S Úradom na ochranu oznamovateľov – o ktorom sa v ostatných týždňoch u nás hovorilo všade a stále – ako aj s jeho šéfkou, pani Dugošovou, má teda bohaté, osobné skúsenosti. A keďže pôsobí aj v Zväze právnej ochrany oznamovateľov, ktorý založili viacerí z nich, vie presne pomenovať a popísať konkrétne prípady, v ktorých úrad zlyhával a zlyháva a ktorých nie je málo.

Podľa neho je zrejmé, že ÚOO si oznamovateľov, ktorí sa skutočne mohli „tešiť“ jeho pozornosti a ochrane, vyberal na základe „istých“ kritérií a k jednotlivým oznamovateľov nemal rovnaký prístup. Rozhodoval politický a mediálny kontext. Namiesto boja s korupciou sa venoval kupčeniu s korupciou.

O desiatich rokoch skúseností viacerých oznamovateľov protispoločenskej činnosti s úradom, ktorý im viac škodil, ako pomáhal, sa dozviete vo videorozhovore s MUDr. Rastislavom Šalingom.

(Nahrávané 17.12.2025, pred zverejnením informácie o pozastavení účinnosti zákona a transformácii ÚOO Ústavným súdom SR)

Minulý piatok bolo v parlamente rušno, aj vďaka hlasovaniu o transformácii Úradu na ochranu oznamovateľov. Ako to celé dopadlo už vieme. Zväz právnej ochrany oznamovateľov, ktorého ste predstaviteľom, ešte pred hlasovaním v NR vydal tlačovú správu, v ktorej ÚOO dosť kritizuje. Skúste nám priblížiť vaše najväčšie výhrady.

V prvom rade sa vám chcem poďakovať za oslovenie a možnosť sa k tejto téme vyjadriť. Spolu s kolegami, zakladateľmi Zväzu právnej ochrany oznamovateľov, sme sa týmto vyhlásením po prvýkrát dostali viac na verejnosť. Musím však konštatovať, že okrem vášho média naň nezareagoval nikto – ani z politickej sféry, ani z médií, ani z opozície. Nikto sa nás nepýtal, čo nás k tomuto stanovisku viedlo.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Moje postavenie oznamovateľa vzniklo práve v týchto dňoch pred desiatimi rokmi, keď mi bola poskytnutá ochrana. Môžem povedať, že som pravdepodobne jeden z najstarších, ak nie najstarší oznamovateľ na Slovensku, ktorý v tomto postavení je. Viem, čo to obnáša.

Zákon sa medzičasom dvakrát menil a vznikol samotný úrad. Veľa by sa dalo povedať aj o výberovom konaní na jeho predsedu, na ktorom som sa zúčastnil. Očakávali sme, že nový úrad prinesie vyššiu kvalitu ochrany oznamovateľov. Dovtedy túto agendu zabezpečoval Inšpektorát práce prostredníctvom regionálnych pracovísk, neskôr sa celá agenda presunula na nový úrad.

Od začiatku som do toho vkladal nádej – nielen ja, ale aj ďalší oznamovatelia. Podával som ruku k spolupráci. Neočakával som zázraky, ale aspoň to, že to nebude len čisto administratívny úrad, ale inštitúcia s ľudským prístupom. Oznamovatelia sú často ľudia, ktorí si prechádzajú veľmi ťažkými životnými situáciami, nielen v práci.

Už v úplných začiatkoch som však nadobudol pocit, že niečo nebude v poriadku. Ešte pred samotným vznikom úradu, po výberovom konaní, keď bola za predsedníčku zvolená pani Dlugošová, som avizoval záujem stretnúť sa s ňou. Mal som osobné skúsenosti, chcel som ich posunúť ďalej a zároveň som očakával aspoň elementárny záujem zo strany úradu.

Pomoc však neprišla. Prvé dohodnuté stretnutie bolo zrušené. Neskôr sme sa stretli asi po dvoch mesiacoch. Stretnutie bolo veľmi strohé. Pani predsedníčka mi oznámila, že má na mňa hodinu. Keď som sa pýtal na moju agendu, ktorú som jej vopred poslal, zistil som, že sa ňou vôbec nezaoberala a ani o nej nevedela.

Musel som celý svoj prípad vysvetľovať odznova. Išlo pritom o to, že krátko pred vznikom úradu som bol úspešný v dvoch súdnych sporoch voči Inšpektorátu práce v Prešove, ktorý ma podľa môjho názoru vydanými rozhodnutiami poškodil. Očakával som, že nový úrad vykoná nápravu. Namiesto toho som zistil, že ich rozhodnutia sú pre mňa opäť poškodzujúce a nerešpektujú ani súdne verdikty.

V minulosti som sa mohol odvolať na Národný inšpektorát práce v Košiciach a bol som úspešný. Po presune agendy na nový úrad táto možnosť prakticky zanikla. Výsledkom bolo podanie žaloby na správny súd. Už tri roky čakám na rozhodnutie.

Nechcem tieto veci posudzovať len cez optiku vlastného prípadu. V rámci Zväzu právnej ochrany oznamovateľov sme viacerí, ktorí sme vo vzťahu k úradu neuspeli, respektíve sme mali pocit, že jeho konanie je skôr poškodzujúce než ochranné. Práve na základe týchto skúseností sme sa snažili zjednotiť.

Treba si uvedomiť, že oznamovatelia nie sú nikde evidovaní, v nejakom verejnom zozname. Sú to ľudia, ktorí často nechcú vystupovať verejne. Ja som sa do istej miery ocitol v nekomfortnej pozícii, keďže som bol prvým oznamovateľom na Slovensku, ktorý bol aj finančne odmenený za odhalenie protispoločenskej činnosti zamestnávateľa.

A môžem povedať, že nie som jediný, koho úrad poškodil. O ochrane sa v mnohých prípadoch nedá hovoriť vôbec. Nechcem tvrdiť, že každý oznamovateľ, ktorý s úradom prišiel do kontaktu, bol automaticky odbitý alebo likvidovaný, ale existujú prípady, ktoré sú alarmujúce.

Spomeniem napríklad jednu kolegyňu, ktorú v jej prípade podržal Inšpektorát práce, no úrad, ktorý ju mal chrániť, ju doslova potopil. Udelil súhlas s okamžitým skončením jej pracovného pomeru. To už nie sú len subjektívne dojmy alebo osobné animozity voči konkrétnym osobám na úrade.

Ja osobne som nikdy nemal problém komunikovať s kýmkoľvek. V začiatkoch som sa snažil hľadať podporu aj inde. Obracal som sa na Nadáciu Zastavme korupciu, Transparency International, Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, na odbory, Radu pre štátnu službu, na sekciu štátnej služby na Úrade vlády, na nadriadené inštitúcie môjho zamestnávateľa, ktorý patrí pod Ministerstvo zdravotníctva. Snažil som sa komunikovať naozaj so všetkými, ale musím povedať, že som bol sklamaný.

Jediná inštitúcia, ktorá ma v tejto veci podržala a drží dodnes, je Slovenská lekárska komora, ktorej som členom, a ich advokátska kancelária, s ktorou spolupracujem doteraz. To je jediná stabilná opora, ktorú som v celom tomto procese mal.

Aj preto som už v minulosti hovoril, že systém je nastavený skôr tak, že chráni tých, ktorí sa dopúšťajú trestnej alebo inej protispoločenskej činnosti, než samotných oznamovateľov. A úrad pod vedením pani Dlugošovej tomuto môjmu presvedčeniu, žiaľ, nasadil korunu.

Nikdy by som sa dobrovoľne nepasoval do úlohy oznamovateľa, ale túto pozíciu som získal chtiac-nechtiac a považoval som za svoju povinnosť o týchto veciach hovoriť.

Aj preto sme spolu s kolegami zo zväzu formulovali stanovisko, ktoré sme poskytli médiám. Počas rokovaní v Národnej rade som počúval množstvo kvetnatých rečí o právnej istote oznamovateľov, o tom, ako ich treba chrániť, o tom, že na úrad nie sú žiadne sťažnosti a všetko funguje bez problémov.

Keď sa človek pozrie na pani Dlugošovú, vidí seriózne pôsobiacu osobu a málokto si dovolí povedať, že by mohla konať neobjektívne alebo si neplniť povinnosti. Ale to, čo sme v našom vyhlásení uviedli, je pritom len náčrt konkrétnych skutočností. Ak by sa nimi niekto chcel detailne zaoberať, tieto podklady sme zaslali generálnemu prokurátorovi, prezidentovi Slovenskej republiky, Najvyššiemu kontrolnému úradu aj verejnému ochrancovi práv.

Nikto tak nemôže tvrdiť, že o tom nevedel. Napriek tomu nás nikto nepotreboval vypočuť. Nikto sa nás nespýtal, aké máme skúsenosti, aké sú fakty a čo si myslíme, že by sa malo s úradom diať.

Vaše médium je v tomto smere prvé. A ešte raz vám za to ďakujem.

Treba povedať, že vy nie ste ani na strane vládnej koalície, ani opozície. Ste prvým verejne známym oznamovateľom na Slovensku a váš prípad siaha desať rokov do minulosti, máte osobnú skúsenosť. Politická angažovanosť tu teda zjavne nehrá úlohu. Koalícia pri debate o ÚOO argumentovala tým, že úrad netreba rušiť, ale pretransformovať, pretože nie je nestranný a nerobí to, čo by mal, okrem iného… To, čo hovoríte vy, je však ešte vážnejšie – ak už úrad oznamovateľom nepomáha, nemal by im aspoň škodiť. Vy však tvrdíte, že k takýmto situáciám dochádzalo.

Presne tak. Jedna vec by bola, keby som povedal, že nás úrad ignoruje, že sa o nás nezaujíma. Aj keď je to samo o sebe pravda. Nikdy sme napríklad nedostali pozvanie na žiadne podujatie, besedu či diskusiu, ani len symbolicky, povedzme pri príležitosti Dňa oznamovateľov. Úrad organizoval rôzne akcie v spolupráci s nadáciami, ale my sme boli úplne mimo tohto okruhu.

Úrad mal svojich ľudí, ktorých si vyberal, ktorí vedeli, čo majú hovoriť. Boli na to pripravovaní. Ja osobne som nemal dôvod ísť do konfliktu s vedením úradu. Rešpektoval som výberové konania aj procesy, hoci k nim mám výhrady a viem ich doložiť. Z ich strany však bolo cítiť zášť.

Rozhodnutia, ktoré som od úradu dostal, sa nedali vnímať inak než ako rozhodnutia proti oznamovateľovi. V týchto rozhodnutiach prakticky nebola ani jedna veta, ktorá by podporovala moje tvrdenia alebo aspoň reflektovala moje postavenie. Úrad sa staval do pozície arbitra, ale výsledok bol vždy rovnaký – priklonenie sa na stranu zamestnávateľa.

V týchto prípadoch som napríklad považoval za absolútne nevyhnutné, aby úrad vykonal kontrolu priamo na mojom pracovisku. Výslovne som o to žiadal. Namiesto toho sa všetko vybavilo čisto administratívne. Jedna strana podala vyjadrenie, druhá strana podala vyjadrenie a úrad bez akejkoľvek snahy o objektívne preverenie veci rozhodol. Nezhodnotili situáciu priamo na mieste, nezisťovali skutkový stav. Jednoducho sa priklonili k argumentom zamestnávateľa a mňa to úprimne šokovalo.

A teraz poviem aj o ďalších veciach. V mojom prípade došlo napríklad k otvoreniu listovej zásielky, ktorá bola určená Rade pre štátnu službu. Bola odoslaná z nášho úradu ako obyčajná zásielka. Neoprávnene ju otvorili, zistili jej obsah a následne mi bolo vyčítané, že som chcel zneužiť úradnú poštu. Hoci išlo o úradný list, prekvalifikovali ho na súkromnú korešpondenciu.

Druhý prípad sa týkal mojej účasti na vzdelávacej akcii, seminári, ktorý sa konal na našom pracovisku a týkal sa hluku. Pracujem v oblasti preventívneho pracovného lekárstva a hluk je jedným z fyzikálnych faktorov, s ktorými pracujem. Napriek tomu sa moja účasť spätne vyhodnotila ako porušenie pracovnej disciplíny.

Takýmto spôsobom vtedajšie vedenie hľadalo akékoľvek dôvody na disciplinárne konania voči mne. A v týchto prípadoch ma úrad, ktorý ma mal chrániť, nepodržal.

Často sa hovorilo o tom, že sa z Úradu na ochranu oznamovateľov stáva skôr protikorupčný úrad než úrad na ochranu oznamovateľov. V praxi to vyzeralo tak, že sa zameriaval len na úzku skupinu prípadov, ktoré boli preň politicky alebo mediálne zaujímavé. Oznamovatelia, ktorí do tohto rámca nezapadali, boli odsunutí bokom alebo im bolo ešte viac sťažené postavenie.

Ja v tom vidím aj vážne prepojenia na Nadáciu Zastavme korupciu. Podujatia, ktoré sa konali s podporou úradu, tomu podľa mňa nasvedčujú.

Takže sa dá hovoriť o vyslovene selektívnom prístupe. Tvrdíte, že sa tieto veci netýkali len vás, ale aj ďalších ľudí, o ktorých ste sa dozvedeli, hoci verejné zoznamy oznamovateľov neexistujú. V tomto svetle potom znejú argumenty vládnej koalície o problémoch s ÚOO ako opodstatnené. Z vašich slov vyplýva, že úrad akoby si vyberal oznamovateľov, ktorí mohli priniesť politicky zaujímavé témy, a ostatných buď ignoroval, alebo im dokonca hádzal polená pod nohy.

Ja si myslím, že v mnohých prípadoch to bolo ešte horšie. Nestačilo, že im nepomáhali, ale vyslovene im situáciu sťažovali. Mám informácie aj z iných prípadov, kde sa rozhodovalo o poskytnutí alebo neposkytnutí ochrany. Komunikoval som s rôznymi inštitúciami, ktoré s úradom prichádzali do kontaktu, a obraz, ktorý sa z toho skladal, nebol dobrý.

Dokonca sa objavili snahy preverovať, či by mi moja ochrana nemala byť ukončená. Nebolo to teda o tom, že by ma mali niekde „v kartotéke“ a nezaujímali sa o mňa. Práve naopak. Ich postup si neviem si inak než tým, že som sa počas výberového konania na predsedu úradu veľmi ostro vyhranil a upozornil na určité skutočnosti, ktoré som pomenoval aj smerom k Nadácii Zastavme korupciu a k pani Leontiev, ako členke výberovej komisie.

Odvtedy som mal pocit, že voči mne existuje osobná animozita. Nezaslúžená, pretože tých ľudí som predtým osobne nepoznal a nemal som s nimi žiadny konflikt.

Treba spomenúť aj to, že som dostal odmenu, ktorú mi udelila pani Kolíková, a mal som možnosť komunikovať s viacerými aktérmi aj na podujatiach organizovaných nadáciou. Keď som videl, ako sa začína agenda úradu vyvíjať v mojich prípadoch, obrátil som sa aj na vtedajšieho predsedu ústavnoprávneho výboru pána Vetráka. Ani tam som však nepochodil. Odpovede boli formálne, alibistické a neviedli k žiadnej náprave.

Postupne som to nechal tak a čakal som na rozhodnutie súdu. Situácia na mojom pracovisku sa medzičasom stabilizovala, pretože vtedajšie vedenie odišlo. No dianie okolo úradu v posledných dvoch rokoch ma nenechávalo chladným. Aj preto sme v zväze cítili potrebu vydať stanovisko a pomenovať veci verejne.

Jednou z vecí, ktoré sa úradu vyčítali, bola aj jeho „nestrannosť“. Viackrát zaznelo meno pani predsedníčky Dlugošovej. Je známe, že jej manžel patrí k zakladateľom Progresívneho Slovenska, čo minimálne nejaké otázky o nezávislosti skutočne vyvoláva. Spájajú sa s ňou však aj ďalšie skutočnosti, o ktorých sa príliš nehovorí. Môžete ich priblížiť?

Sledujem verejné dianie a pred dvomi rokmi som zachytil zasadnutie Súdnej rady, kde pani Dlugošová kandidovala na post sudkyne Európskeho súdu pre ľudské práva. To ma úprimne prekvapilo. Po dvoch kolách výberu bola síce zvolená Národnou radou, no podľa dostupných informácií získala len päť hlasov z dvanástich, pričom iní kandidáti mali podporu vyššiu.

Napriek tomu bola za vlády pána Ódora na tento post odporúčaná ako prvá z trojice kandidátov. Procedúra síce ešte pokračuje schvaľovaním na európskej úrovni, kde napokon úspešná nebola, no tento postup vo mne vyvoláva otázky. Mám pocit, že určití kandidáti sú systematicky posúvaní dopredu.

Z môjho pohľadu pani Dlugošová nielenže nevyužila kompetencie, ktoré mala, ale svoje postavenie skôr zneužila. Vrcholom boli podľa mňa prípady spojené s vyšetrovateľmi, teda s kauzou čurillovcov. To už bolo za hranou.

Je mi to ľúto aj kvôli zamestnancom úradu, ktorých je približne tridsaťpäť. Bol som aj na niektorých prednáškach, ktoré úrad organizoval, a videl som, že kapacity tam sú. No smerovanie činnosti úradu išlo podľa mňa úplne nesprávnym smerom a prekračovalo hranice objektívnosti.

Spomenuli ste vyšetrovateľov, takzvaných čurillovcov. Tí svojho času nahlásili údajnú protispoločenskú činnosť a ÚOO im ochranu poskytol. Čo k tomu viete povedať?

Môžem k tomu povedať najmä to, že v tejto veci existuje uznesenie a ja osobne som k nej podal trestné oznámenie. Z dokumentov, ktoré mám k dispozícii, vyplýva, že vo veci prebiehalo predprípravné konanie pre podozrenie zo zneužitia právomoci verejného činiteľa.

Ide o podozrenie, že bývalí prokurátori rozhodli v rozpore so zákonom o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti o poskytnutí ochrany viacerým príslušníkom Policajného zboru. Vyplýva to z informácie Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Banskej Bystrici z 24. októbra 2024.

Nebudem čítať celé uznesenie, ale podstatné je, že táto vec bola preverovaná. Prekvapilo ma, že v rámci tohto preverovania nebola vypočutá ani pani Dlugošová. Všetko sa opäť riešilo len prostredníctvom písomných podkladov.

Podľa mňa ide o skupinu osôb, v tomto prípade približne trinásť, pri ktorých vzniká vážne podozrenie na koordinovanú činnosť. Títo ľudia museli vedieť, čo robia a aký výsledok chcú dosiahnuť.

Spočiatku mi to celé pripadalo až smiešne. Neskôr nám však začalo dochádzať, ako sa to celé viedlo. Z môjho pohľadu sa ministerstvo vnútra dopustilo procesnej chyby, keď nepožiadalo úrad o stanovisko včas. Bolo by veľmi zaujímavé sledovať, ako by úrad v takej situácii postupoval.

Keď si pozrieme výročné správy úradu, vidíme, že pomer rozhodnutí o poskytnutí a neposkytnutí ochrany je približne päťdesiat na päťdesiat. O to viac by ma zaujímalo, ako by sa úrad zachoval, keby musel rozhodovať o tejto skupine vyšetrovateľov bez procesných pochybení.

Celý konflikt s ministerstvom pani Dlugošová postavila práve na tomto prípade. Išlo sa na maximálne sankcie, na najvyššie možné pokuty. Nechcem sa stavať do pozície advokáta ministerstva, má svoje zákonné postupy a služobné predpisy, ale z tohto prípadu bolo jasné, že neexistuje rovnaký meter pre všetkých oznamovateľov.

A teraz poviem pre mňa ako oznamovateľa asi najzásadnejšiu vec. Je pre mňa absolútne neprijateľné, aby som bol v jednej skupine oznamovateľov spolu s osobami, ktoré sú trestne stíhané a ochrana bola poskytnutá aj ich rodinným príslušníkom.

Pre mňa ako človeka, ktorý sa snaží žiť čestne a zákonne, je to urážajúce. Tento postup nezodpovedá objektívnosti, nezávislosti ani férovosti. Som presvedčený, že išlo o vopred pripravenú a účelovú aktivitu. Kto ju koordinoval a kto za ňou stojí, to už nechávam na orgány činné v trestnom konaní.

Ja opisujem svoje pocity a skúsenosti z celej tejto kauzy, ktorá, mimochodom, nie je jediná. Podobných prípadov je viac.

Ešte by som rád spomenul jeden trend v komunikácii úradu s oznamovateľmi. Ak bol niekto kritický, stal sa nepohodlným. Ja osobne som bol zablokovaný na oficiálnej facebookovej stránke tohto štátneho úradu len preto, že som tam písal vecné a kritické komentáre.

Rovnako dopadol aj ďalší oznamovateľ, ktorý sa verejne pýtal, prečo úrad v jeho prípade spochybňuje vydanie ochrany iným správnym orgánom, hoci sám tvrdí, že na to nemá právomoc. Odpoveď neprišla. Namiesto toho nasledovalo zablokovanie.

Štátna inštitúcia tak blokuje oznamovateľov, ktorých má chrániť, nekomunikuje s nimi a neodpovedá na jasné otázky. Pritom existujú písomné rozhodnutia, dokumenty a dôkazy. Otázka je len, koho to bude zaujímať a či sa tým bude niekto zaoberať s plnou vážnosťou.

Zaujíma to nás a našťastie to zaujalo aj dostatočne veľkú skupinu poslancov v parlamente. Vieme, že úrad sa transformuje a môžeme len dúfať, že od budúceho roka bude fungovať tak, ako má – teda že bude skutočne chrániť tých, ktorí to potrebujú a zaslúžia si to. A keď už nedokáže pomôcť, tak by aspoň nemal škodiť.

To je úplný základ. Samozrejme, vnímam, že ide o prechodné obdobie. No k tomu, čo sa stalo, sa môžem s čistým svedomím prihlásiť aj ja ako oznamovateľ. Ak by som mal povedať, že mi úrad nič nepriniesol, nebolo by to presné. Priniesol mi totiž viac negatívneho než pozitívneho. Ja hovorím, že ÚOO tomu celému nasadil korunu neprávosti a účelovosti.

A zároveň tým podľa mňa sám seba demaskoval. Ukázalo sa, na akom podhubí vznikol a komu má slúžiť. To je môj názor, môj úsudok. Áno, v úvodzovkách „nezávislý“. Ukázalo sa, koho je tento úrad ochotný chrániť a koho nie.

Veľmi pekne vám ďakujem za váš čas a za to, že ste sa s nami podelili o tieto skúsenosti. Sú to informácie, ktoré sa verejnosť inde len ťažko dozvie.

Aj ja ďakujem vám. Úprimne poviem, že mediálne vystupovanie nie je moje prirodzené nastavenie. Nerobím to rád. Beriem to však ako nevyhnutnosť.

Ľudia by mali poznať pravdu bez škrupúľ. Moje vyjadrenia nie sú postavené na dojmoch. Existujú fakty, dokumenty, rozhodnutia, písomnosti aj komunikácia, ktoré viem doložiť.

Otázkou je len to, či sa nimi chce niekto zaoberať do hĺbky a s plnou vážnosťou, alebo či sa budeme naďalej uspokojovať s heslami a deklarovaným bojom proti korupcii. Z môjho pohľadu sa totiž často nejde o boj s korupciou, ale o kupčenie s korupciou.