Môj profil 
Predplatné
Úspech prvej komerčnej televízie na Slovensku Pavla Ruska úplne zaslepil. Začal byť nadmieru arogantný a doplatil na to ten, kto mu získanie licencie na túto televíziu pomohol vybaviť – Siloš Pohanka. Hoci mal platnú zmluvu aj s vysokým penále, Rusko mu odmietal dávať externé zákazky na výrobu programov. Pohankova investícia do vlastného štúdia hrozila, že bez takýchto zakázok, ho finančne pochová. Hľadal teda pomoc všade…
Kočnerova temná minulosť?
Kočner s ľahkým srdcom prijal Pohankovu pohľadávku voči Ruskovej Markíze vo výške astronomických 50 miliónov korún, a hneď vedel, ako ju riešiť. Ohlásil sa u svojho bývalého spolužiaka Ruska. Na stretnutí mu vysvetlil, že zastupuje Pohankove záujmy, a ponúkol vcelku jednoduché a lacné urovnanie sporu. Kočner navrhol, že postačí, keď Rusko z 50 miliónov (cca 1 658 000 eur) zmluvnej pokuty zaplatí len 5 miliónov (cca 165 800 eur). Rusko ho vysmial. Ešte stále neveril, že na naňho niekto má. A pomoc hľadal u ešte väčších mafiánov, než bol Kočner, ktorý sa po čase objavil hneď v dvoch mafiánskych zoznamoch. Kočner to komentoval slovami: „Viem o tých zoznamoch. Predtým som bol na takom zozname zaradený medzi sýkorovcami, a teraz medzi piťovcami. Bojím sa o život, pretože jedna skupina môže odo mňa chcieť ‚výučné‘ a druhá ‚prískočné‘. Preto chodím na opancierovanom aute s ochrankou…“ Neocitol sa v takejto spoločnosti celkom nevinne, veď aj kapitál na súd s Ruskom zrejme vytiahol z vtedy najbohatšieho „mafiánskeho ekonóma“ Steinhübela, prezývaného „Žaluď“. Toho veľmi zaujala šanca ovládnuť úspešnú televíznu stanicu. Sám sa dokázal preboxovať na obrazovku STV finálovým večerom jeho vlastného vynálezu – súťaže krásy pod názvom Queen of Slovakia.
…
Útok na Markízu
V utorok 18. augusta 1998 sa v sídle televízie Markíza v Záhorskej Bystrici stalo niečo nepredstaviteľné. „Medzi deviatou a desiatou hodinou dopoludnia vystriedali vykravatovaných fešákov z Ruskovej strážnej služby Noble Day drsnejšie typy v rifliach, maskáčoch a slnečných okuliaroch,“ popísal pre médiá situáciu Róbert Čulen, vtedajší šéf spravodajstva Markízy. Ešte víkend predtým Rusko veľkoryso oslavoval tretie výročie svojho úspešného televízneho podnikania ´Dňom otvorených dverí´, za veľkej účasti vďačných divákov, prilákaných bohatým programom. A odrazu šéf Markízy uteká v obave o svoj život do zahraničia. Azyl našiel v moravskom Mikulove.
Kým sa hrubokrkým útočníkom podarilo obsadiť vysielacie štúdio, stihli sa v ňom zatvoriť redaktori Stanislav Pavlík a Anna Ghannamová. Vstúpili do živého vysielania a celému národu oznámili, že demokracia, sloboda a Markíza sú v ohrození, pretože ju obsadila mafia. V tom mali pravdu, pešiakmi tejto dramatickej udalosti boli naozaj príslušníci vtedy najväčšej mafiánskej bandy na Slovensku – sýkorovcov. Viedol ich Peter Čongrády, prezývaný Čongi, jeden z pobočníkov bossa Lališa, s prezývkou Kýbel.
Ruskov blízky spolupracovník, herec Ľubo Gregor, sa o tejto nečakanej dráme dozvedá z telefonátu, ktorý ale niečo preruší… Gregor je práve na dovolenke na Sicílii, ale nezaváha a ponáhľa sa do Bratislavy. Po rokoch spomína: „Paľa som v televízii nenašiel, v jeho kancelárii sedeli Kočner s Ághom. Fajčili, na stole mali pivo a pod oknom stál chlapík s bejzbalovou palicou. Rusko zmizol. Prišiel pre mňa čierny bavorák, ktorý ma odviezol cez hranice do Mikulova. Tam sa Paľo schoval pred (Kočnerovým a Ághovým) Gamatexom a rodinu nechal v Bratislave…“
Rusko neskôr verejne tvrdil, že bol ohrozovaný až tak, že ho prepadli v kancelárii mafiáni a chvíľu mal samopal pri hlave. K násilnostiam a ani ich náznaku však nedošlo. Rusko všetko zdramatizoval, aby prekryl fakt, že ho dobehla jeho vlastná, nečistá minulosť.
„…Predstavitelia spoločnosti Gamatex, Marián Kočner a Štefan Ágh, včera prišli s vlastnou súkromnou bezpečnostnou službou do priestorov Markízy, aby oznámili jej generálnemu riaditeľovi Pavlovi Ruskovi, že na základe rozhodnutia súdu už nie je oprávnený vykonávať žiadne právne úkony v mene televíznej spoločnosti, a stratil v nej vlastnícke práva. Počul som také reči, že tu držíme pána Ruska za zatvorenými dverami pod hlavňou nabitej pištole. Nič také sa nestalo. My sme sem prišli so spoločnosťou Gamatex, vysvetlili sme bezpečnostnej službe, ktorá chráni objekty Markízy, že sme sem prišli na základe rozhodnutia súdu a k žiadnym násilnostiam nedošlo,“ komentoval situáciu pre SME jeden z vedenia súkromnej bezpečnostnej služby, ktorou sa sýkorky kryli.
Prečo práve takto?
V tomto prípade môžeme názorne ukázať na zámenu toho, ČO sa stalo, tým, AKO sa to stalo. Pretože, ak by sa na scéne neobjavili mafiáni, ale do Ruskovej kancelárie by vstúpili len Kočner, Ágh a Pohanka, všetko by bolo inak. Mali totiž v rukách právoplatné súdne rozhodnutie, že Kočnerova a Ághova spoločnosť Gamatex je už štyri dni 51-percentným podielnikom v Markíze. Pohankova pohľadávka sa totiž aj s úrokmi rozrástla na 80 miliónov korún (2,6 milióna eur). A rovnocenná spolumajiteľka Sylvia Volzová tento nárok potvrdila. Kočner tak právne získal rozhodujúci vplyv v Slovenskej televíznej spoločnosti, ktorá spolu s americkou spoločnosťou CME prevádzkovala televíziu. Rusko sa, ako väčšina podvodníkov, do poslednej chvíle tváril ako suverén, aby vzápätí pustil do gatí a ušiel pred vlastnou zodpovednosťou.
Právne jasnú vec skomplikoval práve ten „útok na Markízu“ v ruskom štýle. Mafiánska skupina „sýkorovci“ pod hlavičkou Detektívnej kancelárie Františka Borbélyho (ktorý je už medzičasom odsúdený ako pobočník mafiánskeho bossa Lališa na smiešnych sedem rokov za mrežami) boli na verejnosti príliš známi a správali sa ako amatéri. Kočner sa to po rokoch pokúšal zľahčovať, keď v roku 2006 pre aktualne.sk povedal, že na obsadenie televízie Markíza si najal firmu Petra Čongrádyho (SME): „My sme ho nezamestnávali, ale najali sme si ho na zabezpečenie ochrany. Ale v tom čase bolo v Bratislave možno päť až šesť súkromných bezpečnostných služieb.“ …Faktom ostáva, že Čongiho mnohí videli, ako aktívne riadi útok na Markízu. Sám Rusko k tomu povedal: „Mne kedysi prišiel Jano Slota povedať – chcú ti zobrať Markízu. Tri dni predtým, ako sa to stalo. Neveril som mu. A o tri dni ma vyhodil Čongi aj s celou bandou kočnerovcov.“
Televízna moderátorka, ktorá vtedy zastupovala „chýbajúceho“ šéfa, to pre periodikum Slovo komentovala slovami: „…ak bol pán Kočner presvedčený o svojej pravde a sile právneho dokumentu, s ktorým do Markízy prišiel, prečo k svojmu príchodu potreboval ‚Sýkorove siroty‘? Vari si nemyslel, že ich budeme považovať za nevinnú bezpečnostnú službu… Účasť sýkorovcov v predvolebnom čase v najsledovanejšom médiu rozuzleniu nepridala…“
A nezabudnime na Ruskovu verziu: „Treba si uvedomiť, že celé slovenské podsvetie sa dohodlo, že sa pokúsi získať Markízu. Vtrhli do televízie bez môjho vedomia, žiadali odo mňa stovky miliónov. My sme sa pokúšali dovolať policajnej ochrany, všetci sa na nás vykašľali. Museli sme teda hľadať niekoho, kto by zabránil silovému riešeniu sporu. Niekoho, kto by podsvetie presvedčil, že ak sa nám niečo stane, bude nás mať kto pomstiť. To bola vtedy jediná vec, ktorej oni rozumeli.“
Ak by Kočner s Ághom prišli radšej s advokátom, než s hrubokrkými, mnohé by bolo inak. Najmä ak mali na svojej strane Volzovú, ku ktorej sa (na veľké rozčarovanie Ruska) pridal čoskoro aj Gregor. Nemohla byť väčšia hlúposť, než rozrážať nasilu dvere do tak silnej mediálnej centrály, ktorej osadenstvo (nech si o Ruskovi mysleli čokoľvek) to nevyhnutne muselo najskôr len vystrašiť a potom prinútiť k odporu. Veď odrazu nebojovali za Ruska, ale za vlastnú profesionálnu budúcnosť. Aká by sa im asi črtala s mafiánmi za krkom? A tak sa Ruskovo zlyhanie zvrtlo odrazu na politický zápas o úplne iné hodnoty. Z podvodníka Ruska sa stal razom hrdina, a z právneho sporu boj o záchranu slobody médií. Veľmi to pripomínalo volanie Českého rozhlasu pri Pražskom povstaní na konci II. svetovej vojny. Agresori nepochopili, že aj slovo je zbraň. Najmä, ak ho môže počuť celý národ.
Útok hlúpym omylom
…Kočnerovi, nech je, aký je, sa do to priameho útoku na Markízu nechcelo, lebo tušil problémy. A hlavne s tajnou službou nie sú nikdy dobré kšefty. Raz sa im vydáte do rúk a netušíte, ako skončíte. Najmä, ak je vedená takým amatérom, ako bol Lexa. Preto Kočner odmietol vydať pokyn na obsadenie Markízy. Ibaže tu zapracoval ďalší hráč. Pomerne čerstvý a veľmi ambiciózny nástupca zakladateľa mafiánskej bandy Petra Sýkoru, menom Lališ, s prezývkou Kýbel. Ten zavetril šancu na veľký a hlavne dlhodobý kšeft. Robiť ochranku Markíze oficiálne, a pritom ju dojiť neoficiálne – tomu predsa nemohol odolať. A tak rozhodol, že „sýkorky“ prostredníctvom svojej bezpečnostnej služby, televíziu predsa len obsadia.
Lenže opäť zafungoval amaterizmus, taký typický pre mečiarovskú éru. Hlavné vysielacie strediská krajiny zvyknú obsadzovať okupačné vojská. A v ich pätách nastupuje čata profesionálov, ktorí pokiaľ možno plynulo preberajú každodennú prevádzku daného média, špeciálne televízie. Tá predstavuje živý organizmus, veď vysiela denne. Nemôže ostať bez velenia, kontroly a hlavne jasného plánu. A ten kočnerovci nemali.
…
A tak sa nakoniec Rusko s Kočnerom dohodli. Rusko sa legálne do Markízy dostať nemohol, tak za 100 miliónov korún (cca 3 milióny 319 tisíc eur) odkúpil firmu Gamatex a jeho podiel na Markíze sa mu tak opäť dostal do rúk. Na tento kšeft si obaja spomenú po osemnástich rokoch a vznikne kauza Zmenky.
Pokračovanie nasleduje…
Gustáv Murín
Prvú časť si môžete prečítať TU
.JPG)
.jpg)
