Historik a bývalý politik Anton Hrnko tvrdí, že Progresívne Slovensko asi dostalo z Bruselu príkaz rozoštvať Slovákov a Maďarov. Iniciatíva okolo Benešových dekrétov bola podľa neho umelo vyvolaný problém, ktorý má rozbiť spoluprácu vlád Orbána a Fica pred maďarskými voľbami. Hrnko upozorňuje, že všetky obmedzenia občanov maďarskej národnosti boli zrušené v 90. rokoch a v tomto prípade vôbec nejde o práva menšín, ale o podkopávanie základov slovenskej štátnosti.

V rozhovore pre Hlavné správy kritizuje aj vodcu maďarskej opozície Magyara za používanie termínu Felvidék, ktorý nie je geograficky korektný – ak chce Horné Uhorsko, nech vráti Slovensku aj Gemer a Novohrad. Takisto otvorene kritizuje aj ministra Tarabu za návrh premenovať Národnú radu SR na Slovenskú národnú radu. Viac sa dozviete vo videorozhovore s PhDr. Antonom Hrnkom, CSc.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom.

Rozhovor si môžete aj vypočuť

Naposledy sme sa spolu rozprávali koncom novembra, keď PS počas výjazdu na juh Slovenska otvorilo tému Benešovych dekrétov. Všetci sme z toho boli prekvapení a začalo sa to samozrejme rozoberať u nás, aj v Maďarsku. Nedávno sa k tej téme vyjadril aj líder súčasnej maďarskej opozície Péter Magyar a nasledovali odkazy medzi ním a našim prezidentom. V Maďarsku majú o pár mesiacov parlamentné voľby. Fico s Orbánom zas majú na veľa vecí rovnaký názor, čo sa určite mnohým európskym hráčom nepáči… Z tohto uhla pohľadu to celé začína dávať istý zmysel. Vnímate to tiež tak?

Myslím si, že to bol umelo vyvolaný problém. Že Progresívne Slovensko, ktoré aj ústami pani Stohlovej, ako aj tej čiernej „blondínky“, ktorá stále vykrikuje „klamete, klamete, klamete“ (Zuzana Mesterová, pozn. redakcie) dokázalo, že nemajú ani šajnu o slovenských dejinách, o tom, čo sa tu dialo. A som presvedčený, že pán Šimečka mladší deň predtým, než to pustil do obehu ani nevedel, že nejaké Benešove dekréty existujú.

Jednoducho dostali z Bruselu príkaz – treba rozoštvať Maďarov a Slovákov, treba medzi týmito dvoma národmi urobiť bariéru, aby nedochádzalo k spoločnému postupu vlády Orbána a Fica. V každom prípade ide aj o to, že v Maďarsku budú voľby. A keď nemáte žiaden iný program, na čo sa najlepšie nalepíte? Keď začnete robiť šovinistickú propagandu, pretože vždy sa nájde dostatočné množstvo ľudí, ktorí na to reagujú.

Celkom jasne je tu vidieť, že Brusel ako inštitúcia, ktorá by mala spájať európske štáty na dohodnuté ciele, vlastne robí úplný opak – rozbíja a rozoštváva európske národy. A tu je potom vážna otázka – na čo je nám takýto Brusel, keď nás namiesto spájania rozoštváva?

Toto je asi najhorší výsledok tejto hlúpej, vyslovene hlúpej iniciatívy Progresívneho Slovenska, ktoré ani nevie, čo činí. Som presvedčený, že oni nevedia, čo činia, pretože im slovenské dejiny, slovenský národný záujem, územná celistvosť Slovenskej republiky, nejaká kompaktnosť slovenského národa nič nehovoria. Skôr sú proti tomu, aby to existovalo. Pustiť takéto niečo do obehu v takejto situácii, keď sa všetko hýbe – Amerika chce Grónsko, o chvíľu bude chcieť Španielsko Gibraltár, potom bude chcieť niekto niečo druhé – a kam sa dostaneme?

Jednoducho, toto je ťažká nezodpovednosť zo strany ľudí ako je Šimečka mladší. A je nepochopiteľné, že sa na tom zúčastňuje Ivan Korčok, ktorý veľmi dobre vie, o čo v tejto otázke ide. Že tu nejde o žiadne práva národnostných menšín, pretože – ako sa ja pamätám, a ja som bol zúčastnený v 90. rokoch na týchto procesoch – všetky obmedzenia, ktoré sa týkali individuálnych občanov Slovenskej republiky maďarskej národnosti, boli zrušené. Neexistujú.

Tu nejde o práva jednotlivcov maďarskej národnosti, občanov Slovenskej republiky. Tu ide o podkopanie základov, na ktorých leží dnešná slovenská štátnosť. Lebo samozrejme, môžeme sa vrátiť do ´45. roku a ja si osobne myslím, že to by možno bolo horšie pre samotné.

Maďarsko, pretože aj Maďarsko určitým spôsobom Benešove dekréty zakrývajú tým, že mu vlastne umožnili vyhnúť zodpovednosti za to, čo robilo v rokoch ´38-´45 na okupovanom území Slovenska.

Tu treba vidieť, že nejde o práva občanov, ale ide o podkopanie základov dnešnej slovenskej štátnosti, pretože slovenská štátnosť má nejaké zakotvenie. Keby sme odstránili Benešove dekréty, museli by sme sa vrátiť k 14. marcu ´39. Možno si myslia, že by ten slovenský štát vtesnali do jeho hraníc v roku 1939, ale tu zase treba povedať, že keď bola podpísaná kapitulácia Maďarska, tak v tej kapitulácii v jednom bode dostali úlohu vypratať územie Slovenska. Takže sú aj rôzne iné dokumenty, ktoré vymedzujú hranicu Slovenska. To všetko sa týka času, keď platí nejaké medzinárodné právo. No vidíme, že medzinárodné právo je v rozklade. A teraz ešte do slovensko-maďarských vzťahov pichnúť nie že špendlíkom, ale vidlami, to je veľmi nebezpečné a veľmi nezodpovedné.

Máte pocit, že takéto pokusy na narušenie slovensko-maďarských vzťahov budú pokračovať?

Myslím si, že zo strany kruhov, ktoré presadzujú globalizáciu, obmedzenie suverenity národných štátov, zrušenie sebaobrany niektorých štátov, ktoré nie sú ochotné prijať diktát Bruselu v tých extrémnych polohách, áno.

To, čo dnes presadzuje Brusel, ako napríklad federalizácia Európy… Treba povedať, že naša skúsenosť s federáciou je absolútne negatívna, veď tá federácia sa kvôli tomu, že to nefungovalo rozbila a ak si niekto myslí, že bude federalizácia bez centralizácie a teda obmedzenia národných práv fungovať, tak je na omyle. To znamená, že federalizácia znamená potlačenie všetkých osobitostí.

A keď si zoberieme tie ďalšie nezmysly ako Green Deal, LGBTI a podobne, veď to je v rozpore nielen s tým, prečo sme vstupovali do Európskej únie, ale je to v rozpore so zdravým rozumom. A keď sa niečo prieči zdravému rozumu, nemá to šancu prežiť. Takže buď sa vrátime k zdravému rozumu a budeme sa zaoberať tým, čo Európsku úniu vytvorilo – to je slobodný pohyb kapitálu, ľudí, spolupráca a podobne. Alebo pôjdeme touto cestou a vlastne každá cesta do pekla je, presne takto, vydláždená takzvanými „dobrými úmyslami“. Pretože ani jedna z tých vecí, ktoré som vymenoval zo strany Bruselu, nie je skutočným dobrým úmyslom.

S plnou zodpovednosťou poviem, že gynekologička von der Leyenová si jednoducho nemôže myslieť, že je 72 pohlaví. Ale keďže to je politické, utilitárne, keďže to rozoštváva ľudí, tak to samozrejme robí.

Otázka je, do akej miery sa dáme touto ideológiou rozoštvať. Vidíme, že tá ideológia nefunguje. Aj americká administratíva sa teraz chytila extrémne šovinistickej politiky vo vzťahu k európskemu svetu a zrazu sa Dáni iba pozerajú, ako vyoraná myš, že čo sa to okolo nich robí. V tomto zmysle ja si myslím, že Európska únia má šancu, ale len keď sa vráti k zdravému rozumu.

Zaujímavá bola aj výmena odkazov medzi naším prezidentom Pellegrinim a vodcom maďarskej opozície Magayrom. Pellegrini ho slušne požiadal, aby v súvislosti so Slovenskom nepoužíval označenie Felvidék. Magyar odpovedal, že on ten výraz používať bude, lebo ho to tak naučili rodičia, používa sa to viac ako tisíc rokov a tak ďalej… Tomu jeho tvrdeniu ste sa venovali aj vy, na sociálnej sieti a tvrdíte, že Magyar by sa mal dovzdelať. V čom vidíte problém?

Zásadný problém je videnie Uhorského kráľovstva ako maďarského národného štátu. To nie je pravda. Uhorské kráľovstvo nikdy nebolo maďarským národným štátom. Keď sa to pokúsili v druhej polovici 19. storočia maďarské vládnuce vrstvy realizovať, Uhorské kráľovstvo sa rozletelo ako domček z karát. Pretože keď nemala platiť rovnoprávnosť a to, na čom to Uhorské kráľovstvo bolo založené – čo je dokonca v základných dokumentoch Uhorského kráľovstva zapísané, že krajina jednej reči a jedného mravu je hlúpa a krehká – tak sa to stalo.
A z toho všetko vyplýva, oni z tohto primárneho princípu vyvodzujú všetky ostatné dôsledky vo vzťahu k sebe. Ale jedna vec bolo Uhorské kráľovstvo a druhá maďarský štát. Takže nech si Magyar nepletie tieto dve veci, pretože Uhorské kráľovstvo Trianonom v roku 1920 zaniklo a boli vytvorené nástupnícke štáty. A tie nástupnícke štáty majú rovnaký vzťah k Uhorskému kráľovstvu. Maďarsko nie je o nič viac nástupníckym štátom Uhorska ako Slovensko, Rumunsko, Srbsko, Chorvátsko alebo Rakúsko. Všetky tieto štáty majú rovnaké nástupnícke práva.

To, čo si vymysleli v 19. storočí, preťahujú na tisíc rokov dozadu a vytvárajú také nezmysly, akože tisíc rokov volali túto krajinu Felvidékom, čo nie je pravda. Pretože počas Habsburgskej dynastie od 1526 až do Márie Terézie okolo roku 1770, keď preniesla Uhorskú kráľovskú komoru z Bratislavy do Budína, Dolné Uhorsko bolo to, čo bolo bližšie k Viedni – teda od Moravy až po hranice Spiša a Gemera. A Horné Uhorsko bolo to, čo bolo na východ od tejto hranice. Dolné Uhorsko malo svoj vlastný kapitanát, Horné Uhorsko malo svoj vlastný kapitanát a to boli úplne iné územia, ako je dnes chápané Horné Uhorsko.

Treba povedať aj to, že ten maďarský Felvidék nie je totožný s hranicami dnešného Slovenska. Do toho patril aj Dolný Novohrad a Dolný Gemer, ktorý je dnes v Maďarsku, to bolo Horné Uhorsko. Tak ja mám túto výzvu – aby to bolo geograficky korektné, čo rozprávajú, dobre, budeme v Hornom Uhorsku, ale venujte nám to, aby sme boli potom kompletné Horné Uhorsko.

Viete, spravodlivosť je vždy aktuálna. Aj Machiavelli odporúčal vladárovi nikdy sa nevracať riešiť staré krivdy, lebo tým ukrivdeným sa nepomôže a nové krivdy sa narobia. Keď hovoríme, že rozhodujúci moment majú byť Benešove dekréty, tak prečo ním nemohol byť napríklad rok 896, keď sa nám tu nanominovali bez pozvania, do našej krajiny, a my sme ich tu potom prijali?

To, čo robí pán Magyar, to je revanšizmus. A pán prezident Pellegrini mal teda skutočne pravdu, keď povedal, nech nás neoznačuje spôsobom, ktorý nie je hodný štátnika. Veď Magyar chce byť predsedom vlády Maďarska…

A ešte treba povedať, že Uhorsko, Uhorské kráľovstvo a Maďarsko, to sú dve odlišné entity. Nech sa teda trošku spamätajú a nech sa snažia robiť to, čo nás spája, nie to, čo nás rozdeľuje, lebo tých rozdeľujúcich faktorov tu môže byť veľa. Ak chceme týmto spôsobom pokračovať, je to krásna cesta do pekla.

Poďme aj na inú tému. Tomáš Taraba, videl som, že ste dali na sociálnu sieť príspevok, v ktorom sa mu venujete. Dôvod je, že chce Národnú radu Slovenskej republiky na Slovenskú národnú radu?

Povedal to vo svojom prejave a že to bude prisadzovať, lebo vraj nechápe, prečo sa to premenovalo… V príspevku som teda vysvetlil, prečo sa to stalo. Už som niekoľkokrát zopakoval, že Slovensko nie je etnický štát. Slovensko je suverénny štát slovenského národa. Do slovenského národa patria okrem Slovákov samozrejme aj všetky ostatné etnické skupiny, ktoré na Slovensku sú. A inštitúcie, ktoré reprezentujú tento štát, nepotrebujú špeciálne prívlastky.

V Rakúsku majú Národnú radu, Nationalrat, a nie je tam žiadna Österreichische Nationalrat. Na Ukrajine majú Verchovnú radu, tiež nemajú Ukrajinskú verchovnú radu, pretože Verchovná rada je len jedna, ona nepotrebuje zvláštne pomenovanie. To, že by tam bolo slovenská, by vytváralo dojem, že buď Slovensko nie je suverénny štát, lebo sa musí od niekoho odlišovať, alebo že na tom území Slovenska je ešte viacero tých rád.

Žiadna Slovenská národná rada – počnúc Štúrovou, cez tú, ktorú založili v roku 1914 slovenské politické sily, takisto v roku 1918 tie sily, ktoré boli v zahraničí, potom tie, ktoré boli pozakladané počas druhej svetovej vojny a po druhej svetovej vojne, ako aj Husákova – nikdy nejakým spôsobom neboli parlamentom. Boli to revolučné orgány na splnenie revolučných cieľov.

Tie revolučné ciele boli v programoch týchto národných rád. Programom Štúrovej Slovenskej národnej rady boli žiadosti slovenského národa, tam sa požadoval snem, nie národná rada – vláda, snem a súdnictvo. Slovenská národná rada v roku 1918, to bola epizódna záležitosť, ale takisto tam išlo o snem, ako hovorí aj Pittsburská dohoda, tiež tam išlo o snem, nie o národnú radu. Autonomisti bojovali za zákonodárny snem.

A to, že napríklad po vypuknutí povstania povstaleckí predstavitelia tie orgány, ktoré spravovali povstalecké územie nepomenovali ministerstvami, ale povereníctvami, to bol prvý krok k tomu, aby nás odbúrali. A potom komunisti, samozrejme podporovaní z Prahy, veľmi rýchlo odsunuli myšlienku snemu do úzadia, spojili ju so všetkými tými najhoršími vecami, ktoré sa na Slovensku údajne stali, a z tejto pôvodnej myšlienky revolučnej správy urobili parlament. Ale to žiadny parlament až do roku ´89 nebol. Bolo to jednoducho inštitúcia, s ktorou Praha manipulovala tak, ako chcela.

Ale keď sme robili ústavu, tak samozrejme vznikla otázka, ako sa náš zákonodárny zbor bude volať. A pohrobkovia komunizmu, SDĽ, absolútne vehementne odmietli, že by sa to mohlo volať snem. Lebo si chceli zanechať tú svoju komunistickú predstavu o slovenskej minulosti. Museli sme teda riešiť to, aby to bol nie regionálny parlament, ale suverénny parlament. A preto sme to slovenské z toho ubrali, lebo na Slovensku môže byť len jeden parlament. A on nepotrebuje byť identifikovaný – my tu nemáme ďalších päť parlamentov, my sme neboli nesamostatný štát vo vzťahu k Čechom, aby sme museli sme sa volať inak.

Iné to je napríklad pri Slovenskom národnom divadle. Ten názov vznikol v určitej dobe, keď v Prahe bolo Národné divadlo, aj Národné múzeum… My sme teda mali Slovenské národné divadlo preto, aby sa odlíšilo od toho pražského. A ten historický názov sa už zaužíval.
V tomto prípade si myslím – a je to aj logické – že najvyššie orgány štátu majú byť svojou unikátnosťou také, že ich netreba bližšie identifikovať.

Druhá vec je ten termín Národná rada Slovenskej republiky, ten chvostík tam dali legislatívci mimo politického rozhodnutia. Politické rozhodnutie bolo, že sa to bude volať Národná rada. Ale legislatívci to tam pridali. Myslím si, že je to zbytočné, mala by to byť Národná rada. A koniec.

A z takého čisto pragmatického hľadiska – len skrachované firmy menia svoj názov, svoj štít. A slovenský parlament predsa nie je krachujúca ani skrachovaná inštitúcia. Že sa tam objavujú exoti ako Matovič a spol., to je iná vec. Ale to, že tá Národná rada plní tú svoju štátnu funkciu, je evidentné.

A napríklad, ako môžeme destabilizovať štát? Jednou formou destabilizácie je, že začneme destabilizovať inštitúcie, napríklad ich premenovávaním. V dnešnej dobe potrebujeme čo najväčšiu stabilitu a aj pán Taraba a všetci ostatní ministri by sa mali starať o to, aby sa ľuďom čo najlepšie žilo. Názov parlamentu – podľa môjho názoru – ľudí netrápi.