerom, aby pochopili, kde môže byť príčina ich ťažkostí.

Pretože ja som už tie individuálne konzultácie zastavil, takže týmto oznamujem – nech ma nikto nehľadá, nech sa nikto nepokúša nájsť ma v mojom súkromí. Z individuálnych konzultácií som prešiel k besedám a písaniu kníh. Pretože tým ľuďom v ordinácii by som aj tak nič iné nepovedal, než sa dočítajú v knihe. Je tam všetko, teória aj praktické rady, príklady z mojej praxe. Ľudia si to môžu prečítať v pokoji doma, zamyslieť sa nad tým a aplikovať to na svoj život.

Existuje nejaká hlavná, jednoduchá rada, ktorá by prospela každému človeku?

Univerzálna inštrukcia pre každého pacienta, ktorý ma navštívil, či už mal problém fyzický alebo psychický vždy bola – zastavte sa, upokojte sa a zamyslite sa, čo robíte v živote zle. A pokiaľ to urobíte a budete k sebe úprimní a pravdiví, tak som presvedčený, že absolútna väčšina ľudí tým telesným signálom choroby porozumie. Že pochopia, z čoho chorľavejú. Začnú ten problém riešiť sami od seba a nebudú potrebovať žiadneho doktora, liečiteľa ani psychosomatika. Vlastne sa stanú sami sebe psychosomatikom.

To je tá najväčšia vec, ktorú môžem ľuďom dať – nie nejakú diagnózu alebo liek, ale tú kompetenciu. Aby pochopili, že oni sú tí, ktorí rozhodujú o svojom zdraví. Že nie sú obete nejakých vonkajších okolností, ale že majú moc zmeniť svoj život a tým aj svoje zdravie.

Takže zastaviť sa, porozmýšľať, čo asi robím zle a možno na mnoho zdravotných neduhov človek nájde liek aj sám?

Áno, ale ako sme už povedali, obrovskú úlohu hrá tá spoločenská situácia, ktorá sa na nás valí. Takže zastavte sa, nenechajte sa strhnúť, manipulovať strachom z choroby, z vírusu. Ale nenechajte sa ani strhnúť k nenávisti voči celému národu. Bohužiaľ, tá vojnová propaganda teraz beží na plné obrátky.

Pre mňa je povzbudením to, čo sa deje na Slovensku, to, čo sa deje v Maďarsku, a snáď aj u nás. Že sa tu aj na tej najvyššej spoločenskej a politickej úrovni objavujú politici, ktorí tlačia na mierové rokovania a už nechcú financovať to zabíjanie.

Rovnako ako za covidu bolo zakázané hovoriť o zdraví. Kto hovoril o zdraví a hľadal, alebo radil ľuďom, ako byť zdraví, tak bol dezinformátor, antivaxer. A teraz, kto hovorí o mieri a hovorí o diplomatických rokovaniach, je dezolát, je troll, je prokremeľský. Dostane nálepku a vlastne je mediálne zlikvidovaný. Ale v podstate hovoriť o mieri a hovoriť o zdraví je analógia.