V rozhovore pre Hlavné správy Máčovský vysvetľuje, prečo je infrazvuk z veterných turbín taký zákerný – neklesá ani 15 kilometrov od zdroja, prechádza cez steny aj kopce, a až 90 percent ľudí si svoje zdravotné problémy vôbec nespája s veternými elektrárňami, ktoré zo svojho okna častokrát ani nevidia. Opisuje výskumy na zvieratách, ktoré ukázali takmer trojnásobne zvýšený stresový hormón, aj svedectvá farmárov o sliepkach, ktoré prestali znášať vajcia.

Rozoberá aj ekonomickú stránku, keď veterné parky krachujú po celom svete, od Švédska cez Nemecko až po Austráliu. Bez štátnych dotácií by tento biznis jednoducho neexistoval. Napriek tomu sa na Slovensku plánuje výstavba stoviek turbín s výškou až 270 metrov, hoci naša krajina má na to podpriemerné poveternostné podmienky.

Sú sľuby o pravidelných príjmoch do obecných pokladníc pravdivé? Aké triky používajú investori na to, aby prekonali odpor obyvateľov? Chráni ľudí aspoň aktuálna legislatíva? Dozviete sa vo videorozhovore s Ing. Danielom Máčovským.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom.

Rozhovor si môžete aj vypočuť.

Ste asi najznámejším aktivistom v boji proti veterným elektrárňam. Prečo táto téma? Ako ste sa k tomu dostali?

Je to téma veľmi aktuálna a týka sa viac ľudí, ako si dnes vieme predstaviť. Doteraz sme na Slovensku mali štyri veterné turbíny, také maličké, asi 60-metrové, pri obci Cerová na Záhorí. V momentálnych projektoch, tých živých, je tých projektov asi 35 a v rámci nich sa chystá Slovensko zamoriť v prvom kole vyše 200 veterných turbín s výškami od 190 do 270 metrov.

To sú absurdné, gigantické výšky. Tie turbíny, ktoré poznáme z blízkeho Rakúska, z pohraničia, majú 60 až 90 metrov. Teraz tam začali inštalovať už aj trošku vyššie. Ale napríklad v oblasti medzi Hlohovcom a Nitrou má vzniknúť akceleračná zóna, kde v pilotnom projekte má byť 69 turbín, 199 až 266 metrov vysokých, a podľa mapy by ich malo byť 150. Takáto investícia je ohlásená aj na východnom Slovensku pri Košiciach, medzi Strážskym a Michalovcami.

Na Slovensku neexistuje odborník, ktorý by sa problematike veterných parkov, respektíve ich negatívnym účinkom, venoval. Ktorý by bol aspoň čo sa týka európskej scény známy, publikoval by závery svojich výskumov a bol by recenzovaný niekde vo svete. Máme tu svetových odborníkov v oblasti zdravotníctva, v oblasti infrazvuku, v mnohých iných oblastiach, ale nie sú to odborníci z hľadiska posudzovania negatívnych účinkov veterných parkov.

Takže sme zozbierali štúdie zo sveta, pretože tam už s tým majú 20-30 ročné skúsenosti. Práve sme dokončili knihu. Je v nej sedem vedeckých štúdií špeciálne zameraných na infrazvuk, kde popisujú, že do 15 kilometrov od veľkých veterných parkov ten infrazvuk neklesá. Sú tu sťažnosti ľudí z 15-20 kilometrovej vzdialenosti – štúdie z Nórska, Fínska, Veľkej Británie, Kanady, Austrálie, Portugalska.

Vyjadruje sa tomu aj slovenský profesor akustiky, profesor Žiaran, že účinky veterných elektrární sa kumulujú, dochádza k interferencii, vzájomnému spolupôsobeniu. Slovenská norma momentálne určuje, že turbíny môžu stáť kilometer od najbližšieho obydlia. Ale tie dosahy sú aj cez 15 kilometrov veľmi negatívne, popísané a vedecky zdokumentované.

To nie je, že si nejaký farmár kúpil merací prístroj a niečo si odmeral. To sú normálne vedecké štúdie. Predseda Fínskeho združenia pre environmentálne zdravie píše o 15 kilometroch. Anglický doktor Christopher Henning hovorí, že jediné zmiernenie hluku z veterných turbín je umiestniť ich dostatočne ďaleko od ľudských obydlí. Ďalší je švédsky profesor Ken Mattsson, nemecká doktorka Ursula Bellut-Stieg, medzinárodná asociácia pre výskum vibroakustiky. Ľudia, ktorí vedia, čo robia, a vychádzajú z poznatkov z miest, kde to už majú.

Je toto celé výmysel našich politikov a štátnych úradníkov, alebo je to pretlačené z Európskej únie?

Sú za tým obrovské svetové sily. Veterné elektrárne sú v Austrálii, na Novom Zélande, v Kanade, Brazílii, Číne, Indii, nejaké sú aj v Rusku. Ale západná Európa je nimi doslova obsiata – desaťtisíce turbín, preto sú aj potom dostatočné odozvy obyvateľov, ktorým to prekáža.

Donald Trump nedávno povedal, že keď vidíte veternú turbínu zo svojho domu, hodnota vašej nehnuteľnosti klesá o 50 percent. Sú tu štúdie, a nie jedna, aj právne posudky, kde hodnota nehnuteľností klesá o 40 až 50 percent, niekde o 10, niekde možno o 5, aj vo väčšej vzdialenosti, 15-20 kilometrov. Ale sú oblasti, kde sa ľudia museli vysťahovať a nehnuteľnosti sa stali nepredajnými. Kde to ľuďom doma vibruje, kde ich bolí hlava, majú závraty, problémy s tlakom, arytmie srdca, pískanie v ušiach, kde sa nedá spať.

Teraz sme robili video v jednom podcaste a istá pani z Česka uvádza, že býva 10 kilometrov od malej veternej elektrárne a na poschodí u nich doma sa nedá spať vôbec, na spodnom poschodí s problémami, že sú zúfalí. Na infrazvuk neexistujú odrušovače. Je nezastaviteľný. Do 15 kilometrov jeho intenzita neklesá, je rovnaká.

A čo je na tom dôležité – 90 percent ľudí ani netuší, že zdravotné problémy, ktoré majú, súvisia s veternými turbínami, špeciálne ak tie turbíny zo svojho okna ani nevidia. Človek si myslí, že medzi ním a turbínou je nejaký kopec, nejaký les, že je dosť ďaleko, päť kilometrov odtiaľ, že je v pohode.

Za mňa sú úplným vrcholom našej knihy výskumy na divej zveri a na zvieratách. Hovorí sa, že ak má človek nejaký negatívny postoj, že je to nejaký nocebo efekt, že je predpojatý. Je tu ale anglická štúdia, kde odoberali srsť zvierat – drobných hlodavcov, jazvecov. Vo vzdialenosti kilometer od veterných parkov im namerali 267-percentné zvýšenie kortizolu, čo je stresový hormón. Stresový hormón spôsobuje poruchy imunity, predčasné starnutie. A nachádzali to tam opakovane aj po rokoch. Tie zvieratá si na to nezvyknú.

Sú tam výpovede farmárov, ktorí píšu, že odkedy spustili turbínu, nosivosť sliepok klesla o 90 percent. U zvierat sa predlžuje gravidita o 20 percent, čo je extrémny jav. Keď tie sliepky potom presťahovali na farmu, ktorá bola niekde mimo, štyri dni v kuse spali. A tým sliepkam určite nikto nepovedal, že nemajú znášať vajcia, lebo tu spustili turbínu…

Tá kniha má 16 kapitol, okrem infrazvuku rieši na vyše 100 stranách aj vplyv a dopad na zdravie človeka. Je tam 450 linkov na rôzne štúdie. Je tam štúdia, že do kilometra od veterných elektrární bol pokles výskytu dážďoviek o 40 percent. Niekto sa zasmeje – čo dážďovky? Ale dážďovky sú extrémne významné pre produkciu biomasy, pre potraviny, ktoré na tej pôde rastú.

Likviduje to vtáky, likviduje to hmyz, utekajú odtiaľ zvieratá, divá zver, utekajú krtkovia, všetky možné živočíchy žijúce v pôde. Zároveň to vplýva na mikroklímu. Spomaľuje to prúdenie vzduchu, lebo turbína odoberá energiu, ten vzduch potom nemá takú silu. Zároveň to ale zvyšuje prízemné prúdenie, sú tam na to grafy, fotky, termokamery. A prízemné prúdenie zas vysušuje pôdu.

Piloty tých turbín sú aj 270 metrov vysoké, krútiaci mechanizmus má asi 60 ton, 90-metrové lopatky. Tých negatívnych účinkov na ekológiu a na energetiku je veľmi veľa.

Prvotný nápad bol možno zaujímavý – poďme využívať silu vetra, ktorý tu fúka, zadarmo. Ale Slovensko je krajina s podpriemernými poveternostnými podmienkami, nevhodnými pre takéto investície. Sme veľmi husto osídlení. V USA nedávno zakázali stavať veterné turbíny na úrodnej pôde – majú sa stavať na kamenných polopúšťach, kde to nebude nikomu až tak prekážať a škodiť.

Prišli sme k záveru, že sú to projekty proti ľudskosti. Len v Nemecku je 1131 združení, ktoré pomáhajú obetiam vetra. Je tam dnes 30 000 turbín. Veterné parky krachujú jeden za druhým.

Produkujú nestabilnú energiu, ktorá ide len keď fúka. V sieti musíte mať stále vyrovnané napätie, vyrovnaný prúd. Musíte ho tam dodávať z bežných konvenčných zdrojov – atómová energia, plyn, niekde uhlie.

Slovensko už nemá uhoľnú elektráreň. My máme tak čistú energiu ako skoro nikto v Európe, sme v prvej štvorke. Jadro 60 až 70 percent, voda nejakých 10-15 percent, nejaký plyn ako dodatok. Keď ten vietor začne fúkať, energia, ktorá sa vyrobí, je v tej sieti akoby navyše. Musíte niečo vypnúť, aby ste ju vôbec mohli do siete pustiť. A keď zase prestane fúkať, v tej sekunde to tam potrebujete dodať znovu.

Priemerná cena je 100 eur za megawatt. Keď veľa fúka, energia klesá pod 100 eur a niekedy do záporných hodnôt – výrobca platí paradoxne za to, že dodáva energiu do siete. To sa musí regulovať a je to extrémne drahé. A potom zase, keď nefúka a je veľká požiadavka v sieti na odber a elektriny niet, cena niekedy narastie aj na desaťnásobok.

Veterné elektrárne takisto potrebujú údržbu. Bol som s chlapíkom, ktorý sa 10 rokov staral v Kalifornii o veterný park. Jedna turbína má v sebe asi 1000 až 1200 litrov maziva. Starostlivosť o lopatky, keď ich zasiahne blesk, dochádza k abrázii, odlietajú mikročastice… Sú fotky, kde vidíte obrovský list celý zvetraný, zdegradovaný. To sú ťažké chemické látky, rôzne sklolamináty, bisfenoly, ktoré nachádzajú aj v niekoľkokilometrovej vzdialenosti v pôde, vo vode, v živočíchoch, v rastlinách, v živočíšnych produktoch, v mlieku, mede, vo všetkom.

Tých negatív je extrémne veľa. Najčastejší argument je, že tu v Rakúsku to všade majú. Nemajú to všade v Rakúsku. Majú len v Dolnom Rakúsku a Burgenlande. 90 percent rakúskych turbín je tu, v našom pohraničí.

V Austrálii je podaných 40 000 oficiálnych sťažností na zdravotné problémy súvisiace s veternými elektrárňami. Vo Francúzsku sú súdne rozhodnutia, ktoré už prikázali demontovať niektoré parky zo zdravotných dôvodov, takisto z estetických, aj kvôli kolíziám s vtákmi, migračným smerom vtákov a podobne.

Slovenská ornitologická spoločnosť dala vyjadrenie, že 75 percent územia Slovenska je na niečo také absolútne nevhodné z hľadiska vtáčích druhov, z hľadiska koridorov. Rýchlosť tej vrtule – to je likvidátor hmyzu. My si povieme, no čo, aspoň bude menej komárov. Lenže všetky úrovne v prírode majú svoje miesto, sú tam pre niečo, volá sa to biodiverzita.

Je tu aj kapitola o podzemných vodách a seizmicite – produkuje to mikroseizmické vibrácie. A toto je paradoxne zo štúdie, ktorú podal investor. V posudku pre veternú elektráreň Horná Kráľová a Hájske sa píše, že seizmika má päť druhov vĺn a že pri styku s pevným objektom – budova, pilier diaľničného mosta, hrádza – môže dôjsť k rozkmitaniu až poškodeniu statiky objektu.

Tá mikroseizmicita, neustále chvenie sa v zemi, ľudia to normálne cítia. V noci je to cítiť extrémne. Máte spať, ale chveje sa vám posteľ. Takisto to rozpúšťa vo vodonosných vrstvách minerály, ktoré boli tisíce rokov boli pevné, lenže keď sa neustále chvejú, rozpúšťajú sa a tým znehodnocujú podzemné vody.

Ďalšia vec sú betónové piloty. Ten 270-metrový kolos, 65-tonový, musí byť osadený na železobetónových pilotoch – 20, 30, 50 kusov podľa podložia. U nás na západnom Slovensku sú piesky, štrky, podložie je teda pohyblivé. Cez tie piloty potom prúdi podzemná voda von. Boli sme v českej obci Podštát, kde starosta rozprával, že keď to inštalovali, valila sa z tej turbíny voda, museli to odvodniť a teraz ľudia nemajú vodu v studniach.

Investor povie, že v tej obci to majú 647 metrov od domu, u nás je limit kilometer. Ale v Česku to tiež posudzovalo ministerstvo životného prostredia, hlavný hygienik, úrad verejného zdravia. Všetci vypočítali, že 645 metrov bude dostatočných. Ale ten starosta rozpráva o tom, ako tí ľudia tam z toho šalejú. Týždeň nemôžu spať, nemôžu otvoriť okná, pri určitých smeroch vetra. Slovák z Holandska nám píše, že má park päť kilometrov od domu a to, či sa vyspí alebo nevyspí, záleží od smeru prúdenia vetra. Keď vietor prúdi od elektrárne, nespí.

Zaujímavá je aj informácia o tom, že mnohé veľké veterné elektrárne krachujú, nie sú schopné na seba zarobiť.

V knihe je kapitola o ekonomike, kde je asi 40 linkov. Najväčšie veterné elektrárne vo Švédsku, Nórsku, Dánsku, Fínsku, Nemecku, Kanade, Austrálii krachujú. Doslova tie nosné projekty, tie perly tohto celého, krachujú jeden za druhým. Stojí to iba na štátnych dotáciách, je to dotačný biznis. Je tu aj graf – keď neboli dotácie, a koľko toho bolo keď vznikli dotácie, o koľko to odvetvie narástlo.

V západnej Európe sa musí uprednostňovať táto alternatívna energia. Jadrovú elektráreň nevypnete, nábehy trvajú niekoľko dní, sú tam riziká, zbytočné opotrebenie. Jadro má stálu produkciu, je najlacnejšie, najekologickejšie. A my toto ideme nahrádzať niečím, čo keď zafúka, fúka všetkým, a keď nefúka, nefúka nikomu.

Tie blackouty, čo boli v Česku a v Španielsku – to sú dôsledky takýchto alternatívnych zdrojov. Je tu aj štúdia českého energetika, ktorý hovorí, že Nemci by bez ruského plynu zmrzli. Dodáva sa tam cez iné krajiny, pretože z tých vrtúľ si ľudia nezakúria.

Aj slovenskí energetici sa k tomu vyjadrujú tak, že to je samovražda. Naša rozvodová sieť je krásne vyvážená, stabilná, bezpečná a týmto ju tak narušíme a predražíme. V krajinách, kde je vyšší podiel obnoviteľných zdrojov, elektrina výrazne cenovo narastá. Nie je to tak, že tu fúka zadarmo vietor a budeme mať lacnejšiu energiu. Toto je ďaleko drahšie – vyrovnávanie v sieti, nahradzovanie, vyvažovanie.

Takisto zatiaľ nemáme alternatívu, kde by sme tú energiu uskladňovali. Prečerpávačky – keď je elektriny veľa na trhu a je lacná, vyčerpáme vodu do vyššej vodnej nádrže a keď je drahá, pustíme ju dole. Ale to sú zase zásahy do prírody. V USA investovali bilióny dolárov – batériové úložiská, prečerpávačky – a vedia uskladniť dva percentá energie. Dva percentá za bilióny.

Na Slovensku sa vraví o desiatkach veterných elektrární so stovkami turbín. Existuje tu vôbec lokalita, kde by to dávalo zmysel? Vy tvrdíte, že sme na úplne spodnej hrane požadovanej veternosti.

Investori tvrdia, že aj pri tomto slabom vetre, pri obrovských turbínach, vedia z toho vyťažiť, že to bude efektívne. Ale všetci investori, ktorí tu projekty podávajú, nemajú žiadne skúsenosti. Odvolávajú sa iba na to, že ich partnerská firma napríklad niekde vo Fínsku, prevádzkuje 20 rokov nejaký park.

Na vedeckej úrovni – na Slovensku je priemerná veternosť 5 až 8 metrov za sekundu. Efektívne, kedy to naozaj vyrába energiu, je úroveň 10, 12 až 16 metrov za sekundu. Slovenský vietor sa neustále mení, nie je tu ustálený. Ustálený je v oceánskych krajinách, kde polroka fúka z oceánu na pevninu a polroka z pevniny na oceán.

Ľudovo povedané – keď sedíte niekde večer pri ohni a ten dymí, chvíľu dymí na jedného, potom na druhého, potom na tretieho. A tá obrovská turbína sa nenatočí v sekunde. My tu ten vietor máme slabý, nestály a premenlivý.

Sú za tým obrovské peniaze, Európska únia nás tlačí do kvót. V parlamentnej komisii vystúpil štátny tajomník ministerstva hospodárstva, ktorý povedal, že my sme sa nezaviazali postaviť veterné elektrárne, len upraviť legislatívu. To sú miliardové tranže, ktorými nás Európska únia motivuje – tu vám ponúkneme šesť miliárd, keď splníte tieto podmienky, pustíme prvú miliardu, keď splníte ďalšie, pustíme druhú.

Menil sa zákon o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, zákon EIA. Ministerstvu životného prostredia sa podarilo presadiť tri prvky – aby sa museli vyjadriť obce, ÚRSO a správca siete. Ale nejaké tlaky presadili, že v septembri to zrušili, že pre obrovské veterné parky netreba EIA, netreba stavebné konanie, netreba nič. Investor si povie, tu chcem 150 turbín, do roka tam môžu stáť. V decembri dve z tých troch podmienok vypadli a teraz to zostalo len na obciach.

A je normálne, aby obec, kde je starosta a päť, sedem, deväť, či jedenásť poslancov obecného zastupiteľstva – traktorista, bývalá poštárka, vychovávateľka z materskej škôlky, miestny podnikateľ, teda všetko ľudia, ktorí pracujú naplno niekde inde a toto robia amatérsky, raz za mesiac sa večer stretnú, riešia opravu školskej strechy, plot futbalistom – a zrazu majú posúdiť projekt na výstavbu veterných elektrární?

Tie projekty, to často ani nie je v programe obecného zastupiteľstva uvedené, že budeme posudzovať projekt investície veternej elektrárne… Tam je normálne „bod 7 v Drahovciach, prerokovanie investičného zámeru”. Človek ani netuší, že už dva roky posudzujú nejaký investičný zámer. Potom to oficiálne zverejnia na stránke, ale je to v štvrtej sekcii niekde hlboko, človek to nenájde. A oni sa potom smejú, že dodržali všetky zákonné predpisy.

Momentálne, ak správne rozumiem, v podstate jedine obec a jej obyvatelia sú tými, ktorí môžu povedať veterným parkom nie?

Aj ministerstvo životného prostredia. Jeden zámer v Močenku zamietli, pri ďalšom v Lehote nad Váhom odstúpil investor. Dnes už máme desiatky dedín, kde prebehlo obecné referendum alebo si poslanci odhlasovali, že v ich katastri to nebude.

Existuje stránka enviroportal.sk, oficiálna stránka ministerstva životného prostredia, kde sú všetky zámery. Zadáte názov obce a hneď uvidíte, či tam niečo je. Ale tie zámery sú často podávané tak, že je to v katastri susednej malej dedinky, kde žije 500 ľudí. Je to dva kilometre od tej dediny a kilometer od vás. Vy si dáte svoju dedinu, ale tam nič nie je.

Je to aj môj prípad. Máme to mať 900 metrov od domov, ale je to v katastri druhej dediny, ktorá patrí do druhého okresu. Ani sa s tými ľuďmi nepoznáme, oni dochádzajú do Hlohovca, my do Galanty. Ale oni rozhodujú o tom, či my budeme mať pri domoch veterné turbíny.

Takže stačí, keď je jeden správne podchytený starosta a všetko sa dá?

Takmer všetko. Minister životného prostredia hovorí, že starostovia sú „podchytení”. Je nemožné, že máte dedinu, kde má stať veterný park, a ten starosta je vehementne za. Pritom tie zmluvy, ktoré podpisujú – je tam napísané, že investor môže jednostranne odstúpiť, ak bude prevádzka preňho nerentabilná.

Obci sľúbia 10-30 tisíc eur ročne z jednej turbíny. Ale nikde to nie je garantované, žiadne záložné právo, žiadna zmenka, žiadna notárska zápisnica. Investor má základné imanie päťtisíc, jedného zamestnanca, stratu každý rok. Ale s týmto rozhadzuje milióny. Susedné obce, ktorým nesľúbili nič, sú brutálne proti. Lenže z hľadiska legislatívy nemajú dosah, dotknutá obec je len tá, v ktorej katastri to stojí.

Keď tam začneme pôsobiť a informujeme občanov a miestnych poslancov letákmi, začnú sa veci hýbať a ľudia zistia, že to naozaj nie je tak, ako sa to prezentuje. V Ústave Slovenskej republiky je článok 45 – každý má právo na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a jeho dôsledkoch. Tie obce, keď podpísali zmluvy, nemali úplné informácie. Nemali informácie o negatívach.

Šéfka slovenského Greenpeace tvrdí, že neexistujú žiadne negatívne štúdie o vplyvoch veterných elektrární. My to študujeme už rok veľmi intenzívne, tím dobrovoľníkov. Tu je sumár: 36 kompletných vedeckých štúdií, 222 čiastkových vedeckých štúdií, odborných článkov, posudkov a analýz, 872 linkov na odborné články, ďalšie štúdie a výpovede, 680 referenčných vedeckých zdrojov, ktoré pojednávajú o negatívnych účinkoch veterných elektrární.

Takže štúdie sú, len ich človek musí chcieť nájsť.

Je s tým trochu práce. Keď si to zadáte, najprv nachádzate jednu štúdiu za druhou, aké je to prospešné, dobré, super. Ale keď trošku použijete rozum, alebo sa idete pozrieť do Rakúska, ako vyzerá kukurica pod veternými elektrárňami – dospelá kukurica, ktorá má pol metra a už nerastie ďalej – tak zistíte, že tu niečo nesedí.

Zástancovia veterných elektrární argumentujú najmä tým, že obce z nich budú mať pravidelný príjem. Ale keď veterné elektrárne krachujú, tak ani toto asi nie je úplne v poriadku.

To nie je. Je to dotačný biznis, veterná energia dokáže fungovať len na báze dotácií. A keď sa skončia – čo s tými vrtuľami?

Sú tu fotky opustených veterných turbín. Viete, čo museli v Nemecku spraviť, aby to nemuseli demontovať? Demontáž menšej turbíny stojí 400-500 tisíc eur a samozrejme musí prebehnúť recyklácia alebo ekologická likvidácia. Tie sklolaminátové, obrovské, mnohotonové listy sa nedajú recyklovať. Zahrabávajú sa všelijako do zeme, obrovské jamy, kde naložia tie vrtule a zahrnie sa to. To je tá „ekologická recyklácia”.

V Nemecku vymysleli, že aby to nemuseli rozoberať, tak to vyhlásili za národnú technickú pamiatku. Takže ľudia sa už toho nezbavia. Dočasné projekty, 20-25-30 ročné, a keď sa im skončí životnosť, zostáva im to tam ako národná technická pamiatka. Dôkaz našej vyspelosti – v konečnom dôsledku blbosti.

Často spomínate knihu, ktorá by mala vyjsť koncom januára.

Už išla do tlače, takže už tomu nič nebráni.

Kde ju ľudia budú môcť zohnať?

Máme stránku zapravdu.sk, takže prostredníctvom nej. Je tam aj viac ako 100 článkov a rôznych štúdií. V sekcii dokumenty sú originály, aj preložené. Dnes dáte link do ChatGPT a preloží vám to všetko za pár sekúnd. Sú tam aj videá zo sveta, výpovede ľudí zo Švédska, politikov, ktorí to presadzovali a dnes už vidia dopady.

My na Slovensku tých odborníkov nemáme. Je to, akoby tu malo pristáť UFO a my ideme posudzovať jeho vplyvy. Môžeme niečo zmerať, môžeme si niečo myslieť, môžeme niečo vyhodnotiť z dostupných dát, ale väčšinu dát o tom UFO nemáme. Keď tu s tým nemáme skúsenosti, čo chceme posudzovať?

Investori míňajú obrovské peniaze, aby na ľudí vplývali mainstreamom, ovplyvňovali verejnú mienku, vedeckú obec, médiá. Vždy prídu s nejakým technikom, ktorý nameria samé dobré hodnoty. Lenže ľuďom je jedno, aké hodnoty tam on nameral – oni tam nemôžu žiť. Oni tam nemôžu spať, majú zdravotné problémy, a nie malé.

Slovenka žijúca v Rakúsku píše, že tam žila sedem rokov, postavili veternú elektráreň. V tom momente prišli problémy so srdcom, s tlakom, arytmie, brutálne búšenie, išla k doktorovi a doktor hovorí, že to má z tých turbín. Odsťahovala sa a problémy zanikli.

Sú vôbec nejaké pozitíva spojené s veternými elektrárňami v blízkosti ľudí?

Hovoril som aj s ľuďmi, ktorí majú turbíny dva, tri kilometre od domu a hovorili, že necítia žiadne problémy.

Ako dlho ich majú?

Aj dlhšie. Štúdie hovoria o 30 percentách citlivej populácie, ktorá s tým má veľký problém. Osobne hovorím, že to vplýva na každého jedného človeka. Keby tomu človeku zmerali hladinu kortizolu v tele, predtým než tie turbíny tam boli a teraz, tak by videl, či má problém alebo nie.

Teda niekto je na to vnímavejší, niekto menej.

Ale nikto nemá z toho lacnejšiu energiu. Sú štúdie na to, aký je to podvod. Lacnejšie to nie je ani trochu.

Ja hovorím tým ľuďom, ktorí to zastávajú a že budeme sebestační – tie veterné turbíny nevyrábajú v Považských strojárňach a tú technológiu nerobia v Liptovskom Jáne. To nie je naša technológia, nie je to naša výroba. Ako budeme sebestační, keď to má niekto vyrobiť v Dánsku, Rakúsku, v Číne, má to sem priviezť, inštalovať, spravovať – a keď sa to pokazí, my čo s tým máme spraviť?

Chlapík, ktorý to opravoval 10 rokov v Kalifornii hovorí, že keď sa pokazí ložisko na vrtuli, to je 40 kamiónov. Príde malý žeriav, postaví veľký žeriav, ten dva týždne opravuje ten 15-25 tonový mechanizmus. Lopatku musia dať dole, opraviť ložisko, dať naspäť, potom malý žeriav rozoberie veľký žeriav, potom sa rozoberie malý žeriav a 40 kamiónov odíde. A to opravili jedno ložisko. Tá údržba, čo to všetko obnáša – to sú také náklady, že si to človek ani nevie predstaviť.

V Cerovej, kde sú tie štyri turbíny – jedna nefunguje dlhodobo a už nikdy fungovať nebude, druhá tiež nefunguje už dlhšie. Reálne fungujú dve. Slovensko je na chvoste Európskej únie vo využívaní vetra, našťastie. Nemáme tu ten vietor a máme husté osídlenie. Ale chceme tým z nuly zrazu zamoriť celé Slovensko – Záhorie, západ, stred, východ.

Energetička, s ktorou sme sa o tom bavili, na otázku mojej manželky – a kam majú ísť žiť tí ľudia, ktorým to prekáža, keď to má byť skoro všade – odpovedala: no, vo Vysokých Tatrách to nie je, môžete žiť vo Vysokých Tatrách. Takže ľudia, nebojte sa, keď vám klesnú ceny nehnuteľností, na ktoré ste si zobrali hypotéky, o polovicu, môžeme všetci žiť vo Vysokých Tatrách.