Dohra Ruskovej ochranky

Rusko povolal Ukrajincov priam do stredu politického diania na Slovensku, čím dal tejto mafiánskej skupine nečakaný priestor, a následky sa dostavili. Pre Topky.sk povedal o Ruskovi jeden z jeho najbližších spolupracovníkov, ktorý si neželal byť menovaný, že Ruskove aktivity neboli vždy v súlade s morálkou: „Bol to hajzel. Aj vďaka nemu sa tu po Bratislave roky potulovali rusky hovoriaci vagabundi bez dokladov a so samopalmi.“

Ukrajinci tu nakoniec predsa len zanechali krvavú stopu. Ivan Ivanovič Miško a jeho ochrankár boli obvinení z vraždy exministra Duckého. Ten po sebe zanechal výbušné zmenky na obrovské sumy na účet SPP, kde tiež šéfoval na čas potrebný na podvodné transakcie. Podozrenie z jeho vraždy padlo na Olega Thoryka, prezývaného Alex, ktorý oficiálne pracoval v dome u Miška ako záhradník, ale popri tom mu robil aj osobného strážcu… Je pozoruhodné, že v tejto súvislosti sa aj oficiálne objavilo Ruskovo meno. Sám to spomenul v rozhovore pre: „Osobne ma sklamal jeden minister, človek, ktorý na svoj post vstupoval s veľkým kreditom a ktorý začal moje meno spájať s vraždou Duckého a údajným vrahom. Asi bolo treba znížiť kredibilitu Markízy a mojej osoby. Asi to patrí k politickému boju. Niekomu zrejme vadilo, že Markíza a ja sme sa mohli stať symbolom víťazstva proti bývalému štýlu politiky.“

…Na služby Ukrajincov čoskoro doplatil aj Rusko. Jedným z príznačných znakov mafie je, že kto si s nimi raz začne, ťažko sa ich zbaví. A keď dobre platíte, budú vás „chrániť“, aj keď vám sa zdá, že niet pred čím. Tak sa v prípade Pavla Ruska už po urovnaní sporu s Markízou, zjavujú prinajmenšom čudné správy. Najskôr došlo k jeho „samopostreleniu“ vo vlastnej garáži vlastnou puškou, čo je fyzicky takmer nemožné. Skôr boli náznaky, že ho takto za „neposlušnosť“ postrelil istý ochrankár. Rusko si totiž asi už myslel, že žiadnu ochranu nepotrebuje, a takto ho poučili. A aby si to dobre zapamätal, tak keď po tomto zranení ležal v nemocnici, prišla ho pozrieť rodina. Lenže aj tú „chránili“ tak, že ochrankár, čo zrejme na Ruska „varovne“ strieľal, držal jeho dieťa na rukách. A keď konečne vyšiel Rusko z nemocnice, nastala záhadná autonehoda. Rozhodol sa kamsi zájsť, ale nedošiel, lebo doňho narazilo vlastné sprievodné vozidlo. Alebo to nebolo sprievodné vozidlo? A nesedela v ňom tá príliš tesná ochranka? Pán Rusko nič neohlásil, nič sa teda nestalo.

Dôležité je, že v tej istej dobe sa objavujú dve rôzne ochranky – tá ukrajinská pre Ruska a na druhej strane ochranka jeho rodiny platená Markízou. Tá druhá pod názvom Noble Day mala byť založená špeciálne pre potreby Markízy. A neboli lacní – mesačne mali traja ochrankári vyjsť až na 200 tisíc korún (cca 6 640 eur). Podľa médií pracovali pôvodne na Úrade pre ochranu ústavných činiteľov. Oni vyviedli v tesnom kruhu Ruska o paličke z nemocnice a v strážnom domčeku pri jeho rodinnom dome dohliadali na bezpečný spánok jeho a jeho rodiny. Rusko aj na niekoľko pokusov vysvetlil svoje podozrivé samopostrelenie naozaj krkolomne: „Bola to moja nepozornosť, žiadna kamufláž, žiadne naháňanie  cudzími osobami, ani cudzie zavinenie tam nebolo. Bol som v tej garáži sám.“ A čo tam vyvádzal tiež opísal. Vraj sa rozhodol vo svojom garážovom trezore so zbraňami poupratovať večer po návrate z poľovačky: „Zrazu som si všimol jednu pušku, ktorú som kúpil asi pred pol rokom, a nikdy som ju nemal v rukách. Nič lepšie mi nenapadlo, len ju napáskovať nejakými nábojmi, či mi to vyhadzuje dobre z komory… Potom som sa natiahol za puškou opretou o bicykel, no nejako sa zasekla o pedále. Chcel som ju pritiahnuť k sebe. Vtedy kohútik zavadil o môj palec.“ No ver, kto chceš, ale toto je výkon hodný cirkusového klauna. Ani Pierre Richard by to lepšie nedomotal.

Ale aj Ruskov prominentný redaktor, ktorého vyslal robiť narodeninovú reportáž s Černákom, pred súdom naznačil, že tu nebolo všetko v poriadku: „Ak sa môže (Rusko) obávať, tak skôr Rusov v kauze Markíza.“ Podľa všetkého dotyčný chránený pochopil a z takejto „ochrany“ sa nakoniec zrejme ešte raz vyplatil poriadne mastnou sumou…

…

Pozoruhodné je, že Rusko sa práve krízou okolo TV Markíza zaplietol s mafiou až po uši. Až po neskrývanú kolaboráciu s najväčší mafiánskym zabijakom tej doby Černákom. Že by si Rusko zobral za vzor svojho bývalého spolužiaka  Kočnera?

Mág zákulisných kšeftov

…Kočner sa objavil aj v takzvaných mafiánskych zoznamoch. Zaradený bol do skupiny sýkorovci, ale neskôr aj piťovci. Sám ich existenciu spochybňuje a akékoľvek prepojenia na podsvetie odmieta. Pritom sa k podsvetiu nepriamo priznal, keď opísal médiám, ako sa stal magnátom na Donovaloch: „Hotel spolu s lyžiarskymi vlekmi kúpila skupina okolo Borisa Kollára. Boris si potom nechal lanovky a vleky a Športhotel prenechal druhej partii“. No to už je len partička – neskôr práve Kočner usvedčuje Kollára, že jeho zázračné zbohatnutie má korene v podsvetí, kde aj podľa správ kontrarozviedky údajne slúžil Kollár mafiánskemu bossovi Žaluďovi. V tej druhej „partii“ figuruje zasa mafiánsky komplic Roman Deák. Obidvaja, Žaluď aj Deák, skončili mafiánskou popravou. No a Kollár s Kočnerom ostali, ako také siroty. Ale nesmútili. Veď sa práve na Donovaloch obidvaja dostali do „smotánky“, ako Počiatek, Baštrnák a ďalší vzorrrovia rýchleho zbohatnutia.

A keby ani to nestačilo, Kočner na bezúhonného občana toho o podsvetí vie pozoruhodne veľa, keď na zvlášť na to zvolaných tlačovkách usvedčoval z mafiánskych kontaktov napríklad Borisa Kollára.  …aj v tomto prípade platí slovenské príslovie: „Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá?“

…

Celé desaťročia bol Kočner známy ako „vybavovač“, ktorý sa vyhýbal kšeftom mafiánskych skupín, aj násiliu s tým spojenému. A odrazu jeho pôvodne blízky priateľ, Peter Tóth, hovorí vyšetrovateľom viac, než by od neho ktokoľvek očakával. Po jeho prekvapujúcej výpovedi, je Kočnerov obraz iný. S mafiánmi si vraj zadal viac, než by sa zdalo. V prvom veľkom podvode s Technopolom sa Kočner podľa Tótha dostal do sporu s vtedy mocným mafiánskym bossom Janom Takáčom. Ten si vraj robil nárok na „vývar“ z tohto kšeftu, a keďže sa k tomu Kočner nemal, v hádke ho mal Takáč postreliť do nohy. Podľa Nového Času si mal zranenie nechať ošetriť plastickým chirurgom a Takáčovi prisahať pomstu. Tá sa mala naplniť až o 22 rokov neskôr. Podľa Tótha mal Kočner zohnať zbraň, ktorou bol 30. júla 2003 Ján Takáč zastrelený zo zálohy strelcom zo skupiny piťovcov.

Znalci vtedajších pomerov potvrdzujú spor medzi Kočnerom a Takáčom. Ten ale mal začať už pri prvom naozaj veľkom kšefte bratislavského podsvetia. Uvedomme si, že v prvých rokoch po Nežnej revolúcii bola mafiánov len hŕstka. Každý každého poznal, stretávali sa takmer denne, spolu pili a chválili sa, aký je ten život mafiánsky ľahký a pritom výnosný. Žaluď bol možno prvý, kto prišiel na kšefty s markami, ktoré sa z bezcenných východonemeckých dali určitý čas oficiálne premieňať na niekoľkonásobne hodnotnejšie západonemecké. A iste sa s tým pochválil. Kočner mal vtedy bližšie k takáčovcom, a po dohode s ich bossom Janom Takáčom iste tiež otočil nemalú sumičku takýchto mariek. Samozrejme, Takáč a jeho svalovci nemali predstavu o tom, ako sa taký kšeft robí, ale zato mali nemalú úlohu svojho „ekonóma“ chrániť. Lenže Kočner na žiadny problém nenarazil, a tak mal zrejme pocit, že sa o zárobok nemusí deliť. Možno ich umlčal sľubom, že sa podelí o ďaleko väčší „vývar“ z podvodu s Technopolom. A zase sa nechcel ani o ten deliť. Tak mohol vzniknúť konflikt s Takáčom. Kočner hľadal útočisko u sýkoriek, bez ktorých ochrany by dlho neprežil. A nakoniec preskočil k piťovcom, ktorí jeho pomstu dokonali. Pochopiteľne, mali na to aj vlastné dôvody, ale Kočner možno rád priložil „ruku k dielu“. To všetko sú len hypotézy. Vražda Jána Takáča ešte nie je premlčaná. A strelec Zelman i jeho boss Piťo sa už k tejto mafiánskej vražde priznali. Možno objasnia aj úlohu Kočnera v nej. Nechajme sa prekvapiť…

Pokračovanie nasleduje…

Gustáv Murín

Prvú časť si môžete prečítať TU

Druhú časť si môžete prečítať TU