Uplynulo devätnásť rokov odkedy Kočner položil Ruska na lopatky v kauze TV Markíza. Rusko od tej doby stihol prejsť strmou politickou kariérou zakončenou smrtonosným politickým pádom. Peniaze, čo získal predajom svojho podielu v TV Markíza prešustroval na najrozličnejšie pôžičky bez šance návratu a „projekty“.

Šampión neúspešného biznisu

Rusko rozbehol viacero biznisov, ani v jednom neuspel. Nakoniec mu ostala len spoločnosť Royal Invest Slovakia so zameraním na kúpu a predaj nehnuteľností. Aj tá však mala nulové tržby a bola zadlžená. Nevyšli ani ďalšie obchody s biopalivami či s pílou.

Tak si spomenul, že je vlastne umelec a pustil sa do prípravy muzikálu Fontána pre Zuzanu. Projekt počítal s najlepšími pesničkami zo všetkých troch filmových Fontán. Príbeh vychádzal z tej prvej. Kastingy nachystali v Košiciach, Banskej Bystrici a v Bratislave, pretože vraj: „Chceme prejsť viaceré regióny, pretože Fontána pre Zuzanu patrí celému Slovensku. Boli by sme radi, keby sme hlavné postavy neobsadzovali len hercami z Bratislavy.“ A to by nebol Pavol Rusko, keby si nechal ujsť možnosť vyberať na kastingoch záujemkyne osobne. Horšia správa pre celý projekt bola zrejme v tom, že Rusko uveril, že mu je naklonená aj ľahká múza, a zamiešal sa do písania libreta… Bol to prepadák.

…Zárukou úspechu mal byť aj pôvodný autor hudby Václav Patejdl. Ten zabezpečil a z vlastného vrecka dopredu zaplatil nahrávky orchestra. Ale za tie mu producenti, Rusko a konateľka Royal Production, Jana Škreková, ešte aj dva roky neskôr dlžili 28 tisíc eur. Pravda, to už bolo jasné, že celá „kráľovská produkcia“ je prepadák a odohrané predstavenia neprinášajú očakávaný „kráľovský zisk“. Rusko sa z urgencií Patejdla vykrútil, že veď: „…zmluvu mal s Royal Production a nie so mnou.“ A v akejsi zvláštne prekrútenej logike berie odrazu známeho muzikanta div nie za spolu-producenta: „Muzikál nezarobil toľko, aby všetko finančne pokryl.“ To ale Patejdla nemá prečo zaujímať. Jeho advokát podal trestné oznámenie na dlžníkov vo výške trištvrte milióna bývalých korún (840 tisíc eur). Nie je známe, že by ich niekedy dostal.

Po predpokladanom úspechu muzikálu Fontána pre Zuzanu mal nasledovať muzikál Rómeo a Júlia. Autorské práva na jeho francúzsku verziu kúpil Rusko optimisticky už dopredu: „Na Slovensku to nie je až tak o obchode, pretože licencia je pomerne drahá. Je to svetový muzikál, dovolím si tvrdiť, že v Európe číslo jeden. Hľadáme priestor v Českej republike a Slovensko je viac-menej odrazový mostík.“ Nedal sa teda odradiť neúspechom svojej prvej produkcie, len tú druhú preniesol do Čiech. Odvtedy má dlžoby aj tam.

Opäť na muške?

Ruskova vzácna schopnosť dávať sa v biznise dokopy s podozrivými indivíduami nabrala v roku 2011 dramatické rozmery. Jeho nová spoločníčka, s ktorou plánoval rozbehnúť veľké projekty, totiž začala vymáhať 100-tisíc eur, ktoré jej exminister údajne dlhuje za členstvo v raritnom klube. On sám pripustil, že: „…podmienkou účasti na investičných projektoch bolo aktívne členstvo v tejto komore. Ona sa oháňala mojím menom. Myslím si, že je to princíp, ktorý umožňuje niektorým ľuďom zneužívať dôveru.“

A keďže odmietol zaplatiť, v jednom z bratislavských hotelov sa mu pripomenuli štyria páni z krajiny bývalého Sovietskeho zväzu. Tvrdili, že „doktorke“ dlhuje peniaze. A keď šiel prípad nahlásiť na Úrad boja proti organizovanej kriminalite, dozvedel sa, že suma 100-tisíc eur sa medzičasom zmenila už na odmenu za „jeho hlavu“…

Na dne

Po toľkých finančných kotrmelcoch musel raz prísť čas zúčtovania. Na to sú najspoľahlivejšie banky a exekútori. A tak Pavol Rusko prichádza postupne o obrovskú vilu na Strmých vŕškoch, dom v Borinke, aj o štyri byty v bratislavskom komplexe Koloseum. Na tie byty nebol schopný koncom roku 2009 splácať hypotéku, tak sa rozhodol dva predať, a tým dlh banke zmazať. Ibaže vtedajšia kríza stlačila ceny nehnuteľností nadol a Ruskovým trablom nemalo byť konca. Tak napokon siahol aj po rodinnom dome v Siladiciach, kde býval moderátor Ľubomír Karásek…

A práve v takejto chvíli – kde sa vzal, tu sa vzal – Kočner, tentoraz ako „záchranca“…

Nádej pre Ruska

Pripomeňme si, že boli časy, keď bol Pavol Rusko bohatý, a preto rozšafný a prajný. Na obecnú dobročinnosť založil Nadáciu Markíza, kde sa najviac angažovala Eva Černá. V novembri 2003 tak primátor Bratislavy Andrej Ďurkovský a Pavol Rusko prestrihli pásku na Majáku nádeje. Zariadenie, zrekonštruované za 18,5 miliónov korún (cca 613 000 eur) s kapacitou 40 postelí, sa malo postarať o ľudí ohrozených domácim násilím, deti z detských domovov, ale aj o občanov v sociálnej a hmotnej núdzi. Poplatok za jednu noc pre dospelého, bez ohľadu na počet detí, s ktorými tu nájde útočisko, v 2- až 4-posteľových izbách bol stanovený na 70 korún (2,30 eur). Odborníci v Majáku nádeje boli pripravení poskytnúť klientom odborné právne a psychologické poradenstvo, individuálnu aj skupinovú terapiu, sociálnu asistenciu, prípadne aj zastupovanie na súdnych pojednávaniach. Krízové centrum bolo otvorené 24 hodín denne, dĺžka pobytu určená na 6 mesiacov, maximálne však na dvojnásobný čas. Rovnaký názov mala aj nezisková organizácia, ktorej členmi sa stali Mestská časť Staré Mesto, Nadácia Markíza a mesto Bratislava s príspevkom BSK na prevádzku.

Na prvý pohľad dobrý skutok nabral celkom iné rozmery o dvanásť rokov neskôr. To už Pavol Rusko nepomáhal iným, ale v Majáku nádeje mal nájsť pomoc sám. Síce ešte nie ako bezdomovec, ale už na silne naklonenej šikmej ploche. Bez rodiny, bez peňazí a bez perspektívy. Niekto by si povedal, že sa službou núdznym dal na pokánie. Ale to by sme ho preceňovali. Stačil necelý pol rok a krízové centrum v jeho rukách sa ocitlo vo vážnej existenčnej kríze. Pochopiteľne, Rusko to videl inak. Mal, ako obvykle, veľké plány. Medoústy Paľo vysvetľoval, že centrum chce zväčšiť a pridať záhradu (Plus 7 dní): „Mohol by mať aj dvojnásobnú kapacitu, veľkú záhradu, sad, kvety, skleník, detské ihrisko, malý bazén či pracovné dielne. Jednoducho všetko, čo na úspešnú terapiu potrebujeme. Viete, čo by pre týranú ženu znamenala veta – Tu je záhon ruží, o ktoré sa môžeš starať a ktoré ťa potrebujú?“ Znelo to pekne, ale kde na to vziať? Aj na to mal plán – predaj budovy neziskovky v centre Bratislavy, ktorá mala v zakladateľskej listine podmienku, že sa nikdy nemá predať! A ktože mal celej transakcii pomôcť? Iste neuveríte – Kočner! Áno, Ruskov úhlavný ne-priateľ. Rusko totiž na vlastnú päsť uzavrel zmluvu s Kočnerovou firmou, že vymení budovu Majáka za niekoľko bytov v Kočnerovej luxusnej bytovke Five Star Residence. Kde, mimochodom, žiadny skleník, detské ihrisko či záhrada nie sú. O sade ani nesnívať. Medzičasom sa situácia v Majáku zmenila a namiesto týraných žien tam vraj mali nasťahovať len deti. Podľa samotného Kočnera: „Bolo to asi 750 štvorcových metrov, myslím, že 7 bytov, ktoré boli spojené do jedného priestoru“.

Samozrejme, to zalarmovalo predstaviteľov bratislavského Starého Mesta i verejnosť. Veď umiestnenie zariadenia mimo územia Starého Mesta nedávalo zmysel. Staré Mesto má navyše podľa stanov tejto neziskovky na budovu predkupné právo za symbolických sto korún (v prepočte 3,32 eur). Chceli tak doslova vytrhnúť Ruskovi budovu z rúk a opakovanými žiadosťami dosiahli predbežné opatrenie súdu zakazujúce predaj. Nezbavili však Ruska podpisového práva, a tak tandem Rusko – Kočner už stihol medzičasom podpísať nevýhodné uznanie, že za neuskutočnenie zámeny mal Maják uhradiť Kočnerovej firme až pol milióna eur! K tomu treba prirátať stotisíceurovú pôžičku od Kočnerovej firmy Správa a inkaso pohľadávok. A keďže to všetko neziskovka na čele s Ruskom, pochopiteľne, nemohla zaplatiť, budova sa dostala do dražby. Môžeme sa len dohadovať, aká nádej z toho pre samotného Pavla Ruska plynie. A ako je už u nás neblahým zvykom, vyšetrovateľka dvakrát odmietla trestné oznámenie o podozrení zo sprenevery na Pavla Ruska s pomaly už obvyklou výhovorkou nečinnosti prokuratúry, nech sa poškodený domáha spravodlivosti na súde sám. Naša prokuratúra tu zjavne pre spravodlivosť nie je. Rusko si myslí opak: „Do dražby dostali budovu oni. Poza náš chrbát vybavovali predbežné opatrenie, ktorým nám súd zakázal nakladať s majetkom a naplniť zmluvy, ktoré sme mali uzatvorené. Všetko bolo robené v súlade so zákonom a so štatútom, čo sme schopní zdokumentovať.“

Medzičasom v týždenníku Trend vyšli nové informácie o Ruskových finančných machináciách v Majáku nádeje. Kontrole unikali tým, že v správnej rade Nadácie Markíza (v roku 2006 premenovanej na Nadáciu Priatelia) síce Staré Mesto malo post predsedu, no ten mal len jeden hlas z troch. Zvyšné dva podporovali Ruska. Aj vďaka tomu sa darilo dlhšie tajiť, že z účtu Majáka nádeje opakovane posielal platby na už neexistujúcu firmu Maggie, s.r.o., Bratislava. Podľa vtedajšieho starostu Starého Mesta Radoslava Števčíka: „…v rovnakom čase P. Rusko pripravoval v Prahe muzikál Rómeo a Júlia a spomínaná spoločnosť Maggie sa na príprave tohto muzikálu tiež podieľala“. Navyše, pri niektorých platbách boli poznámky ako „záloha romeo“. Takto Pavol Rusko formou záloh a pôžičiek získal 25-tisíc eur z Majáka nádeje na bližšie neuvedený účel ešte aj od predošlého riaditeľa v roku 2014.

Konaním Ruska, podľa vedenia mestskej časti, vznikol dlh vo výške 600 000 eur a Maják nádeje navyše v roku 2017 stratil akreditáciu. Rusko má aj na to vinníka – je ním vraj Bratislavský samosprávny kraj, ktorý mu v roku 2015 zrušil polovicu dotácie, veď príslušná komisia zistila, že by neziskovka nemohla aj tak vykonávať svoju činnosť. Navyše, Rusko nedodal vyúčtovanie už pridelených financií, na čo reagovalo BSK hrozbou, že ak tak neurobí, bude musieť dotáciu vrátiť. S Ruskovým ne-účtovníctvom mala zlé skúsenosti aj Dozorná rada neziskovky. Vicestarostka Starého Mesta a predsedníčka Dozornej rady, Jana Španková, spochybňuje aj Ruskom podpísanú zmluvu o uznaní dlhu (veď také náklady nemohla nezrealizovaná výmena dvoch nehnuteľností stáť ani omylom), pohotovo vyfabrikovaného Kočnerom: „Čakáme na preverenie úkonu notára, ktorý odobril podpis notárskej zápisnice, ktorou pán Rusko uznal dlh a súhlasil s exekúciou a zároveň súhlasil s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Túto podpísal a to napriek tomu, že pán Rusko konal nezákonne“.

Okresný súd  Bratislava I. rozhodnutím z 26. októbra 2017 exekúciu zastavil a budova na Karpatskej ulici teda zostáva majetkom hlavného mesta v správe Starého Mesta, ale je otázkou, ako dlho. Rusko samotný viní práve vedenie Starého Mesta: „…keby nebolo zákerného kroku Starého Mesta… boli by sme zmluvu bez problémov dodržali a k žiadnej exekúcii by neprišlo. Naopak, deti by boli v perfektných priestoroch a my by sme mohli požiadať o novú akreditáciu. Ale to už našich partnerov nelákalo. Ich zaujímala a zaujíma len budova a byty, ktoré by sa v nej dali urobiť a lukratívne speňažiť.“ Paradoxne, ale on sám o budove vyhlásil: „…celé zariadenie a celá štruktúra budovy sú oveľa vhodnejšie na penzión, bytový dom alebo hostel, než na domov sociálnych služieb.“ A s niečím takým má predsa pán Kočner tie najlepšie skúsenosti! Nezabúdajme však aj na staré slovenské príslovie „Podľa seba súdim teba“.

Jedno je však isté, vďaka Ruskovým „veľkolepým“ plánom sú dnes týrané deti, osamelé matky a núdzne osoby na ulici. On sám sa ubytoval – to iste neuveríte – práve v luxusnej bytovke Five Star Residence u Kočnera…

Pokračovanie nasleduje…

Gustáv Murín

Prvú časť si môžete prečítať TU

Druhú časť si môžete prečítať TU

Tretiu časť si môžete prečítať TU

Štvrtú časť si môžete prečítať TU